V záhrade aj v živote bojujeme s vecami, s ktorými vôbec nemusíme bojovať, myslí si záhradná architektka Bieliková a vyberá päť kníh o záhradách

„Je jar a niektorí ľudia sa rozčuľujú, že majú malé kopčeky od dážďoviek v trávniku. Pritom môžu byť radi, že majú zadarmo prevzdušňovanie pôdy,“ vraví záhradná architektka Jana Bieliková.

„Netvrdím, že nechcem mať svoju záhradu zdravú a že tam chcem mať škodcov, ale prílišným bojom nevytvárame harmóniu a symbiózu. Možno by sme mali trochu viac akceptovať to, čo tam je, tešiť sa z toho a pokúšať sa vyvažovať jednotlivé prvky v záhrade – živé aj neživé. Potom sa možno dostaneme do stavu, keď všetko funguje tak, ako má,“ dodáva.

Do rubriky Päť kníh vybrala knižky o záhradách.

Tohtoročný február bol celosvetovo najteplejší v histórii meraní. Ako sa teplé zimy prejavujú na našich záhradách?

Vidím to aj ja na našej a okolitých záhradách. Tá naša je ešte mladá, tvoríme ju tretiu sezónu, ale aj tak vidím, že táto sezóna je rozdielna od minulej. Veľmi citeľne vidím zmeny aj na záhrade u rodičov, kde to viem porovnať za 10 – 20 rokov.

Marhule napríklad kvitnú o zhruba tri týždne skôr ako minulý rok. Cibuľoviny vychádzajú oveľa skôr, mnohé už dlhšie kvitnú, hoci minulý rok v takom čase ešte len začínali kvitnúť. Tie rozdiely sú citeľné.

Pamätám si, ako sme na záhrade u rodičov stavali iglu, lebo sme tam mali dvojmetrové kopy snehu. Teraz sme radi, keď je tam sneh aspoň pár dní. Ak teda niekto tvrdí, že nedochádza k zmenám, tak sa na to asi nepozerá z dlhodobého hľadiska. A keď niekto povie, že však bol mráz, že zima bola napríklad v novembri, tak áno, je to pravda, ale zároveň na záhradách vidno, ako sa menia, že rastliny inak napredujú a že sa počas sezóny inak správajú.

Ako to ovplyvňuje plánovanie a vytváranie vašej záhrady?

Záhradu máme na Devíne. Je to teplá oblasť, juhovýchodný svah, takže je to miesto, ktoré je veľmi vyhrievané slniečkom. S menšími obavami napríklad siaham po druhoch rastlín, po ktorých by som ešte pred pár rokmi asi nesiahla, pretože sú citlivé na mráz. Navyše máme na záhrade piesčitú pôdu, takže je to o to lepšie miesto pre rastliny, ktoré neznášajú zimné premočenie. V bežnej alebo ílovitej zemine by možno mali problém, ale u nás prezimujú.

Tento rok budeme vysádzať rôzne odrody kivi a niektoré druhy nových letničiek, napríklad taká salvia farinacea. Je to pekná modrokvitnúca alebo bielokvitnúca šalvia, ktorá u nás bežne neprezimovala, ale teraz ju už úplne v pohode pestujem tretiu sezónu. Stačí ju prekryť mulčom, teda kôrou alebo kompostom, a základ rastliny prezimuje. Siaham už teda aj po druhoch, ktoré som kedysi považovala za letničky, ale teraz ich vnímam ako krátkodobé trvalky alebo vytrvalé rastliny.

Spomenuli ste marhule. Niektorí pestovatelia od nich upúšťajú a v niektorých lokalitách sa prestávajú pestovať. Laik by si pritom mohol povedať, že vďaka globálnemu otepľovaniu sa tu takémuto ovociu bude dariť viac. V čom je teda problém s marhuľami?

