Slovensko bude mať dobré logo vtedy, keď budeme vedieť, kto sme

Jeho prácu poznáte z kampane pre Škodu, ale vytváral aj identitu Slovenskej sporiteľne, Slovenského národného divadla, kúpeľov Turčianske Teplice aj bratislavského Starého Mesta. PAVOL ROZLOŽNÍK je jedným z prvých moderných slovenských grafických dizajnérov, ktorí začali podnikať na začiatku 90. rokov. Je spoluzakladateľom IQ DESIGN Studia, najstaršieho grafického štúdia na Slovensku. „Symboly, ktoré by nás mali ako krajinu vystihnúť, by sme nemali hľadať narýchlo vo chvíli, keď treba urobiť nejaké logo,“ hovorí.

Aký je váš názor na logo predsedníctva Slovenska v Rade EÚ?

Z nového loga som bol milo prekvapený. Potešilo ma, že je civilné, má v sebe myšlienku a rovnako aj hravosť. Ukázať našu jedinečnosť cez jedinečnosť nášho jazyka je fajn. Okrem iného hovoríme svetu, že používame latinské písmo, sme súčasťou európskej kultúry a európskej komunikácie, ale pritom máme svoju osobitosť. Komunikácia a výmena informácií sú prvým krokom k porozumeniu a prijatiu. Ako grafik zvlášť oceňujem, že dávame o sebe vedieť prostredníctvom písma. A je dobré, že logo je súčasné, používanie emotikonov je v súčasnosti veľmi populárne.

Má aj nejaké nedostatky?

Dnes nie je logo iba transparentom zaveseným nad pódiom, ale pohybuje sa v prostrediach rôznych aplikácií. Až vtedy sa ukážu jeho prednosti a nedostatky. Na vytvorenie dizajn manuálu pre použitie loga na rôznych nosičoch potrebujete množstvo vedomostí a skúseností. Nedostatočne vyškolený človek to ťažko zvládne v požadovanej kvalite.

Pozrel som si aplikácie loga uverejnené na internete a domnievam sa, že autor nevyužil prednosti loga dostatočne. Varianty emotikonov a rastre pripomínajúce ľudové ornamenty sú dobrým riešením, no je to prvý plán a zároveň veľmi lákavý postup, s ktorým však treba zaobchádzať citlivo a opatrne. Menej je niekedy viac. Nie je jasný vzťah medzi logom a rastrami, v mnohých prípadoch je logo utláčané, malé a nemá dostatok priestoru. Doplnkové prvky sú pridávané mechanicky, bez hlbšieho zámeru. Je tam veľa nedostatkov v kompozícii i hierarchii informácií. Kým samotné logo môžem považovať za súčasné, aplikácie pôsobia zastarano.

Niekoľkokrát som sa v praxi stretol so situáciou, keď víťaz verejnej súťaže nebol schopný svoj návrh uviesť do života. Je to určité riziko verejnej súťaže. Aplikáciám loga môžem vyčítať grafickú nedokonalosť, ktorá kazí jeho celkové vyznenie. S tým, že sa nová generácia grafických dizajnérov nedostatočne venuje detailom, sa stretávam pomerne často. Neviem, či je to spôsobené ich neskúsenosťou, alebo sa jednoducho zmenila doba a detail už nie je taký dôležitý ako kedysi. Podobne ako sa z esemesiek a emailov stratila diakritika. Začalo sa to anglickým softvérom, a hoci to dnešná technológia umožňuje, ťažko vrátime mäkčene do esemesiek. Prestali byť dôležité a už to nik nerieši.

Ako vnímate debatu verejnosti, ktorá okolo loga vznikla?

Za túto diskusiu môžeme ďakovať skôr spôsobu jeho prezentácie ako logu samotnému. Nečudujem sa reakciám laickej verejnosti, desaťročia chýbali teoretici, ktorí by o vizuálnej komunikácii písali populárne. Aj my ako tvorcovia grafického dizajnu robíme veľmi málo pre propagáciu našej práce na verejnosti. Svoju prácu sme urobili, tak načo o nej ešte hovoriť. Celkom iná situácia je v zahraničí, napríklad v Čechách som videl aj horšie práce, ale perfektne prezentované.

Debata okolo loga Jakuba Dušičku sa niesla aj v duchu toho, čo nás ako krajinu vlastne vystihuje. Ako sa nám darí vo vytváraní vizuálneho obrazu o Slovensku smerom von či dovnútra krajiny prostredníctvom vizuálnej komunikácie?

Od vzniku nášho štátu hľadáme spôsob, akými vizuálnymi symbolmi by sme mali dať svetu vedieť, akí sme. Problémom je, že ani my sami nemáme jasno, kým sme, a kým by sme chceli byť. Väčšina podobných pokusov u nás dopadla nešťastne. Mnohé krajiny majú symbolov niekoľko a stačí im siahnuť do zásob, vytiahnuť z nich niečo a dať tomu súčasnú podobu.

