Naozaj je tam vojna, šrapnely aj snajperi. Krvavé historky z Donbasu

Pred rozostrieľaným bytovým domom stojí prázdny kočík. Vedľa ktosi postavil čižmy, na zemi sa váľa čajník a pár hrncov. Pod nohami nám škrípe sklo z rozbitých okien, murivo z rozpadnutých stien a kúsky zničených striech.

Keď vojdeme do jedného z domov a stúpame po polorozpadnutom schodisku, všade nájdeme rozvalené, zničené, opustené byty bez ľudí.

Nie Černobyľ, vojna

Atmosféra pripomína mestečko Pripjať, ktoré pred 30 rokmi náhle museli opustiť zamestnanci jadrovej elektrárne Černobyľ. My sa však nenachádzame v zakázanej černobyľskej zóne. Sme na mieste, ktoré ukrajinská vláda volá bojová zóna ATO, na poslednej ukrajinskej pozícii pred základňou proruských separatistov.

Z Piska – jedného z predmestí Donecka – sa stalo mesto-prízrak pre jednu z nových vojen 21. storočia. Niektorí ju volajú hybridná, iní len konflikt a najčastejšie sa jej hovorí prímerie.

Začala sa pred dvomi rokmi po ruskej anexii Krymu okupáciou niektorých miest na východe Ukrajiny, známom ako Donbas. Vyžiadala si už viac ako 9-tisíc obetí.

V apokalyptickom mestečku Pisky je zničené všetko od strednej odbornej školy po pravoslávny chrám s výhľadom na torzo doneckého letiska. Z neho sa po brutálnej ofenzíve museli „ukrajinskí kyborgovia“ stiahnuť a priznať kapituláciu.

„Ostalo nás tu už len 13,“ rozpráva miestna obyvateľka Maria Kondakova. Hovorí, že nemá kam ísť, jej dom tu ešte stále stojí, hoci jej minule padla mína do dvora a časť strechy zničila strela.

Tlačí bicykel a ponáhľa sa do malého obchodíka, ktorý je mimo šedej bojovej zóny. „Musím sa rýchlo vrátiť, od šiestej máme zákaz vychádzania,“ rozpráva.

Prečítajte si

Vojna na Donbase (fotogaléria)

Vojnu neprepočujete

V meste stále udržiavajú svoje pozície ukrajinskí vojaci. Pofajčievajú pred zničeným chrámom a rátajú strely, ktoré zvukom pripomínajú hrmenie búrky. Je to ako dialóg – akurát namiesto slov si navzájom odpovedajú nábojmi.
To, že vojna neskončila ani po dvoch rokoch, sa nedá prehliadnuť. Počujete ju už zdiaľky, keď sa blížite k frontu. Chvíľu sú to len delostrelecké výstrely, potom nejaký snajper vystrelil a neskôr počuť hrubý rachot.

„Oni na nás pália a my odpovedáme. Rusku sa z Donbasu podarilo vytvoriť akýsi zamrznutý konflikt, ktorým sa snaží destabilizovať našu krajinu, čím dlhšie to bude trvať, tým viac mu to vyhovuje,“ myslí si ukrajinský podplukovník Alexander Gvozdkov. Je to etnický Rus z Krymu. „Moji rodičia tam ostali, čo mali robiť? Majú tam svoje byty, kam by šli?“

Vstup do zóny ATO sa začína vojenskými checkpointmi, dostanete sa do nej po zničených cestách, cez ktoré sa valila ťažká bojová technika. Diera za dierou a auto máte zničené po prvej jazde.

S diplomatickou, politickou aj vojenskou pomocou Ruska udržali proruskí separatisti na Donbase kontrolu nad metropolami Luhanskej aj Doneckej oblasti a vyhlásili v nich takzvané ľudové republiky. Najtvrdšie boje zastavili až dohody o prímerí v Minsku. Prímerie však nikdy úplne neplatilo a podľa mnohých ani fungovať nemôže.

„Ako, keď časť našej hranice kontroluje Moskva a prúdia cez ňu ruskí vojaci ako cez korzo? Ako tam vyhlásite slobodné a férové voľby, keď státisíce utečencov odišlo do Ukrajiny či Ruska a v regióne ovládanom separatistami nemôžu slobodne fungovať opozičné strany ani médiá?“ pýtajú sa Ukrajinci.

Snajper  na Leninovej ulici

Najhoršie sú na tom mestečká a dediny priamo na frontovej línii. Napríklad Marinka. Tak ako všetky v okolí, aj to je banícke mestečko. Vedľa mesta stojí šachta, zdroj práce. V mestečku je rozstrieľané sídlo polície, odkedy sa minulý rok v lete separatisti pokúsili o ofenzívu na Marinku.

Tento pokus, na rozdiel od Doneckého letiska či boja o dopravný uzol Debaľcevo, dopadol pre ukrajinskú stranu lepšie. Ale ideálny stav to nie je.

Vláda v Kyjeve vyhlásila dekomunizáciu. Po celej Ukrajine padajú sochy Leninov či Dzeržinských. Ide to však pomaly. Najnebezpečnejšie ulice, na ktoré má výhľad snajper bojujúci pod červeno-čiernou vlajkou DNR, sa v Marinke stále volajú Októbrová a Leninova.

Na Leninovej dnes už takmer nikto nebýva, ukrajinskí vojaci si tam zriadili posledné pozície a sedia v zákopoch. Za domami je už len pole, stromy a potom pozície separatistov.

Na jednej šachte veje zástava samozvanej Doneckej ľudovej republiky. Za normálnu ju považuje len Rusko, ktorému na Donbase nevyšiel projekt Novoruska. Skončil fiaskom.

Luhansko a Donecko sa nespojilo a Charkov či Odesa sa považujú za ukrajinské mestá. Napriek tomu sa  Moskve darí meniť túto časť Donbasu na zamrznutý vojnový konflikt. Také ukrajinské Abcházsko.

„Pred pár dňami sem v noci vkĺzol snajper a z diaľky tristo metrov trafil do hlavy jedného vojaka,“ hovorí nám v úkryte ukrajinský vojak Sergej, ktorého mobilizovala armáda, poslala ho na Donbas a teraz odpovedá na strely z východu.

Sergej má vyše 50 rokov, je podstatne starší ako vojak, ktorého všetci volajú prezývkou Malý – Maloj.

„Mám dobrý zrak, tak som sa dostal do špeciálnej jednotky. Sledujem, kto je kde na nepriateľskej pozícii. Či som aj zabíjal? Táto vojna mňa naučila všetko,“ rozpráva Maloj. Má 22 rokov a súčasťou jeho práce je dostať sa aj na druhú stranu medzi rebelov.

Jeho nízky vek nie je medzi vojakmi v bojovej zóne ATO výnimkou. Neskôr v Kramatorsku stretávame 19-ročnú Alinu z Kyjeva. Pracuje ako spojovateľka, jej otec je vojak nasadený v Marinke.

Deti vo vojne

Pri vstupe do základnej školy v Marinke svieti nápis so šípkou, kam utekať do úkrytu. „Je ťažké vysvetľovať deťom tie výstrely a výbuchy. Museli sme vymeniť rozbité okná a opraviť kúrenie na uhlie, našťastie sa však žiadnemu zatiaľ nič nestalo,“ rozpráva mladá ustarostená riaditeľka školy Ľudmila Pančenko.

O desiatej dopoludnia, keď sa v časti mesta znovu ozvali výstrely, si prišli niektorí vystrašení rodičia po deti, hovorí nám riaditeľka v jednej z tried, kde zostalo len pár prváčikov. „Prísne dodržiavame pravidlo, že ak sa znovu ostreľuje, deti dáme len do rúk ich príbuzných, ani tých najstarších nepustíme samých von. To im radšej učitelia zavolajú taxík a odvezú ich domov,“ rozpráva riaditeľka školy.

V meste už rok nejde plyn, počas relatívne pokojnej chvíle vojny sa plynovod snažia opraviť technici s dohľadom vojenskej civilnej brigády, ktorú v tejto časti vojny vedie Gvozdkov.

„Chceme sa im ukázať, aby nás nevideli len ako krvavých banderovcov z Pravého sektora. Ak sa nám to nepodarí, neuspejeme ani vojensky,“ rozpráva ukrajinský podplukovník.

Aj takýmto spôsobom sa snažia získavať dôveru miestnych. So striedavými úspechmi. Mnohí aj tak radšej pozerajú ruské televízie a na otázku, čo si myslia o konflikte, odpovedajú len jedno. „Nie sme na žiadnej strane. Chceme len mier, prácu a stabilitu.“ O politike sa nikto rozprávať nechce.

„Nie sme na žiadnej strane, akurát sme ukrajinskí patrioti. Život je smutnejší, kedysi sme chodievali na nákupy do Donecka, veď je to len 40 minút odtiaľto, všetci sme tam vyštudovali, chodili za lekármi, to sa teraz nedá, pokiaľ si nevybavíte priepustku,“ rozpráva Pančenko z mesta, ktoré dostalo nálepku najhorúcejšieho miesta konfliktu. Nedávno tam autobus nadišiel na mínu, zomreli traja civilisti.

GPS a OBSE

O kúsok ďalej na sever po frontovej línii v Zajceve je napätie ešte výraznejšie. Uprostred dediny majú ukrajinskí vojaci svoje pozície a z východu na nich pália každý deň, najmä v noci. Aj pozorovatelia OBSE odtiaľ hlásia intenzívne ostreľovanie.

Ruslan Pona zo stej pozemnej brigády si z nich uťahuje. „Niekedy sem len vojdú autom, zapnú si GPS, aby sa nepovedalo, že tu neboli, a odídu,“ rozpráva veliteľ pozície uprostred dediny.

Pozorovateľov OBSE sme videli dvakrát, ani raz však priamo v teréne. Raz sa zastavili v reštaurácii, druhý raz len prešli mestom. Na druhej strane, kontrolovanej rebelmi, často hlásia, že ich nikam nepustili. Podľa nich porušujú prímerie obe strany.

Zajcevo sa nachádza neďaleko Horlivky, ktorú majú pod kontrolou separatisti, a blízko slávneho Debaľceva. Malo sa začať prímerie, keď separatisti s pomocou ruských vojakov a ich techniky dobývali nové pozície.

Vedľa malého obchodíka, ktorého polovicu ešte nezničili strely, pofajčieva predavačka a popíja kávu s vojakmi. Dopadla lepšie ako majiteľ úplne zbombardovaného hotela pri vstupe do Zajceva. Na kopci pri obchodíku to vyzerá ako na záhradke plnej krtincov. Akurát ich neurobili krtkovia.

Niektoré krátery sú veľmi čerstvé a na prvý pohľad vidno, že ich spôsobili väčšie strely – aspoň 122-mm ráže, ktoré prímerie z Minsku zakazuje. „Tento môže mať aj 156 mm,“ hovorí Ruslan a šplhá sa z polmetrovej diery, ktorú urobila strela pred pár dňami. „Ako sa znovu zintenzívnili boje, niekedy na nás v noci vystrelia aj 500-krát, dávajú nám vedieť, že sú tu, a my im odpovedáme, že sa nedáme,“ dodáva.

Vzhľadom na intenzitu ostreľovania pôsobí práca a mandát OBSE bezzubo, čo vyhovuje ruskej propagande. Ich správy často ignorujú skutočnú intenzitu vojny a majú ďaleko od poriadnej práce vyšetrovateľa, ktorý by mal dohliadať nad tým, čo sa naozaj deje na fronte.

„Kým dopadajú strely len na pole, je to v poriadku,“ rozpráva Halina, jedna z babušiek, ktoré zostali žiť v Zajceve, aj keď tu už nikoho nemajú. „Kam by som so svojou penziou tisíc hrivien (asi 30 eur) mesačne došla?“

Keď počas jej rozprávania začujeme výstrely, len mávne rukou a zoberie nás k domu svojej susedky. „Bolo to 26. decembra, keď sa začalo veľmi silné ostreľovanie, jedna z mín trafila susedkin dom, bábuška nestihla vojsť do krytu a zabilo ju,“ hovorí Halina pevným hlasom, len sa jej trochu zalesknú oči. „A kto to strieľal? Kto to vie? Jedni hovoria to, druhí zase to.“

Hádka o pomoc

V blízkom Mironovsku doviezla charitatívna organizácia Caritas humanitárne balíčky s jedlom a po oblasti rozváža brikety na kúrenie.

Cesta do mestečka vedie po zničených cestách a množstvo vojenských kontrol zaberie celé hodiny. Za ním už je územie separatistov.

Pred rozdávaním pomoci sa strhla ostrá hádka medzi nastúpeným davom. Caritas rozdáva podľa zoznamov, do ktorého sa prihlasovali dôchodcovia, invalidi, slobodné matky či páry s nízkym príjmom. To preto, aby sa nepodvádzalo a nekšeftovalo s ich pomocou. Niektorí sa na zozname nenašli a hnevajú sa.

„Dostala som len jeden balíček, hoci som si prišla po dva, vraj som na čiernom zozname,“ rozpráva nám jedna staršia pani. Ako nám vysvetľujú neskôr ľudia z charity, čierny zoznam tých, čo si prišli po pomoc dvakrát, naozaj vedú.

V krabici sú základné potraviny ako múka, soľ, cestoviny a cukor – bežný nákup. V Myronovke, kde skončila väčšina ľudí bez práce, je aj to veľká pomoc. Ľudia sa tešia aj z brikiet.

„Kedysi sme si chodili po kvalitné uhlie do Debaľceva, to je však už na druhej strane, tam sa nedostaneme,“ rozpráva nám Nataša z vedľajšej dediny Luhanske. A čo si myslí o tom, čo sa deje na druhej strane frontovej línie?
„Kto vie, mnohí stadiaľ chodia do Kramatorska vyberať si peniaze z bankomatov. Berú penziu tam aj tu. Jedni hovoria, ako sa tam o všetkých starajú, ako im chodia výplaty, druhí hovoria presný opak,“ rozpráva Nataša a nakladá si  brikety vyložené z kamióna do dvora.

Ľudia z Caritasu majú na sebe obrnené vesty, tu im všetci hovoria bron-žilety. „Sú ťažké, ale keď počuješ tie výstrely, cítiš sa trochu bezpečnejšie,“ hovorí Vova od humanitárcov. Ich pohyb v bojovej zóne prebieha pod dohľadom ukrajinských vojakov. Keď sa večer znovu ozve ostreľovanie a rozdávajú sa posledné kúsky pomoci, dáva to logiku.

„Toto voláme ‚tišina‘, keď strely nepadajú na nás, je to v poriadku, horšie je, keď triafajú na naše domy. Kam vtedy ísť? Kam utekať?“ rozprávajú nám ľudia čakajúci na posledné krabice s humanitárnym potravinovým balíčkom, keď Myronovkou otriasajú výstrely.

Kto po Leninovi?

Kramatorskej pobočke Caritasu šéfuje miestny šéf grécko-katolíckej cirkvi Vasyľ Ivaňuk. Okrem toho navyše pôsobí ako vojenský kaplán, chodieva priamo medzi vojakov.

Minulé leto bol svedkom obzvlášť drsných bojov. „Vojaci na ukrajinskej strane zinscenovali cez vysielačky, že sú ožratí, a že ich pozície nikto nestráži. Separatisti sa nechali vyprovokovať a popadali mŕtvi na zem po prekvapivom útoku. Jeden z nich ešte žil. Pribehol som k nemu. Striekala mu krv z krku, keď sa na mňa pozeral. Tak som mu dal posledné pomazanie, na čo sa mu z oka spustila slza,“ rozpráva otec Vasyľ, keď sa prechádzame mestom.
Vojna sa odvtedy síce neskončila, ale niečo sa predsa len zmenilo. V centre Kramatorska už nestojí socha Lenina.

„Komu prekážal? Do čoho sa miešal? Koho dajú namiesto neho? Petra Porošenka?“ pýta sa rozčúlene jeden z okoluidúcich. Keď zbadá kňaza Vasyľa, upokojí sa a nechá si požehnať.

„Bol to idol, ľudia teraz vidia, že to bol len symbol starého systému, že do nikoho neudrel blesk, keď ho dali dole,“ vysvetľuje mu Vasyľ trpezlivo.

„Všetko bude v poriadku, aj Donbas sa mení, hoci veľa ľudí stále rozmýšľa sovietsky. Ak vláda začne míňať peniaze na cesty, naozaj na cesty, ak si v Európe nebudú zakrývať oči pred tým, že tu máme naozajstnú vojnu, a politici nebudú rozprávať, ako treba zrušiť sankcie proti Rusku, tak to ustojíme,“ dodáva kňaz Vasyľ.