Denník N

Kvet Nguyen: Rodičia chceli mať zo mňa dokonalú Vietnamku a ja ich predstavy nedokážem naplniť (ukážka z knihy)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Slovenská fotografka vietnamského pôvodu Kvet Nguyen hovorí, že napísala príbeh o migrácii, vietnamskej diaspóre a sne o lepšom živote. Sama seba považuje za privilegovanú, pretože je integrovaná.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

V knihe Všetko, čo nás spája veľmi otvorene hovorí o živote a zvykoch relatívne uzavretej vietnamskej komunity, o hľadaní identity medzi dvoma takými veľmi odlišnými kultúrami, o jedle a zvykoch, o rasizme aj priateľstve. Kniha práve vychádza v knižnej edícii Denníka N.

Návšteva Vietnamu

Sú veci, ktoré sa v našej rodine nemenia: každý let do Vietnamu sa podobá sťahovaniu na celý život. Veľký chaos deň pred odletom, keď rodičia pobehujú sem a tam, kufre sú natlačené tak, že si mama musí na ne sadnúť, a otec po kúskoch doťahuje zipsy, aby sa dali zavrieť.

Oficiálne je maximálna hmotnosť jedného kufra 30 kilogramov a všetci na letisku tŕpneme, či nám neprikážu kufre odľahčiť. Tieto monštrá sú plné darčekov pre našich príbuzných vo Vietname; naše vlastné veci sa zmestia do príručných batožín. Zoznam darčekov vypovedá o túžbach našich rodákov: fľaše Metaxy a Chivas Regalu, oblečenie, modrá keramika a najmä krém Nivea – ten poteší každú a každého. A, samozrejme, peniaze.

Takýchto výletov som nezažila veľa; mali sme dokonca aj desaťročnú prestávku. Čiastočne preto, lebo moji rodičia si nemôžu vziať voľno, na druhej strane, takto si človek dovolenku naozaj nepredstavuje.

Foto – Kvet Nguyen

Celý mesiac strávime v rodnej dedine. Musíme stihnúť návštevy otcových piatich a maminých ôsmich súrodencov, okrem nich návštevy príbuzných z ďalších vetiev rodokmeňa. Príchod do Vietnamu nás zmení na iné bytosti. Stávame sa mecenášmi s tovarom z bohatého Západu. Počúvame ich radosti a strasti, a hoci aj my povieme niečo o svojom živote, dbáme na to, aby sme sa príliš nesťažovali. Stále sme v pozícii tých, ktorí mohli odísť za šťastnejším životom.

Čítate ukážku z knihy Všetko, čo nás spája, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Ako malá som návštevy mala rada; vždy ma hostitelia chválili, aká som už veľká a krásna. Ich mená som spravidla o niekoľko týždňov zabudla. Premávame sa často v prenajatom aute, lebo je horúco. Ale v dedine jazdíme na požičaných bicykloch či motorkách príbuzných. Často premýšľam, či by sa mi taký jednoduchý život páčil. Na motorke mám obnažené stehná, miestni ich nahlas komentujú: „To sú tí zo Západu, pozri na jej stehniská.“ Uvedomujem si, že hoci sme rovnakého pôvodu, moje telo a môj celkový vzhľad prezrádza, že medzi nich nepatrím. Prepadáva ma rovnaký pocit odcudzenia, ako keď si ma na škole v Nových Zámkoch doberali, lebo som bola iná. Opäť sa vnútorne chúlim do klbka.

A padajú aj poznámky iného druhu: moja výslovnosť nie je správna. Keď sa pýtajú, či som zadaná, cítim jemné opovrhovanie Európanmi. Odpovedám diplomaticky, ale cítim sa previnilo. Moji rodičia chceli mať zo mňa dokonalú Vietnamku a ja ich predstavy nedokážem naplniť.

Po čase už začína prevládať túžba vrátiť sa. Sama však ešte neviem povedať, či to znamená ísť domov. Mama ma vždy učila, že ak chcem povedať, že ideme do Vietnamu, mám povedať, že ideme „domov“ – về Việt Nam. A že keď ideme na Slovensko, ideme „naspäť“ – sang Slovakia.

