Pokojný dospelý je to najlepšie, čo môžeme deťom dať. Psychologička vysvetľuje, kedy sa deti cítia bezpečne

Po viacerých útokoch v základných aj stredných školách štát hľadá spôsoby, ako urobiť školy bezpečnejšie. Hovorí aj o podpore duševného zdravia, ale aj o prideľovaní policajtov, ktorí majú byť kontaktnými osobami pre školy.

Psychologička Mária Jaššová sa venuje téme psychologického bezpečia – teda kedy sa deti aj dospelí cítia bezpečne. V organizácii Inklucentrum vzdeláva aj učiteľov v sociálnych a emocionálnych zručnostiach. Podľa nej konflikty v triedach vyvstávajú prirodzene, ale nestačí, ak učiteľ iba prinúti deti podať si ruky. „Vtedy často nedochádza k ozajstnému vyriešeniu konfliktu, je to iba naoko kvôli triede. Konflikt môže ďalej žiť,“ vysvetľuje.

V rozhovore opisuje, čo všetko treba na to, aby bola škola bezpečným priestorom. „Je dôležité, ako dospelý človek – učiteľ – modeluje rešpekt alebo nerešpekt. Voči chybe, voči tomu, ako sa kto na hodine prejavuje. Či nejakým správaním pohŕda, alebo druhého človeka znehodnocuje či vysmieva sa z neho,“ vysvetľuje.

Minister školstva a minister vnútra predstavili opatrenia na to, ako mať bezpečné školy. Hovorili o podpore duševného zdravia, ale aj o prideľovaní policajtov školám, o kamerách či bezpečnostnom audite. Ako ste tú komunikáciu vnímali? 

V danom okamihu to bola snaha ministerstiev zareagovať na aktuálne udalosti – útok na Karlovej univerzite v Prahe. Je to, ako keď vypukne choroba, rýchlo voláme lekára, aj keď skutočné celkové riešenie zdravotného stavu je v prevencii. Tak aj keď príde naliehavá udalosť, v ľuďoch sa zapne reakcia – potrebujeme rýchlo nejakú veľkú akciu. Ale to, čo prináša bezpečie do škôl, je ukryté niekde inde.

No človek, ktorý sa bojí, potrebuje počuť rýchle riešenia, aby sa cítil viac bezpečne.  

Bezpečnostné opatrenia, ako sú policajti a ďalšie viditeľné znaky kontroly, prinášajú bezpečnosť, ale nie pocit bezpečia. Keď človek prechádza cez tieto opatrenia, nevyvoláva to dobrý pocit, že sa cíti v bezpečí, ale práve naopak, nabudzuje ho to k väčšej ostražitosti.

Hovoríte, že tieto opatrenia prinášajú bezpečnosť, ale nie pocit bezpečia. Ako to myslíte – komu teda prinášajú bezpečnosť? 

Je rozdiel medzi pocitom bezpečia a bezpečnosťou. Keď mám na hlave helmu, robím niečo pre svoju bezpečnosť. Ale tieto a podobné opatrenia nemusia nevyhnutne viesť k tomu, aby som sa cítila bezpečne. Pocit bezpečia je viac než len neprítomnosť nebezpečenstva.

Čo je teda pocit bezpečia? 

Neurovedec Steve Porges sa snažil definovať, čo je to vlastne bezpečie. Zistil, že to je oveľa náročnejšie, než by sme si mysleli. Intuitívne každý vieme, čo je bezpečie, ale dať to do slov je zrazu náročné. Často si dosadíme za bezpečie to, že odstránime hrozby. Ale on hovorí, že to nie je všetko. Je to napríklad aj to, že cítim spojenie s druhými ľuďmi. Pocit bezpečia je, že som v kontakte, v dobrom autentickom spojení s druhými a aj sám so sebou. To podporuje kvalitu nášho fungovania. Vtedy sme viac pripravení byť zvedaví, učiť sa, reagovať na podnety.

To je pre školy celkom kľúčové. Takže nestačí iba odstrániť hrozby, ale pocit bezpečia je ešte nejaká kvalita navyše.  

