Našu rodinu spája tisíc vecí, prečo by ju mala rozdeliť politika? Psychológ radí, ako prežiť rodinné hádky o voľbách

Dve kolá prezidentských volieb sú predelené veľkonočnými sviatkami, téme politiky sa na rodinných návštevách asi nebude dať vyhnúť. Psychológ a mediátor Dušan Ondrušek odporúča, ako zvládnuť debatu s príbuznými bez hádok.

„Ľudia v rodine by si mali vždy pripomínať – máme tisíc vecí, ktoré nás spájajú, od výzoru a mena až po rodinné zvyky. Prečo by sme mali jednej veci dať takú dôležitosť, že sa kvôli tomu rozhádame na život a na smrť? Žiadna vec za to nestojí.“

Pozor si treba dávať na alkohol, ktorý môže emócie vybičovať. Debata by sa podľa neho mala ukončiť pri akomkoľvek neslušnom prejave či znevažovaní druhého.

„Keď raz spustíme nekontrolovateľné spôsoby, ktorými ponižujeme jeden druhého, tak to nemá konca. Väčšinou to vyústi iba do väčšieho revanšu, ktorý skončí veľmi zle,“ hovorí Ondrušek. Prečítajte si aj viac rád od facilitátorky Zuzany Vasičák Očenášovej.

V rozhovore sa dočítate:

• čo si vyjasniť na začiatku rodinnej debaty o politike,
• prečo Veľká noc nie je dobrý čas na politické presviedčanie príbuzných,
• ako zvládnuť vlastný hnev a pri debate zachovať pokoj.

Dve kolá prezidentských volieb tentoraz predelia veľkonočné sviatky. Bol to podľa vás dobrý nápad – nastaviť takto volebné termíny? Bolo by lepšie, keby bola Veľká noc až po tom, čo už by sme mali voľby za sebou? 

Nikdy nie je šťastné, keď sa miešajú sviatky a pracovný program. Ale myslím, že či by boli sviatky predtým alebo potom, je to v zásade jedno. Aj tým, že prezidentskí kandidáti majú iné stratégie. Jeden je aktívny od prvého dňa, zvoláva zhromaždenia, kým druhý bol doteraz z hľadiska kampane pasívny. Zdá sa mi, že lepšia je tá prvá stratégia, teda čo najskôr a čo najintenzívnejšie vtiahnuť ľudí do diskusie.

Vyzerá to tak, že táto dvojtýždňová kampaň bude akčnejšia, ako doterajšie mesiace pred prvým kolom. Ivan Korčok má veľké mítingy a začína sa mobilizovať aj Peter Pellegrini. Ako to bude na ľudí cez sviatky pôsobiť? 

Nevidím žiadny možný scenár, ako nastaviť termín sviatkov a volieb, v ktorom by sa vzťahy medzi ľuďmi upokojili. Obávam sa, že sa vyostria, nech by sme robili čokoľvek. Treba sa pripraviť na to, že celospoločenský dosah bude veľký a ľudia budú nepokojní. Keďže rozdiel medzi kandidátmi je taký tesný, zopár percent, zintenzívňuje to celospoločenské napätie. Najbližšiu skúsenosť s tým máme z Čiech, a to v prípade minulých aj predminulých prezidentských volieb. Aj v prípade volieb Drahoš verzus Zeman, aj Babiš verzus Pavel, trvala tá nedobrá nálada alebo polarizácia v dôsledku diskusií skoro rok a štvrť.

Prečo je problém, keď je rozdiel medzi kandidátmi taký tesný? 

Polovica ľudí bude mať pocit, že prehrala a že sa musí ozvať. Druhá polovica ľudí bude síce šťastná, ale bude to iba tesné víťazstvo. Je to najdramatickejšia kombinácia pre celospoločenské nálady.

A ešte sa aj tieto skupiny môžu stretnúť počas Veľkej noci na rodinných návštevách. Nepomôže, keď sa ľudia s odlišným názorom rozprávajú osobne? V blízkom kontakte si nedovolia to, čo by si dovolili cez internet…

Hádky budú prebiehať vo všetkých podobách, naživo aj cez sociálne siete. V debate cez sociálne siete sa konfrontácia a agresivita spúšťajú ľahšie a rýchlejšie, ale obávam sa aj priameho kontaktu, kde môže dôjsť aj k fyzickým potýčkam.

