Prokurátorka: Vychovávateľka bila a škriabala chlapca. Robí ďalej, len si ostrihala nechty

V prelomovej správe zhrnula svedectvá detí z reedukačných centier, v ktorých ich ponižujú, bijú, nadávajú im, ale aj sexuálne zneužívajú. Prokurátorka Zuzana Hozová z generálnej prokuratúry v rozhovore vraví, akú hrôzu odhaľovala, keď centrá kontrolovala.

Viaceré deti sú také zúfalé, že plánujú úteky, lebo tamojšie zaobchádzanie už nevedia vydržať. „Viem o dieťati, ktoré naozaj nemá nikoho, nemá otca, nemá matku a už zo zariadenia utieklo, hoci vie, že nemá kam ísť,“ upozorňuje Hozová.

V rozhovore sa dočítate:

• ako deťom dávajú jesť lacnejšie potraviny, než sú v jedálničkoch;
• ako žijú v otrasných hygienických podmienkach;
• ako sú zodpovedným úplne ľahostajné osudy týchto detí;
• ako na narodeniny nič nedostávajú, hoci štát na darček peniaze dáva;
• čo sa dialo, keď v rohu triedy objavila dobité chlapča.

Minulý rok ste spravili neohlásené kontroly vo všetkých 13 reedukačných centrách na Slovensku, v ktorých je takmer 400 detí, a všade ste zistili závažné nedostatky. Čo vás najviac šokovalo?

Celkovo rozsah porušovania práv detí, že je vôbec možné v 21. storočí v krajine Európskej únie, ktorá už má nejaké štandardy a zároveň sa považuje za právny štát, aby deti žili v takýchto podmienkach.

Nájsť dieťa, ktoré nemá vlastnú posteľ v zariadení? Asi každého by šokovalo, že sme rezignovali na to, aby malo stoličku, pracovný stôl, skriňu, v ktorej by mohlo mať vlastné veci. Je zarážajúce ísť do zariadenia, ktorého úroveň garantuje štát a nájsť niečo takéto. Neviem, či sa toto dá nazvať osobitná starostlivosť o deti, ktorú má štát garantovať deťom, ktoré sú vyňaté z rodinného prostredia. Rozsah porušovania práv detí v týchto zariadeniach je pre mňa ako právnika šokujúci.

Vaše zistenia sú alarmujúce, deti v reedukačných centrách bijú, trestajú, šikanujú, nadávajú im, sexuálne zneužívajú, neraz hladujú. Podľa vašich zistení žijú horšie ako väzni. Čo to znamená?

Je potrebné si uvedomiť, že niektoré veci by mali byť normálne. Dieťa má právo na kontakt s rodičmi, blízkymi osobami. Reedukačné centrá patria pod rezort školstva, v školskom zákone nemáme explicitne vyjadrené – trikrát do týždňa máš právo stretávať sa s blízkou osobou. No keď sme už potrebovali poukázať, že nie je normálne, čo sa deje, tak, žiaľbohu, väzni a osoby vo výkone trestu majú viac práv. Majú právo ísť na hodinu denne von, toto v reedukačných centrách nie je bežné.

Zistili ste, že deti aj týždeň vôbec neboli na čerstvom vzduchu. 

Aj viac ako týždeň.

Deťom otvárajú a čítajú listy, kontrolujú balíky, nedovoľujú im telefonovať s rodičmi, a ak to náhodou povolia, telefonáty často počúvajú. Ako je to možné? 

Neviem, kde tento systém zastal a skostnatel. Doteraz si pamätám na previerku v reedukačnom centre Veľké Leváre, kde nám pán riaditeľ s hrdosťou ukazoval, že práve teraz môžu deti telefonovať. A vy ste prišli do miestnosti, kde jeden telefonoval, ako my dve teraz sedíme oproti sebe, bola oproti nemu zamestnankyňa reedukačného centra a ďalších 15 chlapcov čakalo na svoj telefonát.

Takto to vyzeralo v zariadení, v ktorom je problém so šikanou medzi deťmi. To znamená, že keď sa už aj dostanete k telefonátu, nemáte šancu niekomu vonku povedať: ,Haló, toto sa tu deje.‘ Dieťa sa nedostane ani na súdne pojednávanie, kde by to mohlo povedať sudcovi. Kontakt s blízkymi osobami, keď vôbec prebieha, tak sa deje bez šance pre dieťa.

Video: Prokurátorka Hozová: Deti bijú a šikanujú a nič sa s tým nedeje (Autorka: Martina Koník)

Keď ste zažili, že chlapec telefonuje a pätnásti už čakajú na svoj telefonát, a povedali ste pánovi riaditeľovi, že toto nie je normálna situácia, aká bola jeho reakcia?

Hovoril, že takéto monitorovanie telefonátov je potrebné, lebo si chlapci medzi sebou organizujú úteky. Neviem tento argument prijať, keďže dieťa vie, komu ide telefonovať. Zariadenie vie, komu ide telefonovať. Logika nepustí, keď viem, že ide telefonovať s matkou, a pokiaľ by si zorganizovalo s vlastnou mamou útek, tak má zariadenie prijať systémový krok v tejto jednej veci. Nie plošné trestanie. Systém kolektívnej viny, ktorý v týchto reedukačných centrách funguje, je v právnom štáte neakceptovateľný.

Nie je signálom, že niečo zlyháva, už samotný fakt, že dieťa je nútené premýšľať o svojom úteku? Asi mu tam nie je dobre. 

Je to alarmujúce. Tento argument sa opakoval prakticky vo všetkých zariadeniach. Je to len taká výhovorka, ktorej relevantnosť nikto nikdy nevyhodnocoval. Viete, monitorujú telefonáty, napriek tomu má toto reedukačné centrum, ale aj ďalšie na západe Slovenska najväčší počet útekov. Je to neospravedlniteľný dôvod.