Áno. Myslím, že u mnohých ľudí môžu bezpečnostné prvky vyvolať skôr pocit ohrozenia. Že sa niečo deje, niečo je zlé a musíme dávať väčší pozor. Neviem, v koľkých našich školách je fakticky nebezpečenstvo také veľké, že sú potrebné takéto opatrenia. Myslím, že je dôležitejšie zameriavať sa na preventívne aktivity.

Dostaneme sa k nim, ale ešte mám otázku k bezpečnostným opatreniam. Sú podľa vás samy osebe v poriadku, len okrem nich netreba zabudnúť aj na prevenciu? 

Určite si myslím, že kľúčová je podpora duševného zdravia. A to nielen žiakov, ale aj všetkých dospelých, čo sa s nimi v školách stretávajú. Ja by som určite investovala peniaze do odborného personálu na školách a do podpory učiteľov. Do ich pocitu bezpečia a pohody. Ja sa pri svojej práci stretávam s učiteľmi a vnímam, akí sú preťažení a unavení. Sú tlačení do výkonov, čo potom prenášajú aj na deti. Vnímam, že cítia dosť veľkú nepohodu v práci. Nemajú napríklad kabinety alebo miesta, kde by mohli byť sami, uľaviť si od hluku a načerpať energiu. Toto sú veci, do ktorých by som investovala – do pohody dospelých ľudí, ktorí sa o deti starajú.

Pohoda učiteľov je teda pre prostredie v školách kľúčová? 

My pracujeme prevažne na vzdelávaní dospelých a vnímam, že to nie je len okrajová vec. Pre nás je to, naopak, najväčšia časť bezpečia na školách. Z poznatkov neuropsychológov vyplýva, že človek neustále vyhodnocuje prostredie a hľadá znaky bezpečia alebo ohrozenia. A pre deti je dôležitým signálom toho, či sú v bezpečí alebo v ohrození, práve dospelý človek ako ich referenčná osoba. Keď on prežíva stres, tak to vnímajú aj deti a vyhodnocujú, že sú v ohrození. Pokojný dospelý je to najlepšie, čo môžeme deťom dať.

Pomôže školám, keď budú mať prideleného policajta ako kontaktnú osobu? 

Závisí od toho, akú podobu bude mať spolupráca školy s policajtom. Ak je to kontaktná osoba pre riaditeľa, môže mu to priniesť pocit, že sa má, napríklad, v prípade krízových situácií na koho obrátiť. Problém by bol, ak by to bolo deťom ponúkané ako vyhrážka alebo represívny prvok. Ukazuje sa, že ak siahneme namiesto preventívnych po represívnych opatreniach, nemáva to želanú účinnosť. Alebo možno sa nežiaduce aktivity zastavia iba na krátky čas. Ak však neodstránime príčiny, prečo k správaniu dochádza, tak síce postavíme bariéru, ale bez odstránenia príčiny sa vráti.

Takže by to mohol byť problém, ak by riaditeľ neriešil príčiny šikany, iba by deťom povedal: Prestaňte, lebo vás nahlásime na polícii. 

Bol by problém, ak by sme nehľadali skutočné riešenie. Základné školy sú priestor, kam chodia všetky deti, majú za sebou rôzne osudy a príbehy. Základný princíp z pohľadu neuropsychológie je, že dieťa, ktoré je spokojné a cíti sa bezpečne, nemá problematické správanie. Pretože na to nie je dôvod. Keď máme v triede náročné správanie, pátrame po tom, z čoho vyplýva. Z akého pocitu ohrozenia. Mám rada heslo: Neexistuje náročné dieťa, iba dieťa s náročným osudom.

Čo je to teda bezpečná škola? Ako vyzerá prostredie, v ktorom sa dieťa cíti bezpečne? 

Vnímanie bezpečia je základný predpoklad učenia sa v škole, vedie k produktívnej pohode. Je predpokladom dobrých a kvalitných vzťahov. Jedno zo základných pravidiel je predvídateľnosť a jasná štruktúra. Školy to často už majú – jasný a opakujúci sa rozvrh. Škola však môže zavádzať aj nejaké ďalšie rituály. Opakujúce sa aktivity, ktorými trávime čas spoločne. Napríklad perfektné sú ranné kruhy – každé ráno si sadneme do kruhu a rozprávame sa. Má to pravidelnosť, deti vedia, čo od toho očakávať. Buduje to vzťahy, lebo sa spolu rozprávame a prinášame témy, ktoré sú pre nás dôležité.

Čiže predvídateľnosť a jasná štruktúra je pre školu taká dôležitá? 

Treba dodať, že predvídateľnosť by mala byť určite aj v reakciách ľudí. U predvídateľného dospelého viem, ako zareaguje, keď niečo nastane. Toto je, samozrejme, náročnejšie zabezpečiť. Sme ľudia, máme horšie aj lepšie dni, ale dôležité je, ako s tým pracujeme. Či vnímame svoju nepohodu a poznáme stratégie na to, ako ju zvládať. Môžeme ju otvorene pomenovať, čo je mimochodom ďalšia kvalita bezpečného prostredia, a to transparentnosť. Čiže keď prichádzam s nepohodou do práce, môžem byť čitateľná: poviem, že ma bolí hlava alebo sa mi niečo stalo. Budem sa snažiť byť tu prítomná najlepšie, ako viem, ale môže sa stať, že sa možno nebudem toľko usmievať alebo so mnou nebude toľko zábavy.

Čo ešte je pre bezpečné prostredie dôležité? 

Kľúčové sú vzťahy. Sme sociálne bytosti a náš základný pocit bezpečia tvorí to, že sa cítime s druhými dobre. To, napríklad, znamená aj to, že sa cítime prijatí. Takí, akí sme. Veľmi často tomu bráni to, ak má človek pocit, že je neustále hodnotený.

Na tom sú však naše školy postavené. 

Veď práve. Nemám na to odpoveď, nie som pedagóg, neviem, ako by sa to malo robiť inak. Ale aj keď máme v škole známky, okrem nich máme aj tú ľudskú rovinu, kde si môžeme rozumieť. Môžem mať aj tú vzdelávaciu rovinu s hodnotením. Ale môžeme sa snažiť oddeliť to – síce sa ti nedarí na tomto predmete, ale ako dieťa ťa vnímam oveľa širšie, nielen ako jednotkára či päťkára. Vidím ešte veľa ďalších tvojich kvalít.

Vlani bola publikovaná štúdia HBSC, ktorá skúmala zdravie tínedžerov. Ukázala, že asi štvrtina detí v škole nikdy alebo zriedkavo zažíva úspech. Škola je pritom ideálny priestor na to, kde by sme mali odhaľovať svoje potenciály, silné stránky. Jasné, prichádzame tam aj do konfrontácie s tým, čo nám nejde. Ale zároveň je to priestor, kde hľadáme talenty. Prečo vlastne chodíme do školy? Aby sme sa potom v dospelosti vedeli uplatniť. Škola je tu teda na to, aby nám pomáhala vidieť sa v našich kvalitách a talentoch. A je to presne aj to, čo prináša pocit bezpečia.

Prečo je to také dôležité? 

Jedna zo štúdií o reziliencii, teda odolnosti, hovorí o deťoch, ktoré sa aj napriek veľmi náročnej životnej situácii stali v dospelosti produktívnymi a šťastnými. Jedna z charakteristík bola, že si boli vedomé nejakého svojho talentu. Boli na niečo pyšné a trebárs to ponúkali ďalej iným. To by mohla byť ďalšia súčasť pocitu bezpečia: viem, že mám nejakú hodnotu a môžem ju odovzdávať ďalej. Napríklad cez medziročníkové učenie, podporu starších mladším.

V našich vzdelávaniach pre pedagógov často zaznieva aj to, aké dôležité je mať možnosť výberu. To je jeden z ďalších kľúčových pilierov pocitu bezpečia. Teda, či mám pocit, že mám kontrolu, alebo som iba obeťou toho, čo sa deje. Mať na výber znamená napríklad nezapojiť sa do aktivity alebo len pozorovať. Mať žolíka, ktorého si vyberiem, lebo mám zlý deň. Ak mám takúto možnosť, otvára to dvere tomu, že potom ochotnejšie vstupujem do niektorých aktivít. Toto býva často „aha moment“ pri vzdelávaní dospelých.

Prečo? 

Keď si uvedomíme, aká maličkosť stačí na to, aby sa deti do aktivity zapájali a nie proti nej vzdorovali. Keď viem, že mám možnosť nezapojiť sa, cítim väčšiu slobodu a chuť zapojiť sa. Samozrejme, stretávam sa s obavou učiteľov, že keď žiaci takúto možnosť dostanú, nebudú nič robiť.

To bola aj moja otázka. Nie je to tak? 

Poviem príklad z programu Emocionálny kompas, ktorý sa venuje rozvoju sociálno-emocionálnych zručností. Učitelia sa na začiatku obávajú dať deťom v rannom kruhu možnosť sa nezapojiť. Ale po roku, keď hodnotia svoje skúsenosti s programom, ani od jedného to už neprichádza ako problém. Viac sa toho bojíme, než to reálne nastáva. Alebo si žolíka môžete nastaviť na jedenkrát za rok či štvrťrok.

Škola je však priestor, kde deti často nemajú na výber. Je to pre ne stresujúce prostredie? 

Nemožnosť výberu je jedným z faktorov, ktorý k pocitu stresu prispieva. Deti sa takisto môžu cítiť v ohrození, ktoré prichádza často ako reakcia na pocit preťaženia alebo tlaku. Nemusí to byť fyzické ohrozenie, ale pocit tlaku od učiteľov alebo rodičov. Vtedy zažívajú intenzívny pocit stresu, ktorý vedie k reakciám typu útek alebo útok, na ktoré často narážame.

Chápem, že deti sa v školách učia a musia podávať nejaký typ výkonu. Ale je dobré, ak učitelia dávajú pozor na to, či deti nezažívajú príliš veľký tlak. Napríklad, či sa rešpektuje to, koľko písomiek píšu deti v jeden deň. Na druhom stupni majú rôznych učiteľov a tí to často nevedia. A tak je pre žiakov záťaž, ak majú za deň tri písomky a kopí sa tlak na výkon. Sú to maličkosti, ktoré sa dajú vyriešiť kalendárom a sú lacnejšie ako tie zvažované turnikety.

V školách často počujem, že sa pod tlakom cítia deti aj učitelia. Dá sa to nejako riešiť? 

Je to veľká otázka, ktorá je aj kultúrne podmienená. V porovnaní krajín podľa kultúrnych dimenzií sociológ Geert Hofstede vyčlenil dimenzie v póloch, ktoré sa porovnávajú. Jedna z nich je tlak na úspech, ktorý stojí v opozícii proti wellbeingu. Slovensko vyšlo v tomto porovnaní veľmi vysoko práve na strane tlaku na výkon.

Čo to znamená? 

Úspech je hodnota, ktorá je spoločensky veľmi akcentovaná. Potom wellbeing dostáva trošku na frak. Sú krajiny, ako napríklad Dánsko či iné severské krajiny, kde je wellbeing kľúčovou hodnotou. Tam byť úspešný, v úvodzovkách, znamená byť spokojný. V praxi to znamená väčšiu pohodu práve v tom, že sa medzi sebou až tak nesúťaží, vytvára sa priestor na spoluprácu.

My dospelí si môžeme povedať, že budeme dbať na svoj wellbeing, ale deti v škole takú možnosť nemajú alebo ani nevedia, ako na to. Dopoludnia sú v škole, poobede sa učia a robia úlohy. 

To je príklad pocitu mať kontrolu, možnosť usporiadať si svoje veci. My dospelí môžeme spraviť napríklad to, že keď sme mali náročnejší deň, tak nasledujúci deň si zariadime tak, aby bol pokojnejší. Ale deti takú možnosť nemajú. Možno by bolo fajn spýtať sa ich na to. Mám deti a viem, ako sa im dokážu nakopiť písomky, občas majú série každý týždeň. Myslím, že keby samotní učiteľa videli, ako sa to v jeden deň začína hromadiť, rozumeli by, aký pocit preťaženia to vytvára. Z toho potom môžu vyplývať reakcie žiakov, ktoré sú prekvapujúce alebo vyzerajú prehnané.