Problém je v tom, že keď skôr zakvitnú a príde mráz, tak kvety zamrznú, nestihnú sa ani opeliť a opadnú. To isté sa môže stať malým plôdikom, ktoré ešte nie sú dostatočne silné, aby na rastline prežili, keď príde mráz. To sa dialo aj teraz, keď nám marhule zakvitli. Predpoveď počasia hlásila na Devíne mínus tri stupne. Vďakabohu to zatiaľ vyzerá tak, že nenamrzli a nie sú poškodené.

Uvidíme, ako to bude v nasledujúcich rokoch. Sama som zvedavá. V našej záhrade máme päť marhuľových stromov, ktoré majú odhadom 15 – 20 rokov. Brali sme ich aj ako určitú formu tieňa. Neboli to pre nás teda len plodiace ovocné stromy. No obávam sa, či nám naozaj časom nebudú poskytovať len ten tieň.

Vlani sa mnohí ľudia, nielen záhradkári, sťažovali na záplavu bzdôch. Mali ich v záhradách, na balkónoch aj v domácnostiach. Môže slabá zima znamenať, že takéto škodce nevymrzli a tento rok môže byť ešte horší?

Nechcem robiť zlé prognózy, ale vidím to opäť aj na našej záhrade. Nachádza sa na suchom slnečnom kopci, nemali sme tam problém so slizniakmi, ale teraz som si všimla obhryzené cibuľoviny a iné rastliny. A keď sa pozriem na tienisté alebo vlhšie miesta, napríklad keď zdvihnem kvetináč zo zeme, tak je tam množstvo malých slizniakov. To je znak, že nevymrzli a prichádzajú skôr. Nechcem byť negatívna, ale obávam sa, čo všetko ešte príde.

Ako sa mení prístup Slovákov k ich záhradám?

Uberá sa to dobrým smerom. No potom na mňa z času na čas vyskočia nejaké reklamy na sociálnych sieťach. Keď vidím výsledky práce niektorých realizátorov a firiem na fotografiách, tak sú dosť diskutabilné. Stále vidím, ako sa promujú betónom obohnané záhrady, pred nimi je vysadený ďalší zelený múr z jedného druhu rastlín a zvyšok záhrady tvorí trávnik.

Človek v lete vyjde na takú záhradu, zistí, že je tam veľmi veľké teplo, nemá sa kam schovať, a tak si radšej ide vychutnať kávu, čaj, víno do klimatizovanej obývačky. Vidíme to aj v niektorých médiách, že stále sa prezentuje tento štýl záhrad. Toto je teda stále problém Slovenska. Keď sa pozrieme na záhrady v Holandsku či Rakúsku, tak vidíme iný štýl záhradníčenia, ktorý je bližší prírode a vľúdnejší k okoliu. Mám pocit, že my ešte nevieme tak ekologicky rozmýšľať.

No ja si žijem vo svojej bubline. Ľudí v mojom okolí to zaujíma a fascinuje. Som rada, že to, čo šírim, preniká k ostatným a takíto ľudia sa potom ku mne aj vracajú. Verím, že to bude pokračovať a tento trend sa bude rozširovať.

Nie sú niektoré nedostatky aj prejavom akýchsi „detských chorôb“? Mnohí ľudia, ktorí žili celý život v paneláku, si kúpili dom na predmestí a ešte im nejaký čas potrvá, kým sa naučia, akú záhradu chcú a ako sa o ňu starať. A že napríklad aj na malom pozemku s veľkosťou 300 či 400 štvorcových metrov môžu mať vysadených niekoľko stromov.

Spája sa tu viacero rozmerov. Existujú nejaké trendy a tie sa budú opakovať. Napríklad keď prišli výsadby tují, všetci sa zbláznili a mali pocit, že tuje sú úžasné a bezúdržbové. Nezaznávam ich, hoci ich cielene nevysádzam. Ak je v záhrade pekný, udržiavaný živý tujový plot, tak ho nezrežem len preto, že je to tuja. Dá sa to všetko veľmi pekne zakomponovať do záhrady.

