Nie sme národ zbabelcov. Skôr narcisticky zranená spoločnosť

Nesúhlasím s Martinom M. Šimečkom, keď hovorí, že sme národom zbabelcov. Nie však preto, lebo by ma jeho slová urážali. Naopak, som rád, že sa snaží o diagnózu stavu našej spoločnosti a že to robí tak otvorene. Zdá sa mi však, že jeho diagnóza je nekompletná a zbytočne prísna.

Predstavte si človeka, ktorý sa za pekného počasia prechádza popri rybníku. Zrazu vidí, ako doň z hrádze spadne dieťa a začne sa topiť. Ak za ním neskočí, pretože sa príliš bojí o seba samého, je zbabelcom.

Situácia sa však radikálne zmení, ak je celý rybník ponorený v hustej hmle. Človek na brehu topiace sa dieťa nevidí. Možno počuje špľachot vody, nejasný výkrik, možno ani to nie. Máme ho nazývať zbabelcom, ak do vody neskočí, ale len zmätene a vystrašene pobehuje po brehu?

Zdá sa mi, že keď Martin M. Šimečka hovorí o Slovákoch ako o zbabelcoch, nedoceňuje dostatočne význam hustej kognitívnej hmly, v ktorej je ponorená celá naša spoločnosť.

Každý deň pohár vody z rieky Léthé

Veľká časť politikov túto hmlu aktívne tvorí. Z úst im namiesto slov vychádzajú oblaky dymu. Vezmite si napríklad takého Petra Pellegriniho. To je človek, ktorý sa celý život skrýva. Človek figurína. Človek hologram.

Vyhýba sa dialógu. Vyhýba sa novinárskym otázkam. Tvrdí, že nám ponúka zlato. Nedovolí však, aby sme ho poťažkali v rukách a overili si jeho pravosť. Ukazuje nám kvetiny, ktoré nám chce darovať, ale nesmieme si privoňať, aby sme zistili, či nie sú umelé. Vedie starostlivo nacvičené, prázdne monológy.

A najsmutnejšie je, že pred nami skrýva i svoje pravé ja. Štylizuje sa do roly dobrého chlapca, a pritom je len sluhom oligarchov. Aj keď príde na jeho osobný život, zahmlieva. Pri oznámení svojej kandidatúry precítene hovorí: „Každý v sebe nosí túžbu, že raz vo svojom živote založí vlastnú rodinu. (…) Niekomu to Pánboh či osud umožní, niekomu nie. Ja s nikým nezdieľam spoločnú domácnosť.“

Gejovia a lesby pritom na Slovensku nemôžu oficiálne spolu žiť nie preto, lebo by to nechcel Pánboh, ale preto, lebo im to neumožňuje štát. A boja sa držať na ulici za ruky nie preto, lebo očakávajú trestajúci zásah bleskom z nebies, ale z dôvodu, aby ich slovne či fyzicky nenapadli ich vlastní spoluobčania.

Ani na Zámockej nestrieľal Pánboh.

Peter Pellegrini sa snaží otvorene neklamať. Ale to jednoducho nestačí. Starogrécke slovo pre pravdu, slovo, ktoré používal Sokrates či Platón, je alétheia. Léthé pritom znamená utajenie, zabudnutie, skrytosť; spomeňte si len na rieku Léthé z gréckej mytológie, ktorá tečie podsvetím a oddeľuje ríšu mŕtvych od sveta živých. Písmenko „a“ na začiatku slova značí zápor. Alétheia znamená neskrytosť. Pre Sokrata bola teda pravda tým, čo nie je skryté, čo nie je zahmlené, čo nie je v tieni.

Peter Pellegrini, personifikovaný stroj na hmlu, sa celú svoju kariéru snaží, aby sme nemali prístup k pravde. Nechce, aby sme na vlastné oči videli, čo vláda skutočne robí, nechce, aby sme zistili, v akom stave je Slovensko ako spoločnosť i štát. Každý deň nám servíruje nový pohár vody z rieky Léthé.