Organizovať útek v zariadení, v ktorom som počula počas previerok hovoriť ‚robíme prvé a posledné pre tie deti“, to nejak nesedí. A to viem o dieťati, ktoré naozaj nemá nikoho, nemá otca, nemá matku a už z tohto zariadenia utieklo, hoci vie, že nemá kam ísť. Nemá ani súrodencov, ani žiadne blízke osoby.

Koľko má rokov?

Má 13 rokov a dostalo sa do reedukačky vo veku 10 rokov. Aj toto je obraz systému, ktorý nám tu funguje. Dieťa sa ako desaťročné môže dostať do reedukačky po tom, ako jeho matku odsúdili za jeho týranie, a bude v nej asi až do 18 rokov veku, lebo nikoho nemá.

Funguje tam vôbec niečo? Z toho, čo hovoríte, vyzerá, že v reedukačných centrách zlyhávajú vo všetkom.

Som skeptická, práve preto bol záver môjho hodnotenia, že je potrebná úplná transformácia reedukačných centier, treba to celé prekopať. To, že tam máme deti zo sociálne znevýhodneného prostredia, ktoré sa po určitom čase nejako prispôsobia fungovaniu centra, lebo nič iné im neostáva, nie je v poriadku. Majú strechu nad hlavou, majú jedlo, no z môjho pohľadu je to strašne málo vzhľadom na to, koľko štát do týchto centier za uplynulé roky investoval. A to určite neinvestoval dosť.

Hovoríte, že majú jedlo, no vo vašej hodnotiacej správe spomínate, že v jednom zariadení boli dievčatá prinútené kúpiť si kilo cukru, lebo hladovali.

Sú zariadenia, v ktorých deti hovorili, že im strava nestačí. Poviem to takto, som právnička, viem vyhodnotiť, že to, že dieťa chce viac sladkých jedál, je subjektívnou požiadavkou a nie je možné v reedukačnom centre vyhovieť každému. Ale ak sa deti sťažujú, že im jedlo nestačí a jedla by bolo aj na dupľu, ale nedostanem ju, lebo som dostal jeden mínusový bod? To je choré.

Zrovna v spomínanom reedukačnom centre, v ktorom si dievčatá kupovali kilo kryštálového cukru, som mala možnosť vidieť, čo dostali na olovrant a čo bolo reálne v jedálnom lístku. Nezodpovedalo to lístku, mám to aj nafotené.

Čo mali dostať podľa jedálnička a čo mali na tanieri?

Tvorbu jedálnych lístkov kontroluje hygiena, strava má zodpovedať výživovým hodnotám a prišli dievčatá, že na olovrant mali koko tyčinku a jedno kiwi. Kiwi bolo v jedálnom lístku, ale popritom mali dostať pečivo. Keď sme porovnávali ceny, tak pečivo je aktuálne drahšie než koko tyčinka.

Mali ste podozrenie, že niekto môže kradnúť peniaze, ktoré sú vyčlenené na stravu detí?

To si nedovolím tvrdiť, že to je takto. Ale nezrovnalosti v tom, čo bolo v jedálnom lístku a čo na tanieri, sa objavili aj v iných zariadeniach. Riaditelia to zdôvodňovali tým, že jedálny lístok sa tvorí vopred a v ten deň vraj nedostali jedlo uvedené v lístku. V chlapčenskej reedukačke napríklad citlivo brali, že nemali na raňajky párky. Keď som sa pýtala, čo mali namiesto nich, povedali, že chlieb s maslom. Nech si to každý sám vyhodnotí.

No bola by som rada, keby sa na to pozrelo ministerstvo školstva, lebo deti majú zákonom garantovaný nárok na to, aby pri sviatkoch dostávali nejakú pozornosť. Za celý rok to má byť v hodnote 30 percent životného minima.

S čím som sa stretávala? Narodeniny tam nikto nerieši. Čo by nejaký zamestnanec vedel, kedy deti vo výchovnej skupine majú narodeniny… No kedy má kto meniny, si asi vieme pozrieť v kalendári. Doteraz si to pamätám, na meniny dostávali keksík Milu. Je nám jasné, že keksík nezodpovedá 30 percentám životného minima.

Neviem, či sa tým niekto vôbec zaoberá, kde tie peniaze sú. Predpokladám, že keď je to raz zákonom dané, tak to na reedukačné centrá išlo, ale kde finančné prostriedky skončili?

Ako vôbec došlo k tomu, že ste dostali za úlohu robiť kontroly v reedukačných centrách, ktorým sa kedysi hovorilo polepšovne? Chodili ste na kontroly sama?

Bolo to zaradené do plánu hlavných úloh prokuratúry na rok 2023 a konkrétne netrestnému odboru, kde pôsobím. Po nástupe na generálnu prokuratúru som sa začala vyslovene profilovať na agendu práv a ochranu detí, aj na výkon dozoru v centrách pre deti a rodiny a v špeciálnych výchovných zariadeniach, kam patria aj reedukačné centrá.

Keď som si porovnala, čo sa kedysi zistilo, s našimi poznatkami z týchto centier, tak tam boli rozdiely. Tiež sme chceli posunúť dozor, aby to nebolo len listovanie v spise a kontrola doložiek právoplatnosti. Ešte z hlásení, ktoré dostávame, vyplývalo, že akosi pričasto dochádza k násilným trestným činom v reedukačných centrách. Čiže bolo jasné, že sa niečo deje. A kým centrá pre deti a rodiny hlásia, ak dôjde k nevhodnému správaniu zo strany zamestnancov, tak pri reedukačných centrách takéto poznatky neboli.

Ako ste si získavali dôveru detí, aby vám povedali, čo sa deje za bránami centier? Ako ste ich presvedčili, aby mali istotu, že sa to neobráti proti nim, ak vám to vyzradia?

To je zaujímavá otázka. Dôveru detí si treba získať tak, že k nim budete pristupovať úprimne, úctivo a nebudem o nich rozprávať v ich prítomnosti ako o psychiatrických pacientoch, ako sa to mne stalo. Takto sa o nich vyjadrovali riaditeľ a zamestnanci zariadenia. A tiež to chce čas, aby vám verili.

Keď som teraz bola po štvrtýkrát v Zlatých Moravciach, mala som pocit, že už nie je, čo by mi mohli dievčatá povedať. No keď ma zbadali na chodbe, rozbehli sa a chceli mi hovoriť veci. Čo je fajn, spomínali, že došlo aj k pozitívnym zmenám. Práve tam vymenili vedenie zariadenia.

O zmenách však hovorili už pri druhej návšteve. ‚Viete, pani prokurátorka, odkedy ste tu boli, už nikto nebol v izolačke.‘ Vravím si, vďakabohu za to. O izolačke a o tom, ako tam bola zavretá 16-ročná dievčina v hrozných podmienkach, sme sa dozvedeli práve vďaka týmto dievčatám. To ony mi pri rozhovore povedali, či som sa bola pozrieť aj v izolačke.

Do izolačky sme pôvodne nemali v pláne ísť, pretože mi vedenie zariadenia tvrdilo, že v časti, kde sa nachádzala, sú len kancelárie zamestnancov. Keďže tie nás nezaujímali, na izolačku by sme neprišli.

Ako ste vôbec prišli na to, že je tam ukrytá izolačka?

Po rozhovore s dievčatami, pri ktorom bol aj pán námestník, sme už chceli ísť pozerať spisy, keď sa zrazu rozbehli: ‚Pani prokurátorka, my vám chceme ešte niečo povedať.‘ Hovorím im, dobre, čo sa deje. A oni vravia: ‚Boli ste už v izolačke?‘

Myslela som si, že izolačkou myslia ochrannú miestnosť, na ktorú sme sa pri kontrolách vyslovene zameriavali. Je to taká miestnosť, kde sa dávajú deti na maximálne 24 hodín. Sú tam izolované od ostatných detí a má slúžiť na ich upokojenie. Ešte som sa ich pýtala, či myslia túto miestnosť, lebo tú sme prešli.

Aby sme vysvetlili, v takejto ochrannej miestnosti je pripevnený nábytok a deti tomu často hovoria, že je to basa. Čo ste zistili, keď ste izolačku otvorili?

Aby sme sa rozumeli, v zariadení najprv tvrdili, že izolačku vôbec nemajú. Až vďaka dievčatám sme ju objavili. Spomínali, že je to tam strašné, v noci tam lezú chrobáky. Keď som sa ich pýtala, ako ste sa tam dostali, odpovedali, že tam ide každé dieťa po príchode do zariadenia. Skoro som odpadla. Vravím im: z akého dôvodu? No každý tam ide. Pokračujem: na ako dlho? Zo zákona majú totiž možnosť umiestniť dieťa do ochrannej alebo karanténnej miestnosti na maximálne 24 hodín.

Čo sa musí diať, aby tam mohli dieťa dať? Asi neobstojí, že tam ide po prijatí?

Nie. Je dôležité povedať, že dôvod je zákonom daný. Do ochrannej miestnosti, ktorá má slúžiť na upokojenie dieťaťa, čiže nie na trest, že si v neľudských, nehumánnych podmienkach a závisí od úvahy zariadenia, kedy ťa pustíme. Je to v zákone veľmi pekne napísané – na upokojenie dieťaťa, ktoré svojím agresívnym správaním ohrozuje seba alebo iné deti, prípadne zamestnancov zariadenia.

V praxi to však takto nefunguje, ako sme mali možnosť sa presvedčiť. Pokiaľ ide o karanténnu miestnosť, do nej má ísť zo zákona dieťa, ktoré je ohrozením zo zdravotného hľadiska.

V ochrannej miestnosti môže byť najviac 24 hodín a nie tri alebo päť dní, ako to bolo plošne v tomto zariadení. Keď som sa dievčat nezávisle od seba pýtala, od čoho závisí, či na tri alebo päť dní, aby som zistila, kde máme štvrtý deň, tak spomínali, že to závisí od toho, či konečný deň pripadne na víkend alebo nie a či je tam zamestnanec, ktorý vás pustí.

Ak som si myslela po prvej previerke v Trstíne, že ma už nikdy nič neprekvapí, tak, žiaľbohu, prekvapilo. Lebo nájsť plačúce dieťa v miestnosti, od ktorej pani zástupkyňa riaditeľky asi 20 minút hľadala kľúče, neprajem nikomu. A ešte tento nezákonný postup začala obhajovať pani psychologička zariadenia, ktorá by mala byť deťom nápomocná. Tvrdila, že dôvodom je, lebo takto rozhodla riaditeľka, ktorá nebola v čase previerky prítomná v zariadení.

Koľko malo rokov dieťa, ktoré bolo takto zavreté?

Šestnásť. Na vlastnej koži som mala možnosť zažiť, čo dokáže urobiť s dieťaťom pobyt v tejto miestnosti viac ako 24 hodín. Takže si viem predstaviť, ako asi vyzerali dievčatá po troch až piatich dňoch. A o tom, že si chrobákov v tejto miestnosti nevymysleli, svedčia závery hygieny, ktorá tam musela ísť. So mnou tam boli dámy z hygieny asi trikrát a viem, že zariadenie navštevovali opakovane a mali tam problém s hmyzom.

Dá sa spomenúť, v akom stave bolo toto dospievajúce dievča? Nezmohlo sa ani na slovo, keď sa otvorili dvere? 

Poviem úprimne, bola prekvapená, že tam vôbec niekto prišiel, keďže jej bolo oznámené, koľko tam strávi. Rozplakala sa. Čo bolo pre mňa šokom, že sa znova rozplakala, keď som hovorila, nech sa nebojí, že toto sa bude riešiť. Keď som sa jej pýtala, prečo plače, spontánne rozprávala, lebo neviete, aké to bolo strašné. A potom prišiel ďalší záchvat plaču, keď jej pán vychovávateľ oznámil, že bude na izbe sama.

