Kto sa neháda s rádiom, nech zodvihne ruku!

Autor je spisovateľ

Kto nenadáva televízoru, nech zodvihne druhú. Aspoň nebude môcť sám do seba hodiť kameňom. Biblické podobenstvá máme za sebou, môžeme prejsť k veci. Hore sa, kože lenivé alibistické, lebo ak sa nezmobilizujeme teraz, o chvíľu sa nebudeme mať hádať s kým.

Neskrátený názov rozhlasu a televízie verejnej služby na Slovensku je taký dlhý, že keby ho niekto chcel v úplnom znení napísať na transparent a niesť nad hlavou, hrozí mu, že vzlietne. A ani po rokoch nie je ani bohvieako obľúbený. Keď sa rozhlas a televízia zlučovali, boli debaty okolo tohto názvu zdrojom neskrývanej zábavy, hnevu a smútku. No nech je, ako chce, je v ňom zakódovaný občiansky princíp. Teda vyšší princíp, než je ten národný. Lebo Slovensko nie je iba slovenské. Respektíve je tak veľmi slovenské, že urobiť z podstatného mena (Rozhlas a televízia Slovenska) prídavné meno (Slovenská televízia a rozhlas) je degradácia hneď v niekoľkých rovinách – gramatickej, imidžovej a predovšetkým občianskej. Mnohých vlastencov tak inštitúcia s takýmto pozmeneným názvom jednoducho vylučuje. Hoci dane platia rovnako a ústava im ochranu pred takouto segregáciou garantuje. Aspoň zatiaľ.

Pamätám sa na časy, keď pre tvorivého človeka spolupracovať so Slovenskou televíziou bola hanba. Nástup do pracovného pomeru v Slovenskom rozhlase vyvolával na tvárach príbuzných a priateľov takto postihnutého redaktora či moderátorky útrpný úsmev. Nebolo to tak dávno. No dosť dávno na to, aby stálo za to pripomenúť si, že to bolo v časoch, keď tieto inštitúcie slúžili – vládnej moci. Bolo to za Mečiara a všetky Ficove vlády sa o to usilovali tiež. Pravdaže, našli sa slušní a odborne zdatní vo vnútri inštitúcie aj v jej dodávateľskom reťazci, ktorí odolali. Ba väčšina. Ale ani tí sa veľmi nechválili tým, kam chodia do práce, komu dodávajú program. Skôr po kútoch frflali, vzdychali a veľa hovorili o lojalite k inštitúcii.

Teraz nie je čas na vymenovanie všetkých prešľapov všetkých minulých vedení RTVS. Málo ich nebolo, ale aby sme boli spravodliví, nie viac ako v iných sférach nášho verejného života. Ibaže viac na očiach. V tejto dvojjedinej inštitúcii je čo zlepšovať. Vrátane nedôsledností, ktorých sa v organizačnej, technologickej, personálnej a predovšetkým programovej rovine vedenie, manažéri a programoví pracovníci dopúšťajú. A nejde len o to, že hlásatelia napospol nevedia používať privlastňovacie zámená (vaše/svoje), že prúdové vysielanie sa v podaní moderátorov stále viac podobá na susedské klebetenie o sezónnych vychytávkach. Ani o to, že si v hlavnom vysielacom čase nedokážem nájsť program pre celú rodinu každý večer.

Nechajme diváka chvíľu oddychovať. Poďme sa porozprávať o tom, ako túto inštitúciu vnímajú tí, ktorí ju vlastne tvoria. Alebo by aspoň chceli. Slovensko je malé. Také malé, že sa hádam nenájde gramatik, dramatik ani pragmatik, ktorému by v televízii či v rozhlase nezamietli nádejný projekt. Nestopli reláciu, ktorá ho napĺňala radosťou z dobre vykonanej práce. Len mne ich zo stola zhodili násobne viac, než zrealizovali. A to gramatiku ovládam celkom slušne. Pragmatiku už horšie, ale to je môj problém, a ako vravím – Slovensko je naozaj malé. Rozbiehajúci sa spor o charakter média verejnej služby nás z toho usvedčuje viac než zreteľne.

Aj televízia, aj rozhlas majú tú smolu, že si do nich môže kopnúť naozaj každý. A v podstate beztrestne, lebo veď zásady plurality, korektnosti, objektivity a nadhľadu, ktoré má médium verejnej služby vpísané do legislatívy, chránia každého, kto má chuť zneužiť ich. Lenže niektoré kopance bolia viac. Kto by povedal, že taká luxusná črievica vystupujúca z ministerskej limuzíny dokáže narobiť škody aspoň toľko ako čižma s čiernou sárou. A jeden by neveril, koľko slamy z nej dokáže trčať!

Možno v tomto protiklade sa ukrýva povestné čertovo kopýtko. Zvonka lýceum, zvnútra múzeum. Zároveň však dobre vieme, že páčiť sa každému je nemožné. Nuž, treba si vybrať. Budem uchom na prázdnom džbáne, s ktorým sa bude dovtedy chodiť po otrávenú vodu, kým sa moja hlava pritakávaním primitivizmu v ľudskej náture neodtrhne, alebo si dožičím čas na to, aby som porozmýšľal, kým namiesto prieskumov, argumentov a principiálnych stanovísk korešpondujúcich s tým, čo máme zakotvené v Ústave SR, vynesiem príkre odsudky šermujúce s rozhorčenými a povrchnými výčitkami, smerujúce k propagandistiky motivovanej likvidácii konečne emancipovaného média verejnej služby?

Kde sú časy, keď sa vo verejnom priestore a v odborných kruhoch a zákulisí oboch médií vášnivo diskutovalo o mediálnom multiplexe, o ambíciách a možnostiach pokrývania diania vo svete zriadením/rušením miest stálych spravodajcov, vyslaných redaktorov či vysielacích štábov na miesta, kde sa niečo deje? Kde sú časy, keď sme pišťali, aby televízia (a rozhlas) začali aj vyrábať, nielen reprízovať, nech sa z nej nestane najdrahšie prevádzkovaný archív? Kde sú časy, keď sa vládna moc o rozhlas a televíziu vôbec nestarala?

Zlovoľná a pomstychtivá tupokracia, ktorej stelesnením hodným vytesania do hrudy zrejúceho syra je ministerka kultúry Martina Šimkovičová, verejnú debatu o transformácii RTVS na propagandistický nástroj, na vybíjanú hlásnu trúbu vládnej moci vracia do čias, ktoré páchnu stuchlinou zle vetraného pomstychtivého podvedomia a hlavne – historického nevedomia. To, čo sa oni usilujú verejnosti vsugerovať ako hlavný problém, ktorý je v RTVS potrebné riešiť, je jednou z jej mála predností. Áno, RTVS pod vedením Ľuboša Machaja neslúži vládnej moci. Hoci sa to zdá byť samozrejmosťou, ako vidno – žiadna samozrejmosť to nie.

Kolegyne, kolegovia, naša práca je plná hľadania, váhania, vnútornej neistoty. Je vrcholne samotárska práca. Hoci pracujeme všetkým na očiach a pre potvrdenie zmysluplnosti svojho úsilia potrebujeme spätnú väzbu od publika. Sme to my, kto si témami, hodnotovými postojmi a slobodne zvolenou formou svojich divákov a poslucháčov vyberáme. Kto z nás stojí o potlesk hŕstky oportunistov vystrašených komplikovanosťou doby vyobliekaných do sviatočných krojov? A propos – ako by tie kroje vyzerali? Budú to mikiny s kapucňami a Putinovým portrétom vpredu a Tisovým vzadu? Pravdaže, vyšívané.

Obraciam sa na režisérov, dramaturgičky, autorky a autorov, redaktorky a redaktorom, kameramanov, strihačky, zvukárov, produkčných, maskérky, kostymérov, technikov… Obraciam sa na herecké kolegyne a kolegov, na kapely, muzikantov, na speváčky a spevákov, ktorých produkcia tvorí významné percentá vo vysielaní rozhlasu a televízie. Keď je nás toľko počuť, prijmime aj primeraný diel spoločenskej zodpovednosti, keď nám tak záleží na tom, aby vo vysielaní zaznievala pôvodná tvorba v priaznivom pomere k seximportu aus Indočína. Viem, že sme neraz spolu krútili hlavami nad tým, kam to tento (mediálny) svet speje, no už nie je čas krútiť hlavou.

Ak to, čo pani ministerka vo svojej sprostote (áno, slovo prostý je historicky spriahnuté so slovom sprostý) a tí, čo jej nosia vlečku z dvestoročných pavučín, chystá, aj presadí, zmení RTVS na… etnovermikompostér, povedané slovníkom citlivým k naliehavým problémom dneška. Ale ani tá najvýkonnejšia dážďovka všetku komplikovanosť a protirečivosť doby, ktorú žijeme, nedokáže premeniť na biomasu, čo by rodnú postať iba zúrodňovala. Nehovoriac o tom, že sme už civilizačne inde než v časoch, keď po zime pre kopy maštaľného hnoja pred chalupami príbytky našich predkov ani vidno nebolo. Zdá sa, že nie dosť ďaleko.

Hovorím emotívne, hovorím obrazne, no nie v hádankách. Ak sa teraz nezmobilizujeme a nedáme zreteľne najavo, že nám siahajú na právo slobodne tvoriť a tým si slobodne vybrať svojho diváka či poslucháča, zajtra bude neskoro. Cenzor, a nech sa ten úrad bude volať trebárs Kancelária pre žehlenie vrások na čele slovenského prezidenta, pardon národa, nám to zatrhne. A bude mať na to zákon. Zákon o Slovenskej televízii a rozhlase. Je nám vari jedno, kto a z akej pozície sa bude k našej práci vyjadrovať?

Neostávajme ticho v nádeji, že stačí prikrčiť sa a ono to prejde. Nerelativizujme poukazovaním na to, že mocenské machinácie sa v televízii a rozhlase diali aj v minulosti. Neostávajme ľahostajní. Nám nehrozí tyrania väčšiny, hrozí nám tyrania ľahostajnosti. Oni žiadna skutočná väčšina nie sú. Aby sa ňou nestali, nesmieme ostať ticho. Už ani sekundu, už ani na chvíľu.

A keď toto vyriešime, pokúsim sa presadiť ústavný zákon o používaní zámena svoj. Nejde len o to, že ja osobne na správnom používaní tohto zámena trvám, aby mi už nikdy žiadny hlas z rádia nemohol povedať vyzdvihnite si vašu výhru, keď ja mám právo vyzdvihnúť si svoju výhru! Ide hlavne o to, aby už žiadna ministerka kultúry k médiám financovaným z verejných zdrojov nemohla pristupovať ako k svojmu lénu. A pre svoje rozhorčenie idem hľadať politickú vôľu. Lebo aj my, gramatici, máme svoje práva!