Denník N

Paolo Giordano: Veľa času trávim sám a vyhovuje mi to

Taliansky spisovateľ Paolo Giordano napísal tri knihy - Osamelosť prvočísel, Telo a Čierna a strieborná. Foto N - Tomáš Benedikovič
Taliansky spisovateľ Paolo Giordano napísal tri knihy – Osamelosť prvočísel, Telo a Čierna a strieborná. Foto N – Tomáš Benedikovič

Taliansky spisovateľ pred ôsmimi rokmi napísal svoj prvý román Osamelosť prvočísel. Sláva, ktorú vďaka tomu získal, zmenila jeho zamestnanie aj najbližšie vzťahy.

Možno to bol len rozmar a možno len obyčajná snaha napísať niečo dlhšie ako poviedku. Nesmelý pokus sa však skončil veľkou slávou, ktorá vtedajšiemu doktorandovi fyziky zmenila život. Paolo Giordano bezpochyby nečakal, že knihou, ktorá v titule obsahovala matematický výraz, osloví ľudí aj ďaleko za hranicami Talianska. Detstvo, skúsenosti, ktoré nás natrvalo menia, a najmä samota, ktorú si všetci nesieme so sebou, sú ústrednými témami Osamelosti prvočísel. Giordano po nej napísal ešte dva romány, kde všetky tieto témy ďalej rozvíjal. Každá kniha sa mi písala veľmi ťažko a radšej ich ani neporovnávam, povedal v rozhovore. Prezradil tiež, ako sa dostal na základňu v Afganistane a akému dievčaťu venoval svoju poslednú knihu.

Čo ste robili pred tým, ako sa z vás stal spisovateľ na plný úväzok?

Študoval som. Robil som si doktorát z fyziky na univerzite v Turíne.

Kedy ste sa rozhodli, že popri štúdiu napíšete román?

Počas doktorátu som napísal niekoľko krátkych poviedok, ktoré som nepublikoval. Písal som ich najmä v noci, alebo keď som mal na to čas. Raz som tieto krátke poviedky dal prečítať jednému dievčaťu. A ona mi povedala, že by som sa mal pokúsiť napísať niečo dlhšie, ambicióznejšie. Bol som samozrejme veľmi skeptický. Hovoril som si, že som predsa fyzik a mám oveľa dôležitejšiu prácu ako písanie románu. Ale nakoniec som to urobil a napísal som svoju prvú knihu. Nečakal som však od toho nič prevratné.

Neočakávali ste slávu?

Vôbec nie. Pre mňa bol úspech len to, že to vydali. Všetko, čo sa stalo potom, bolo pre mňa obrovským prekvapením.

Ako sa to celé začalo?

Najskôr mi neskoro večer zavolal môj editor. Pôvodne som si myslel, že si zo mňa strieľa. Nakoniec mi povedal, aby som za ním prišiel na druhý deň ráno. Tak som tam šiel. A musím priznať, že tie prvé mesiace som sa tomu celému veľmi divil.

A divila sa s vami asi aj vaša rodina.

Myslím, že všetci v mojom okolí boli z toho šokovaní. Nikomu z nich som nepovedal, že píšem knihu, vedelo to iba pár ľudí.

Takže to bolo tajomstvo?

Dalo by sa to tak povedať. Trochu som sa za to hanbil, veď keď niekto o sebe povie, že chce byť spisovateľ, znie to trochu detinsky. Práve preto boli mnohí ľudia zo mňa veľmi prekvapení. A potom sa to všetko v strašne krátkom čase rýchlo rozbehlo. Väčšina z nich tak bola z môjho úspechu šťastná, ale tiež trochu zmätená. A potom zrazu bolo treba robiť množstvo nových vecí, s ktorými som nemal žiadne skúsenosti.

Ako napríklad?

Strašne veľa som musel cestovať, aby som v podstate propagoval svoju knihu. Takmer vôbec som nebýval doma. Stratil som istý druh kontaktov a v istom zmysle sa zmenil aj môj súkromný život. To všetko sa dialo v rovnakom čase, naraz v priebehu prvých dvoch rokov od vydania Osamelosti prvočísel. K tomu všetkému som sa ešte sťahoval s mojím dievčaťom, s ktorým som sa neskôr oženil.

Zobrali ste si dievča, ktorému ste venovali svoju tretiu knihu? 

Áno, presne tak.

Poďme však späť k tej prvej. Ako dlho ste mali premyslený príbeh Osamelosti prvočísel, než ste sa pustili do písania?

Takmer vôbec. Poznal som len jeho základnú myšlienku, ktorá sa počas písania úplne zmenila. A to sa v mojom prípade deje vždy. Začnem písať s úplne jasnou predstavou, a potom sa to všetko totálne zmení.

Ako k tomu došlo v tomto prípade?

Pôvodne som mal pre knihu pripravené tri príbehy a nakoniec som sa jedného úplne vzdal. Nechal som si len dve hlavné postavy. Musím však priznať, že som celý ten príbeh budoval veľmi pomaly.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Jednou z ústredných tém celej knihy je detstvo. Čím vás fascinovalo toto obdobie?

Neviem to úplne vysvetliť, ale myslím si, že každý z nás je z istého hľadiska veľmi naviazaný na svoje detstvo a na svoje spomienky z tohto obdobia. Neviem, či je to preto, že ma v detstve veľmi bavilo čítať a písanie v dospelosti ma do tohto obdobia vrátilo späť. Myslím si, že všetci spisovatelia majú isté tendencie vracať sa do svojho detstva alebo skrátka do obdobia, keď boli mladší.

Môžeme tak povedať, že je to jedno z najdôležitejších období nášho života?

V istom zmysle áno. V detstve objavujeme svet a z toho vychádzame aj v dospelosti. Vychádzame z našich prvých priateľstiev i lások, z prvého pocitu bolesti aj z prvého pocitu príťažlivosti. V detstve sme v istom zmysle nevinní, ale časom túto nevinnosť strácame. Myslím, že u každého sa v tom čase udeje toľko vecí, toľko procesov, ktoré nás neskôr v živote veľmi ovplyvnia a ktoré sa v našom konaní odzrkadľujú. Asi to je ten hlavný dôvod, prečo som písal práve o detstve.

Detstvo v prípade hlavných postáv nebolo práve najšťastnejšie. Ani detstvo dnešných detí nepatrí medzi vzorové. Čím to je?

Nemyslím si, že problém je v dobe. Keď sme dospelí, máme tendenciu si svoje detstvo idealizovať a spomínať len na tie pekné chvíle. Keď sa však poriadne obzrieme späť, uvedomíme si, že ani to naše detstvo nebolo práve najjednoduchšie. Platí to aj pre dospievanie, keď sme sa museli nájsť, definovať tak veľa vecí okolo seba, súťažiť s mnohými ľuďmi a pochopiť, že ten svet vlastne vyzerá inak, ako sme si mysleli. A to je veľmi zaujímavé, pretože neskôr v dospelosti sa už správame viac predvídateľne a ja sa rád vraciam do obdobia, keď sme boli skôr nepredvídateľní.

Čo vás priviedlo k názvu knihy? Pôvodne sa prvá kniha mala volať Vo vode aj mimo nej?

Áno, mala sa tak volať, ale môj vtedajší editor navrhol Osamelosť prvočísel a ja som proti tomu nič nemal. Téma prvočísel však bola ústrednou témou celej knihy.

Áno, ale je to matematický termín. Nebáli ste sa, že môže ľudí odradiť?

Prečo by mal?

Nie každý má rád matematiku. Musím priznať, že ani ja nie.

Vidíte, ale znova ste ten pocit získali v detstve. Možno máte pravdu a mnohých to mohlo odradiť, ja som však mal dosť veľa racionálnych dôvodov, aby jej názov obsahoval nejaký matematický výraz.