Dieťa už nechcelo samotu po tých 24 hodinách. A to pritom tínedžeri chcú mať súkromie. Ale toto dievča si vyslovene pýtalo, aby s niekým bolo na izbe, že už nechce byť sama. Ešte aj toto sme museli riešiť.

Dosiahli ste, že mala niekoho na izbe?

Áno. Čo ma najviac teší, že už v tom zariadení nie je.

Ako ste to celé prežívali? Keď ste prišli domov a vedeli ste, že tam ostali deti, ktoré samy v ťažkom stave potrebujú pomoc, sú bez rodičov a obklopujú ich dospelí, na ktorých sa vôbec nemôžu obrátiť? Môžu byť rady, že im zrovna neubližujú.

Je to strašný pocit. Úprimne poviem, že previerky neboli odborne náročné. Dovolím si povedať, mala som to naštudované. Ale ľudsky to bolo náročné, lebo toto sa týka detí. Tých najzraniteľnejších detí.

Keď vidíte, že ich umiestňujeme do týchto zariadení v ich najlepšom záujme. Ono to na papieri strašne krásne znie a potom prídete do zariadenia, kde síce počúvate, že robia prvé a posledné pre deti, ale hneď vzápätí počujete, či si uvedomujem, aké deti tam majú, že sú to psychopati, psychiatrickí pacienti a podobne.

Strašne ťažko sa to ľudsky znáša. A keď vidíte, že do systému reedukačných centier sa nám dostávajú čím ďalej, tým menšie deti. Po previerkach si dovolím zovšeobecniť jeden poznatok. To, čo tieto deti spája, nie je, že sú delikventi. Ani to, že by boli všetci s psychiatrickou diagnózou. To, čo ich spája, je dysfunkčné rodinné zázemie.

Často sú to deti, ktoré nemajú ani jedného z rodičov, nemajú ani blízke osoby. Ak rodinu majú, tak v nej boli obeťou týrania a zneužívania. Pýtam sa, či dievčina, ktorá bola vlastným otcom sexuálne zneužívaná a ktorej diagnostikovali depresie, či toto je naozaj dôvod na jej umiestnenie do reedukačného centra.

V takom zúfalom stave sa tam dostane a ešte do takých hrozných podmienok, aké opisujete. Ako je možné, že sa to deje v štáte, ktorý, ako hovoríte, je členským štátom EÚ? 

Je to pre mňa nepochopiteľné. Máme veľký problém, čo sa týka samotného fungovania reedukačných centier. Ale obrovským problémom je, že nám nefunguje ani rozhodovanie, ktorého dôsledkom je umiestnenie detí do týchto centier. Ide o orgány sociálnoprávnej ochrany detí a kurately a aj súdov. Súdy nekriticky preberajú to, čo sa im dostane na stôl.

Podľa štatistiky ministerstva školstva k 23. januáru bolo v reedukačných centrách 172 detí na základe neodkladného opatrenia. Aby si všetci vedeli predstaviť, neodkladné opatrenie znamená, že sa rozhoduje od stola, nepredchádza tomu absolútne žiadne dokazovanie. A ako ukázali aj naše previerky, papier znesie veľa.

Stačí na papieri vykresliť, ty máš problém, treba ísť do reedukačného centra a príde rozhodnutie, ktorým umiestňujeme dieťa do reedukačného centra.

Jedna vec je, že sa tam dieťa dostane tak, že niekto od stola rozhodne, ani ho nevypočuje. Vo vašej správe však upozorňujete, že nemá šancu sa odtiaľ vymaniť až do dospelosti, pretože sociálni pracovníci a súdy roky iba pečiatkujú, čo z reedukačného centra dostanú. Nikto sa nezdvihne a nejde za dieťaťom. Prečo sa toto deje, štát to nekontroluje a nevyvodzuje zodpovednosť? 

Úprimne? A to je teraz moje ľudské zhodnotenie situácie, tento systém vyhovuje orgánom sociálnoprávnej ochrany detí a kurately – mám dieťa upratané v zariadení, vybavené. Súd ho tam má umiestnené súdnym rozhodnutím, preňho tiež vybavené.

Väčší problém tomuto systému aktuálne robia rodičovské konflikty, kde sa dvaja rozhádaní rodičia hádajú o dieťa a vypisujú na súd. Orgány sociálnoprávnej ochrany detí a kurately sú zahltené týmito podaniami. Súdy tiež, lebo rodičia vypisujú sťažnosti na sudcov.

Čo tam po nejakom dieťati z prostredia, ktorého rodičia nebudú písať sťažnosti. Ktorého blízke osoby nebudú písať sťažnosti a pýtať sa, prečo je dieťa ešte tam, čo sa s ním deje a ako sa s ním pracuje.

Po medializovaní zistení z reedukačných centier som niekde zachytila veľmi peknú myšlienku, že by v nich mali pracovať najlepší odborníci. No ja som sa stretla s tým, že riaditelia centier by chceli mať deti, čo pre nich budú vyhrávať športové súťaže. Vôbec nepochopili, čomu má ich zariadenie slúžiť, že majú pomáhať problémovým deťom.

Prvá by som bola najšťastnejšia, ak by sme žili v krajine, kde nemáme deti s problémami, lenže takto to nie je. Máme problémové deti, ale robiť z nich plošne páchateľov trestnej činnosti a nemať v týchto zariadeniach odborníkov, ktorí by s nimi pracovali? Neviem, kam smerujeme. Okrem toho, že produkujeme generáciu, ktorá je odsúdená na neúspech.

Celý čas sa bavíme o tom, že tu dochádza k porušovaniu ľudských práv.

Určite.

Tri mesiace sme vo verejnom priestore zo strany vládnej moci počúvali, že pre porušovanie ľudských práv treba okamžite zrušiť špeciálnu prokuratúru, ale o porušovaní práv detí nepočuť. Čo si o tom myslíte?

