Denník N

Tí druhí, bezcitní, zlí a hlúpi existujú. Nenahovárajme si opak

Foto N - Andrej Bán
Foto N – Andrej Bán

Ad. Ján Markoš: My sme tí dobrí, oni sú tí zlí.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Láskavý a chápajúci tón, akým píše o súčasnom Slovensku Ján Markoš, vysoko oceňujem. O to viac, že to robí napriek realite, v akej žijeme.

Ak teraz čakáte „ale“, nedočkáte sa. Pochvala nie je v tomto prípade obvyklým úvodom ku kritike. Vysvetlím však, v čom vidím veci inak, a to bez nároku, že môj pohľad je pravdivejší alebo presnejší. Je to príspevok do potrebnej diskusie založenej na rešpekte k oponentovi.

Ján Markoš inými slovami píše, že podliehame predsudkom (skreslenému vnímaniu) o tých druhých, ktorí pritom nie sú nijakou homogénnou skupinou. To, že sami seba považujeme za lepších, ako sú oni, je morálny gýč. A dodáva, že trpíme pocitom nadradenosti. My – prozápadní voliči Korčoka a zástancovia demokracie. Oni – podporovatelia Putina, domácich extrémistov a ničitelia prírody.

Nesúhlasím. Takéto delenie nie je rozprávkové, ale skutočné.

Podozrievajú nás z morálnej nadradenosti

To, že to uznáme a pochopíme, neznamená, samozrejme, že k tým druhým budeme pristupovať z pozície morálnej nadradenosti. Kto to robí, koná zle a hlúpo.

Prestaňme si však nahovárať, že medzi „my“ a „oni“ nie sú zásadné rozdiely. Takmer štyridsaťročné skúsenosti reportéra, ktorý precestoval Slovensko krížom-krážom a napísal o nich knihu Slon na Zemplíne (Absynt, 2018), mi hovoria čosi iné, ako uvádza Ján Markoš.

Pri potulkách Slovenskom som, myslím, necítil ani neprejavoval pocit nadradenosti voči jednoduchým ľuďom akéhokoľvek názoru. Naopak, často som sa stretával s tým, že oni apriórne upodozrievali z takého pocitu mňa. To oni, tí druhí, sa vymedzovali voči mne, už keď ma zbadali a pozdravil som ich. Vycítili moju „inakosť“ z tónu a obsahu reči, z oblečenia, z vľúdneho úsmevu, zo záujmu.

Od prvej sekundy som bol

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie