Denník N

Martin M. Šimečka: Otec neprijal únikovú cestu, aby nemusel robiť kompromisy s režimom (ukážka z knihy)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ukážka z knihy Život na tekutých pieskoch, v ktorej Martin M. Šimečka v rozhovore s Jánom Štrasserom popisuje, ako normalizácia zasiahla do života jeho rodičov a mnohých ďalších ľudí, ktorí s režimom nesúhlasili.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Ako prežívali augustovú okupáciu tvoji rodičia? Ako to ko­mentovali?

Otec do poslednej chvíle veril, že rokovania československých a sovietskych najvyšších predstaviteľov a následná konferencia krajín Varšavskej zmluvy v Bratislave odstránili podozrenia, že v Československu je kontrarevolúcia. Invázia ho šokovala, bol zúfalý. Mama to prežívala veľmi emocionálne, vyhlásila, že bude vojna, otec to poprel, no povedal, že celý náš obrodný proces je v prdeli. Veľmi rýchlo si vyhodnotil, kam sa rútime, a už 7. septembra poslal Alexandrovi Dubčekovi svoj komentár k aktuálnej situácii. Zachoval sa v otcovej korešpondencii s Vilémom Prečanom.

Tu je z neho úryvok:

Dnešní stav je podivný. Země je okupována, ale morální vůle lidu je nezlomená. Moskevské dohody přijal lid spíše jako tajnou úmluvu mezi sebou a svými vůdci, že je rozumné podřídit se na čas brutální síle, ale že stejně víme, oč nám všem jde. Tento pocit však nemusí vydržet dlouho. Může zmizet po několika měsících. Autorita dnešních vůdců je obrovská, ale je také lehce otřesitelná, zvláště v době jako je tato. Opírá se totiž čistě o sympatie k charakteru, ne o sympatie k programu. Stačí několikeré pokrytectví, obětování několika osob nebo cokoliv jiného a popularita se zřítí. (…) Pokračovat v obrodném procesu za daného stavu je protimluv. Je možné pokračovat v některých opatřeních – federace, hospodářská reforma, rehabilitace –, ale není možné oživit atmosféru svobody a důvěry, která byla pro letošní jaro nejpřitažlivější stránkou politického vývoje a která vytvořila národní nadšení. Obnovená cenzura působí zrůdně mezi jiným i proto, že lid si zvykl na svobodu tisku. Všeobecné pokrytectví není možné pěstovat dlouho bez újmy na národním zdraví.

Bola to jasnozrivá úvaha. V januári 1969 sa na protest proti okupácii Československa upálil študent Jan Palach. Pamätám si to skôr podľa reakcií svojich rodičov, než aby som to ako jedenásťročný dokázal sám intenzívne precítiť. Doma vládla ponurá atmosféra, otec bol zdrvený, mama plakala, spomínam si, že som v televízii sledoval Palachov pohreb.

[Čítate ukážku z knihy Život na tekutých pieskoch. Kúpite ju v obchode Denníka N. ]

Foto N – Tomáš Benedikovič

Sovietsky vpád do Československa vyvolal aj emigračnú vlnu československých občanov do Rakúska, západného Nemec­ka, Švajčiarska, ba aj do Spojených štátov amerických. Podľa odhadov po auguste 1968 odišlo z krajiny asi osemdesiattisíc ľudí, boli medzi nimi mnohé verejne známe slovenské a čes­ké osobnosti, napríklad spisovateľka Jaroslava Blažková, spi­sovatelia Ladislav Mňačko, Milan Kundera, Josef Škvorecký, filozof Václav Bělohradský, režisér Miloš Forman, spevák Karel Kryl… Tvoji rodičia neuvažovali o emigrácii?

Moja mama mala skvelú angličtinu, v šesťdesiatych rokoch absolvovala dva študijné pobyty v Oxforde, v Anglicku mala priateľky. V lete roku 1969 sa ešte dalo cestovať, tak sa s otcom vybrali na tri týždne do Anglicka. Brata a mňa poslali do Bohumína k tete Ilone. Dosť nás to štvalo, že nás nevzali, ale povedali nám na rovinu, že nás nechávajú doma, aby ich to nelákalo ostať vonku.