Treba sa na to pozrieť aj z vyššej perspektívy a skúsiť ovplyvniť investorov a developerov. Pretože keď sa pozrieme na všetky satelity, ktoré vznikajú, tak sú to naozaj malé chlieviky. To nemusí byť zlé, ale keď sa na ne pozrieme zvrchu a sčítame si všetky plochy trávnikov, bazénov a pozrieme sa, koľko je tam stromov, tak je to strašidelné. Keď sa prejdete po ulici takejto zástavby, buď tam nie je žiaden strom, alebo je tam veľmi nevhodne vysadená alejová výsadba stromov, ktoré tam len prežívajú a živoria. Často sú vysadené v minizáhone, ktorý je ešte zasypaný štrkom, z jednej strany je obohnaný betónovou alebo asfaltovou cestou, z druhej strany chodníkom. To sú úplne vyhne.

Bolo by preto dobré, keby investor trochu upustil od metráže, možno spraviť o jeden rad domov menej a vytvoril na ulici priestor aj pre zeleň. Každému by sa tam potom ľahšie dýchalo a ľahšie žilo.

Vlani ste vydali knihu Záhrada bez omylov. Existuje vôbec? Bolo jej cieľom zhrnúť rady, ktoré zdieľate na Instagrame, aby ste niektoré veci nemuseli stále dookola opakovať?

Ja som už dávno túžila napísať vlastnú knihu. Bola som do toho tlačená už pred pár rokmi, ale vtedy som vedela, že ešte nenastala tá správna chvíľa. Každý človek musí vedieť odhadnúť, kedy na niečo má. Teraz som si už povedala, že je načase zhrnúť tie najčastejšie domnienky a omyly do nejakej formy, ktorá bude pre ľudí jednoducho čitateľná a pochopiteľná. Kniha teda obsahuje nejaké domnienky a môj názor k danej téme. Na fotografiách sa tiež snažím vysvetliť to, o čom píšem.

Som rada, že mám na knihu zatiaľ veľmi dobré ohlasy a splnila to, čo som od nej očakávala. A ľudia v nej nájdu to, čo sa ma aj často na internete pýtajú. Pretože otázky sa počas sezóny opakujú. Na jar ľudia riešia cibuľoviny, výsevy a problémy s priesadami. Pýtajú sa, kedy, ako a čo môžu rezať. Nevravím, že je v tej knihe všetko, ale snažila som sa vybrať otázky a domnienky, ktoré kolujú po internete. V diskusiách k nim býva sto odpovedí a často 90 z nich je úplný nezmysel. Aj z tohto dôvodu tá kniha vznikla.

Chystáte aj ďalšiu?

Chystám. Nebude to úplne kniha, ale tí, ktorí ma sledujú, vedia, že veľmi rada robím kvízy a ľudí veľmi bavia. Asi k tomu teda nemusím viac hovoriť. Ak sa všetko podarí, tak na jeseň vyjde takéto dielko.

Do našej rubriky ste vybrali päť kníh o záhradách. Prvá z nich sa volá Duše květů. Jej názov v kombinácii s ružovou obálkou môže na niekoho pôsobiť až príliš romanticky. Aká je vo vnútri?

Autorku Pavlínu Kourkovú sledujem už pomerne dlho a pre mňa je absolútnou majsterkou v tom, čo robí. Je to česká záhradná architektka a venuje sa maľbe kvetov. Tie maľby sú dokonalé a zdobia mnohé svetové výstavy. Pre mňa ako človeka, ktorý pri tvorbe záhrad robí len rýchle skice, nie je takýto talentovaný a nemá vycibrený štýl maľby, je to absolútne fascinujúce. Je za tým neskutočná robota a myslím si, že každý, kto tú knihu dostane do rúk, pochopí, o čom hovorím.

No nie je to len o maľbách. Pavlína to vymyslela geniálne a ku každej maľbe je doplnený opis, ktorý prináša historický či súčasný pohľad na danú rastlinu. Niektoré príbehy rastlín sú skutočne fascinujúce. A ku každej rastline má uvedený odsek nazvaný „očami maliarky“, v ktorom opisuje svoj vzťah k danej rastline. Je to teda náučná kniha, ale je aj veľmi osobná.

Na našom trhu občas vychádzajú preklady britských záhradkárskych kníh, no keď ich človek číta, často zistí, že sú v nich opisované rastliny a odrody, ktoré sú u nás nedostupné alebo by sa im v našich podmienkach nedarilo. Duše květů sa venuje rastlinám, ktoré poznáme z našich záhrad a našej prírody?

Áno, vyberá si rastliny, ktoré sa dajú pestovať v našich záhradách. Vyberá aj lúčne kvetiny, ktoré nachádza pri prechádzkach, ale v knihe sú aj rôzne exoticky pôsobiace rastliny. Myslím si, že všetky z nich sa u nás dajú pestovať. Otázka je, či sa dajú pestovať ako letničky alebo aj ako vytrvalé druhy.

Ale keď spomínate preklady kníh – býva mi veľmi ľúto, že niektoré preklady nie sú skorigované tak, aby dávali význam. Niekedy sú tie preklady veľmi smiešne. Dočítame sa napríklad o nejakej kvetinovej posteli, pričom ide o klasický záhon, alebo v inom prípade môže ísť o zeleninový vyvýšený záhon.

A tiež by bolo dobré, keby pri preklade kníh bolo uvedené, že napríklad táto rada platí pre Anglicko. Toto by podľa mňa mnohým ľuďom pomohlo. Viackrát som sa už stretla s tým, že mi ľudia poslali fotografiu z nejakej knihy a pýtali sa, ako to skutočne je, pretože im sa tak nedarilo. No je to preto, že tá kniha nie je z našich podmienok.

Druhá kniha, ktorú ste vybrali, je Zahrada je pro radost od Ferdinanda Lefflera. Keď sa u nás s niekým rozprávate o záhradnom dizajne, skôr či neskôr v debate padne meno záhradného architekta Ferdinanda Lefflera alebo jeho ateliéru Flera. Čím to je? Majú taký dobrý marketing alebo sú naozaj jedineční?

Sú to marketingoví králi a robia aj veľmi kvalitnú architektúru. Jedno sa teda spojilo s druhým a vznikla z toho snehová guľa, ktorá sa nabaľuje a berie so sebou všetko a všetkých. No myslím si, že je to dobré.

Na Ferdinanda som počula rôzne názory, neboli všetky lichotivé, ale myslím si, že to, čo robia, robia úžasne. V tejto poslednej knihe a na svojich kurzoch ukazujú, že záhrada môže byť nielen pekná, ale aj užitočná. Stále viac dávajú do povedomia, že sa treba starať o záhradu s láskou, že záhrada je „pro radost“, ako uvádza aj názov knihy, a že sa dá spojiť pekné s užitočným. Vidia, že ľudia chcú pestovať rôzne úžitkové druhy a prepájať ich s okrasnou záhradou.

Vidíte to aj vy u svojich klientov, že už nechcú oddeľovať okrasnú záhradu do jednej časti pozemku a úžitkovú do druhej, ale že to chcú miešať?

Áno, a aj ja to tak rada navrhujem. Jednej klientke som do jednej časti záhrady navrhla orgován a ona vravela, že je to také obyčajné. A ja vravím áno, je to také obyčajné a zároveň také krásne, lebo je to typické a naše. Neznamená to, že by som nerada používala exotické rastliny.

Ďalší trend je, že dnes chcú všetci eko, bio, perma a prírodné záhrady. Nemám pocit, že naša záhrada nie je takáto, ale nepotrebujem ju takto nazývať. Ľudia chcú mať často v záhrade len naše domáce a pôvodné druhy. Pritom si neuvedomujú, že ani pivonka, srdcovka, echinacea, rudbekia a podobné rastliny, ktoré sa vyskytovali v záhradách našich babičiek, nie sú naše pôvodné druhy. Z botanického hľadiska sú aj toto svojím spôsobom exotické druhy.

Vyhýbam sa v záhradách rastlinám typu palmy, cykasy a podobne. Ľudia ich môžu mať v nejakých nádobách, ale aby som ich vysádzala ako nejakú kostrovú rastlinu do trvalkového záhona, to nie.

Som však rada, že ovocné druhy sa dostávajú do popredia a už ich ľudia nevnímajú tak ako kedysi, keď si niektorí vraveli, že nechcú žiadnu čerešňu ani jabloň na pozemku, lebo z toho potom padajú plody a je okolo nich „bordel“. Snažím sa ľuďom ukazovať, že tento bordel vlastne nie je bordelom. Ani listy zo stromov nie sú bordelom, ako to často ešte mnohí nazývajú.

Aká je Lefflerova kniha?

Podobne ako jeho predošlé knihy je nádherne spracovaná s veľmi kvalitnými a nádhernými fotkami. Rozoberá rôzne témy a venuje sa nielen živým častiam záhrady, teda rastlinám a záhonom, ale aj neživým prvkom – nájdeme tam posedenia, pergoly, prístrešky a ďalšie záhradné zariadenie. Je to pekný prierez tvorbou Ferdinanda Lefflera a jeho tímu.

Čím je ich tvorba špecifická? Vďaka čomu sa presadili?

Nebojácnosťou. V mnohých veciach sú aj novátorskí. Na Lefflerovských záhradách vidno, že sú od nich. A mnohí záhradní architekti – aj ja sama – z nich čerpajú.

Niektoré prvky používajú častejšie – drevené pergoly, viackmenné stromy, muchovníky, brezy a podobne. Nehodnotím, či je to dobré alebo zlé, ale myslím si, že každý architekt či záhradník by si mal nájsť rukopis, ktorý bude preňho typický.

Ja tiež rada robím divoké a zároveň upratané záhrady. Mám rada divoké trvalkové záhony, a keď niekto odo mňa bude chcieť japonskú zenovú záhradu, tak mu ju nespravím. Nešpecializujem sa na to a ani takýto štýl záhrad v našich podmienkach veľmi neuznávam.

Samozrejme, ak je to niekomu blízke, nech si takú záhradu urobí. Len mi býva ľúto, ak si niekto len tak zmyslí, že sa mu niečo také páči, a chce to vytvoriť bez hlbšieho poznania.

Tretia vybraná kniha sa volá Propletený život. Prečo by záhradkárov mal zaujímať svet húb?

Táto kniha sa mi čítala trochu ťažšie a neprečítala som ju na jeden dych. Autor je biológ a veľmi pútavým spôsobom rozpráva o tom, ako s nami huby súvisia a ako sme s nimi prepojení. Kniha prináša aj veľa zaujímavých informácií z histórie.

Ja tú knihu vlastne ani neviem úplne opísať, lebo mám dojem, že každý človek by si ju mal prečítať. Život húb je totiž fascinujúci. Nie je to len o nejakých hríboch. My celí sme posiati baktériami, rôznymi kvasinkami a neviem čím všetkým ešte. Huby sú všade, ich spóry dýchame. Je to skrátka téma, o ktorej by si každý z nás mal niečo prečítať.

V záhradkárskych fórach si občas ľudia radia, ako sa zbaviť húb v trávniku a podobne. Čo to vlastne znamená, keď nám rastú huby na záhrade a prečo by sme z nich nemali byť nervózni?

Znamená to, že tam majú podhubie a že sa im tam darí. Ja s nimi nebojujem. Keď sú v trávniku, tak ho pokosím, keď príde sucho, tak huby zmiznú a podhubie zostane.

Myslím si, že v záhrade aj v našom živote bojujeme so strašne veľa vecami, s ktorými vôbec nemusíme bojovať. Je jar a niektorí ľudia sa rozčuľujú, že majú malé kopčeky od dážďoviek v trávniku. Pritom môžu byť radi, že majú zadarmo prevzdušňovanie pôdy. Riešia, prečo sa nám objavujú takéto pandravy tam a takéto tu. Netvrdím, že nechcem mať svoju záhradu zdravú a že tam chcem mať škodce, ale prílišným bojom nevytvárame harmóniu a symbiózu. Možno by sme mali trochu viac akceptovať to, čo tam je, tešiť sa z toho a pokúšať sa vyvažovať jednotlivé prvky v záhrade – živé aj neživé. Potom sa možno dostaneme do stavu, keď všetko funguje tak, ako má.

Štvrtou vybranou knihou je Zelenina z ekozahrady od Jaroslava Svobodu. Ja som čítal jeho knihu Kompletní návod k vytvoření Ekozahrady, lebo viacerí ju odporúčali ako „bibliu“ permakultúry. V čom sú pre vás Svobodove knihy výnimočné?

Niekedy sa vyhraňujeme do extrémov. Jedni chcú mať dokonale pokosený trávnik, perfektne vystrihané živé ploty, ideálne monokultúrne. Nechcú, aby ich v záhrade niečo rušilo, nechcú tam plieť a niečo robiť, chcú ju len mať dokonale čistú.

Druhý extrém sú ľudia, ktorí chcú mať všetko ekologické, bio, permakultúrne. Nevravím, že je to zlé, len sa neviažme iba na tie slovné spojenia. Ako som povedala, aj naša záhrada je prírodná, nepoužívame v nej žiadne chemické postreky. Vlani som siahla po postreku len raz a bol to biologický postrek, ktorý je vhodný aj na ekologické pestovanie.

Pán Svoboda s manželkou sú mi sympatickí v tom, ako k záhradníčeniu pristupujú, ako im fungujú polykultúrne záhony. V mnohom som sa nimi inšpirovala. Túto prácu už robím zhruba 19 rokov a mnohé veci som už, samozrejme, vedela, ale aj tak som v knihe objavila zaujímavé a inovatívne postupy. V našej záhrade napríklad od nich využívam viaceré kombinácie zeleniny, byliniek a jedlých kvetov.

Piata kniha Od semínka v prach prináša príbehy konkrétneho záhradníka. O čom sú?

Keď som tú knihu objavila v eshope, tiež som sa pýtala, o čom asi bude. Nevedela som, či bude náučná alebo či to bude nejaká beletria. Kúpila som si ju a bola som milo prekvapená.

Kniha vo mne zanechala hlbokú stopu. Sprevádzala ma v ťažšom období, keď som bola v nemocnici. Hovorila som si, že každý z nás je z toho semienka a každý pôjde „v prach“.

Marc Hamer je záhradník a pracuje u jednej panej v záhrade. Píše o krásnych veciach. Nemám v obľube príliš kvetnaté a lyrické opisy. On všetko opisuje kvetnato, no paradoxne mi to neprekážalo. Kniha je rozdelená do jednotlivých mesiacov. Opisuje aj niektoré kvety a ako sa o ne starať, sú tam uvedené aj latinské názvy, ale všetko je obalené do úžasného príbehu.

Marc Hamer napríklad napísal, že záhrada patrí všetkým, ktorí sa na ňu pozerajú, a je ako kniha – ktokoľvek do nej zavíta, odnesie si niečo iné. Knihu som čítala asi pred dvoma rokmi a myslím, že si ju prečítam opäť, aby som sa trocha upokojila, zastavila sa, trocha viac nad sebou rozmýšľala a venovala sa viac sama sebe. Myslím si, že každý, kto si túto knihu prečíta, pochopí lepšie svoju záhradu a aj sám seba.