A nie je v tom, samozrejme, sám. Rovnako koná ako celá koalícia, tak i časť opozície. Používajú pritom rôznorodé nástroje. Trest mlčaním: predseda vlády neodpovedá médiám, ktoré sa mu nepáčia. Šikanu: trestné oznámenia za nepríjemné slová. Zahltenie: hoaxy na sociálnych sieťach tak bujnejú, že hľadať medzi nimi dôveryhodnú správu je ako hľadať ihlu v kope sena. Perverziu (čiže prekrútenie, prevrátenie): napadnutú krajinu označia za vinníka konfliktu a agresora za obeť.

A často im príde vhod i staré dobré klamstvo.

Ovocie neustálych lží

Čo sa však stane so spoločnosťou, ktorá je nepretržite klamaná? Ako skončí národ permanentne ponorený v informačnej hmle? Poďme sa najskôr pozrieť, čo takáto situácia urobí so psychikou jednotlivca, konkrétneho človeka.

Pomôžem si citátom psychoterapeutky Lenky Uherovej, ktorú vo svojom výbornom podcaste Ľudskosť spovedala Barbora Mareková. Na otázku, ako vzniká narcistická porucha osobnosti, odpovedala Uherová takto: „Dieťa je veľmi chválené aj za nelegitímne veci. To vytvára falošné self (= falošné ja). Dieťa totiž zažíva: Ale ja toto nie som. Evidentne však musím byť, aby ma mali radi. Takže mojou úlohou je zakryť a neukazovať, kto naozaj som, ale veľmi dobre počúvať, za čo ma chvália. A tým sa stať. Alebo je dieťa veľmi kritizované. V rodine sú také extrémne nároky, že to dieťa nikdy nezažije, že je dosť dobré. Nikdy nezažije: Mám právo byť na tejto Zemi. Takže si vytvorím falošné self, aby sa nestalo, že ma odmietne celá spoločnosť, keď zistia to, čo „zistili“ moji rodičia, že nie som hoden tohto sveta.“

Slovom, ak dieťaťu dávate spätnú väzbu, ktorá sa nezhoduje s realitou, ak ho chválite či kritizujete za  činy, ktoré si chválu či hanu nezaslúžia, postupne ho naučíte, aby sa skrývalo v sebe samom. A vyrastie z neho narcistický človek.

Takýto človek má veľmi nízke sebavedomie. Ba čo viac, nemá v sebe žiadne pevné, jasné „ja“. Vlastne nevie, kým je. A tak cíti neistotu. A hlbokú vnútornú hanbu.

Preto si nasadzuje masku: niekedy volí silácke gestá, inokedy sa štylizuje do roly obete. A pretože je ubolený a zranený, zaoberá sa takmer výlučne sebou samým. Napokon, táto porucha osobnosti je pomenovaná podľa Narcisa, mladého muža z gréckej mytológie, ktorý sa tak dlho nedokázal odlúčiť od krásy vlastnej podobizne vo vode, až sa premenil na známy žltý kvietok.

A ešte jedna vec: narcistickému človeku – a to aj keď je vzdelaný a inteligentný – často úplne zarážajúcim spôsobom chýba empatia. Do istej miery ju azda dokáže nafingovať, v skutočnosti ju však necíti. S druhým človekom totiž dokáže naozaj súcitiť len ten, kto je sám v sebe pevný.

Narcisticky zranené Slovensko

Otestujme teraz, či príznaky, ktoré u človeka naznačujú narcistickú poruchu, sedia i na slovenskú spoločnosť ako celok.

Máme pevné jadro, jasné národné self? Vieme, kým sme? Alebo sme, naopak, vnútorne takí neistí, až sa tajne bojíme, že žiadne skutočné národné „ja“ ani neexistuje?

Cítime, keď sa porovnávame s inými európskymi národmi, pocity nedostatočnosti, neistoty či dokonca hanby? Nesnažíme sa tieto pocity zakrývať buď tým, že sa pasujeme za vyvolený národ, alebo, naopak, štylizáciou do roly dejinnej obete?

Nie sme nadmerne sústredení na samých seba? Nestaráme sa príliš o naše žabomyšie vojny, ignorujúc šíry svet za našimi hranicami?

A predovšetkým: nechýba nám občas až zarážajúcim spôsobom empatia?

Ak ste si na väčšinu otázok vyššie – tak ako ja – odpovedali áno, možno je správne, ak našu spoločnosť označíme za je narcistickú. Alebo narcisticky zranenú, ak chcete.

Toto tvrdenie, samozrejme, nie je psychiatrickou diagnózou v prísnom slova zmysle. Je skôr metaforou, ktorá hádam môže v plnšej miere osvetliť, čo sa s nami ako s národom deje.

Narcizmus a zbabelosť

Možno si poviete: A nie je jedno, či označíme Slovákov za národ zbabelcov alebo za narcisticky zranenú spoločnosť? Nie sú obe označenia rovnako hanlivé? Myslím si, že sú tu dva významné rozdiely.

Keď o niekom poviete, že je zbabelý, ide o morálne odsúdenie. Keď však poviete, že trpí narcistickou poruchou, stále síce vnímate, že nekoná tak, ako by mal, ale zároveň rozumiete, že za to sčasti vlastne nemôže. Vnímate jeho vnútornú neistotu, jeho skryté trápenie, jeho limity.

A zároveň: ak niekoho označíte za zbabelca, predpokladáte, že jeho schopnosť čítať správne svet okolo seba je nedotknutá. Zbabelosť je chyba charakteru, nie vnímania. Narcizmus však vzniká v hmle klamstiev a poloprávd. Narcistický človek má preto narušený nielen charakter, ale i samotné vnímanie reality. Ak je naša spoločnosť narcistická, sčasti to vysvetľuje, prečo nedokáže akceptovať ani tie najzjavnejšie skutočnosti, napríklad jednoduchý fakt, že Rusko je agresorom a Ukrajina obeťou.

Samoliečba slovenskej spoločnosti

Ako však riešiť narcistický národ?

Vieme, čo nepomáha. Narcizmus – ako vysvetľuje Lenka Uherová – pramení z neprimeranej spätnej väzby: z nezaslúženej pochvaly i z príliš prísnej kritiky. Potrebujeme preto prestať s adorovaním Slovenska ako bašty čistoty a cnosti, ktorá stojí sama na stráži proti skazenému Západu. Tiež však potrebujeme prestať s prísnymi morálnymi súdmi.

Nie sme zbabelci. Pokrytectvo nie je naša národná vlastnosť. Je ťažké uveriť, že by skutočnosť bola takáto čiernobiela. A takáto prísna spätná väzba skutočne nepomáha k tomu, aby sme ako národ objavili svoju pravú tvár.

Zároveň však vieme, čo pomôcť môže. Ak máme ako narcistická spoločnosť neistú, vágnu identitu, potrebujeme toto naše kolektívne „ja“ posilniť, spevniť. Hovorme o hrdinoch v našej histórii a aj o hrdinkách dnešných čias. A ani na sekundu nepochybujme, že máme byť na čo hrdí. Myslím si, že školáci by to ocenili. Napokon, takí Pavol Čekan či Jana Kirschner sú oveľa zaujímavejší ako Cyril s Metodom.

Predovšetkým však potrebujeme kontakt s pravdou. Potrebujeme vo verejnom priestore ľudí, ktorí nám budú – vo veľkom i v malom – hovoriť veci na rovinu, ktorí prestanú zakrývať skutočnosť, ktorí nás pozvú do priestoru aléthei, neskrytosti. Potrebujeme dáta namiesto bonmotov, fakty namiesto prázdnych marketingových rečí.

Potrebujeme vnímať pravdivosť ako jednu z najdôležitejších národných cností.

A preto verím a dúfam, že sa Peter Pellegrini, tento človek hmla, nestane ďalším slovenským prezidentom.