Tí druhí, bezcitní, zlí a hlúpi existujú. Nenahovárajme si opak

Láskavý a chápajúci tón, akým píše o súčasnom Slovensku Ján Markoš, vysoko oceňujem. O to viac, že to robí napriek realite, v akej žijeme.

Ak teraz čakáte „ale“, nedočkáte sa. Pochvala nie je v tomto prípade obvyklým úvodom ku kritike. Vysvetlím však, v čom vidím veci inak, a to bez nároku, že môj pohľad je pravdivejší alebo presnejší. Je to príspevok do potrebnej diskusie založenej na rešpekte k oponentovi.

Ján Markoš inými slovami píše, že podliehame predsudkom (skreslenému vnímaniu) o tých druhých, ktorí pritom nie sú nijakou homogénnou skupinou. To, že sami seba považujeme za lepších, ako sú oni, je morálny gýč. A dodáva, že trpíme pocitom nadradenosti. My – prozápadní voliči Korčoka a zástancovia demokracie. Oni – podporovatelia Putina, domácich extrémistov a ničitelia prírody.

Nesúhlasím. Takéto delenie nie je rozprávkové, ale skutočné.

Podozrievajú nás z morálnej nadradenosti

To, že to uznáme a pochopíme, neznamená, samozrejme, že k tým druhým budeme pristupovať z pozície morálnej nadradenosti. Kto to robí, koná zle a hlúpo.

Prestaňme si však nahovárať, že medzi „my“ a „oni“ nie sú zásadné rozdiely. Takmer štyridsaťročné skúsenosti reportéra, ktorý precestoval Slovensko krížom-krážom a napísal o nich knihu Slon na Zemplíne (Absynt, 2018), mi hovoria čosi iné, ako uvádza Ján Markoš.

Pri potulkách Slovenskom som, myslím, necítil ani neprejavoval pocit nadradenosti voči jednoduchým ľuďom akéhokoľvek názoru. Naopak, často som sa stretával s tým, že oni apriórne upodozrievali z takého pocitu mňa. To oni, tí druhí, sa vymedzovali voči mne, už keď ma zbadali a pozdravil som ich. Vycítili moju „inakosť“ z tónu a obsahu reči, z oblečenia, z vľúdneho úsmevu, zo záujmu.

Od prvej sekundy som bol Bratislavčan, čosi ako kolonizátor. Čím som bol zdvorilejší, tým viac ma podozrievali z pocitu morálnej nadradenosti. Priepasť som vnímal ako neznesiteľnú, a ak som skĺzol k hrubosti podobnej tej ich, priblížil som sa im, no za cenu pohŕdania sebou samým.

V tejto pasci som sa prvýkrát ocitol počas prvých slobodných volieb v Československu na jar 1990. Ako reportér som ich sledoval na Kysuciach. Tamojší závan slobody ma ofúkol alkoholovým dychom miestnych chlapov, nadávkami, hrubosťou a antisemitizmom, ktoré boli iné ako frflanie, ktoré som poznal dovtedy.

Za socializmu na komunistov kysuckí chlapi nenadávali, báli sa. Na hnutie Verejnosť proti násiliu (VPN), ktoré prišlo s heslom „Dobré ráno, Slovensko“ a presadzovalo návrat do Európy, si však schuti zanadávali, pretože to už bolo beztrestné. Už vtedy im prekážal, podľa ich slov, pragocentrizmus (rovnaký mentálny kód nenávisti voči elitám obsahoval neskôr bratislavocentrizmus) a prozápadná podriadenosť likvidujúca všetko národné.

Na Kysuciach ako laboratóriu rurálneho Slovenska ešte chvíľu ostaneme. Zrozumiteľnú odpoveď, prečo je to tam tak, mi poskytol sociológ Vladimír Krivý, ktorý prišiel s výskumom volebného správania, ktoré sa v istých regiónoch takpovediac prenáša z generácie na generáciu. V prípade Kysúc potomkovia voličov HSĽS a arizátorov podporovali po roku 1989 Mečiarovo HZDS, neskôr s rovnakou vervou Ficov Smer, Kotlebovu ĽSNS či Uhríkovu Republiku. Nemohlo mi to vyjsť inak ako tak, že politické správanie a voličské preferencie sú akýmsi mentálnym kódom, psychologickou snímkou, ktoré sa dedia.