Ktoré z našich symbolov by takto mohli fungovať? Sú nejaké, ktoré prehliadame, a – naopak – také, ktoré sa neustále snažíme používať, hoci nefungujú?

Netrúfam si povedať, ktoré zo symbolov by nás mali reprezentovať. Symboly by sme nemali hľadať vo chvíli, keď rýchlo potrebujeme navrhnúť nejaké logo. Hľadanie a uvedomovanie si identity je neustály proces. Symboly by sme mali hľadať v každodennej komunikácii so zahraničím, propagácii Slovenska prostredníctvom turistického ruchu, pri prezentácii kultúrnych, spoločenských i športových podujatí. Pozorovať, ako nás vnímajú cudzinci a ako my vnímame samých seba, keď sme v zahraničí. A riešenie komunikácie prostredníctvom symbolov by sme mali zveriť odborníkom.

Charakter krajín často nadobúdame z obrazu, akým sa prezentuje ich hlavné mesto. Bratislava má pre turistov slogan Little Big City. Čo si o ňom myslíte?

Myslím, že tento slogan je dobrý, je však dôležité ho aj reálne napĺňať a návštevníkom ponúkať skvelé služby a veľké zážitky nie iba vo forme lacného alkoholu. Tento slogan korešponduje s celoštátnym Little Big Country, čo je výstižná paralela, vôbec však nerozumiem posolstvu ani kvalite prevedenia motýlika. Pokladám ho za číru katastrofu.

Ešte pár dní bude Slovensko plné politických predvolebných bilbordov. Zmenili sa podľa vás nejako výrazne v priebehu rokov z pohľadu vizuálnej komunikácie? Robí to niektorá zo strán výrazne lepšie ako ostatné?

Kedysi bolo oveľa viac cítiť, že logo, bilbord či inzerát navrhoval sympatizant alebo člen strany, ktorého nadšenie malo ospravedlniť výsledok. Aj dnes sa s podobným amatérstvom stretávame, ale v oveľa menšej miere. Strany sa snažia osloviť čím väčší počet ľudí, preto platí, že čím jednoduchšie riešenie, tým lepšie. Veľká fotka, slogan, ktorý sa dotkne nášho občana, a veľké logo. Každé iné riešenie je rizikom. Ide o to nič nepokaziť. Bilbordy samy osebe voľby nevyhrajú.

Autorstvo politických kampaní býva, až na zopár výnimiek, tajomstvom. Robilo vaše štúdio niekedy na politickej kampani? Hovorili ste o tom verejne? Môže to štúdiu uškodiť, ak robí na politickej kampani? Nevzrástla by kvalita kampaní, keby boli ich autori vždy známi?

Grafický dizajnér ako autor je často skrytý, na rozdiel od voľných umelcov. Niekto chce osloviť svoju cieľovú skupinu a grafický dizajnér dá tomuto posolstvu formu. Nehovorí on, ale niekto iný. Preto ostáva skrytý v pozadí.

Často sme v našom štúdiu debatovali na túto tému, kde sa začínajú a končia naše osobné morálne hranice a kde je naša profesionalita. Napríklad či navrhnúť skvelý obal pre zlý výrobok. Nenašiel som na to jednoznačnú odpoveď, myslím, že to treba posudzovať od prípadu k prípadu. Všeobecne sme sa vyhýbali práci na politickej kampani, aj keď občas sme túto zásadu porušili. Robili sme, napríklad, prvú porevolučnú kampaň pre Alexandra Dubčeka.
Myslím si, že by vzrástla kvalita nielen kampaní, ale aj každej grafickej práce, keby boli autori verejne známi. A následne by vzrástlo povedomie grafického dizajnu a vizuálnej komunikácie v celej spoločnosti.

Pred pár rokmi ste robili vizuálnu identitu Slovenskému národnému divadlu. Ako sa spolupracuje so štátom v oblasti grafického dizajnu? Je to iné ako so súkromným klientom? Uvedomuje si štát, aká je vizuálna stránka jeho inštitúcií dôležitá?

Slovenské národné divadlo som nevnímal ako štátnu inštitúciu, ale prostredníctvom konkrétnych ľudí. Bola to veľmi zaujímavá práca, aj keď nesmierne náročná, pretože najťažšie je pracovať pre kolegov umelcov. Každý kreatívny človek vie, ako by zadanie riešil on, keby mal na to čas. Štátna inštitúcia je možno pod väčším drobnohľadom verejnosti, no súkromný klient zasa viac stráži svoje financie.

Domnievam sa, že si štát dostatočne neuvedomuje dôležitosť vizuálnej stránky svojich inštitúcií alebo o to nedbá. Štát má moc presadiť kvalitný vizuál, nemá však záujem. Celú vizuálnu komunikáciu by bolo potrebné navrhnúť ako jednotný projekt, nie iba formálne, ale s celou vážnosťou. Aby napríklad nereprezentoval kvalitné slovenské potraviny tak príšerne nekvalitný dizajn.

Pri zverejnení loga nášho predsedníctva v EÚ sa zdalo, že zrazu rozumie grafickému dizajnu úplne každý. Prečo je to tak? Zmenilo sa vnímanie vizuálnej komunikácie laikmi počas posledných rokov?

Veľa ľudí si myslí, že rozumie grafickému dizajnu a umeniu, pretože o ňom vedia veľmi málo. Ak niečomu chcete porozumieť, musíte sa tomu venovať. Grafický dizajn je veľmi dynamická oblasť, ktorá sa rozvíja nielen technologicky, ale mení sa aj jej reč a obrazy, čiže symboly. Kým kedysi som túto oblasť vnímal cez plagáty, knihy či obaly, dnes ju vnímam, napríklad, cez mobilné aplikácie. Stále väčšie množstvo informácií okolo nás musí niekto spracovať do textovej alebo obrazovej podoby.

Keď bežný človek navštívi lekára alebo automechanika, je to obyčajne preto, že svoj problém nevie vyriešiť sám. Grafického dizajnéra osloví málokto – väčšinou iba veľké spoločnosti, kde sú vyškolení marketingoví pracovníci. Všeobecne platí, že logo môže navrhnúť aj susedov syn, keď je taký šikovný a trávi toľko času pri počítači. Ak sa človek, ktorý potrebuje napríklad logo, odhodlá navštíviť odborníka, nakoniec zistí, že okrem navrhnutého loga dostal aj niečo celkom iné – nový pohľad na svoju firmu a odpovede na otázky, o ktorých ani nevedel, že si ich má položiť. Až vtedy zistí, že logo nie je iba pekný obrázok. Našťastie, máme u nás novú generáciu grafických dizajnérov, väčšinou veľmi talentovaných, ktorých výhodou sú kontakty s okolitým svetom, pretože aspoň časť štúdia absolvovali v zahraničí.

Ako sa zmenili vzťahy klientov a dizajnérov počas vášho pôsobenia na scéne?

Dnes sa ľudia boja vysloviť svoj názor a následne ho obhájiť. Kým kedysi sme rokovali s kompetentným človekom, ktorý rozhodoval, dnes grafický dizajnér často hovorí s marketingovým oddelením. Každý má pripomienky, aby bolo jasné, že sa na práci aktívne podieľa, alebo, ako to býva v prípade mladších pracovníkov, aby dokázali, že práci rozumejú. Keď dizajnér všetky ich pripomienky zapracuje, výsledok často stratí iskru, ľahkosť a energiu. A nakoniec o tom aj tak rozhoduje niekto celkom iný. Moje obľúbené príslovie hovorí: „Ťava je kôň navrhnutý komisiou.“ Pri realizovaní práce je to skôr naopak.

Ako vnímate obdobie práce „pred internetom a sociálnymi médiami“ a teraz?

Keď som v „predinternetovej“ dobe navrhoval napríklad knižnú obálku, vedel som, že ju skontroluje výtvarný redaktor vydavateľstva a následne prejde návrh v tlačiarni mnohými rukami vedenými pozornými pohľadmi. Vždy niekto mohol odchytiť prípadnú chybu. Dnes posielame do tlačiarne hotové PDF-ká. Medzi mnou a vytlačeným produktom je iba neuvažujúca technológia. Za realizáciu sme plne zodpovední.

Dnešné klišé hovorí, že sme nesmierne zahltení témami, ktoré sa zjednodušene podávajú. Aj logo zo svojej podstaty má byť zjednodušený reprezentant nejakej idey. Asi to tak je. Ale radšej by som pre logo použil slovo esencia ako výraz zjednodušený reprezentant, pretože „zjednodušený“ vnímam rôzne. Esencia vône môže uchovať celú podstatu kvetu tak, ako sú japonské haiku esenciou okamihu.

Niekto sa ma dva dni po zverejnení loga predsedníctva opýtal: Ozaj, dnes už sa nenadáva na to nové logo? A uvedomila som si, že širokú verejnosť to zaujímalo presne jeden deň. Nie je napokon apatia v niečom ešte desivejšia ako to, či niečo posudzujeme slovom páči – nepáči?

Páči – nepáči nie je zlé kritérium, nemalo by však byť jediné. Vždy, keď dokončím prácu na nejakom logu a prekontrolujem ho zo všetkých strán, tak sa nakoniec opýtam: „Bol by som ochotný nosiť tričko s takýmto logom?“ Odpoveď na túto otázku je pre mňa dôležitá. Je to iba iná forma páči – nepáči. Širokú verejnosť aj športové výsledky zaujímajú iba o niekoľko hodín dlhšie ako nové logo. Prispievajú k tomu aj médiá, kde jedna správa prekrýva druhú. Nie je to chyba, je to vlastnosť tejto doby. Neviem, či niekedy nastane moment, keď hlavný titulok bude oznamovať, že slávny slovenský typograf predstavil nový typ písma, ktorý celý národ s takým napätím očakával.