Mám šťastie, že som prežil, vraví legenda punku Johnny Lydon

Keď sa s ním rozprávate, uvedomíte si, že punk nie je mŕtvy, iba zostarli jeho najväčší hrdinovia, ktorí dokázali prežiť. „Je vlastne zázrak, že tu ešte som,“ hovorí JOHN LYDON. Dnes patrí medzi najvtipnejších spoločníkov na rozhovor.

Najnovší album ste nazvali Čo svet teraz potrebuje… Čo znamenajú tie tri bodky?
Že odpoveď si musí dať každý sám, podľa toho, čo považuje za najdôležitejšie. Je to nedokončená veta, bez otáznika na konci, otvorená rôznym interpretáciám a debatám o tom, aký svet chceme vlastne mať. Treba sa viac rozprávať, nie nenávidieť a bojovať navzájom.

Album Sex Pistols sa volal Never Mind the Bollocks, v novej piesni Shoom dokola opakujete, že všetko je „bollocks“. Stále si to myslíte?
Shoom je zvuk bicieho automatu, ktorý sa nám pokazil. Vystavali sme skladbu na zlom zvuku. V skutočnosti je to pocta môjmu mŕtvemu otcovi. Nežilo sa s ním najjednoduchšie, ale mal svojský humor. Preto aj tá skladba obsahuje značnú dávku humoru, no pod ňou je úprimnosť a pravda. Slovo bollocks je už dosť dlho súčasťou spôsobu, akým ľudia z robotníckej triedy bežne hovoria.

Najvtipnejšia skladba je ur­čite úvodná, kde spievate, ako ste opravili záchod. Skutočný príbeh?
Raz sme sa so ženou pohádali a vykričala mi, že keď si neviem poradiť s pokazeným záchodom, nech zavolám inštalatéra. Tak som sa naštval a prišiel na to, ako ho rýchlo opraviť. Bol som so sebou taký spokojný, že som z tejto príhody hneď spravil skladbu, čo je mimochodom, môj dosť typický spôsob práce. Práve túto pesničku má moja žena z celého albumu najradšej. Asi preto, že sme začali nadávkami a skončili spoločným smiechom. Humor často pomáha pri mnohých problémoch. Nechytajte sa hlúpostí a nepodstatných vecí, naučte sa byť veľkorysí. Ak dokážete vyriešiť domáce záležitosti, ľahšie zvládnete aj globálne krízy. Myslím, že aj v OSN by si z toho mohli zobrať príklad, lebo inak všetko vždy skončí o h.vne, hahaha.

Predchádzajúcu knihu Rotten: No Irish, No Blacks, No Dogs z roku 1993 ste vysvetľovali tým, že sa vám nepáčilo, ako váš príbeh vykresľovali novinári. Čo bolo motiváciou pre ďalšiu biografiu Anger is Energy, ktorá vyšla predvlani?
Chcel som napísať o tom, čo ma robí človekom, akým som. Preto som sa veľa venoval detstvu a svojim chorobám. To je moja stránka, o ktorej som takmer nikomu predtým príliš nehovoril. Prešiel som si toľkými rôznymi zdravotnými problémami, až je vlastne zázrak, že som ešte tu. Mal som veľké šťastie, že som prežil aj éru v jednej z najdivokejších kapiel na svete, bolo to i vďaka tomu, že než som sa stal jej členom, veľmi dobre som vedel, čo znamená byť medzi živými, a vážil som si každý jeden deň. Môžem byť do smrti len vďačný, že sa mi to podarilo, mnohí moji kamaráti to nedokázali.

Neodmysliteľnou súčasťou vášho príbehu so Sex Pistols boli manažér Malcolm McLaren a módna návrhárka Vivianne Westwood. Naozaj ste ironickú novú skladbu Turkey Tits venovali jej? Ako na ňu zareagovala?
Pravdupovediac, vôbec neviem. Veľmi dávno som s ňou nehovoril, len dúfam, že už má zmysel pre humor. Lebo z vlastnej skúsenosti viem, že ho nemávala. Sid ju prezýval Turkey Neck a raz som ju nechtiac videl polonahú, keď si prezliekala šaty. Boli to naozaj Turkey Tits, hahaha. Je to pieseň o tom, ako sa veci mali, keď som ešte bol so Sex Pistol. Bolo veľmi zložité stýkať sa s touto dvojicou, neustále byť v strehu pred jej manipuláciami. Nebrali nás ako ľudské bytosti, boli sme pre nich len tovarom na predaj oblečenia a nástrojom na ich zviditeľňovanie sa.