V apríli 1969 Moskva rozhodla o páde prvého tajomníka KSČ Alexandra Dubčeka, ktorého nahradil Gustáv Husák. Socializmus s ľudskou tvárou bol definitívne pochovaný, začal sa proces návratu Československa do mantinelov rigidného sovietskeho socializmu. Ten proces sa nazýval normalizácia.

Prečo tak zoširoka? To predsa vieme.

Aby som ti mohol položiť jednoduchú, no zásadnú otázku: Prečo sa tvoj otec stal pre normalizačný režim neprijateľ­ným?

Po Husákovom nástupe sa v komunistickej strane začali ideové previerky. Ak reformní komunisti oľutovali svoju činnosť v roku 1968, ak uznali, že v našej krajine bol ohrozený socializmus a vojenská invázia piatich krajín Varšavskej zmluvy bola takzvanou bratskou pomocou na potlačenie kontrarevolúcie, ak deklarovali vernosť socializmu a Sovietskemu zväzu, mali šancu ostať v strane, prípadne obísť s miernejším trestom a nebyť úplne vylúčení zo svojich povolaní a z verejného života. A toto môj otec zásadne odmietol urobiť.

Bol si vedomý, že mu zakážu učiť na vysokej škole?

Samozrejme. 6. marca 1970, v deň svojich štyridsiatych narodenín, prišiel domov a s úsmevom nám povedal: „Chlapci, dnes ma vyhodili zo školy.“

Ešte raz sa opýtam, nesnažil sa vyhnúť tomu spoločenské­mu pádu alebo ho aspoň zmierniť?

Ako to myslíš?

Je všeobecne známe, že normalizácia na Slovensku bola miernejšia ako v Čechách. V Čechách boli vedci, umelci, ve­rejní intelektuáli, ktorí sa v roku 1968 angažovali za Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou, natvrdo vyradení z ve­rejného života a šli, ľudovo povedané, k lopate, no ako si sám povedal, že ak si slovenskí dubčekovci pri straníckych previerkach nasypali popol na hlavu a normalizátori im to uznali ako pokánie, nezriedka skončili v rôznych spoločen­ských či kultúrnych inštitúciách – síce na podradných po­zíciách a bez možností verejne sa prejavovať, ale predsa len nemuseli ísť kúriť do kotolní či kopať kanály.

Áno, to sú známe veci.

Čím si vysvetľuješ rozdielny prístup normalizátorov v Če­chách a na Slovensku? Veď sme boli jeden štát, viedol ho jeden a ten istý Brežnevom riadený Husák a platilo jedno a to isté Poučenie z krízového vývoja.

Po novembri ’89 sa o tom povedalo a napísalo veľa.

Aj ty si prispel do tohto diskurzu. V tvojej knihe Medzi Slovákmi je text Normalizácia po slovensky, tu je z neho podstatný úryvok:

V Česku prebehla normalizácia podľa plánu. Intelektuálna elita bola s chirurgickou presnosťou odrezaná od zvyšku spoločnosti a na jej miesto dosadli náhradníci druhej kategórie, ktorých mená si už dnes nikto nepamätá, ale vtedy zapĺňali noviny svojimi článkami a ich knihy vychádzali v masových nákladoch. Vyzeralo to na duchovnú samovraždu, ktorú Česi spáchali sami na sebe síce pod tlakom, ale bez odporu. Slováci, naopak, na prvý pohľad kládli odpor a dali Čechom lekciu v prefíkanosti. Splnili síce Husákom predpísané kvóty o počte vylúčených zo strany a vyhodených z práce, ale obratom väčšiu časť intelektuálnej elity upratali do knižníc, redakcií bezvýznamných časopisov či do výskumných ústavov s nezapamätateľnými názvami.

Namieste sú dve otázky: prečo vydláždili slovenskí komunisti väčšine národnej elity ústupovú cestu a prečo sa ňou ona vydala?

Jedným možným vysvetlením je legenda o slovenskom národe, ktorý – na rozdiel od Čechov – nikdy komunizmus neprijal, a preto s režimom aj normalizáciou vybabral po svojom. Myslím si, že toto vysvetlenie neplatí, lebo to bolo skôr naopak: väčšina národa komunizmus prijala, lebo mu – na rozdiel od Čechov – vďačila za nebývalú modernizáciu spoločnosti a za dramatické zlepšenie životnej úrovne.

Druhým vysvetlením je, že Slováci vtedy ešte stále žili podľa kultúrneho kódu kmeňa s pradivom rodinných väzieb, ktoré splietajú záchranné siete. Legenda hovorí, že v každej slovenskej rodine bol jeden komunista a jeden ľudák ako ochranné štíty pre prípad, že sa režimy vymenia. Je to možné, ale ja dávam prednosť tretiemu vysvetleniu.

Slovenskí komunisti poslúchli reflex malého a mladého národa, ktorý si chráni úzku elitu, bez ktorej by opäť klesol len na úroveň kmeňa. Súčasne však od tejto elity vyžadovali – výmenou za jej záchranu – poslušnosť.

Milan Šimečka. Foto – TASR

Takže tvoj otec šiel k lopate?

Ešte predtým dostal viacero dobrých rád od kolegov, dokonca od dobrých kamarátov, hovorili mu: Milan, neblbni, priznaj omyly, pokajaj sa, akceptuj bratskú pomoc… Máš rodinu, máš deti, raz budú chcieť študovať… Ale otec neprijal túto únikovú cestu, aby nemusel robiť kompromisy s režimom.

Sám si predsa napísal, že „slovenskí komunisti poslúch­li reflex malého a mladého národa, ktorý si chráni úzku elitu, bez ktorej by opäť klesol len na úroveň kmeňa“.

Opakujem, otec túto cestu neprijal a pokiaľ viem, nebola mu ani ponúknutá, zjavne preto, že bol Čech. Niečo podobné sa stalo aj jeho kolegovi Jánovi Kalinovi, lebo bol žid.

Ku Kalinovi sa za vojnového slovenského štátu priatelia a spolupracovníci rozhlasu zachovali lepšie ako komunisti za normalizácie.

To sú tie paradoxy. A nie je asi tak celkom náhoda, že za normalizácie štát zavrel Čecha Milana Šimečku, žida Jána Kalinu a Maďara Miklósa Duraya.

Viacerí významní predstavitelia slovenskej kultúry, naprí­klad Anton Hykisch, Peter Karvaš, Pavol Števček, Ladislav Ťažký, sa na začiatku normalizácie verejne ospravedlňo­vali za svoje reformné postoje v roku 1968. Ako to vnímal tvoj otec?

Keď otec čítal ich sebakritiky, bol dosť vydesený. Rozumel, že ľudia si sypú popol na hlavu, lebo nechcú byť mimo oficiálnej kultúry, chcú publikovať, byť verejne činní… Dokonca im to ani nevyčítal, len mu to bolo ľúto, že si ničia reputáciu, ale, ako hovorieval, ešte horšie je, že si ničia vlastnú dušu. Ako budú sami so sebou žiť? No boli aj takí, o ktorých pokánie normalizátori veľmi stáli, no oni s nimi odmietli hrať túto hru – za všetkých statočných spomeniem Dominika Tatarku.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Postihli previerky aj tvoju mamu?

Mamu vyškrtli zo strany, čo bola miernejšia forma trestu. Z univerzity ju vyhodili v roku 1977, keď odmietla odsúdiť Chartu 77.

Zamestnala sa niekde?

Rok učila angličtinu v nejakom jazykovom kurze, o rok ju vyhodili aj odtiaľ. Súkromne učila pár ľudí angličtinu, niekto ju udal a eštebáci ju vypočúvali, obviňovali ju, že má nelegálny príjem. Veľmi zle to všetko znášala, zo stresu dostala ťažkú cukrovku, trpela depresiami. Ešte pred päťdesiatkou išla do invalidného dôchodku.

Eva a Milan Šimečkovci ako študenti, 1952. Foto: archív rodiny Šimečkovcov

Kde sa zamestnal tvoj otec?

Formálne ho z Vysokej školy múzických umení nemohli vyhodiť za jeho politické názory, museli zrušiť jeho miesto. Takže pol roka mu bežala výpovedná lehota – bol doma a bral plat. A hľadal si zamestnanie. Tuším niekedy v septembri 1970 prišiel domov a povedal: „Mám miesto, budem šofér.“ A stal sa šoférom služobného auta Škoda 1202 vo Výskumnom ústave inžinierskych stavieb, rozvážal rôznych inžinierov po stavbách.

Ako to zvládal?

Otec šoféroval rád a dobre, no väčšinu svojho pracovného času trávil v spoločnosti iných šoférov čakaním na svojich inžinierov. Niekedy tam presedel aj celý deň. Otravovalo ho to, môj otec neznášal nič nerobiť. Asi po roku ho presunuli do kancelárie na akési podradné úradnícke miesto a to ho bavilo ešte menej, bola to nuda, bol z toho zúfalý. V januári 1972 napísal Vilémovi Prečanovi: „Chci jít dělat někde na bagr nebo na nějaký stroj, který by mi poskytl aspoň chvilku nějakého soustředění na konkrétní úkon, nebo prostě něco podobného. Tady jsem prostě přicmrdávač, a to mi dokonale nevyhovuje, tady mi ze samé ohleduplnosti nedávají ani práci, a to mě dost ničí.“

Podarilo sa mu to?

Zistil, že šoféri v ich podniku sa môžu prihlásiť na špeciálny kurz obsluhy bagrov. Absolvoval ho a v auguste 1972 sa zamestnal v Pozemných stavbách. Začal na menšom bagri typu HON a potom prešiel na nový bager, francúzsky Poclain, moderný, s hydraulickou technológiou, tým bol nadšený.

Kde pracoval?

Na rôznych miestach v Bratislave, najmä na stavbách panelákových sídlisk. Bagroval tak usilovne, že raz presekol v zemi elektrický kábel, našťastie ho to nezabilo, len to roztavilo lyžicu bagra. Bagristom bol nejaké tri či štyri roky, potom sa ozvali zdravotné problémy, tak šiel v rámci Pozemných stavieb pracovať ako dispečer betonárky.

Cítil sa tvoj otec v tom čase osamelý?

V spoločenskom zmysle slova do istej miery áno, ľudia jeho krvnej skupiny si lízali rany každý vo svojom kúte. Môj otec si vtedy povedal, že bude bojovať proti depresii tým, že bude chodiť na ryby. A na rybačku brával aj môjho brata Petra a mňa. Takmer nikdy sme nič nechytili, ale na otca to malo dobrý psychohygienický účinok. Osamelosti sa definitívne zbavil, keď sa stal súčasťou silného českého intelektuálneho disentu.

[Čítali ste ukážku z knihy Život na tekutých pieskoch. Kúpite ju v obchode Denníka N. ]

Ján Štrasser (1946)

Pochádza z Košíc, koncom šesťdesiatych rokov absolvoval na Filozofickej fakulte UK v Bratislave štúdium ruského a slovenského jazyka a literatúry. Publikovať začal v polovici šesťdesiatych rokov, venoval sa poézii a literárnej kritike. Pôsobil v redakciách Mladej tvorby, Slovenských pohľadov a týždenníka Domino fórum. Je známy aj ako prekladateľ z ruskej a v spolupráci s Petrom Zajacom z nemeckej literatúry. Vydal desať básnických zbierok, viacero kníh piesňových textov, literárnej publicistiky a esejistiky a niekoľko kníh rozhovorov.

Martin M. Šimečka (1957)

Do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N. Je autorom románu Džin, knihy Medzi Slovákmi a knihy Príhody tuláka po Slovensku (2022). Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa, v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydala česká Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie