Denník N

Tá brutalita a rýchlosť dodnes šokujú svet, hovorí o genocíde v Rwande afrikanista Trnovec a vyberá o nej päť kníh

Silvester Trnovec. Foto - archív S. T.
Silvester Trnovec. Foto – archív S. T.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Pred 30 rokmi došlo k jednej z najväčších genocíd v novodobej histórii. V Rwande Hutuovia prenasledovali Tutsiov s mačetami v rukách, susedia vraždili susedov, len aby ich nepovažovali za zradcov. Ešte rok po genocíde ležali na miestach masového zabíjania nedotknuté telá v desivých polohách.

Ako povedal afrikanista zo Slovenskej akadémie vied a editor knihy Afrika, neznámy kontinent Silvester Trnovec, aj mnohí z tých, ktorí sa zachránili, nesú veľké bremeno zodpovednosti: „Zachránili sa ako antilopy, keď ich naháňa lev a opustia slabšie jedince, aby si zachránili vlastnú kožu. Nechali starých rodičov, chorých príbuzných alebo deti doma a pudovo utiekli zo strachu o život. Sú teda dvojnásobne traumatizovaní.“

Trnovec vyberá päť kníh o genocíde v Rwande. Rozprávali sme sa s ním aj o tom, čo ku genocíde viedlo, prečo je dôležité vedieť rozpoznať signály, že nenávisť je v spoločnosti taká vybičovaná, že môže dôjsť k masovému zabíjaniu, a či sa dokáže spoločnosť zotaviť, keď v nej páchatelia a ich obete žijú vedľa seba bez dosiahnutia spravodlivosti.

Päť kníh o genocíde v Rwande

Rozprávame sa o brutálnej genocíde, počas ktorej v Rwande za sto dní Hutuovia zavraždili odhadom 800-tisíc Tutsiov obzvlášť násilným spôsobom. Genocída sa však nemôže začať z večera do rána. Je dôležité rozprávať sa o tom, čo vypuknutiu nenávisti predchádzalo, aby sme vedeli rozoznať indície, ak by malo dôjsť k ďalšiemu masovému vraždeniu. Aký bol teda kontext?

Už len to, že genocída vypukla tak rýchlo (7. apríla 1994, len deň po zostrelení lietadla, na ktorého palube bol vtedajší prezident Rwandy z etnika Hutuov Juvénal Habyarimana), je dôkazom, že bola pripravovaná dlhodobo. A to nielen na politickej úrovni, ale že sa najmä medzi Hutuami o masovom vraždení Tutsiov dlho rozprávalo.

Medzi hlavné príčiny určite patrí to, čomu hovoríme etnická neznášanlivosť. Medzi Tutsiami a Hutuami, ktorí spolu vždy tvorili väčšinu obyvateľstva Rwandy, sa tradovali rôzne historické krivdy z minulosti, ktoré sa nikdy nepodarilo prekonať. Ich vzťahy boli dlhodobo veľmi komplikované a dôležitú úlohu tu zohrala koloniálna nadvláda európskych štátov nad Kráľovstvom Rwanda v 19. a 20. storočí, v tomto prípade Nemecka a neskôr Belgicka.

Tu je dôležité povedať, že etniká Hutuovia a Tutsiovia, ako o nich premýšľame dnes, v minulosti neexistovali. Boli totiž vynájdené práve koloniálnou správou. Ak by som to mal zjednodušiť, ešte v polovici 19. storočia by sa slová Hutuovia a Tutsiovia písali s malými písmenami, pretože sami seba vnímali skôr ako spoločenské skupiny jedného obyvateľstva Rwandského kráľovstva. Hovoria tým istým jazykom kinyarwanda. Tutsiovia vlastnili pôdu a stáda dobytka a Hutuovia tvorili tú časť spoločnosti, ktorá túto pôdu obrábala a pásla dobytok. Tutsiovia boli považovaní za aristokratickú elitu a Hutuovia s nimi boli vo feudálnom vzťahu.

Potom tam prišlo Nemecko.

Áno. Keď na konci 19. storočia prišla nemecká koloniálna armáda a ovládla Rwandské kráľovstvo, nemeckí úradníci začali využívať tento existujúci mocenský systém, ktorý im umožňoval jednoduchšie a efektívnejšie vládnutie. Podporovali Tutsiov, ktorých žilo v rámci Rwandy asi 15 percent, v ich aristokratickom postavení a ponúkali im veľké množstvo výhod výmenou za spoluprácu s nemeckou koloniálnou správou.

Naopak, väčšinových Hutuov, asi 85 percent obyvateľstva, štylizovali do vyslovene podriadenej pozície a začali to odôvodňovať európskymi teóriami o rozdieloch medzi rasami. Vymysleli dokonca aj príbeh o tom, že Tutsiovia sú údajne kaukazského pôvodu a sú trochu svetlejší, a teda aj vyspelejší, a že Hutuovia sú podradené černošské obyvateľstvo, teda nižšia rasa.

Po prvej svetovej vojne, keď Nemecko stratilo všetky kolónie, územie dnešnej Rwandy získalo od Spoločnosti národov Belgicko, ktoré tieto rasové a etnické konštrukty ešte viac prehĺbilo. V roku 1933 začali v Rwande vydávať „etnické“ doklady totožnosti, ktoré oficiálne rozdelili obyvateľstvo Rwandy podľa etnickej a rasovej príslušnosti, pričom upevnili privilegované postavenie Tutsiov v rámci koloniálnej Rwandy. To sa napríklad odrážalo na prístupe k vzdelaniu a následne aj na možnostiach pracovať v koloniálnej správe. A Hutuovia na základe týchto preukazov viac-menej stratili možnosti nejakého zlepšenia svojho spoločenského statusu vrátane prístupu k európskemu vzdelávaniu na koloniálnych školách.

Medzi historikmi a historičkami skúmajúcimi genocídu v Rwande prevláda zhoda, že niekde tu ležia korene nenávisti, z ktorých neskôr začali ťažiť hutuovskí extrémisti vo svojej propagande.

Lebky obetí genocídy v Rwande s nápisom Nikdy viac. Foto – Wikimedia Commons/Adam Jones

Ako sa potom Hutuovia dostali do vlády?

Keď sa skončila éra kolonializmu na prelome 50. a 60. rokov, Hutuovia povstali v takzvanej hutuovskej revolúcii proti Tutsiom a belgickej nadvláde. Tutsiovia boli vnímaní ako symbol alebo komplici koloniálnej vlády a Hutuovia tvrdili, že ak oni vlastne zvrhli kolonializmus, majú teraz právo na novú vládu v novej krajine. V nezávislej Rwandskej republike, ktorá vznikla v roku 1962, sa tak do vlády a k moci dostali takmer výlučne Hutuovia a začalo sa vyrovnávanie účtov z minulosti.

Už v 60. rokoch sa začali prvé útoky a vraždenie Tutsiov.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

História

Knihy

Päť kníh

Osobnosti vyberajú päť kníh z oblasti, ktorej rozumejú. Vydávame každú stredu. Rubrika je inšpirovaná britským projektom FiveBooks.com a vychádza so súhlasom autorov tohto webu.

Rozhovory

Svet

Teraz najčítanejšie