V posledných dňoch, čo som zachytila vystúpenia pána ministra školstva aj pána ministra práce, tak vo vzťahu k právam detí nezaznela ani veta. To ma trošku mrzí, keďže rozsah porušovania práv detí v zariadeniach bol alarmujúci.

Na ministerstve školstva som dostala otázku, prečo vôbec bola prokuratúra v týchto zariadeniach, však to nie sú ústavy na výkon trestu, nie sú to väznice. Treba si však uvedomiť, že tie deti sú tiež obmedzené na osobnej slobode. Dieťa v reedukačnom centre si nemôže povedať – ja idem poobede domov za rodičmi, idem na víkend domov alebo na prázdniny. Je tam umiestnené súdnym rozhodnutím a nemôže sa zbaliť a povedať si, tak mne stačilo v týchto podmienkach.

A čo je, ak nie na vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti, tak aspoň na hranici, že priamo v tomto prostredí obmedzenia osobnej slobody sa ešte ďalej zasahuje do osobnej slobody detí ich zatváraním do ochranných miestností, do izolačky na dobu dlhšiu, než pripúšťa zákon. Je to nezákonné. Zákon vyslovene určuje, že o tom rozhoduje riaditeľ zariadenia. Rozhodoval o tom ktokoľvek, ešte aj upratovačka, keď to poviem pejoratívne. A to sa už po našich previerkach zmenilo.

Prečo politikom roky nezáleží na týchto deťoch? Nie sú to voličské hlasy, a preto sú mimo ich záujmu? 

O tom by som nerada špekulovala. Celkovo boli reedukačky na okraji záujmu spoločnosti, a keď budeme ďalej pretláčať do povedomia ľudí, že sú to všetko delikventi, tak to tak aj zostane. Určite sú tam aj deti, ktoré sa dopustili protiprávneho konania. Nebudeme sa tváriť, že nie.

Ale keď použijeme štatistiku ministerstva školstva, v reedukačných centrách máme k 22. januáru 18 detí po rozhodnutí o uložení ochrannej výchovy. Ochranná výchova je ochranné opatrenie, ktoré sa ukladá mladistvému páchateľovi, ktorý spáchal trestný čin. Civilným súdom môže byť uložená aj menším deťom.

Aby sme teraz uľahčili nášmu celospoločenskému svedomiu, že sme to nechali zájsť až takto ďaleko, tak uvediem pre porovnanie, odsúdení, ktorí naozaj spáchali závažné trestné činy, násilné trestné činy, majú väčší komfort a viac práv než tie zraniteľné deti, ktoré boli obeťou týrania, sexuálneho zneužívania vo svojej rodine a majú z toho poruchy správania, depresie a podobne. Zaslúžia si takýto trest?

Ako hovoríte, práve tam by im mali pomôcť, ale majú horšie podmienky ako väzni. Napríklad vo Vrábľoch ste našli v triede ležiaceho dobitého chlapca prikrytého karimatkou, keď ho zbila vychovávateľka. To by sa vo väznici nestalo. K odsúdenému by okamžite volali záchranku, riešili by jeho stav. Ako ste sa vôbec dozvedeli o tom, že v rohu triedy leží dobitý chlapec?

Nedovolím si povedať, že toto je najhorší zážitok, lebo je ťažké vidieť celkovo bolesť detí, ktorú s vami zdieľajú, ale toto bol určite jeden z najhorších zážitkov. Ďakujem osudu, Bohu, že to zariadil, že som tam na tej previerke bola aj so zástupcami iných inštitúcií, konkrétne Regionálneho úradu školskej správy v Nitre a Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Nitre a išli sme si pozrieť priestory, v ktorých sa deti aktuálne nachádzali.

Prišli sme tam v tejto zostave, každý z úradov mal troch zástupcov, čiže sedem ľudí a ešte aj riaditeľka s nami vstupovala do miestnosti. Otvorila triedu a pani učiteľka mala pred sebou štyri deti sediace v laviciach.

Každý zo zástupcov veselo pozdravil: ‚Detičky, čo sa učíte?‘ Následne opustili miestnosť, lebo som využila svoje právo v zmysle zákona o prokuratúre, že chcem hovoriť s deťmi bez prítomnosti iných osôb. Pani učiteľka sa ešte spýtala, či aj bez nej. Sadla som si k deťom, aby nemali pocit, že som voči nim nadradená, aby to bolo z očí do očí.

Spýtala som sa: ‚Chalani, stále ste tu len štyria?‘ A oni mi povedali, že nie, veď je tu aj Riško. Spýtala som sa, či je Riško chorý. Povedali, že nie, Riško je tu s nami. Myslela som, že si zo mňa robia srandu. Povedali: ‚Ale veď on je tam, pani prokurátorka!‘ Vstala som a šla som sa pozrieť do rohu miestnosti, videla som tam zatočenú karimatku zospodu, tvorilo to valec, na tom boli položené nejaké ďalšie karimatky. Nebolo vidieť žiadnu trčiacu nohu. Až keď som sa tesne priblížila, som zistila, že je pod tým ležiace dieťa, ktoré sa nehýbe, má zatvorené oči, nekomunikovalo.

To bol prvák, druhák?

Myslím, že mal dvanásť rokov. Hovorila som si, no tak toto nie. Zavolala som si pani z Regionálneho úradu školskej správy v Nitre, ktorá mi pomohla urobiť fotky chlapca. Neviem, z čoho vychádza policajný orgán, ktorý si nič po príchode na miesto nezdokumentoval, okrem našich fotiek.

Čo bolo s chlapcom? Bol pri vedomí? 

Bol pri vedomí. Ležal. Štyria chlapčekovia, ktorí boli v triede, sa začali prekrikovať, čo sa mu stalo. Dostal facku, používam tento pojem, ktorý použili deti, aj keď vlastní kolegovia sa ma pýtali, či tá facka bola bejzbalovou palicou, keď tam mal takú hrču.

Detské vyjadrovanie je krásne, používali ho aj pred policajtkou, ktorá spisovala výsluchy; hovorili, že ho pani vychovávateľka ešte aj poškriabala, lebo má obrovské nechty.

Následne som komunikovala s regionálnym úradom školskej správy a dozvedela som sa, že bezodkladne po oznámení tejto skutočnosti si pani vychovávateľka ostrihala všetky nechty. Dúfajme, že už deti škriabať nebude.

Ťažko sa mi teraz počúva o tom, že toto bolo ojedinelé zlyhanie. Nechcem sa dotknúť vychovávateľov, ktorí pre deti niečo robia, ale vo Vrábľoch nejde len o ojedinelé zlyhanie. Som o tom presvedčená, pretože po tejto previerke som navštívila zariadenie na strednom Slovensku, a keď som sa rozprávala s už staršími chlapcami, 15- a viacročnými, či si prešli nejakou reedukačkou a či sa im nestalo niečo zlé, nemenovala som žiadne centrum.

Sedel oproti mne tínedžer, ktorý chcel vedieť, prečo sa pýtam. Vravím, že dúfam, že sa nedeje niečo také, čo som mala možnosť vidieť, že výchovnou metódou je aj facka. S bohorovnosťou sa ma spýtal, či som bola vo Vrábľoch. Neodpovedala som na to, aby sa mu nepodsúvalo Vráble áno alebo nie.

Keď som si potom pozerala, ktorým zariadením si ten chlapec prešiel, v mladšom veku bol vo Vrábľoch. Nech sa na mňa nikto nehnevá, rešpektujem prezumpciu neviny, ale prípad Riška vo Vrábľoch ojedinelým nebol.

Potom som mala možnosť vidieť výpovede detí pred policajtkou, keďže si vyžiadali moju prítomnosť pri výsluchu. Bola som prekvapená z toho, ako vypovedali predo mnou ako cudzím človekom. Najhorším zážitkom bolo, že pri výsluchu ako štatutár zariadenia bola prítomná aj vtedajšia pani riaditeľka, ktorá pri každom argumente alebo tvrdení detí, keď pomenovali, ako to bolo a kto to urobil, začala vzdychať a svojou verbálnou a neverbálnou komunikáciou dávala najavo zjavný nesúhlas s tým, čo deti hovoria.

Myslíme si, že v týchto zariadeniach má dieťa možnosť ísť za niekým, keď sa mu niečo také stane? Tie deti sú odizolované od sveta a vo väčšine zariadení nemajú komu povedať, ak sa niečo takéto stane. Mali sme neskutočné „šťastie“, že sme toto na vlastné oči videli a mohli sme to zhodnotiť.

Na polícii spochybňovala zástupkyňa reedukačného centra deti a to, ako o Riškovom prípade vypovedali. Aký bol prístup polície?

Prišla hliadka z obvodného oddelenia, pod ktoré toto zariadenie patrí, a prvotná reakcia pána policajta bola, či viem, aké deti tam sú. Tak som sa spýtala, že aké. „To sú také, však viete… Problémové.“

Ešte poviem, že začať konanie z úradnej povinnosti pre Policajný zbor asi všade neplatí, pretože reagoval, kto bude podávať oznámenie, lebo pani riaditeľka oznámila, že ho nepodá. Nakoniec som povedala, že to podám ja, nech to spíšu, ale ani si chlapca neodfotili.

Policajti pritom nepotrebovali žiadne podanie. 

Presne tak, majú povinnosť konať ex offo. Z úradnej povinnosti.

Vyšetrili ten prípad?

Aktuálne je na priestupkovom konaní.

Takže pani vychovávateľke maximálne hrozí pokuta a ďalej pracuje s deťmi.

Ak vôbec dostane pokutu. Určite ďalej pracuje s deťmi.

To je hrozivé poznanie, že spochybňujú deti, ktoré sú vystavené fyzickému násiliu. Vy ste ukončili kontrolu, lenže ony v tom prostredí zostali. A tento štát nemá garanciu, že sa to s tým istým personálnym obsadením nedeje ďalej. Čo s tým?

Presne som čakala, kedy sa ma na nejakom pracovnom medzirezortnom stretnutí niekto na to spýta. V záveroch totiž je, že treba prehodnotiť systém reedukačných centier aj z hľadiska priestorového a personálneho.

Ak niekto neurobí personálny audit v týchto zariadeniach a nenastaví kvalifikačné predpoklady pre zamestnancov reedukačných centier a budeme sa tváriť, že treba ďakovať za to, že vôbec prídu na pracovisko, ale pritom pracujeme s deťmi metódou facka, ponižujúce zaobchádzanie a podobne, tak neviem, či toto je dobrá vizitka a či týmto spôsobom zájdeme ďaleko. Už teraz sa ukazuje, že nie.

V porovnaní s centrami pre deti a rodiny je pre mňa jedna vec zarážajúca. S problémovými deťmi by mali pracovať ľudia, ktorí nie sú frustrovaní a nemajú problém s deťmi ako takými. V centrách pre deti a rodiny musí každý zamestnanec prejsť psychologickým posúdením, či takúto prácu vykonávať môže. A ak sú nejaké pochybnosti, tak môže riaditeľ zariadenia zamestnancovi určiť, aby sa preukázal, že je psychicky spôsobilý robiť s deťmi.

V prípade reedukačných centier, kde by mali pracovať len tí, ktorí naozaj zvládajú prácu s problémovými deťmi, tam toto nemáme. Tam vám stačí zdravotná spôsobilosť. Majú to v zákone o pedagogických zamestnancoch; v ustanovení je jediná veta, že zdravotná spôsobilosť zahŕňa telesnú aj duševnú a preukazuje sa potvrdením od všeobecného lekára. Dobre vieme, akým spôsobom to funguje. Prídete, pýtate potvrdenie, nikto to ďalej nerieši.

