Denník N

Do zrkadla sa pozrela aj dvestokrát za deň. Ako sa žije s poruchou, ktorá vás presviedča o vlastnej škaredosti

Foto - Gabriel Kuchta/Deník N
Foto – Gabriel Kuchta/Deník N

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

28. mája 1910 si Franz Kafka do svojho denníka zaznamenal hlboko intímnu myšlienku.

„Veslujem, jazdím na koni, plávam, ležím na slnku. Preto sú moje lýtka dobré, stehná nie sú zlé, moje brucho ujde, ale hrudník je úbohý a hlavu mám položenú nízko medzi ramenami,“ posťažoval sa v denníkovom zázname.

O rok neskôr, v auguste 1911, motív nespokojnosti so svojím telom spomenul znovu: „Čas, ktorý uplynul a počas ktorého som nenapísal ani slovo, bol pre mňa veľmi dôležitý, pretože som sa prestal hanbiť za svoje telo na kúpaliskách.“ A v januári 1912 priznal: „Bál som sa zrkadiel, pretože ukazovali neodvrátiteľnú škaredosť.“

Podobných záznamov sa v spisovateľových denníkoch objavuje viac. Kafka chcel byť silnejší a zdravší, chcel sa viac podobať svojmu silnému a zdravím prekypujúcemu otcovi, chcel byť na život akosi lepšie fyzicky vybavený.

A zdá sa, že keď už sa myšlienky na telesnú nedostatočnosť či menejcennosť začali objavovať, len ťažko ich dokázal skrotiť – dostavili sa nepokoj, nespavosť, skutočné či domnelé príznaky rôznych ochorení a v tých najkritickejších momentoch aj stavy blízke duševnému zrúteniu či samovražedné predstavy.

Sto rokov od Kafkovej smrti sa tak špekuluje, že okrem úzkostí a depresie spisovateľ trpel ešte čímsi iným – niečím, čo dnes nazývame telesnou dysmorfickou poruchou (z anglického body dysmorphic disorder alebo BDD – pozn. red.), ktorá sa niekedy uvádza aj ako dysmorfofóbia.

Ide o stav, pri ktorom si človek osvojí predstavu o vlastnej škaredosti, „nenormálnosti“ či znetvorení, ktorá ho núti sa na svoju chybu upnúť. Prichádzajú tak obsesívne myšlienky, potreba neustále kontrolovať svoj vzhľad a kamuflovať nedostatky, ale aj výrazné zmeny v emočnom prežívaní, depresia, úzkosti či dokonca samovražedné sklony.

V posledných rokoch sa pojem v zahraničí spomína pomerne často. Okrem toho, že o telesnú dysmorfickú poruchu vzrástol akademický záujem, sa stala väčšou témou aj pre populárne médiá. Skúsenosti s telesnou dysmorfiou opísali celebrity ako herečka Megan Fox, speváčka Billie Eilish či herec Robert Pattinson, na Slovensku speváčka Celeste Buckingham.

Termín sa začal objavovať na sociálnych sieťach, v módnych časopisoch aj v bulvári.

Čo presne si však pod pojmom telesná dysmorfická porucha máme predstaviť? Ako vyzerajú každodenné životy ľudí, ktorí ňou trpia? A kde sa končia „normálne“ obavy o vzhľad, ktoré z času na čas postihnú každého, a kde sa začína prežívanie a správanie, ktoré naozaj zodpovedá tejto poruche?

Ak pociťujete duševnú nepohodu, kedykoľvek sa môžete obrátiť na linky pomoci, ktoré sú spísané pod týmto odkazom.

Pripadala si ako obraz od Picassa

Keď bola Veronika ešte dieťa, rodina jej občas vravievala „rak“. Prezývka vznikla, keď sa dnes už dospelá mladá žena

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Duševné zdravie

Rozhovory

Vzťahy

Životy žien

Rodina a vzťahy, Zdravie

Teraz najčítanejšie