Ako Putin rozmýšľa o boji proti terorizmu

Autor je investigatívny novinár

Keď sa Vladimir Putin v roku 2000 dostal k moci, okamžite dal jasne najavo, že jeho reakcia na teroristické útoky bude iná ako reakcia jeho predchodcov Borisa Jeľcina a Michaila Gorbačova. Tento rozdiel spočíval v deklarovanom odhodlaní nikdy nepodľahnúť nátlaku. Podobne ako mnohí dôstojníci KGB traumatizovaní rozpadom Sovietskeho zväzu bol aj Putin presvedčený, že ruský štát je taký krehký, že sa môže zrútiť, ak svojim nepriateľom čo i len trochu ustúpi.

Pre Putina a jeho priateľov z KGB bol telefonát Jeľcinovho premiéra Viktora Černomyrdina s vodcom teroristov Basajevom v roku 1995, keď chcel zachrániť životy rukojemníkov v nemocnici v Buďonnovsku, stelesnením najhoršieho možného spôsobu jednania s teroristami.

Černomyrdinov telefonát v priamom prenose ruskej televízie zachránil životy žien a detí a v konečnom dôsledku viedol k ukončeniu prvej čečenskej vojny, ktorá bola vnímaná ako poníženie ruskej armády. Ako poníženie a porážku ju vnímali aj ruské špeciálne služby a jednotky osobitného určenia.

Nový útok, nové zákazy

Putin dal okamžite najavo, že za jeho vlády sa nič podobné nestane. V nasledujúcich rokoch reagoval na každý nový teroristický útok novými zákazmi, ktoré nakoniec vylúčili možnosť akejkoľvek verejnej kontroly jeho osoby a špeciálnych služieb počas teroristického útoku alebo po ňom.

Najprv bola zavedená prísna cenzúra informácií. FSB napríklad prvýkrát zorganizovala vyšetrovanie proti mne a Irine Boroganovej za zverejnenie správy kritizujúcej operáciu FSB v októbri 2002, keď čečenskí teroristi  v moskovskom divadle Dubrovka zajali viac ako tisíc ľudí. Špeciálna operácia sa skončila tragicky, keď väčšina obetí nezomrela rukou teroristov, ale na následky plynu, ktorý FSB vpustila do sály.

Potom, po obsadení školy v Beslane, sa úplne skompromitovala koncepcia parlamentného vyšetrovania operácií špeciálnych služieb na oslobodenie rukojemníkov.

V roku 2006 sa Putinova posadnutosť neustúpiť ani o krok formalizovala v hlavnom protiteroristickom zákone krajiny „O boji proti terorizmu“, ktorý nahradil zákon z roku 1998. Terorizmus bol v ňom definovaný takto: „Je to ideológia násilia a praktiky ovplyvňovania rozhodovania štátnych orgánov, orgánov miestnej samosprávy alebo medzinárodných organizácií, spojené so zastrašovaním obyvateľstva a (alebo) inými formami nezákonných násilných akcií“.

Táto nová definícia terorizmu zdôraznila, že terorizmus je pokusom o nátlak na orgány, zatiaľ čo Jeľcinov zákon z roku 1998 definoval terorizmus ako akcie namierené proti civilnému obyvateľstvu.

Ruské bezpečnostné služby zmenili svoje metódy tak, aby zodpovedali novej koncepcii, ale zmenili sa aj teroristické skupiny. Kým v 90. rokoch a začiatkom roka 2000 teroristi brali rukojemníkov a predkladali politické požiadavky v nádeji, že prinútia Kremeľ rokovať, teraz prešli k ešte násilnejším útokom, pretože vopred vedeli, že Putinov Kremeľ nebude reagovať na ich ultimáta.

Teroristické skupiny na severnom Kaukaze najprv prešli k zabíjaniu príslušníkov orgánov činných v trestnom konaní a potom začali masovo vraždiť aj civilistov, vrátane bombových útokov na moskovskom letisku a v metre.

Putin je človek veriaci v systém, a preto chránil svoje bezpečnostné zložky za každú cenu počas celej svojej vlády. Poskytol FSB obrovské zdroje a zabezpečil, aby bola uchránená pred kritikou a tlakom verejnosti.

To výrazne ovplyvnilo firemnú kultúru FSB ako hlavnej bezpečnostnej služby zodpovednej za boj proti terorizmu.

FSB sa stala veľmi účinnou a vynaliezavou službou na vykonávanie represií. V súčasnosti sú ruské bezpečnostné služby svetovými expertmi v oblasti vraždenia a mučenia. Ruská spoločnosť má dostatok dôkazov o týchto spôsoboch ruských bezpečnostných zložiek v podobe vrážd a brutálneho nátlaku na novinárov, smrti Alexeja Navaľného, prenasledovania politických väzňov, vraždy ruského prebehlíka v Španielsku a útoku kladivom na Leonida Volkova vo Vilniuse.

Po útoku vedia zareagovať rýchlo

FSB je pomerne kompetentná pri vyšetrovaní teroristických útokov po ich uskutočnení, a to najmä vďaka elektronickým sledovacím systémom.

Videli sme to pri reakcii FSB na útok na koncertnú sálu v Moskve. Štyroch teroristov identifikovali, našli a zatkli do 24 hodín. A, samozrejme, okamžite ich mučili – jednému z podozrivých odrezali ucho, čo bolo zaznamenané na video a okamžite zámerne pustené do prokremeľských telegramových kanálov.

Ale toto nie sú metódy, ktoré pomáhajú zabrániť teroristickým útokom. FSB opakovane zlyháva ako služba špecializujúca sa na zhromažďovanie spravodajských informácií, pretože táto úloha si vyžaduje úplne iné veci: výmenu spravodajských informácií medzi spravodajskými službami, ruskými aj zahraničnými, a dôveru medzi týmito službami, ako aj vnútri samotnej FSB. Je tiež potrebné, aby dôstojníci boli pripravení hlásiť veľmi nepríjemné veci svojim generálom a vodcovi krajiny. A rovnako, aby špeciálnej službe dôverovalo obyvateľstvo.

V Rusku, kde už nie sú žiadne verejné slobody a politické diskusie sú silne cenzurované, je práve dôvera v bezpečnostné služby veľmi nedostatočná.

Samozrejme, zastrašovaní ľudia prijmú akúkoľvek verziu Kremľa, ale strach a nedôvera už viedli k rozkvetu najrôznejších konšpiračných teórií, ktoré spochybňujú a podkopávajú všetko, čo Kremeľ a FSB o teroristickom útoku v koncertnej sále tvrdia.

Rusi si až príliš dobre uvedomujú, že silovici sú odtrhnutí z reťaze, nezastavia sa pred ničím a že samovymenovaný vodca je pripravený urobiť čokoľvek, aby sa udržal pri moci.

No „veľký brat“, represie a brutalita pomáhajú len do určitého bodu.

Preklad: J. Vasin