Jedna aj druhá strana sú zo seba politicky znechutené. Nebolo by lepšie, keby cez sviatky už nemuseli rozoberať politiku a oddýchli si pri rozhovoroch o deťoch, vnúčatách, sadeniciach zeleniny? 

Vyrovnávanie sa s výsledkami volieb bude trvať dlho, neudeje sa to za týždeň. Nevidím však ako reálnu možnosť povedať si, že o politike sa nebudeme rozprávať, lebo je to nebezpečné a mali by sme si užiť Veľkú noc. Pochybujem, že by sa to podarilo, aj keby to ľudia úprimne chceli. Neverím, že sa to dá dosiahnuť. Dokonca časť ľudí vo voľnom čase začína viac špekulovať a rozoberať politiku.

Prečo sa to podľa vás nedá dosiahnuť, aj keby všetci chceli? 

Pretože obidve strany považujú voľby za kľúčové v zmysle, že ovplyvňujú všetky ďalšie životné situácie. Voľby budú vnímané konfrontačne. Aktivizovali sa už alternatívne siete, budú sa uplatňovať deepfakey, bude sa pracovať s hoaxmi. Žiaľ, nevidím žiadny signál, že by sa voľby a kampaň dali spracovať nejako kultivovane.

Čo to v rodinách môže cez sviatky spôsobiť? 

Vidíme viaceré deliace čiary u dvoch kandidátov. Jednoznačne väčšiu podporu jedného z nich u seniorov, pri druhom je u mladších ľudí. Ďalšou deliacou čiarou je vzdelanie, aj mesto verzus vidiek. Kombinujú sa viaceré rozdiely, ktoré sa budú prejavovať aj v rodinách, kde to môže vyvolávať väčšie napätie. Ďalší dôležitý moment je, že cez Veľkú noc sa tradične na návštevách viac pije. Alkohol je výbušný prvok, ktorý to iba zosilní. Z tohto hľadiska je to veľmi rizikové obdobie.

Má zmysel rozprávať sa v rodine o politike? Načo je to dobré? Alebo je to skôr tak, že sa tomu nedá vyhnúť? 

Myslím si, že má zmysel sa o tom rozprávať, len o tom nevieme hovoriť kultivovane a pokojne. Ale pestovať kultúrnu politickú debatu, vyjasňovať si, čo je pre nás dôležité z hodnotového a politického hľadiska, je významná úloha. Ale v tejto situácii pochybujem, že sa to bude blížiť štandardom kritickej a analytickej diskusie. To sa nebude diať.

Vidíte to celkom pesimisticky. 

Vidím to ostražito. Priznám sa, že mám veľké obavy, keď vidím, ako sa situácia vyvíja a k akej ešte väčšej polarizácii môže smerovať.

Môžu za to aj kandidáti, keď mobilizujú voličov a vyostrujú kampaň? 

Niektoré témy a poznámky kandidátov vyostrujú situáciu. Zdá sa mi absolútne nešťastné zaťahovať do toho tému vojny a hroziť, čo všetko sa stane. Je to hra s tým najzákladnejším strachom, a to je to veľmi nezodpovedné.

Minister životného prostredia Tomáš Taraba v stredu ohlásil, že sa budú snažiť o ústavný zákon, ktorý by umožňoval strieľanie medveďov, ktoré sa priblížia na menej ako pol kilometra k obci. Minister práce Erik Tomáš zase hovorí, že ak vyhrá Ivan Korčok, vláda sa rozpadne a ľudia prídu o benefity. Spolu s vojnou je to ako frontálny útok na tie najzákladnejšie strachy ľudí. Ako vnímate, že sa v kampani otvárajú takéto témy?

Všeobecne platí, že strach je najsilnejší motivátor. Platí hlavne na ľudí, ktorí sa nechajú viesť emóciami natoľko silne, že si prestávajú overovať fakty a celú skutočnosť začínajú vidieť čiernobielo. Priezor, ktorým sa dívajú na svet, sa potom zužuje. Všetky informácie, ktoré sa im potom nezmestia do tohto čiernobieleho obrazu, prestanú vnímať. Mali by nás prebudiť už tie čiernobiele redukcie v jazyku. Propagandistický slovník, že niekto nám chce iba dobre a druhý je „vojnový štváč“. Keď podobným jazykom začal rozprávať Andrej Babiš, prehral voľby. Verím, že väčšina Slovákov sa nenechá zmanipulovať podobnou rétorikou.