Koľkí by prešli v reedukačných centrách?

Nechcem hádzať do vreca všetkých zamestnancov reedukačných centier, ale aj keď máme pochybnosti, že niekto nezvláda prácu s deťmi, tak mi povedia: pracujem tu 36 rokov, takto je to tu stále a aj bude. Keďže to v zákone nie je, ani nemáme páku, že musí spĺňať niečo ďalšie, ak chce pracovať s deťmi. Toto očividne školstvu žiadnym spôsobom nevadí.

Treba si uvedomiť, že toto nie je o tom, že si odučím jednu hodinu v škole a tým sa to končí. Sú to ľudia, ktorým deti zostávajú v starostlivosti. Treba si pozrieť, v akých obciach sú reedukačné centrá umiestnené – sú to obce, ktoré majú ledva 1800 obyvateľov. Keď kritériom práce bude splniť nejaké vzdelanie a to, že bývaš v tejto obci, je jediné, čo od nich chceme, neviem, či sa to dá nazvať odbornou prácou s deťmi.

Vidíte tam aj nedostatočný záujem zo strany ministerstva školstva? Minister školstva Tomáš Drucker pred pár dňami zverejnil status, že sa venujú hygienicko-technickým problémom. Objavili zhruba 70 nedostatkov, označil za neprijateľné, že v reedukačných centrách chýbali základné veci, kryty na toaletách, boli tam plesne, netiekla teplá voda. Vidíte tam aj snahu personálne preobsadiť reedukačné centrá? Asi nestačí naliať do nich peniaze, zlepšiť prostredie, systém bude fungovať stále rovnako.

To ste úplne vystihli. Moji kolegovia by povedali, že používam presne ten istý pojem „naliať“ peniaze do zariadení. Je to aktuálne to najľahšie a najjednoduchšie riešenie. To sa dialo už po našich previerkach, pretože po každej sme iniciovali štátny zdravotný dozor, cítim sa už ako odborník v písaní podnetov na hygienu.

Vaše zistenia boli naozaj zarážajúce: objavili ste vtáčí trus, mŕtve holuby, nefunkčné toalety, sprchy, ktoré neboli oddelené, deti nemali žiadne súkromie, v zásade mohli byť rady, keď tiekla voda. Neskutočné podmienky v 21.storočí.

To je niečo, čo je hneď zjavné – prídem, vidím. Fotka Trstína obletela celé Slovensko, akým spôsobom to zariadenie funguje. Na jednej strane chápem pána ministra, cítim z jeho strany úprimnú snahu zmeniť nejakým spôsobom fungovanie reedukačných centier. Tiež si mohol povedať, že takto to tu bolo, nejak bude. Sú tu síce nejaké správy, ale vieme, ako to na Slovensku funguje: niečo sa zverejní, chvíľu je o to záujem a potom to padne.

Pán minister Drucker dal sám sebe pred poslancami záväzok, do akého termínu predstaví nejaké opatrenia. Mrzí ma, že sa hovorí iba o zvýšení rozpočtu, ako treba ohodnotiť zamestnancov, aby tam vôbec niekto chcel robiť.

Zaoberajú sa aj deťmi?

To je presne, čo mi chýba – že sa neakcentuje to, čo je tam hrozivé, a to bol rozsah porušovania práv detí. A je to v nastavení zamestnancov. Pre nás sa to neskončilo vypracovaním tohto zhodnotenia. Napríklad v januári som navštívila reedukačné centrum v Košiciach, kde som priamo na mieste riešila porušovanie práv detí, pretože na to nepotrebujem stanovisko.

Pokiaľ vidím, že niečo je v neporiadku, hneď to riešim so štatutárom. Napríklad pani riaditeľke som vysvetľovala, že neexistuje v reedukačnom centre akceptácia plošného zákazu používania vlastných vecí pre deti. Bavíme sa o tom, že dieťa nemôže mať vlastné tričko. V skrini nemá ani jedno jediné svoje obľúbené tričko – rozum sa vám zastavuje.

Ani hračky?

Teraz ste ma zaskočili, či som videla nejaké hračky v reedukačkách. Chlapček vo Vrábľoch podonášal hračky na posteľ, keď pochopil, že je nejaká kontrola. Pani riaditeľka tomu hovorila, že pozvláčal hračky z celého zariadenia. Keď ich dal na posteľ, tak ich tam veľa nebolo. V Mlynkoch bola jedna hračka. Asi v šiestich zariadeniach som bola, kým som videla prvú knihu.

Pokiaľ ide o zákaz používať vlastné veci, pani riaditeľka dostala niekoľkostranový záznam z našej previerky. Každé zariadenie z previerky dostávalo písomný záznam s nedostatkami a návrhmi opatrení a informáciou, že bude iniciovaný štátny zdravotný dozor alebo oslovený zriaďovateľ.

Keď sme tam opäť prišli, mali skrinky, ale v nich nebolo absolútne nič. Pani riaditeľka tam vtedy opäť raz nebola, ako je to v týchto zariadeniach štandard, tak som sa pýtala zástupcu, ktorý nevedel. Vedúci výchovy mi prišiel povedať, že nesmú mať veci.

Nerozumiem tomu: prečo nesmú mať vlastné veci?

To isté som sa pýtala aj ja; bolo mi povedané, že si to medzi sebou budú vymieňať. Toto je štandardný argument týchto zariadení, prečo nesmú mať veci. Keď pochopil, že to neobstojí, začal mi tvrdiť, že nejaké veci v skriniach boli, ale aktuálne ich perú. Ťažko sa mi verí, že pri 40 deťoch v zariadení perieme systémom, že povyťahujeme veci zo skríň a perieme.