Mnohých prekvapilo, že kniha nemala jasný koniec.

Áno, nemala. Ja mám vždy problém napísať knihu s jasným koncom. Pri žiadnej zo svojich kníh som to zatiaľ nedokázal. Pripadá mi prirodzenejšie aj realistickejšie, že príbeh sa v knihe nekončí. Nemám na to jasný dôvod, riadim sa v tomto prípade len svojím inštinktom, na základe ktorého nechávam otvorené konce svojich kníh.

Možno tak nechávate priestor pre ich pokračovanie.

Nie, vôbec nie. Tie príbehy sa v mojom prípade úplne skončili. A hoci o postavách nepoviem všetko, v mojej hlave sú ich príbehy uzavreté. Možno to tak nie je v prípade čitateľov, možno u nich tie príbehy ďalej pokračujú. Neviem, ale keď píšete knihu, musíte si z toľkých vecí vyberať a toľkých sa musíte vzdať.

Mali ste po Osamelosti prvočísel problém napísať ďalšiu knihu?

Áno, vždy mám veľký problém napísať niečo nové. Počas prvých mesiacov sa strašne natrápim. Musím si sadnúť a prinútiť sa písať. Tie prvé pokusy prirodzene nie sú dobré. Po každej verzii si od toho musím na chvíľu oddýchnuť a robiť niečo iné, a to sa opakuje po každom pokuse. Písanie knihy nie je veľmi priamočiary proces, musíte pracovať s toľkými prvkami reality, či so zvyčajnými vecami. Nie je to jednoduché a vyžaduje to strašne veľa práce a času.

Porovnávali ste niekedy svoje knihy?

Snažím sa to radšej nerobiť. Nerád sa vraciam a rozmýšľam nad tým, čo bolo. Pre spisovateľa to nie je zrovna najzdravšie.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

V roku 2010 ste boli v Afganistane. Ako ste sa tam vlastne dostali?

Vždy ma veľmi fascinovalo, ako sa žije vo vojne. Pokúsil som sa tam teda dostať cez médiá tak, že pre jedno napíšem reportáž o vojne. Tak som šiel do Afganistanu a zostal som veľmi prekvapený tým, čo som tam videl. Úplne to zmenilo moju predstavu o živote tam.

Reportáž ste písali pre denník Corriere della Sera?

Nie, pre časopis Vanity Fair.

V časopise Vanity Fair uverejňujú reportáže o Afganistane?

Áno. Talianske vydanie tohto časopisu má serióznejší obsah. Nie je len o móde a nie je určené len ženám. Objavujú sa tam krátke poviedky spisovateľov aj zaujímavé reportáže.

O čom konkrétne bola tá vaša?

Písal som o tom, ako trávia vojaci v Afganistane Vianoce. Zaujalo ma, ako môže skupina ľudí oslavovať tieto sviatky tak ďaleko od rodín.

Tam ste aj zistili, o čom bude druhá kniha?

Skôr som prišiel na to, kde sa bude príbeh odohrávať. Tému som v hlave nosil už dlhšie. Chcel som napísať príbeh o mladých ľuďoch v mojom veku, ktorí prechádzajú dôležitými zmenami v živote. Ak som však túto tému zasadil do bežného prostredia, vôbec to nefungovalo. Keď som však prišiel do Afganistanu, spoznal som tých chlapcov a zistil som, že v podstate zažívajú to isté čo ja, len v inom prostredí, že riešia podobné veci, len na rozdiel odo mňa kráčajú po tenkej červenej čiare. Zistil som, kde budú moje postavy žiť.

Väčšina ľudí o vojnách počúva každý deň z médií. Mnohí si tak môžu povedať, že písať knihy o niečom takom nie je v podstate potrebné.

Myslím si, že je to veľmi dôležité z jedného prostého dôvodu. Média, od tých tlačených, cez rádiá až po televízie, musia o vojne informovať svojím špecifickým spôsobom. Informujú o aktuálnych udalostiach, opisujú ich a zvyčajne si vyberajú tie najhoršie veci. Ale tam to končí. Ak však rozmýšľate spätne o nejakom konflikte, o nejakej vojne, nepamätáte si informácie, ktoré ste mali z médií, ale skôr si spomeniete na skutočné príbehy ľudí. Keď sa chcete o nejakej vojne dozvedieť viac, neotvoríte si noviny, ale prečítate si knihy, ktoré približujú každodenný život – realitu ľudí a ich utrpenie. To je to, čo pretrvá oveľa dlhšie. Myslím si, že každá vojna si zaslúži knihu o jej ľuďoch, pretože len takáto myšlienka môže pretrvať. Naším problémom je, že tieto dve roviny veľmi spájame a že ľudí vnímame len ako veci, len ako informácie, ktoré máme z médií. Potrebujeme sa na celú tú vojnu dívať aj z inej perspektívy, aby sme lepšie pochopili a najmä zistili, čo sa za ňou skutočne ukrýva.

Chýba nám teda osobnejší pohľad na vojnu?

Áno, pretože sme pri informáciách o vojne celkom ľahostajní, ako keby sa nás to vôbec netýkalo. Preto je dôležité, aby o vojnách vznikali knihy, aby sa nás tie príbehy dotkli, aby sme mali niečo, o čom môžeme ďalej premýšľať. Knihy aj filmy o vojne nás k nim svojím spôsobom približujú oveľa viac ako informácie z médií. Len tak dokážeme vnímať, že ľudia tam trpia a zomierajú.

V mnohých smeroch bola vaša kniha Telo podobná knihe Žltí vtáci od Kevina Powersa, v ktorej písal o vojne v Iraku.

Áno, máte pravdu. Knihy dokonca vyšli v rovnakom období, aj preto sme sa s Kevinom Powersom stretli na jednej akcii v Lyone. Knihy nespája len vojenský konflikt, ale aj to, ako sú napísané, o čom sú a akí sú v nich hrdinovia.

V tej vašej knihe sú väčšinou tridsiatnici.

Áno, chcel som v podstate napísať román o svojej generácii, v istom zmysle generačnú výpoveď.

V čom bol ten vek pre vás taký dôležitý?

Keď som mal 26, vyšla mi moja prvá kniha a celý môj život sa od základov zmenil. Zrazu som mal úplne inú prácu, zvyky, život. Musel som sa naučiť pracovať s takou časťou svojej osobnosti, s ktorou som dovtedy nemal absolútne žiadne skúsenosti. Uvedomil som si, že na nikoho iného a na nič iné ako na seba sa v tejto práci nemôžem spoľahnúť. Musel som v sebe nájsť silu neustále sa zlepšovať.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Hrdinovia knihy Telo sú aj veľkí samotári, ktorí majú problém s komunikáciou. Mnoho ľudí má podobný problém, hoci nezažili vojnu. Čím to je? Môžu za to technológie?

V istom zmysle áno. Súčasní ľudia sú väčší samotári ako tí v minulosti, hoci paradoxne teraz sú oveľa menej sami vďaka technológiám, ktoré ich spájajú s celým svetom. Ľudia sú stále hladní po kontaktoch, sú frustrovaní a nespokojní s počtom lajkov na sociálnych sieťach. Práve toto bolo veľmi zaujímavé pozorovať v Afganistane, kde vojaci stále mysleli na svoje rodiny, ale mohli sa s nimi spojiť cez telefón len zriedka. Paradoxné na tom bolo, že táto komunikácia im to svojím spôsobom zhoršovala, pretože niektorých kontakt s rodinami privádzal do šialenstva. Myslím si, že to dosť symbolizuje to, čo prežívame dnes.

Asi nie ste veľkým fanúšikom sociálnych sietí.

Vôbec nie som na Facebooku, ani na Instragrame, v podstate nikde. Na spojenie mám len svoj e-mail. Možno je to trochu stupídne, keďže by som sa mal viac predávať, ale to by mi nebolo veľmi prirodzené. Neznamená to však, že som úplný ignorant – každý deň si niekoľkokrát kontrolujem e-mail aj telefón. Skôr si myslím, že mi svojím spôsobom vyhovuje istý druh izolácie, ktorú potrebujem na písanie. Veľa času trávim sám a vyhovuje mi to. Možno je ťažké dosiahnuť medzi týmito dvoma vecami rovnováhu, ale neprivádza ma do šialenstva, keď strávim celý deň alebo víkend úplne sám.

Máte teda asi menej priateľov?

Mám ich len pár. Vidíte, ale to je problém našej doby, že máme tendenciu všetko počítať, napríklad priateľov. Nedávno som čítal jednu sociologickú štúdiu, ktorá analyzovala, s akým maximálnym počtom ľudí môžeme mať skutočný vzťah. Myslím, že mám od toho počtu veľmi ďaleko, ale zas som presvedčený, že mám priateľov viac než dosť.

Kniha Telo je aj knihou o jazvách a ranách, ktoré ľudí menia. Po každej jazve už jej hrdinovia nedokážu byť takí, akými boli pred tým.

Použil som tú tému svojím spôsobom ako metaforu, pretože rany schytávame nielen na fronte, ale aj v obyčajnom živote. Vo vojne jazvy vznikajú rýchlejšie a sú viditeľnejšie ako v bežnom živote, pretože na fronte sa udalosti dejú hrozne rýchlo a sú oveľa nebezpečnejšie. Ale jazvy vznikajú aj v bežnom živote. Ich následkom je hlavne to, že mnohé veci, ktoré sme dovtedy robili, nás už neuspokojujú ako predtým. Musíme sa ich jednoducho vzdať a ísť ďalej, hoci sa zo všetkých síl snažíme byť takými, akými sme boli predtým. Pretože nechceme a veľmi ťažko sa dokážeme vzdať predstavy, akú máme o sebe. Táto kniha však nie je len o ranách, je aj tom, že som ňou chcel isté veci nechať za sebou – nejaké vzťahy, zvyky a podobne. Chcel som sa prosto pohnúť ďalej a už prestať myslieť na to, čo bolo.

Vaša posledná kniha Čierna a strieborná je podobne ako predchádzajúca plná detailov každodenného života. Čo je za tým?

V detailoch môžeme nájsť mnoho prekvapení aj nečakaných momentov. Niekedy je jednoduchšie nájsť zázraky v malých náhodných veciach či momentoch ako v obrovských a úžasných ambíciách a projektoch. Myslím si, že detaily sú istým druhom mojej obsesie, ktorá vychádza z mojej záľuby v matematike.

Takéto detaily obľubuje aj kanadská autorka Alice Munro, ktorá pred troma rokmi získala Nobelovu cenu.

Áno, aj preto ju mám veľmi rád.

V poslednej knihe ste napísali: „Cítim, že sa nachádzam na vrchole našich existencií, na prchavom žiarivom najvyššom bode. Kladiem si otázku, ako dlho to bude trvať a akým spôsobom to najlepšie naplno vychutnať.“ Už na tú otázku poznáte odpoveď?

Stále o tom premýšľam a vždy som mal rovnaký pocit, že veci, ktoré robím, nerobím dobre. Myslím si však, že ide o tú energiu a možno potenciál, ktorý vložíte do toho, čo robíte. Avšak za všetkým, čo robím, sa vždy ukrýva úzkosť, aby som veci robil správne, najlepšie, ako viem, a všetko si usporiadal tak, aby som s tým nakoniec bol spokojný. Myslím si však, že na tú otázku nikdy nebudem vedieť odpovedať.

Takže ste svojím spôsobom perfekcionista?

Určite áno, ale nie je to asi najlepšia vlastnosť. Je dobrá v písaní, ale nie v osobnom živote.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie