Ekológ Mikoláš: Lykožrút v hospodárskych lesoch škodí, v rezerváciách je hrobárom aj pôrodníkom

Štátne Lesy SR chcú v oblasti Čierneho Balogu vyťažiť milión kubických metrov dreva napadnutého lykožrútom, čo je mimoriadne veľký objem. Postihnuté lesy sú v prvom, najnižšom stupni ochrany, kde mohli lesníci hospodáriť bez akýchkoľvek obmedzení zo strany ochrany prírody.

V hospodárskom lese je prioritou produkčná funkcia, teda získavať drevo. Lykožrút je tam vnímaný ako škodca. V rezerváciách je, naopak, prínosom, pretože je súčasťou prirodzeného cyklu lesov. Známy nemecký lesník Peter Wohlleben to v jednej zo svojich kníh o živote lesov Tajomné pradivo prírody opísal slovami, že lykožrút je nielen hrobár, ale aj pôrodník. 

Rezervácie na Slovensku zaberajú len niečo viac než dve percentá rozlohy krajiny. Vedec a ekológ Martin Mikoláš vysvetľuje, či majú lesníci šancu masívnou ťažbou zachrániť zelený les a že nové trendy v európskom lesníctve smerujú k tomu, aby sa princípy z fungovania rezervácií uplatňovali aj v hospodárskych lesoch.

Čo je lykožrút a čím sa živí?

Lykožrút je podkôrny hmyz. Jeho larva sa živí lykom stromu a naruší kanáliky, ktoré stromu rozvádzajú vodu a živiny. Strom začne usychať a uhynie, ak nie je zdravý. Zdravý strom sa vie brániť a lykožrúta zaleje živicou. Samozrejme, ak je lykožrútov veľa, strom to nemusí zvládnuť, najmä ak trpí suchom a podobne. Je to nenápadný malý chrobáčik, ktorý však dokáže spôsobiť obrovské zmeny v horských lesoch a riadi dynamiku ich vývoja.

Akým spôsobom sa lykožrút premiestňuje?

Prelietava zo stromu na strom. Vzdialenosť šírenia sa líši na základe viacerých faktorov vrátane environmentálnych podmienok, dostupnosti hostiteľských stromov a hustoty populácie. Chrobáky môžu preletieť vzdialenosti od niekoľkých stoviek metrov až po niekoľko kilometrov.

Po krajine ho však rozširuje aj to, ak sa napadnuté stromy hneď neodvezú z lesa, ale ostanú aj mesiac stáť v lesnom sklade, teda rozšírenej ploche pri lesnej ceste.

Potravou lykožrúta sú len smreky?

Lykožrútov je veľa druhov, u nás spôsobuje najväčšie premeny v lesoch najmä lykožrút smrekový. Ak ich je veľmi veľa, môžu napadnúť aj borovicu limbu alebo kosodrevinu, ale len jednotlivo, nie plošne.

Prečo je lykožrút v hospodárskom lese problém?

V hospodárskom lese je prioritou produkčná funkcia, teda získavať drevo. Lykožrút je tam vnímaný ako škodca. Spôsobuje usychanie stromov, prichádzame teda o kvalitu dreva. Stráca sa aj klasický model hospodárenia, nerúbe sa podľa konkrétnych naplánovaných časov, keď sa majú stromy vyťažiť; nerobí sa klasická obnova, ale napadnuté stromy sa ťahajú z lesa hneď. Snažíme sa zachrániť drevo a časť toho zeleného lesa.

Je lykožrút problém aj v rezerváciách s vysokým stupňom ochrany?

V rezerváciách je to naopak. Lykožrút sa tam vníma úplne inak, čo je aj zdrojom konfliktu medzi lesníkmi a ochranou prírody. Berieme ho ako riadiacu silu dynamiky lesov, zmien, ktoré sú potrebné z rôznych pohľadov, najmä ochrany biodiverzity. Tam lykožrúta vnímame ako niečo nevyhnutné pre fungovanie cyklu lesa.

Čo presne tam lykožrút robí?

Lesy sa veľkoplošne rozpadajú na viacerých územiach. Nie je to len na Slovensku, ale aj v Čechách, inde v Európe a na rôznych kontinentoch. To bol jeden z dôvodov, prečo sme začali s výskumom európskych pralesov, kde sme sa pomocou dendrochronologických metód snažili z letokruhov zistiť, ako sa tie prirodzené lesy vyvíjali. Či takéto rozpady boli prítomné aj v minulosti alebo je to len výsledok meniacej sa klímy.