Generálny prokurátor Maroš Žilinka v januári, keď bola zverejnená vaša správa, zvolal veľké pracovné stretnutie, hovoril o neakceptovateľnom stave, že to musia riešiť všetky kompetentné orgány – ministerstvá, komisári pre deti, pre ľudí so zdravotným znevýhodnením, verejný ochranca práv. Veríte, že sa veci pohnú?

Musím povedať, že niektoré veci sa už pohli na základe našich previerok a prítomnosti pri výkone štátneho zdravotného dozoru. Boli uložené opatrenia, musia zabezpečiť minimálne základné vybavenie na izby detí a podobne. Ale ak nezmeníme vnútorné nastavenie reedukačných centier, zamestnanci budú stále nastavení tak, že pracujú v ústave na výkon trestu pre deti, nič sa nezmení.

Verejný ochranca práv Róbert Dobrovodský hovorí, že k rovnakým zisteniam ako vy došla jeho predchodkyňa Jana Dubovcová pred desiatimi rokmi, a apeluje na všetkých zodpovedných, aby to nezostalo pri tom, že budú prebiehať pracovné stretnutia, z ktorých budú zápisnice, ale nie reálne opatrenia. Je nádej, že sa reálne opatrenia prijmú?

Ja v to dúfam. Čo iné mi ostáva, ako dúfať. Pre nás sa to vypracovaním tohto zhodnotenia neskončilo. Previerky budú prebiehať ďalej, aj neohlásené návštevy z pozície generálnej prokuratúry, pokiaľ mi to bude naďalej umožnené. Keď už teda neplníme úlohu zaradenú do plánu hlavných úloh – navštevovať reedukačné centrá. Budeme dôsledne žiadať dodržiavanie zákonnosti. Keby sa už teraz dodržiavalo to, čo v právnej úprave je, tak by rozsah nezákonností a porušovania práv detí nemohol byť taký, aký sme v zariadeniach našli.

Mala som možnosť zúčastniť sa s pánom námestníkom len jednej pracovnej porady na ministerstve školstva; rozprávalo sa, kde v zákonoch nájdeme upravené reedukačné centrá, a to je nepostačujúce.

Na čo by som chcela upriamiť pozornosť – a súvisí to s riešením, ktoré bolo zatiaľ prezentované –, je vyčlenenie prostriedkov pre reedukačné centrá. Poviem to natvrdo, dúfam, že mi to všetci odpustia, nie som politik ani volený funkcionár, nemám postranný záujem. Reedukačné centrum Trstín je zariadenie, do ktorého keď nalejete státisíce, nikdy to nebude zariadenie hodné 21. storočia pre deti a povedal to aj pán generálny prokurátor po svojej osobnej návšteve. To zariadenie už teraz nespĺňa účel.

Došlo tam síce k výmene riaditeľky, ktorá má úprimnú snahu veci zmeniť, ale už by si bolo treba naliať čistého vína. Dať do tohto zariadenia deti s psychiatrickou diagnózou a zároveň očakávať, že sa od prvého dňa prispôsobia systému plusových a mínusových bodov? To je metóda, s ktorou pracujú. Neukazuje nám spoločnosť už desiatky rokov, že takto to nefunguje?

Alebo Bystričany je zariadenie, ktoré dlhodobo funguje a má 12 detí, idú naň státisíce eur. Je v budove, ktorá je rozťahaná; nečudujem sa tomu, že tam medzi deťmi dochádza k páchaniu trestnej činnosti. No pýtam sa: to je taký problém ustriehnuť 12 malých detí pri väčšom počte zamestnancov?

Okrem nás tam bol pán prokurátor krajskej prokuratúry na previerke a rozprával sa tam s chalanom, ktorý mu povedal to isté čo mne: že si nemôže čítať, pretože čítať nevie. Ten chalan má tento rok 18 rokov, ale na papieri navštevuje učilište. Tu je množstvo problémov, ktoré nie sú riešené, a my ideme vyčleňovať prostriedky na zariadenia len preto, aby sme si mohli povedať, že v tejto obci funguje reedukačné zariadenie už toľko a toľko rokov. A jeho výsledky? Pri všetkej úcte žiadne.

Nech mi nájdu prípady detí, ktoré sa fantasticky začlenili do spoločnosti vďaka reedukácii v tomto zariadení. Prišiel mi otvorený list po tom, čo bolo medializované zhodnotenie, a ja sa plne stotožňujem s tým, čo napísali tamojší poslanci a starosta obce. Toto zariadenie malo byť dávno zatvorené. Neboli to len naše zistenia, ale aj štátnej školskej inšpekcie takých rozmerov, že zariadenie malo byť hneď vyradené zo siete školských zariadení.

Povedzme si, zamestnancom to vyhovuje. Tiež by som chcela mať cez leto dva mesiace prázdnin, že ešte aj tých 12 detí niekam pošleme, niekam ich upraceme. Keď práve nepríde za mnou, že v noci bolo obeťou sexuálneho násilia, tak je všetko v poriadku. Na papieri.

Nie je chyba, že sa za to nevyvodzuje zodpovednosť?

Určite je.

Máte nádej, že sa to začne diať?

To je otázka na zriaďovateľov a na ministerstvo školstva. Musím povedať, že niektorí zo zriaďovateľov mali toľko sebareflexie, že vyvodili zodpovednosť a došlo napríklad k výmenám, ale niekedy zmena v osobe riaditeľa nestačí.

Natrafili ste na nejaké dieťa, pri ktorom reedukačné centrum splnilo svoje poslanie a prevychovalo ho na lepšieho človeka?

Na základe našich poznatkov môžem povedať, že v reedukačnom centre v Zlatých Moravciach vidím zmeny. Tam sa aj zmenila riaditeľka.

V zariadení pre chlapcov v Tornali som zas videla, že k nim nepristupujú tak, že sú všetci len psychiatrickí pacienti. Chalan sa tam dopustil trestného činu na iných chlapcoch; plne akceptujem, čo povedal pán riaditeľ, ktorý pred tým nezakrýval oči, nahlásil to a tento problém už nemajú.