Manžel je stále nervózny, chybu hľadá len vo mne alebo v synovi. Máme sa preto rozísť?

S manželom sme spolu 12 rokov a mame 5-ročného syna. Syn je veľmi zlatý, ale trpí rôznymi miernymi poruchami správania a vyžaduje si veľa trpezlivosti. Môj muž bol vždy nervák a celkovo netrpezlivý (napríklad čakanie v rade ho privádza do zúfalstva). Toto mi na ňom vždy vadilo, ale pred tým, ako sa narodil náš syn, mužove výbuchy kriku prichádzali tak raz za pár mesiacov. Pred tým, ako sa narodil syn, mal aj viac času na šport a relax, čo asi pomáhalo s odbúravaním hnevu.

Odkedy sa syn narodil, je manžel takmer v kuse nervózny – kvôli práci alebo synovi, alebo niečomu inému. Niekedy už mám pocit, že normálne hľadá príležitosti, aby mohol byť nervózny a potom hovoriť, že to nie je jeho chyba. Taktiež sa sťažuje, že je stále unavený, a preto je nervózny. Ale keď mu hovorím, nech ide von, alebo aj na výlet sám, tak nechce.

Teraz kričí zhruba raz za týždeň. Skúšala som ho ignorovať, skríknuť naspäť alebo povedať, aby išiel do druhej izby, prípadne že ja odídem, ale nič nepomáha – kričanie sa stále opakuje. Najhoršie je, že to náš malý syn to zle znáša, plače a už aj on kričí, keď sa mu niečo nepáči.

Ja som vyrastala v rodine, kde sa nekričalo (len veľmi zriedkavo), a teda možno som príliš citlivá. Muž si často nájde dôvod na krik, napríklad že ja alebo náš syn sme niečo urobili alebo neurobili a on je unavený. Potom niekedy ešte pridá, že som neschopná a neviem nič dobre urobiť. Toto správanie ma ubíja a aj sa bojím, aký to má vplyv na syna. Mám pocit, že mi už nič iné neostáva, len toto správanie akceptovať alebo sa rozísť. Na terapiu alebo k psychológovi ísť nechce (hovorí, že ja ju potrebujem a nie on).

Lívia, 47

Odpovedá psychologička Lenka Pavuková Rušarová

Milá Lívia,

správanie Vášho muža mi pripomína ľudí, ktorí majú ťažkosti v oblasti emočnej regulácie – ťažšie tolerujú netrpezlivosť, nespokojnosť, menej kontrolujú svoj hnev, hlas a tón reči.

Ak je manželova frustračná tolerancia navyše situačne znížená v dôsledku únavy a ak je syn náročné dieťa na trpezlivosť, je to doma naozaj výbušná kombinácia.

Výroky typu, že ste neschopná a nič nedokážete dobre urobiť, sú „mimo misu“. Stane sa, že niečo také človek v hneve povie a potom oľutuje. Určite by ste však nemali byť pravidelne hromozvodom frustrácie a nemyslím si, že takéto správanie treba akceptovať. Takéto výroky si nikto nezaslúži.

Rozumiem, že manžel je presvedčený, že na terapiu by ste mali ísť Vy, a Vy by ste chceli, aby na terapiu šiel manžel. Bolo by pre vás oboch prijateľné ísť na rodinnú alebo párovú terapiu, kde sa nehľadá vinník a ten, koho treba opraviť, ale hľadá sa spôsob, ako sa celý rodinný systém môže upokojiť? Hľadali by ste momenty, ktoré sú u vás doma „najhorúcejšie“ (najčastejšie to býva podvečer, keď sa deti pomaly smerujú do postele, rodičia sú už unavení, ale deti „nespolupracujú“). Dajú sa nájsť spôsoby, kto kedy zakročí a kto je za čo zodpovedný, dohodnete sa, ako postupovať, keď napätie stúpne. Spolu s rodinnou (prípadne párovou) terapeutkou sa budete učiť rozoznávať, kedy situácia začína eskalovať a čo môže každý z vás spraviť, aby ste to zvládli bez vzájomného ubližovania.

Na záver len zdôrazním, že chronický stres a konflikty škodia všetkým členom rodiny, no deti sú v rodinnom systéme najzraniteľnejšie. Niektoré deti potrebujú omnoho viac trpezlivosti ako iné, sú omnoho náročnejšie na výchovu a nie je to ničia chyba. Vtedy treba zmobilizovať všetky dostupné zdroje (vrátane psychoterapie), aby rodina prežila istú fázu rodinného života a mohla sa mať lepšie.