Rekonštruovali sme celú históriu narušení v tých lesoch za posledných približne tristo rokov ich vývoja a zistili sme, že okolo roku 1850 boli takéto veľkoplošné rozpady v smrekových pralesoch prirodzene. Dá sa teda povedať, že lykožrút je súčasťou prirodzeného cyklu lesa a les je týmto zmenám prispôsobený. Organizmy, ktoré tam žijú, sú na to adaptované.

Rozdiel medzi hospodárskymi lesmi a rezerváciami je v tom, že rezervácie majú prioritne slúžiť na ochranu biodiverzity. Je dôležité povedať, že približne tridsať percent lesných organizmov je priamo viazaných na odumreté drevo. Keď tam nie je, nemajú kde žiť.

O aké organizmy ide?

Predovšetkým saproxylické chrobáky, množstvo vzácnych druhov húb, lišajníky, vtáky. Niektoré sa lykožrútmi dokonca živia, napríklad ďateľ trojprstý. Nachádzajú v mŕtvom dreve rôzne dutiny a praskliny, kde môžu žiť a je tam pre ne potrava.

Náš výskum biodiverzity slovenských pralesov priniesol úžasné výsledky. Odhalili sme napríklad nielen tri z najvzácnejších európskych druhov húb, ale aj 20 úplne nových druhov húb pre Slovensko. A verte či nie, všetky tieto objavy sú späté s mŕtvym drevom. Jednou z najvýnimočnejších hviezd našich nálezov je hodvábnica, tajomná huba, ktorú opísali v roku 2014 v Rusku a ktorá má v Európe len zopár známych nálezísk. Slovensko sa tak môže pýšiť, že patrí medzi vyvolené miesta, kde si tento vzácny druh vybral svoj domov.

Tých rezervácií, kde môžu tieto druhy prežiť, je veľmi málo. Prísne chránených máme 5,68 percenta lesov. Z celkovej výmery Slovenska je to 2,35 percenta, je to teda zlomok krajiny. Tieto územia sa spoločnosť rozhodla chrániť pre tieto organizmy. Druhy, ktoré sú kriticky závislé od mŕtveho dreva, sú väčšinou na červenom zozname, veľmi ohrozené a vzácne, niektorým hrozí vyhynutie.

Venujete sa v značnej miere ohrozenému hlucháňovi, aktuálne pracujete na druhom programe jeho záchrany. Je takýto sčasti rozpadnutý les pre hlucháne dôležitý?

Áno, určite. Predtým odborníci verili tomu, že hlucháň je viazaný len na starý zelený les. Podobné to bolo aj na Šumave, kde predtým, než sa les začal veľkoplošne rozpadať, žilo posledných približne 120 jedincov. Populácia bola na pokraji vyhynutia. Stretli sa tam všetci odborníci na hlucháne z Európy a zhodli sa, že hlucháň tam vyhynie, ak tamojšie lesy uschnú, lebo nebude mať dostatok úkrytov pred predátormi počas zimy, nebude mať potravu, keďže sa v zime živí aj ihličím.

Naozaj tam prvé roky bola mortalita vyššia, najmä v zime, ale bolo veľmi prekvapivé, že úspešnosť reprodukcie bola niekoľkonásobne vyššia. Pravdepodobne vďaka tomu, že tie rozpadnuté časti sú veľmi bohaté na hmyz, ktorým sa živia kuriatka, a tým, že tie územia sú zaváľané, sliepky s kuriatkami sa tam ľahšie schovajú.

Populácia hlucháňa na Šumave stúpla päť až šesťnásobne. Dnes je to pravdepodobne jediná stredoeurópska populácia hlucháňa, ktorá zaznamenala za posledné roky nárast. Inak všade tie hlucháne klesajú.

Podobné dáta máme aj z oblasti Tatier, kde je najviac biotopov hlucháňa prísne chránených, približne 10-tisíc hektárov. Je to jediné slovenské pohorie, ktoré preukazuje relatívne stabilný trend, možno až mierny nárast počtu hlucháňov. Väčšina tých lesov, ktorá stojí, je v bezzásahovom režime a sú obývané hlucháňmi. Keďže je tam silnejšia jadrová populácia, zlietajú aj do nižšie položených častí, kde sa hospodári.

Pred dvoma rokmi bolo veľmi suché leto, takže zahynulo množstvo umelo vysadených smrekov, lebo majú plytké korene a nemali dosť vlhkosti. Aktuálne je s tým veľký problém na Horehroní a v okolí Čierneho Balogu. Pomôže masívna ťažba, aby ten les zostal zelený?

To je, samozrejme, problém. Máme príklad z Čiech, tu sa kalamita rozbehla napriek tomu, že neboli obmedzenia ťažby zo strany ochrany prírody. Lebo hovorí sa napríklad to, že ochrana prírody komplikuje včasný zásah. Ale ak sa to rozbehne naplno, pokiaľ je toho lykožrúta veľa, tak šanca, že sa zachráni zelený les, je úplne minimálna.

Štátna ochrana prírody podľa štátneho tajomníka Michala Kiču dovolí lesníkom spracovať väčšinu kalamity v chránených územiach. V roku 2021 to bolo viac ako 96 percent toho, čo mali záujem spracovať, v roku 2022 viac ako 98 percent. Dá sa ťažbou suchých stromov zachrániť zelený les?

Zelený les nezachránia tým, že teraz vyťahujú suché stromy, z ktorých lykožrút už vyletel. V prípade veľkoplošných udalostí lesníci ani nie sú schopní personálne zvládnuť vyhľadávanie napadnutých stromov, takzvaných aktívnych chrobačiarov.

Pozrite sa na fotografie z kráľovohoľskej časti Nízkych Tatier. Od roku 2006 tam spracúvali menšiu kalamitu, takže teoreticky tam mali zachrániť zelený les. Lenže to pokračovalo, v roku 2009 už tam vidíme nové cesty, takže v tých prudkých svahoch mohli spôsobiť zmenu vodného režimu, stromy nad cestou trpia suchom.

Môže to viesť k tomu, že korene nemajú dosť vody a zároveň sa tam otvorili takzvané porastové steny. Ak si vezmeme strom, ktorý trpí suchom a má perfektne nasvietený kmeň, to sú ideálne podmienky pre lykožrúta a o tom svedčí, ako to pokračovalo. V roku 2012 bol ďalší zásah, aj v rokoch 2015 a 2018. Už tam skoro žiadny les hlucháňom neostal, vyťažilo sa približne 80 kilometrov štvorcových lesa, je to v podstate samá holina bez stromov. Na niečom takomto hlucháň neprežije.

Čo tam rastie teraz?

Je snaha tam vysadiť les, niekde to ide rýchlejšie, niekde pomalšie. Väčšinou je to zarastené smlzom alebo malinou. Raz tam ten zelený les bude, ale už tam nebude biotop hlucháňa, najmä ak sa to vysadí klasickým lesníckym spôsobom, teda príliš nahusto. Tam zasa odporúčame špeciálny typ manažmentu, teda les prerieďovať.

Úplne iný prístup pri lykožrútovej kalamite sa teda má zvoliť v hospodárskom lese a v chránenom území. Keď je v hospodárskom lese prvoradým cieľom drevo, je tam snaha to asanovať a drevo odtiaľ získať. Ale nemyslím si, že sa podarí ten zelený les zachrániť pri takýchto veľkoplošných rozpadoch.

Teraz čerstvo sa niečo podobné dialo v Čechách. Neboli schopní to drevo odtiaľ dostať, hoci to štát dotoval, ale bolo toho príliš veľa. Buď to potom bude jedna obrovská veľká holina, kde zachránite drevo, ale nezachránite hlucháňa a ďalšie organizmy, ktoré v lesoch žijú. Alebo ako na Šumave, v lese ostalo mŕtve drevo, pomedzi ktoré a na ktorom rastie redšie zmladenie, a hlucháň tam žije. Pritom rozpad na Šumave bol naozaj veľkoplošný.

Neznamená to, že keď sa les ponechá na samovývoj, že uschne celý. Sú tam aj vlhkejšie časti, napríklad okolo žľabov s vodou, ktoré ostanú zelené. Pre naše lesy bol podľa dendrochronologických vývrtov typický režim, kde vznikali mozaiky suchých a zelených lesov a väčšia časť stále zostala zelená. Je to príznačné pre Karpaty, napríklad v Tichej a Kôprovej doline to vidieť, nie je to taký veľkoplošný rozpad ako na Šumave, ale viacero menších miest, ktoré sa striedajú so zeleným lesom.

Ako to dopadlo pred tými 150 rokmi?

V niektorých lesoch boli narušenia silnejšie, inde menej silné. Lesy dokázali reagovať pružne a zregenerovali, rastú ďalej. My tie plochy v pralesoch premeriavame každých päť rokov a vidíme, aká je ich regenerácia.

Biodiverzitu v starých lesoch určuje prítomnosť starých stromov, mŕtveho dreva a svetla. Stromy majú šancu dožiť sa vysokého veku iba v rezerváciách, inde ich v určitom veku vyrúbu. Mŕtve drevo a slnko zaisťujú narušenia vetrom a podkôrnym hmyzom.

Aký význam má biodiverzita pre človeka? Niekto by si mohol povedať, že nepotrebujeme toľko druhov hmyzu či vtákov a radšej pestujme drevo na stoličky. 

Veď na väčšine územia aj pestujeme drevo na stoličky. Je dôležité, aby si ľudia uvedomili, že rezervácie sú len na dvoch percentách krajiny. Prírode sme nechali málo. A načo to je ľuďom? Aj iné organizmy tu majú právo žiť. Ak im vezmeme aj tie dve percentá územia, kde žiť môžu, zmiznú.

Lesy, ktoré sú bohatšie na druhy, sú stabilnejšie a odolnejšie. V porovnaní s hospodárskymi lesmi budú lepšie odolávať klimatickej zmene. Pod vplyvom otepľovania tu bude viac lykožrútov, víchric a požiarov a nám z výskumu vychádza, že prirodzené lesy a pralesy to zvládnu lepšie. Les nie sú len stromy, je to aj pôda, zadržiavanie vody a uhlíka. Dokonca prítomnosť odumretého dreva znižuje mieru erózie, robili o tom výskum v rakúskych Alpách. V takýchto lesoch je aj viac prirodzených nepriateľov lykožrúta.

Mali by lesníci aplikovať niečo z tohto aj pri výchove hospodárskych lesov?

Lesníci sa na školách dlhodobo učia, že mŕtve drevo v lese byť nemá, potom sa dvadsať, tridsať rokov v lese starajú o takzvanú hygienu porastu a potom im niekto tvrdí, že to tak v chránených územiach byť nemá, a tak to nechcú akceptovať.

Takéto názory však nie sú len trend v ochrane prírody. Hovoria o tom lesnícke inštitúcie, napríklad European forest institute (EFI), to je niečo ako európske lesnícke centrum. Vydáva stratégie prírode blízkeho hospodárenia. Hľadajú na základe aktuálnych poznatkov vo vede a výskume v oblasti lesníctva, ako maximalizovať biodiverzitu v lesnej krajine. Ako ideálny model navrhujú takzvaný triad system alebo trojitý prístup. Až 30 percent lesa navrhujú mať bez zásahu, 60 percent sa má obhospodarovať prírode blízkym spôsobom a na 10 percentách má byť intenzívne hospodárenie, aby kompenzovalo straty z bezzásahového režimu.

Toto odporúčajú robiť v hospodárskom lese?

Hovoria o lesnom komplexe, kde by mali maximalizovať biodiverzitu.

No lesný hospodár povie, že nechce maximalizovať biodiverzitu, ale kubíky dreva. 

No áno, chcem len upozorniť na to, že to nie je len téma ochrany prírody, ale čím ďalej viac sa ňou začína zaoberať odborná lesnícka verejnosť. Nikto tam už nespochybňuje prítomnosť a význam mŕtveho dreva v lese, pretože dáta o tom hovoria jasne. Ak je fakt, že tridsať percent organizmov je viazaných na odumreté drevo, je jasné, že ak chceme mať tieto organizmy v lese, to mŕtve drevo tam musí byť.

Okrem iného nasáva vodu ako špongia, čo je pre les dôležité. Samozrejme, nehovoríme o konároch, ale o celých hrubých kmeňoch. Máme aj metodiku, ktorú robili kolegovia, ako ponechávať mŕtve drevo v lese, vypracovali ju pre české ministerstvo pôdohospodárstva.

Časy sú dnes iné a napríklad u nás na lesníckej fakulte majú študenti v rámci ekológie lesa cvičenia, prednášky a exkurzie zamerané aj týmto smerom. Toto im poskytuje lepšie príležitosti na nájdenie zamestnania aj v chránených oblastiach, ako sú národné parky, kde má ochrana biodiverzity prioritu. Nároky na lesníkov budú vyššie a miera ich zodpovednosti za ochranu biodiverzity a zvyšovanie ekologickej odolnosti lesov je veľmi dôležitá.