Odpoveďou na strach môžu byť aj pozitívne emócie. Nádej, zdravé sebavedomie, hrdosť na Slovensko. Posledné demonštrácie na námestiach, ako aj výsledok prvého kola volieb priniesol pre mnoho ľudí práve tieto pocity: nádej, prekonávanie pocitov bezmocnosti, optimizmus do budúcnosti. Aj o zdieľaní týchto pocitov by mali byť rodinné diskusie počas sviatkov.

Môžeme si povedať: dobre, debate o voľbách sa na návšteve nevyhneme. Ako sa psychicky pripraviť na to, že počas návštevy budeme hovoriť aj o politike a spoločenských veciach? S akým nastavením na takú návštevu ísť? 

Bolo by skvelé, keby niekde v začiatkoch rozhovorov zaznelo, že sme rodina a máme sa radi, nech sa deje čokoľvek. Snažme sa, aby sme vytrvali ako rodina. Je dôležité odvolávať sa na rodinné hodnoty. V rodinách, kde vzťahy nie sú rozbité, je nádej, že to bude pôsobiť ako prirodzený tmel. Debata sa dá regulovať aj časovo.

Ako? 

Povieme si: prosím vás, o politike sa budeme rozprávať iba do prvého prípitku, a potom už nie. Nebudeme kombinovať alkohol s politikou, lebo to nie je naozajstná debata. Viem si predstaviť, že na začiatku sa pomenujú aj pravidlá debaty. Aj keď pravidlá lepšie fungujú vo formálnych diskusiách, než v neformálnych rodinných klebeteniach. Ale ak by náhodou existovala šanca pre sofistikovaná diskusiu, viem si predstaviť, že niekto to môže držať pod kontrolou. Môže napríklad povedať: dohodnime sa, že budeme hovoriť o týchto bodoch. A budeme hovoriť po jednotlivých bodoch, nie naraz o všetkom.

To znie dobre. 

Rozumiem, že rodinné debaty takto nefungujú a málokde sa to podarí. Bolo by ideálne, ak by sme si povedali, že budeme zdôvodňovať to, čo hovoríme a skúsime to opierať o údaje a zdroje. To všetko sú dobré zásady kritického myslenia a kritickej debaty. Ale neformálna atmosféra rodinnej diskusie väčšinou nepodporuje takéto pravidlá. Skôr sa presadia tí, ktorí majú tradične v rodine najsilnejšie slovo a posledné slovo.

Bolo by ideálne, ak by na diskusiu dohliadal niekto, kto má v rodine autoritu? Napríklad starý otec alebo stará mama by dávali pozor, nech si neskáču ľudia do reči a nech sa neurážajú? 

Väčšiu zmierovaciu rolu by som si sľuboval od starých mám a žien, ktoré sa v rodine zväčša starajú o to praktické fungovanie. Rozprávajme sa o jedle, záhradke, vnúčatách. Pretože prirodzenými spojovateľmi v rodinách sú práve tieto témy. Sú to naše súkromné problémy, ktoré nás spájajú, na rozdiel od tých všeobecných politických, ktoré nás často rozdeľujú.

Ale už ste spomenuli, že nepovažujete za príliš reálne, aby tieto pravidlá z formálnych debát fungovali aj na rodinných návštevách. 

Myslím, že fungovať môže kúskovanie debaty. Sotva zistíme, že sa už nepočúvame a sme príliš nervózni, snažme sa to preladiť na menej citlivé témy. Aj napriek tomu, že to nie je u nás zvykom, skúsme trvať na tom, odkiaľ máme zdroje informácií. Neustále sa pýtajme, na základe čoho si niečo myslíme. Dôležité je, že akýkoľvek neslušný prejav, hulvátstvo, priamy útok či znevažovanie znamená okamžité ukončenie debaty.

Budeme v nej pokračovať potom, keď budeme pokojnejší. Lebo keď raz spustíme nekontrolovateľné spôsoby, ktorými ponižujeme jeden druhého, tak to nemá konca. Väčšinou to vyústi iba do väčšieho revanšu, ktorý sa skončí veľmi zle.

Ako sa vôbec dá vášnivá debata zastaviť? 

Bolo by dobré, ak by bol prítomný niekto, kto má aspoň pokus o racionálny základ v debate. Môže sa snažiť formovať debatu tak, aby sme iba nekritizovali, nesúťažili v zdôvodňovaní nášho názoru, ale, naopak, veľký dôraz dávali na pochopenie toho druhého. Snažíme sa pochopiť, čo ten druhý cíti a o čom vlastne hovorí. Nemusíme spolu súhlasiť, ale môžeme pochopiť to, akými obavami ten druhý trpí, čo mu tak prekáža, prečo ho tak rozvášňuje, prečo mu na tom tak veľmi záleží.

Ak by to dobre fungovalo, tak sa môžeme pýtať aj na prejavy strachu, ktoré sú v debate prítomné. Prečo mi to tak veľmi prekáža? Čoho sa najviac obávam? Čo je vec, ktorá ma znervózňuje? Z čoho tieto obavy vyplývajú? Môžeme skúsiť fantazírovať, čo najhoršie by sa mohlo stať. Keď pomenujeme to, čoho sa najviac obávame, už sa to s nami nezahráva. Už nie sme obeťou predstáv, pretože sme ich pomenovali a môžeme s nimi racionálne pracovať. Keď to nepomenujeme, tak iba cítime veľké emočné pnutie, ktoré nemáme pod kontrolou.

Aké ďalšie metódy existujú na zastavenie debaty, ktorá je už príliš búrlivá? 

Prejdime na inú tému, poďme si zapáliť, poďme niečo zjesť alebo sa prejsť, poďme von so psom. Neseďme tu len tak a nehádajme sa. Deeskalačne môže pôsobiť aj organizovanie diskusie, teda rozprávať sa vždy len o jednom bode a nedovolíme rozprávať o desiatich bodoch naraz.

Funguje aj to, keď sa snažíme, akokoľvek je to ťažké, nájsť malý kúsok, s ktorým by som vedel súhlasiť a povedať to. Celkovo s tebou nesúhlasím, ale v tomto bode si myslím, že by som to vedel podpísať alebo ti môžem uznať, že v tejto veci máš pravdu. Pozitívne vyjadrenia, ktorými si dáme aspoň sčasti za pravdu, udržujú lepidlo pre ďalší spoločný rozhovor. Aj keby to bolo iba päť percent z toho, čo bolo povedané.

Časť ľudí môže cítiť potrebu presvedčiť príbuzných, urobiť niečo pre demokraciu a získať nových voličov. Dá sa to? 

Spontánne to asi bude prebiehať. Ale nemyslím si, že je úlohou Veľkej noci a rodinných stretnutí posilňovať politický boj a hľadať aktivistov. Snažme sa radšej odosobniť, rozprávať o iných témach. Skúsme sa pozrieť, ako to vyzerá v našom okolí. Čo sa darí a čo sa nedarí vo fungovaní našej dediny, mesta. Toto sa u nás podarilo vybudovať a toto sa vôbec nepodarilo. Ako funguje naša záhradka, ako susedia. Radšej sa preorientujme na čo najsúkromnejšie problémy. Takúto knihu som čítal a bola to napríklad veľmi zaujímavá rozprávka, ktorá sa bude páčiť aj dospelým.

Nemusia to byť len tie najkuchynskejšie problémy, dookola si iba chváliť jedlo. Je ešte veľa iných tém, ktoré nemajú priamy súvis z prezidentskou kampaňou.

Spomenuli ste viaceré deliace línie – vysokoškolsky vzdelaní verzus menej vzdelaní, mesto verzus dedina. Ako sa dá diskutovať tak, aby skupina vzdelaných z mesta nevyznela povýšenecky? 

Myslím, že sofistikovaní a dobre vzdelaní ľudia si musia byť vedomí toho, že presne toto nesmú robiť. Ich dobrá informovanosť a vzdelanie ich zaväzuje k tomu, aby sa správali zodpovednejšie a neprovokovali. Vidím ešte jeden aspekt pri študentoch vo veku 20 až 25 rokov. Je to formujúce obdobie, keď dochádza k zmene ich životných rolí. Ak sú rodičia kultivovaní a dosť zrelí, nanovo si definujú svoje role.

Doteraz to bolo tak, že rodič rozhodoval a dieťa malo poslúchať, ale práve v tomto veku sa role vyrovnávajú. V mnohých oblastiach už rodič nie je väčší expert ako jeho syn alebo dcéra, musia si zvyknúť, že sú už partneri. Aj toto môže byť jedna z tém, na ktorých si to túto zmenu rolí vyjasňujú.

Zrelý rodič sa naučí postupne akceptovať, že už s mojím dieťaťom nie sme v situácii silnejší a slabší. Je to dôležitý a veľmi nový zážitok pre obidve strany. Musíme sa k sebe začať inak správať, pretože sme rovnocenní partneri. Nie životnou skúsenosťou, ale napríklad z hľadiska vedomostí či expertízy špecifického typu. A keď sú obe strany zrelé, tak rodič sa naučí, že nemôže poučovať a musí brať dieťa rovnocenne.

Často to však pokojne neprebieha. Respondent povedal: „Spomenul som, že Fico je zlodej a homofób. Dostal som extrémnu reakciu, že Robert Fico je najslušnejší politik, a pokiaľ som v tejto domácnosti, nemôžem niečo také vôbec povedať.“ 

Zo strany mamy je veľmi riskantné povedať niečo také. Riskuje, že vzťah medzi ňou a jej synom sa úplne stratí a syn ich prestane kontaktovať. Je oveľa lepšie udržať to v rovine – aj keď spolu nesúhlasíme, sme rodič a dieťa a tento vzťah je najdôležitejší. To by malo na začiatku rozhovoru zaznieť. Dobre, môžeme mať aj ostré diskusie, ale nech sa deje čokoľvek, sme rodina a ostaneme v kontakte. Či sa nám to páči, či nepáči, rešpektujeme sa. Zrelí ľudia to vedia naformulovať a povedať.

Prečo by však chcel rodič riskovať vzťah s vlastným dieťaťom pre politika? Alebo sú za tým aj iné vzťahové a rodinné problémy a politika je tá posledná kvapka, zámienka? 

Ľudia v rodine by si mali vždy pripomínať – máme tisíc vecí, ktoré nás spájajú, od výzoru a mena až po rodinné zvyky. Prečo by sme mali jednej veci dať takú dôležitosť, že sa kvôli tomu rozhádame na život a na smrť? Žiadna vec za to nestojí. Povedzme si racionálne, že chceme mať dobré vzťahy a aj keď sa zdá, že to sa vylučuje, znesieme to, že máme iné politické názory.

Povedali ste, že je dobré počúvať a pýtať sa. Je to dobrá stratégia? Povieme si, že na návšteve nebudeme nikoho presviedčať, budeme sa snažiť nerozčúliť a vypočuť si, ako oponenti rozmýšľajú. Možno takých ľudí nemám vo svojom bežnom okolí, tak sa aspoň niečo nové dozviem. 

To je vynikajúci postoj. Bolo by ideálne dospieť k tomu, aby som nemal ambíciu zmeniť názor človeka z rodiny, ale pokúšať sa pochopiť, počúvať a pýtať sa. Síce pozorne počúvam, ale neznamená to, že som zmenil názor. Skúsim sa otvoriť úprimnej snahe pochopiť, na základe čoho má tento mne blízky človek, s rovnakým priezviskom, takéto čudné uvažovanie.

Ako potom udržať na uzde svoj hnev a nevybuchnúť, ak napríklad obraňuje Rusko? 

Ľahšie sa to udrží, keď si to poviem cielene. Pripravím sa, že viem, že to bude náročné, ale zároveň viem, že je to racionálne a dôležité pre našu rodinu. Aj s inými politickými názormi musíme vedieť naďalej žiť a posilňovať naše vzťahy. Lebo politika je len jedna dimenzia z nášho života – dôležitá, ale iba jedna. Je ďalších 50 dimenzií, ktoré sú rovnako dôležité.

Ako vydržať v pokoji, keď prichádzajú nelogické argumenty? Róbert zažil takúto argumentáciu: „A zrazu sa ozval jej manžel, že EÚ rozhoduje o všetkom a začal mi spomínať údajné a úplne absurdné príkazy EÚ, že kosiť sa musí vo vymedzený čas, aj keď prší a tráva nestihne uschnúť, a preto zhnije.“ 

Môžeme povedať, že tento argument sa nám nepozdáva. Nič také som doteraz nepočul. Môžem zmeniť názor, ak mi poviete zdroj tejto informácie. Opakovane vyžadovať, odkiaľ je táto informácia, kto to takto povedal, ako presne znela formulácia. Nenadávať mu, prečo tomu verí, ale opakovať, že na to, aby ma to presvedčilo, by som potreboval počuť zdroj.

Je pravda, že prvou okamžitou reakciou je – ako môžeš byť taký hlúpy, že tomu uveríš? Ľahko sa dá skĺznuť k poníženiu a zhodeniu toho druhého. 

Myslím, že prvú vetu musíme vynechať. Iba povedať: no ja zatiaľ tomu neverím. A neverím tomu preto, lebo nepoznám zdroj. Keď tak nad tým premýšľam, možno by sme tú prvú vetu mali v sebe potlačiť zakaždým. Lebo tá dokáže rozhádať rodinu tak, že často niet cesty späť.

Existujú taktiky na to, ako deeskalovať a zastaviť sám seba? 

Myslím, že je dôležité povedať hneď na začiatku, že som sem neprišiel preto, aby sme sa hádali. Potrebujem si oddýchnuť, prechádzať sa, obdivovať napríklad kvetiny a to, ako spievajú vtáci. Prišiel som zistiť, ako sa máte a čo sa vo vašom živote deje. Napríklad aj nadávať spoločne na niečo, čo nás spája. Ale neoddýchnem si, keď sa budeme urážať. V konkrétnej debate môžeme povedať – žiaľ, ja sa už teraz nemôžem ďalej rozprávať, je toho na mňa príliš veľa. Keď si trošku oddýchnem a keď budeme obidvaja pokojnejší, k diskusii sa môžeme vrátiť.

Veľa ľudí nám napísalo, že radšej domov na Veľkú noc nepôjdu, pretože nemajú náladu na takéto politické debaty. Je to správne? 

Treba sa pokúšať ísť domov, lebo kontakt treba udržiavať, akokoľvek je to ťažké. Byť doma a mať šancu vidieť blízkych ľudí, s ktorými máme veľa vecí spoločných, je dosť podstatné. Tým, že počas volieb nepôjdem domov, lebo by sme sa iba hádali, si nepomôžem k tomu, aby sme sa na ďalšej návšteve nehádali. Na to, aby sme si boli a ostali blízki, sa musíme poznať a musíme mať toho veľa „prekecaného“. Ideálne pri témach, kde sa vieme zhodnúť.

A čo ľudia, ktorí sú so svojimi názormi v rodine v úplnej menšine? Respondentka Natália povedala: „Odvtedy som sa pred nimi tvárila, že vôbec nesledujem, čo sa deje, hoci sa o politiku zaujímam a chodím voliť.“ Je problém, keď človek pred rodinou dlhodobo popiera sám seba? Čo má robiť? 

Myslím, že sa treba pokúsiť o otvorenosť. A povedať – na túto tému by sme sa asi pohádali. Nechcem sa s tebou hádať, takže nebudem hovoriť o tom, koho volím. Záleží mi na tebe, a nechcem nás vidieť rozhádaných. Páči sa mi film Rodičové a deti, kde je obraz syna, štyridsiatnika a jeho otca, sedemdesiatnika. Našli si zvyk, že vždy chodia raz za týždeň na dlhé prechádzky. Občas si rozumejú, občas sa hádajú, ale je zopár tém, ktoré ich nesmierne spájajú.

Napríklad otec je modelár, stavia modely lietadiel a syn má tiež rád letecký priemysel. Dokážu hodiny tráviť debatami o starých lietadlách, rozprávať sa a nadchýnať, rozoberať konkrétne typy a druhy lietadiel. Je to krásny obraz, ak máme tému, ktorej nikto iný nerozumie, nikoho to až tak nevzrušuje, je to iba naša spoločná záľuba. Je dobré hľadať neutrálnu pôdu, ktorá nikomu neubližuje a obidvaja si z nej dokážeme niečo zobrať.