Telegram, ktorý zmenil dejiny

Tohoročné parlamentné voľby sa konajú v zvláštnom dejinnom období. Tvárou v tvár krízam, akými prechádza viacero krajín i inštitúcií západného sveta, pozorujeme nárast populizmu, izolacionizmu, nespokojnosť s fungovaním demokracie. Do popredia sa dostávajú hlasy, ktoré sa kriticky stavajú nielen ku svojim vládam, k politickému establišmentu, ale aj k niektorým kľúčovým kánonom Západu – či už ide politický štýl, jazyk a rétoriku Donalda Trumpa alebo o početných politikov v Európe. Každé jedny voľby, vrátane slovenských, sa tak nachádzajú v kontexte zápasu o udržanie liberálnej demokracie.

Navyše, slovenské hlasovanie sa odohráva v čase, keď si pripomíname výročie viacerých významných udalostí. Niektoré z nich – ako napríklad výročie komunistického prevratu vo februári 1948 – sa viažu na našu históriu, iné výrazne ovplyvnili nielen stredoeurópske a európske, ale aj svetové dejiny. Týkajú sa známych politikov, ktorí tieto dejiny utvárali, ako boli Stalin a Churchill, no zahŕňajú aj jednu menej známu osobnosť, ktorá jedinečným spôsobom zasiahla do svetového vývoja. Je ňou George Kennan, ktorého diplomatická depeša pod názvom „Dlhý telegram“ sa stala jedným z kľúčových dokumentov na podporu razantnejšieho postupu demokratického sveta, predovšetkým Spojených štátov, voči svojmu čoraz arogantnejšiemu bývalému spojencovi.

Zrod „politiky zadržiavania“ stalinského komunizmu, ale aj pomoci vojnou zničenej západnej Európe v podobe Marshallovho plánu, ktorú uskutočnil nástupca prezidenta Roosevelta Harry Truman, nesú pečať precíznej Kennanovej analýzy. Postoje Moskvy, napísal Kennan 22. februára 1946 v odpovedi na žiadosť svojich nadriadených z Washingtonu, ktorí sa usilovali pochopiť sovietske reakcie, vyplývajú zo samotnej podstaty sovietskeho režimu. Ten je dedičom oveľa dlhšej tradície ruskej vnútornej a vonkajšej politiky. A jediné, čomu vládcovia v Kremli rozumejú, je pevný postoj podopretý silou Spojených štátov.

„Spúšťa sa železná opona“ alebo rozchod spojencov

Dátum 5. marec 1953 je v kalendári zapísaný ako úmrtie Jozefa Stalina, vodcu Sovietskeho zväzu, pred expanziou ktorého George Kennan varoval. No ten istý deň, akurát o sedem rokov skôr, je aj dátumom slávneho vystúpenia iného bývalého spojenca. Piateho marca 1946 na Westminster College vo Fultone v Missouri predniesol Winston Churchill už ako bývalý premiér Británie svoj prejav, v ktorom oznámil spustenie „železnej opony“ a potrebu jednotnej a dlhodobej koncepcie postupu voči Sovietskemu zväzu.

„Od Štetína pri Balte po Terst pri Jadrane sa spustila krížom cez kontinent železná opona. Za tou čiarou ležia hlavné mestá štátov strednej a východnej Európy. Varšava, Berlín, Praha, Viedeň, Budapešť, Belehrad, Bukurešť a Sofia, všetky tie slávne mestá a národy okolo nich spadajú do sovietskej sféry a sú podrobené silnej a rastúcej kontrole Moskvy. (…) Takmer vo všetkých prípadoch ide o policajné štáty a s výnimkou Československa v nich zatiaľ nemožno hovoriť o skutočnej demokracii.“

Ak sa s tým máme vyrovnať, pokračoval Churchill, „naše ťažkosti a nebezpečenstvá nezmiznú, ak pred nimi budeme zatvárať oči, ak budeme uplatňovať politiku ustupovania. Čo je potrebné, je dohoda, a čím dlhšie sa bude odkladať, tým ťažšie a nebezpečnejšie to pre nás bude“. Politika anglosaských mocností dostala aj z jeho podnetu základnú formuláciu princípu, na ktorom sa mohla začať zjednocovať a stavať dlhodobú stratégiu.

Dlhý telegram a článok autora X

Dlhý telegram sa zrodil v dobe, keď sa idealizmus z čias prezidenta Roosevelta, ktorý si želal vidieť Stalina a jeho politiku v lepšom svetle, postupne v dôsledku postupu Sovietov vytrácal. Deviateho februára vystúpil Stalin vo Veľkom divadle s ideologickým prejavom, kde nielen vyzval k obnove vojnou zničenej krajiny, ale volal aj po posilnení armády. To všetko politikov vo Washingtone pochopiteľne znepokojovalo.

