Bola to čudná kampaň bez nápadov

Tohtoročnú predvolebnú kampaň, na rozdiel od tej minulej, neobohatila žiadna veľká kauza. Gorila pomaly, ale isto vyhníva, žiadna nová Sasanka sa neobjavila a nahrávka Matovič – Procházka je už prežutá dosť na to, aby krátko pred voľbami výraznejšie zamávala pozíciou oboch aktérov.

Čo je však horšie, kampaň nepriniesla ani žiadny veľký nápad. Smer ponúka iba pokračovanie, čo doložil aj tým, že sa dlho neunúval ani len spísať program. Časť opozície je na tom o poznanie lepšie (viď napríklad hodnotenia INEKO, INESS či IVO), no nedokázala zo svojich tém urobiť aj témy kampane.

S výnimkou nepolitických aktérov udával tón najmä bezprogramový Smer, a to vo veci, ktorá je na Slovensku ešte stále skôr fantómom ako realitou. Zvyšok pelotónu sa len prispôsoboval, maximálne čiastočne oponoval, keď už premiér zašiel tak ďaleko ako tento týždeň na macedónsko-gréckej hranici.

Nieže by v budúcich mesiacoch i rokoch prestali byť utečenci celoeurópskou témou, no stavba zábran na rakúskych hraniciach či silácke reči niektorých lídrov o izolácii Grécka už hraničili s absurditou. Debata, kde sa objavovali slová ako „teroristi“, „navozenie imigrantov“, „ucelené moslimské komunity“, „diktát Bruselu“ a podobne, sa možno po voľbách skončí. Nový kabinet, ktorý bude mať na starosti aj naše predsedníctvo, už nebude musieť mobilizovať voličov a zrejme prijme racionálnejší slovník. No škody sú veľké už dnes. Je to ešte väčšie znecitlivenie domácej verejnosti, mentálne vyčleňovanie sa Slovenska z Európskej únie a hľadanie nepriateľa tam, kde nie je.

Paradoxne, v kampani sa takmer vôbec nevyskytlo Rusko. Keď už majú doterajšia politická elita i mnohí čakatelia na poslanecké posty taký strach z utečencov, mohli si aspoň tí rozhľadenejší položiť otázku, či k sýrskemu exodu neprispieva svojimi vojenskými akciami i Kremeľ. No napríklad pre lídra preferenčne najsilnejšej opozičnej strany Radoslava Procházku ako keby ani neexistoval. V rozhovore pre naše noviny spomenul tri bezpečnostné hrozby pre Slovensko – zlyhávanie Ukrajiny, migračnú vlnu a postupnú vnútornú fragmentáciu Únie –, v ktorých má viac či menej prsty Putin, ale jeho samotného nespomenul. U Fica to už nikoho neprekvapí, u jeho možného nástupcu ešte stále áno.

Bola to čudná kampaň bez veľkých nápadov a bez veľkej energie. Vládna strana opäť nesformulovala žiadnu predstavu, ako by krajina mala vyzerať o ďalšie štyri roky. No napriek tomu opozícia len reagovala, nedokázala efektívne predať svoje nápady, nemobilizovala verejnosť ako v rokoch 1998 či 2010 a veľa energie venovala najmä útokom proti programovo blízkym stranám. Potom sa však nemôže čudovať, ak si voliči znovu zvolia smerácku stabilitu.