Prečo mali Public Image Ltd. takú dlhú pauzu?
Dostal som sa do problémov pre nevýhodné zmluvy s nahrávacími spoločnosťami. Tak som sa rozhodol nejaký čas venovať prírode a charitatívnym projektom. Bolo to niečo na spôsob Hlavy 22. Oni ma nechceli nechať len tak odísť, ale zároveň ma prestali takmer úplne podporovať. Až keď som nazbieral dosť peňazí, vykúpil som sa a pred pár rokmi si založil vlastné vydavateľstvo. Je to skvelý pocit mať prvýkrát za celú kariéru v rukách vlastný osud a môcť urobiť dva albumy po sebe s rovnakými muzikantmi! Veľké firmy sa stále miešali do nahrávania a spôsobovali zbytočné napätie. Nikdy ma nezaujímalo byť nejakou globálnou popovou hviezdou, nie som žiadna animovaná postavička bez vlastného mozgu. Rozhodol som sa zbaviť všetkých disneylandových prvkov, do akých tlačia hudobníkov korporácie. No keď si človek sám šéfuje, nesmie stratiť odstup a musí si ustrážiť ego.

Takže dnes hráte so svojou ideálnou kapelou?
Dá sa to tak povedať. Cítim sa s nimi naozaj dobre, robíme si to, čo chceme. Na to, aby ste sa cítili na pódiu slobodní, musíte mať už niečo spolu odohraté a vedieť využiť stres ako zbraň vo svoj prospech. Je dôležité stále vymýšľať a skúšať niečo nové, inak človek skončí ako domáci paprdák spomínajúci na lepšie časy a nadávajúci na všetko okolo. Nemáme napríklad fixný set-list, každý večer hrávame iné pesničky. Jeden z najúžasnejších koncertov sme mali v Izraeli. V publiku sedeli Židia aj Arabi a nepozabíjali sa, ale užívali si našu šou. To je pointa hudby, že dokáže postaviť mosty medzi rôznymi ľuďmi.

V 90. rokoch sa objavili kapely ako The Prodigy, prišlo neopunkové hnutie. Vnímali ste nové generácie, tvrdiace, že pokračujú v stopách Sex Pistols, ako dôkaz hesla, že punk nie je mŕtvy?
Niekedy to môžete brať ako kompliment, no keď niekto nevie pridať niečo originálne navyše, je to iritujúce. Prodigy mi dnes vôbec nevadia, sú dobrí, ale keď o sebe Marylin Manson vyhlási, že je prvým skutočným anarchistom na svete, mám mu akože zatlieskať alebo čo (smiech)? Nikdy som nebol falošným umelcom tárajúcim, čo mu napadne.

Takže Johnnyho Rottena ste nepochovali, len vyrástol a stal sa z neho John Lydon?
Čím viac sa toho naučíte, tým ste lepší. A ja som sa už dávno naučil nepredstierať, že som stále Johnny Rotten zo Sex Pistols. Samozrejme, že som ním bol, ale keď som mal dvadsať.

Pred mesiacom ste mali šesťdesiat. Bola nejaká špe­ciálna oslava?
Už dávno hovorím kamošom aj rodine, nechoďte na mňa s narodeninami. Šesťdesiatka prišla a odišla ako prd, hahaha.

Minimálne videoklip k pesničke Double Trouble vyzerá ako slušná domáca párty. Ten futbalový zápas v televízore je zápas Arsenalu s Liverpoolom?
Máte dobré oko. Zase sme s nimi prehrali, ale to nevadí. Je to len hra, netreba to príliš prežívať. Arsenal je môj klub už od detstva, bývali sme kúsok od štadióna a neviem si predstaviť, že by som začal fandiť Chelsea alebo niekomu inému. Ľudia, ktorí to dokážu, sú presne tie typy, čo si kupujú iba albumy z Top 10. To sú pre mňa ovce. Keď sa rozhodnete pre svoj tím, musíte ho podporovať. To však neznamená, že aj ja som ovca. Keď prehráte s niekým lepším, treba mu zatlieskať. Nebudem predstierať, že sa mi napríklad nepáčil prvý gól, ktorý nám teraz v Lige majstrov dala Barcelona. Bola to parádna akcia. Ale na druhej strane, mohli sme ju zastaviť (smiech). Že Arsene Wenger patrí k najdlhšie pracujúcim trénerom v jednom klube, len dokazuje, že na lojalite stále záleží.

Akí vaši fanúšikovia sú najlojálnejší?
Viem, že ich u vás je dosť. Dokonca niekoľkí pricestovali aj na náš koncert do Talianska, spolu s ďalšími z celej Európy. Najviac si vážim takých, ktorých srdce bije pre hudbu naplno, špeciálne tých, ktorí dokážu aj cestovať po viacerých mestách za našimi koncertmi.

Na Slovensku ste hrali pred piatimi rokmi, na najväčšom letnom festivale. Aký bude tento klubový koncert?
Veľa závisí od energie ľudí. Máme veľa materiálu, radi improvizujeme a necháme sa strhnúť. Možem len sľúbiť, že urobíme všetko pre to, aby sme vytancovali vaše zad­ky!