Keď pracujete s učiteľmi, čo na nich pozorujete? Aké prekážky majú v tom, aby vytvárali v škole bezpečné prostredie? 

Pocit bezpečia môžeme budovať aj napĺňaním ľudských potrieb. Pyramída ľudských potrieb stojí na tých najzákladnejších potrebách. Keď nemáme naplnené základné fyziologické potreby – keď sme smädní, hladní alebo nás bolí hlava, je oveľa ťažšie cítiť sa v pohode. My počúvame, že často tieto základné veci nie sú u učiteľov a detí naplnené. Nemajú čas ani len si odskočiť na toaletu alebo si vypiť šálku kávy. Hovoria si tradičný vtip, že ráno si zalejete kávu a poobede ju nájdete už studenú. Nestíhajú sa najesť, pretože cez prestávky sa buď presúvajú, alebo riešia niečo so žiakmi. Niektorých veľmi stresuje pobyt v hlučnom prostredí, v zahraničí už vznikajú špeciálne tiché miestnosti, kde môže byť učiteľ – alebo aj dieťa – len tak sám so sebou. Pre niekoho je to veľmi regulujúce, po vyučovacej hodine potrebuje priestor na nádych, výdych a byť chvíľu sám. Pri tom by som rada spomenula aj pohyb.

Prečo? 

Patrí k základným fyziologickým potrebám. V škole veľmi zabúdame na pohyb alebo prácu s telom. Už od prvej triedy nútime deti, aby sedeli 45 minút bez pohnutia. A ešte aj cez prestávky je rôznymi pravidlami obmedzený ich pohyb – práve v mene bezpečnosti. Ale potreba hýbať sa alebo byť v kontakte so svojím telom je veľmi intenzívna. Stres alebo napätie sa v našom tele hromadia a hľadáme si pohybové cesty von. To sú tie klepkania nohou, vrtenie sa na stoličke. Neberme to ako vyrušovanie alebo negatívne prejavy, ale ako intenzívnu potrebu dostať zo seba von stres. Bolo by skvelé, ak by sme nechali decká cez prestávky vybehať sa, aj to môže byť významný prvok prevencie. Hodina sa dá začať tým, že sa spraví rytmická aktivita, napríklad sa tlieska alebo dupe. Aj rytmus je totiž veľmi dôležitý na upokojenie nervového systému.

Ďalšia vec, ktorá učiteľom často chýba, je psychologické bezpečie.

Psychologické bezpečie? 

V zmysle prijatia, nehodnotenia, možnosti opraviť chyby. Tak ako to chýba žiakom, chýba to aj učiteľom. Majú pocit, že sú neustále hodnotení, kontrolovaní a potrebujú podávať výkony. Musia prebrať množstvo učiva – to nám veľmi často hovoria. Ako mám byť dobrý v kontakte s deťmi, počúvať a reflektovať ich potreby, keď mi v pozadí hlavy beží, koľko ešte potrebujem odučiť. To často stojí v ceste spojeniu s deťmi.

Takže ten pretlak povinností im v tom bráni? 

Poznáme to všetci aj vo vzťahoch s vlastnými deťmi. Ak mám v hlave všetko, čo nestíham do práce, tak neviem byť úplne prítomnou mamou. Neviem byť v kvalitnom spojení, neviem reagovať pokojne.

Ako by sa malo v školách budovať také prostredie, ktoré by zamedzilo šikane? 

Kľúčové sú vzťahy. Tie sa budujú aj prirodzene, počas vyučovania, prestávok. Ale je dôležité, ako dospelý človek – učiteľ – modeluje rešpekt alebo nerešpekt. Voči chybe, voči tomu, ako sa kto na hodine prejavuje. Či nejakým správaním pohŕda, alebo druhého človeka znehodnocuje či vysmieva sa z neho. To je veľmi dôležité.

Po druhé, aj pri tlaku na výkon existuje možnosť budovať dobré vzťahy medzi žiakmi, napríklad prostredníctvom ranných kruhov. Stačí 15 minút každý deň. Je to priestor, kde sa môže učiteľ pýtať detí, ako sa majú. Je niečo, čo ich vyrušuje, trápi? Môže to byť priestor na vypočutie a zdieľanie. Možno niekto nič nepovie a potrebuje sa iba naraňajkovať. Je to priestor ukázať, že sa počúvame, aj v dobrých, aj v náročnejších chvíľach. Buduje to triednu komunitu.

Súčasťou budovania vzťahov je aj otvorene pripúšťať, že konflikty existujú a sú normálne. Nie všetci sme vždy najlepší kamaráti, ale existuje spôsob riešenia problémov. Taký, ktorý dokážeme aplikovať aj vtedy, keď nie sme kamaráti. Vždy sa vieme slušne dohodnúť. To je dôležité na zamedzenie šikany.

Ale je dôležité, aby učiteľ svojím príkladom ukazoval, ako riešiť konflikty. 

Deti sa učia riešiť konflikt tým, že pozorujú nás dospelých. Ako reagujeme na nesúhlas? Ako my reagujeme na žiakov, ktorí sa správajú inak? Ako sa správame v kritických chvíľach? Myslím, že každému rodičovi sa už stalo, že započul vlastné dieťa povedať niečo zlé, čo však bolo totožné s jeho vlastnými slovami – a zahanbil sa.

Konflikty v triede vyvstávajú úplne prirodzene a je veľmi dôležité, ako sa k nim postavíme. Či sa zahráme na sudcu, alebo dáme priestor deťom, aby hľadali spoločné riešenie. Viete, ako sa niekedy riešia konflikty – podajte si ruky a hotovo, už ste kamaráti. Ale tam často nedochádza k ozajstnému vyriešeniu konfliktu, je to iba naoko kvôli triede. Konflikt môže ďalej žiť.

Ako teda konflikty riešiť?

Je dôležité učiť sa s náročnými situáciami narábať ešte predtým, než nastanú. Je dôležité rozprávať sa o tom v pokojných chvíľach. Čo sa deje, keď sa nahnevám? Ako hnev alebo stres mení moje reakcie? Prečo reagujem neadekvátne? Keď už situácia nastane, už sa o tom nedokážeme porozprávať, pretože vtedy sme v tej emócii. Vtedy už často nie je iná cesta, než emóciu nechať doznieť, pretože nás už valcuje. Dôležité je vybudovať si schodíky k tomu, ako zvládať náročné situácie ešte predtým, než k nim dôjde.

Podobne je to aj so šikanou. Už keď sa rieši samotná šikana, je to oveľa náročnejšie. Je ideálne, keď sa ešte predtým rozprávame o tom, čo nám nevyhovuje a vyhovuje vo vzťahoch. S čím sme spokojní alebo nespokojní.

Hovoríte, že aj peniaze na bezpečnostné opatrenia by sa dali investovať lepšie. Čo treba na to, aby sa v školách začala diať tá podpora, o ktorej ste hovorili?

Často sú to maličkosti, ktoré nestoja veľa peňazí. Jeden z mojich najobľúbenejších príkladov je jedna školská psychologička, ktorá každé ráno stojí pri vchode do školy. Zdraví sa so žiakmi a každého osloví po mene, prípadne sa ich opýta, ako sa majú. Niekedy pocit bezpečia vytvára aj to, že som videný a chcú ma tu. To je ľahký, lacný a nenáročný spôsob, ako to ukázať. Že sa na teba ráno usmejem. To sú veci, ktoré môžeme zaviesť hneď a veľmi veľa škôl to už robí. Môžeme spraviť aj ranné kruhy, ktoré takisto nič nestoja. Bolo by ideálne, keby školy mali odborných zamestnancov, ktorí by vedeli sprevádzať učiteľov triednymi stretnutiami. Aby to nerobil psychológ, ale aby pomáhal učiteľovi budovať si vzťah so svojou triedou.

Takže to nebude fungovať tak, že učitelia učia a školský psychológ rieši osobné záležitosti žiakov? 

V škole sú práve učitelia hlavnými vzťahovými osobami pre žiakov. A to je veľmi dôležité, dokonca je to jedna z tých výhod školy, ktorá jej dáva veľkú možnosť byť bezpečnou. To je práve konzistentnosť jednej osoby, s ktorou ak má žiak dobrý vzťah, tak je to kľúčové. Pretože deti trávia v škole veľa času. Pre mnohé deti, ktoré nezažívajú doma pokoj alebo bezpečie, to môže byť ešte dôležitejšie. Hovoria to aj štúdie o reziliencii detí, že ak doma nemajú takúto osobu, môže ňou byť aj učiteľ. No a dôležitý je aj celoškolský prístup, ktorý podľa mňa u nás ešte nie je veľmi zavedený.

Ako to myslíte? 

Veľmi dôležitá je filozofia celej školy. Aby si škola dala prioritu, že chce, aby sa ľudia v nej cítili bezpečne, rešpektovaní a prijatí. Môže si to nastaviť ako rámec, cez ktorý sa pozerá na všetky aktivity školy. Často sú to iniciatívy jednotlivcov, napríklad, keď si učiteľ vytvára vo svojej triede pravidlá. Ale ukazuje sa, že celoškolský prístup je najefektívnejší. Keď sa už u všetkých od školníka cez kuchárky, učiteľov až po vedenie školy stretávame s tým, že sme zajedno v hodnotách a je pre nás všetkých dôležité, aby sme sa tu cítili dobre.

V slovenských školách je veľmi dôležitá hierarchia – deje sa iba to, čo dovolí riaditeľ. Závisí teda dobrá škola úplne najviac od toho, akého má riaditeľa? 

Veľmi často sa s tým stretávame. Vidno, že ak v škole je vedenie alebo riaditeľ, ktorý vníma tieto veci ako dôležité, tak sa hýbu dobrým smerom. Tak ako deti potrebujú dospelého, tak dospelí potrebujú cítiť podporu od toho, kto má moc. To je ďalšia veľká téma v školstve – ako sa pracuje s mocou. Lebo keď sa chcem cítiť bezpečne, tak sa nemôžem cítiť bezmocný. Ak nemám kontrolu a mám pocit, že som iba obeťou toho, čo sa deje, vtedy sa cítim bezmocne.

Čiže riaditeľ do veľkej miery rozhoduje o tom, či škola tlačí na výkon alebo považuje za dôležitý wellbeing?

Určite. A paradoxne, ak sa zameriame na wellbeing a bude nám záležať na tom, aby sa mali deti dobre, tak aj výkony majú predpoklad zvyšovať sa.

Naozaj? 

Áno, pretože sme v oveľa lepšej kondícii učiť sa, byť zvedaví, pýtať sa. Len čo sa stres zvýši nad nejakú úroveň, tak už neprijímame nové informácie a telo sa snaží iba prežiť. Už nemáme kapacity byť tvoriví alebo zvedaví. Investícia do wellbeingu je investícia aj do toho, aby deti vychádzali zo škôl kvalitne pripravené do budúceho života.

Zdá sa však, že pre štát je jednoduchšie nájsť a zaplatiť konkrétne riešenie – ako napríklad policajta či kamery. Ľahšie než investovať do takého komplexného balíčka, ktorého výsledky sa môžu ukázať až o niekoľko rokov neskôr. 

Áno, zvykneme sa stratiť v tom, odkiaľ začať rozpletať problémy v škole či v triede. Ale dôležité je začať. Veľké zmeny sa môžu začať diať už vtedy, ak sa budú diať na triednej úrovni. Podľa mojich skúseností máme veľa úžasných učiteľov, školských psychológov a špeciálnych pedagógov. Keď ich stretávame na vzdelávaniach, majú veľmi veľa energie, nápadov, tvorivosti v tom, ako pracovať s deťmi. Možno to trvá dlhšie, kým to začne fungovať. Ale myslím si, že aj jeden pohodový deň v škole sa odrazí na tom, že deti prichádzajú zo školy s úsmevom a spokojné.