Kennan sa v úvode textu, ktorý mal vyše 5 300 slov, ospravedlnil za dlhší rozklad, keďže bol presvedčený, že na to sa nedá odpovedať pár slovami. Písal v ňom o neurotickom nazeraní Kremľa na svetové záležitosti, za ktorým videl tradičný ruský inštinktívny pocit neistoty. V minulosti pramenil z pocitu ohrozenia roľníckeho ľudu bojovnými kočovnými kmeňmi. Keď sa Rusko dostalo do kontaktu s ekonomicky rozvinutým Západom, pristúpil k tomu strach zo schopnejších, mocnejších a lepšie organizovaných spoločností. Neskôr sa tento pocit zmiešal s komunistickou ideológiou a „orientálnym tajnostkárstvom a podozrievavosťou“.

Sovietsky režim videl Kennan ako policajný režim par excellence, ktorý „vyrástol v temnom polosvete intríg cárskej polície a je zvyknutý myslieť predovšetkým v pojmoch policajnej moci. Toto by sa nikdy nemalo strácať zo zreteľa pri posudzovaní sovietskych motívov“.

„Máme tak do činenia s politickou mocnosťou,“ písal v závere, „ktorá fanaticky verí, že so Spojenými štátmi nie je možný trvalý modus vivendi, ktorá je presvedčená, že ak má byť sovietska moc v bezpečí, je potrebné a nevyhnutné narušiť vnútornú harmóniu našej spoločnosti, zničiť náš spôsob života, zlomiť medzinárodnú autoritu nášho štátu. Táto politická sila úplne ovláda energie jedného z najväčších národov i zdroje najbohatšieho územia na svete, a poháňajú ju hlboké a mocné prúdy ruského nacionalizmu. Navyše má dôkladný a rozsiahly aparát na uplatňovanie vplyvu v iných krajinách, aparát nesmierne flexibilný a obratný, ktorý riadia ľudia s takou skúsenosťou a zručnosťou v používaní ilegálnych metód, aká nemá v histórii obdobu.“

Ako tejto sile vzdorovať, to je podľa Kennana nesporne najväčšou úlohou, akej americká diplomacia čelí. Výstižne tiež pripomenul, že mnohé závisí od zdravia a energie americkej spoločnosti: „Svetový komunizmus je ako zhubný parazit, ktorý sa živí chorým tkanivom. To je bod, v ktorom sa stretáva domáca a zahraničná politika. Každé odvážne a rázne opatrenie na riešenie vnútorných problémov našej vlastnej spoločnosti, na zlepšenie sebavedomia, disciplíny, morálky a kolektívneho ducha nášho vlastného národa je diplomatickým víťazstvom nad Moskvou.“

Po „dlhom telegrame“ ešte Kennan so súhlasom nadriadených napísal v júni 1947 do časopisu Foreign Affairs článok s názvom „Príčiny sovietskeho správania“ (The Sources of Soviet Conduct) podpísaný pseudonymom „X“, kde rozvinul svoje myšlienky. Jeho vplyv sa ešte posilnil v období, keď patril k poradcom ministra zahraničia Georga Marshalla, kde stál v pozadí Marshallovho plánu. Uvedomoval si aj to, že tento plán obmedzí vplyv Sovietskeho zväzu uskutočňovaný prostredníctvom západoeurópskych komunistických strán.

Február 1948 alebo nepriamy dôkaz Kennanových slov

Americký diplomat v tom čase ešte nevedel, aký dôkaz pre jeho varovanie prinesie vývoj v Československu. Vo februári 1948 komunisti využili vládnu krízu a podporou nimi ovládnutých odborov, ľudových milícií a bezpečnosti získali absolútnu moc v štáte. Nastolili vládu jednej strany, šírili strach, potláčali iné názory, prenasledovali veriacich a ľudí iného zmýšľania a začlenili Československo, ekonomicky vyspelú krajinu a pred vojnou široko-ďaleko jediný demokratický štát, do sovietskeho mocenského bloku.

Štyri desaťročia sme tento dátum oslavovali, či už ako Víťazný február, Februárové víťazstvo pracujúceho ľudu alebo Víťazstvo československého pracujúceho ľudu. Na jeho počesť pomenúvali bane, závody i jednotné roľnícke družstvá, napríklad v Telgárte, Buzitke, Opatovej nad Váhom, Selciach, Koši či Šálkovej. Hrdý titul niesli brigády socialistickej práce či mládežnícke organizácie. Republika bola posiata červenými zástavami, masovo sa prijímali socialistické záväzky, organizovali sa súťaže a výstavy, vládna moc udeľovala Rad víťazného februára.

To všetko zanechalo stopy v národnej mentalite: spôsob, akým sa komunisti ujali moci i ako ju uplatňovali, nadýchnutie sa k väčšej slobode v roku 1968 i dvadsať rokov nasledujúcej normalizácie. Pravda, domáce pomery nie sú iba dielom politických strán, oligarchov a klientelistických sietí, ale aj tunajších obyvateľov, ktorí tomu všetkému môžu stavať hrádzu alebo aspoň sa o to vytrvalo pokúšať.

Dopad februára 1948 sa neobmedzoval iba na Československo. Pražský puč – napísal americký historik Tony Judt vo svojej veľkej práci o povojnovej Európe – mal obrovský význam, „podnietil k činu západných spojencov, ktorí z toho vyvodili, že komunizmus sa vydal na pochod smerom na Západ“.

Túto skutočnosť potvrdil aj kľúčový dokument z roku 1950 o cieľoch a programe národnej bezpečnosti USA: „Porážka slobodných inštitúcií kdekoľvek vo svete je ich porážkou všade,“ písalo sa v ňom. „Šok, ktorý sme utrpeli po deštrukcii Československa, nemožno merať jeho materiálnym významom pre nás. V materiálnom zmysle mal už Sovietsky zväz kapacity Československa k dispozícii. Keď však bola zničená integrita československých inštitúcií, práve na tejto subtílnej mierke hodnôt sme zaregistrovali zdrvujúcejšiu prehru, ako bola materiálna strata, ktorú sme už utrpeli.“

Zahraničnopolitický gigant

George Kennan bol mimoriadne dobre pripravený na svoju rolu. Po absolvovaní Princetonskej univerzity vstúpil do diplomatických služieb, slúžil v Estónsku, Litve a Lotyšsku. V Berlíne študoval ruskú históriu, okrem ruštiny ovládal aj nemčinu, francúzštinu, poľštinu i češtinu. V rokoch 1933 až 1937 pôsobil v Moskve ako tlmočník a asistent veľvyslanca. V roku 1939 sa Kennan služobne vrátil do Berlína, kde ho po vstupe USA do vojny v roku 1941 na šesť mesiacov internovali. Na čele americkej ambasády v Moskve stál ako zástupca veľvyslanca od mája 1944 do apríla 1946.

Dlhé desaťročia strávil v akademických kruhoch, napísal vyše 20 kníh, opakovane získal Pulitzerovu cenu, bol vítaným hosťom na nespočetných prednáškach. Bol aj kritikom americkej zahraničnej politiky. Zasadzoval sa za neutrálne zjednotené Nemecko, protestoval proti vojne vo Vietname, kritizoval aj politiku globálneho šírenia demokracie. A podľa jeho vlastných slov si aktívnu obranu voči rozširovaniu komunizmu nepredstavoval iba ako vojenskú obranu.

Považovali ho za jedného z najpozoruhodnejších postáv Ameriky 20. storočia, a nielen preto, že sa dožil 101 rokov (zomrel v marci 2005). Hodnotili ho ako „posledného múdreho muža“, ktorý v Moskve zažil stalinské represálie, v Prahe okupáciu Československa a v Berlíne Hitlerovo vyhlásenie vojny Spojeným štátom.

A keď už sme pri Prahe, dodajme, že bol nielen svedkom kolapsu prvej republiky po mníchovskom diktáte, ale po 15. marci 1939 navštevoval aj novovzniknutý štát na čele s prezidentom Jozefom Tisom. V máji 1939 vo svojej správe konštatuje, že v zahraničnej politike ide o „bábkový štát“ plne podriadený nemeckej Ríši. A v jeho knihe From Prague after Munich. Diplomatic Papeers 1938 – 1940 vydanej v roku 1968 nájdeme aj hodnotenie ústavy prijatej slovenským snemom v júli 1939 posilňujúcej vplyv jedinej politickej strany – HSĽS: „Sloboda vyznania a prejavu je zaručená, pokiaľ nie je v rozpore so zákonom, s verejným poriadkom a s kresťanskými hodnotami – inými slovami, nie je zaručená vôbec.“

Kennanov odkaz dnešku

Jeho analýza vtedajšieho Ruska má samozrejme paralely s tým, čo vidíme v Rusku dnes. V našej predvolebnej diskusii sa o nebezpečenstve, ktoré predstavuje politika dnešného Ruska, hovorilo zarážajúco málo.

No rovnako dôležitý je aj pre nás iný Kennanov odkaz smerujúci dovnútra demokratických krajín. Vo svojom telegrame okrem iného napísal: „Napokon sa musíme odvážne a sebavedomo pridržiavať našich vlastných metód a predstáv o humánnej spoločnosti. Koniec koncov, najväčším nebezpečenstvom, aké by nás mohlo postihnúť, by bolo to, že v súboji s problémom sovietskeho komunizmu by sme sa začali podobať na tých, s ktorými tento zápas vedieme.“

To platí aj pre súčasný zápas o charakter a podobu Ameriky, Európskej únie, strednej Európy i Slovenska. Vyslovia sa k nemu aj slovenské voľby: odpoveď na otázku, ako si ich raz budeme pripomínať v historických kalendároch, je v rukách voličov.