Všetko zmenila ruská agresia

Keď som neskôr, po roku 2016 v rámci občianskej iniciatívy Zabudnuté Slovensko, ktorej heslom bolo Otvorene o extrémizme, moderoval 44 diskusií v regiónoch s vysokou podporou ĽSNS, kam prichádzali aj voliči Kotlebu, moje poznanie sa prehĺbilo. Tí ľudia boli plní zloby, pocitov krivdy a hnevu. Elementárny rešpekt ku každej ľudskej bytosti mi nebránil s nimi zásadne a neraz aj ostro nesúhlasiť.

Chápal som aj to, že podporovateľov extrémizmu (kam začali čoraz viac patriť aj voliči Smeru) nezmením – ako sa írečito hovorí, „nepreonačím ich“ –, ale máme možno šancu ukázať tým ostatným, neraz nerozhodnutým, akí sú tí prví zlí a hlúpi. Extrémisti sa sami demaskovali, najviditeľnejšie to bolo na našej pamätnej diskusii v Kežmarku, kam ich prišiel celý autobus v zelených mikinách na čele s Mazurekom.

To všetko bol však iba prológ. Pre časť popletených voličov Kotlebu som mal s privretím oboch očí pochopenie, keďže prišli zničujúce sociálne siete a zrak im zaslepila propaganda voči prozápadným elitám, na ktorej ĽSNS a neskôr Smer, SNS aj Republika rástli.

Akúkoľvek empatiu som však stratil po ruskej agresii proti Ukrajine vo februári 2022. Pre podporovateľov ruských vrahov detí a žien z Buče a iných miest nemám vo svojom srdci pochopenie a v duši zľutovanie. Sú mi odporní bez ohľadu na to, či sa budeme v Bratislave sporiť o to, či sú skôr hlúpi, zlí alebo nevzdelaní.

Keď som sa opakovane túlal po severovýchode Slovenska, kde je podpora Putina a Harabina najvyššia, nedokázal som v sebe maskovať vlastný hnev. Áno, súhlasím, reportér by mal byť za každých okolností nestranný, bez emócií, už mi to však nešlo, a tak som nadlho na tieto cesty rezignoval.

Pohŕdajú nami, pochopme to

Tu sa oblúkom dostávam k Jánovi Markošovi. Nielen Mahátma Gándhí, každý by sa mal usilovať o nedosiahnuteľný ideál láskavosti a rozlišovania medzi zlými skutkami a ich nositeľmi (to prvé odsudzujeme, to druhé sa usilujeme pochopiť). Najmä teraz cez Veľkú noc je veľkou výzvou prikázanie „nenávidieť hriech, nie hriešnika“.

Zároveň však, nazdávam sa, nemôžeme skĺznuť ani do priepasti ignorovania zásadných rozdielov medzi „my“ a „oni“. „Tí druhí“ – bezcitní, zlí a hlúpi – existujú a jedným z ich poznávacích znamení je, že tak ako sa tu my usilujeme ich spoznať a pochopiť, oni na poznanie nás zvysoka kašlú. Vice versa v porovnaní napríklad s mojimi reportážnymi cestami na Kysuce, Horehronie alebo Zemplín platí, že nijaký novinár z dezinformačného webu sa nepôjde túlať po bratislavských kaviarňach, aby nás empaticky pochopil, pretože nami úprimne pohŕda.

My a oni nie je rozprávkový konštrukt, ktorý treba zbúrať, ale realita, v ktorej žijeme. Aj tieto prezidentské voľby ukazujú, že hranica je urbánno-rurálna. Významný je fakt, že Ivana Korčoka podporujú sídla nad 20-tisíc obyvateľov, zatiaľ čo Petra Pellegriniho tie menšie.

Delenie na my a oni je teda prirodzené a reálne. Iná vec je, a v tom s Jánom Markošom plne súhlasím, že „tých druhých“ nemôžeme ponižovať, urážať a zosmiešňovať, to priepasť iba prehĺbi. Čo s tým? Nevidím inú cestu ako napriek (vďaka) tomuto poznaniu nerezignovať na pokusy viesť s nimi dialóg, akokoľvek beznádejne to môže vyzerať. Len si najprv nalejme čistého vína.