Vtedy som nedokázala nazvať domovom ani jednu krajinu. Dnes má pojem domov pre mňa mnoho vrstiev – nachádzam ho v rôznych aspektoch. Doma sa cítim, keď som v izbe, kde som vyrastala, alebo keď s rodičmi jeme spoločný obed. Keďže som často vyrastala s pocitom vykorenenia, domov som si vybudovala vo svojom vnútri. Bol to akt prežitia. Či je mi domovom krajina s Tatrami a Bratislavou ako hlavným mestom? To ešte objavujem. Ale vždy, keď som mala možnosť krátko žiť v zahraničí, cnelo sa mi za miestom, ktoré poznám – za Slovenskom.

Privilégium slovenskej občianky

Tento text je mojím pokusom napísať príbeh o migrácii, o vietnamskej diaspóre, o sne o lepšom živote. Píšem ho z pozície privilegovanej, pretože som integrovaná.

Moja skúsenosť je iná než skúsenosť mojich rodičov a v rozhovoroch s nimi som na seba zobrala rolu slovenskej občianky. Občas som im vyčítala, že sa o integráciu nezaujímajú, že nie sú dosť vďačnými imigrantmi. Až neskôr som pochopila, čím všetkým si prešli.

Uvedomila som si aj to, že hoci som poslovenčená, ich stopa, ktorá viedla tisíce kilometrov naprieč kontinentmi, nevymizne. Zároveň dúfam, že sa mi do svojho textu podarilo vložiť aj svoje emócie, ktoré pociťujem voči všetkým menšinám.

Foto N – Tomáš Benedikovič

A vraj všetci „túžime po mieri, pretože sme poznali priveľa vojen,“ vraví Umberto Eco v knihe Večný fašizmus. No pokiaľ si nebudeme pripomínať, ako a prečo sa tie vojny udiali, budeme opäť tam, kde sme boli – pri nenávisti.

Počas písania tejto knihy sa vo svete udialo mnoho vecí, medzi nimi aj pandémia, ktorá odkryla mnohé zakryté problémy. V Amerike sa odohrali masové streľby a vraždy Američanov ázijského pôvodu. Hlboko ma to zasiahlo. Chtiac-nechtiac si predstavujem, že tí ľudia mohli byť mojimi príbuznými. Hlboko zakorenená idea bielej nadradenosti sa znovu a znovu prediera na povrch. Terčom môžu byť ľudia najrôznejšieho pôvodu – židovského, ázijského, afrického a mnohých ďalších. Chcela som, aby sa tí, ktorí nerozumejú, prečo sa príslušníci menšín cítia ohrození, snažili pochopiť ich.

Čítate ukážku z knihy Všetko, čo nás spája, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Kvet Nguyen (Hoa Nguyen Thi) sa narodila v roku 1995 na Slovensku. Je fotografka, vizuálna umelkyňa a aktuálne aj doktorandka na Katedre fotografie a nových médií VŠVU. Pravidelne vystavuje v Európe, ale aj v iných častiach sveta. Témam inakosti a identity sa aktívne venuje nielen vo svojich umeleckých projektoch, ale úprimnú diskusiu otvára aj v rámci rozhovorov alebo iných platforiem. V roku 2018 spolu s Denníkom N pripravila reportáž o príbehu Vietnamcov na Slovensku, ktorá bola ocenená Novinárskou cenou. Spoluzaložila komunitnú organizáciu Vietnamské korene a aj umelecké združenie päť & pól. Je autorkou knihy Všetko, čo nás spája, ktorá vyšla s podtitulom Príbeh slovenskej Vietnamky v roku 2024.

Ako si budovať hlboké vzťahy bez osamelosti? Kúpte si knihu Umenie blízkosti – rozhovory Moniky Kompaníkovej s psychológom Jánom Hrustičom.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Vizuálne umenie

Kultúra, Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie