Denník N

Slovensko na ceste od sebadiskvalifikácie k samoizolácii?

Foto – TASR
Foto – TASR

Niekoľko dodatočných poznámok k výročiu vstupu Slovenska do NATO.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Autorka je sociologička, IVO

Dvadsaťročnica členstva Slovenska v Severoatlantickej aliancia bola príležitosťou na viaceré bilančno-aktualizačné články, slávnostné aktivity i symbolické gestá. Miera a intenzita pripomínania v rôznych prostrediach zrkadlila súčasné postoje k severoatlantickému spojenectvu – od potvrdenia zásadnej správnosti tohto kroku cez váhavé ‚predsalenpripomenutie‘ až po alibistické, beznázorové mlčanie.

Napínavý a robustný príbeh vzopätia Slovenska v záujme návratu na cestu integrácie podrobne opísal Martin Bútora, jeden z jeho kľúčových aktérov a v neposlednom rade i tvorcov jeho úspešného zavŕšenia. Aj on spomína, že jedným z podstatných kritérií schválenia vstupu do NATO boli otázky týkajúce sa spoločenskej podpory, čiže: je vstup do NATO prijímaný verejnou mienkou? Je naša krajina hodnotovo kompatibilná so spojencami? Inými slovami, pre úspech integrácie bolo životne dôležité získať mysle a srdcia slovenskej verejnosti alebo, ako to ešte lapidárnejšie povedal niekto významný (citujem voľne, podľa zapamätaného): ‚nepotrebujeme vašu vojenskú silu, ale vaše jasné prihlásenie sa k hodnotám spoločenstva‘.

A to nebolo jednoduché. Podpora verejnosti v tom čase zďaleka nebola väčšinová, bola plytká, slabo ukotvená v spomínaných hodnotách a navyše veľmi premenlivá – každá zahraničnopolitická udalosť, pri ktorej mohol zafungovať silný antiamerický sentiment, znamenala jej prepad. Bola som vtedy súčasťou sociologického tímu, ktorý pre medzirezortný predvstupový PRENAME pravidelne uskutočňoval obsiahle výskumy a identifikoval neuralgické body nesúhlasu. Spomínam to aj preto, lebo mnohé z toho, čo sme sa o hodnotovom nastavení časti slovenskej spoločnosti dozvedeli vtedy, platí aj dnes.

Iste, nachádzame sa v inom medzinárodnom kontexte, ale práve viaceré podobnosti ukazujú, že ide o zotrvačnosť hlbších kultúrnych kódov, ktoré aktivuje sila sociálnych médií i nezodpovední politici. Tak napríklad jednou z námietok odporcov vstupu do NATO bolo tvrdenie: „Načo je nám NATO, veď nás nikto neohrozuje, sme mierumilovný, priam holubičí národ.“ A bolo potrebné trpezlivo vysvetľovať, že existujú aj iné ako klasické vojenské hrozby, že „geopolitická bezstarostnosť“ je do dobrého počasia, ale nemusí platiť v budúcnosti, že Slovensko nemôže byť čierny pasažier európskeho bezpečnostného systému, spoliehať sa na iných, ale aktívne sa nepodieľať a pod.

Ďalšou výzvou bol komplex malej krajiny, ktorá má čosi ako antiveľmocenský reflex – my malí máme byť ticho a čakať, ako sa veľkí dohodnú… čiže pohodlná stratégia prežitia, ale aj častý naratív bezmocnej obete, o ktorej sa rozhoduje niekde inde. Podobne je to s predstavou zlatej strednej cesty medzi Západom a Východom; ilúziou, že existuje medzipriestor neutrality. Ďalej hlboký, iracionálny antiamerikanizmus, a keďže Aliancia bola spájaná najmä so Spojenými štátmi, bolo dôležité rozptýliť aspoň niektoré stereotypy.

Prijatie do NATO bolo malým krokom pre Alianciu, ale obrovským krokom pre Slovensko. Napriek mnohým výkyvom v podpore, či už pre NATO, alebo EÚ, nebolo členstvo nikdy zásadne spochybnené. Tak napríklad iniciatíva ĽSNS v roku 2016 zozbierať podpisy referenda o členstve, pochopiteľne, s cieľom mobilizovať odporcov, sa skončila fiaskom. A napriek nelichotivým prvenstvám Slovenska vo verejnomienkových rebríčkoch – napríklad o náklonnosti ku konšpiráciám či k proruským naratívom – na úrovni verejnosti je stále väčšia časť spoločnosti na strane nášho zotrvania v EÚ i NATO. V kontexte spomenutých kultúrno-hodnotových parametrov s ňou však neradno hazardovať a privolávať zo skrine kostlivcov.

V čase najväčšej integračnej beznádeje, začiatkom roku 1998, Inštitút pre verejné otázky vydal publikáciu Slovensko v šedej zóne? Rozširovanie NATO, zlyhania a perspektívy editorov Martina Bútoru a Františka Šebeja. Jeden z autorov Marián Leško výstižne (ako vždy) nazval svoju kapitolu ‚Príbeh sebadiskvalifikácie favorita‘. Toto dejstvo sa skončilo priaznivo – kvalifikovali sme sa. Pred pár dňami na konferencii SFPA (po 20 rokoch sa prvýkrát konala bez spolupráce s ministerstvom zahraničných vecí) zaznelo aj takéto hodnotenie – súčasná politika suverénnej zahraničnej politiky môže mať za následok „samoizoláciu Slovenska“. Neradostná perspektíva. Ale verím, že ešte stále máme možnosť ju odvrátiť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie