Denník N

Smrť matky jej pomohlo zvládnuť umenie. Keď tvoríme, emócie z nás idú ľahšie von, vraví arteterapeutka Linda van Dalen

Linda van Dalen. Foto N - Peter Lázár
Linda van Dalen. Foto N – Peter Lázár

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Keď Linde van Dalen ako pätnásťročnej zomrela matka, zažila vraj najťažšie obdobie v živote. Vyrastala v slobodnom a tvorivom prostredí, ako dieťa tancovala a chodila do ZUŠ, no po smrti mamy mala pocit, akoby jej svet zanikol.

Počas štúdia na Fakulte umení košickej Technickej univerzity si uvedomila, že umelecká tvorba jej pomáha a že sa prostredníctvom nej podvedome vyrovnáva so stratou, ale aj s pocitmi úzkosti a inakosti, ktoré prežívala. „Zhmotnila som niečo, čo vo mne dlhé roky driemalo a čo ma trápilo. Vtedy som pochopila, akú terapeutickú silu má umenie,“ vraví Linda van Dalen.

Terapia umením si ju získala, postupne absolvovala arteterapeutické a psychoterapeutické kurzy doma na Slovensku aj v rodnom Holandsku a pred deviatimi rokmi založila v Košiciach vyhľadávané arteterapeutické centrum pre deti a dospelých CHAT.

V rozhovore hovoríme aj o tom:

  • ako si uvedomila, že sa umením vyrovnáva s tým, čo ju trápi;
  • ako arteterapia prebieha a s čím všetkým dokáže pomôcť;
  • prečo pri práci s klientmi oddeľuje vlastnú skúsenosť;
  • ako sa v priebehu rokov zmenili problémy, s ktorými ju ľudia vyhľadávajú;
  • v čom sa líši arteterapia na Slovensku a v Holandsku.

Terapii umením sa venujete takmer dekádu. Aká bola vaša cesta k umeniu?

Nepamätám si, že by som niekedy nechcela byť umelkyňou. Od detstva ma to bavilo. Narodila som sa v Holandsku, kam moja mama emigrovala za otcom v roku 1984 a vyrastala som na MTV a hitoch 80. rokov. Už ako malá som imitovala všetky choreografie, ktoré som v televízii uvidela, a mama ma potom ako štvorročnú prihlásila na balet a moderné tance.

V 90. rokoch, keď sme sa po rozdelení republiky presťahovali do Košíc, odkiaľ mama pochádzala, som tancovala v tanečnom divadle Vánok. Veľký vplyv v tomto období mala na mňa aj moja stará mama, ktorá tiež tancovala balet. Kedysi bola módnou návrhárkou, mala vlastný salón, prehliadky v Paríži a tridsať rokov učila na ZUŠ, kam som neskôr aj ja chodila. Žila som teda v takom slobodnom a umeleckom prostredí, stále sme chodili niekam do múzeí a galérií.

Spomínate si na nejaké dielo, ktoré na vás v detstve obzvlášť zapôsobilo?

Áno, Nočná hliadka od Rembrandta. Už ako dieťa ma fascinovalo, aké obrovské je to dielo a koľko vecí sa na ňom deje. Čím som k nemu išla bližšie, tým viac detailov som vnímala, a keď som sa vzďaľovala, získavala som komplexnú atmosféru. Bolo to niečo úžasné. Milovala som sa pozerať na umenie, hoci vtedy som si ešte neuvedomovala, že by mohlo na človeka vplývať aj terapeuticky.

Rembrandt van Rijn: Nočná hliadka, 1642. Dielo je aktuálne vystavené v Rijksmuseum, Amsterdam. Foto – Wikimedia

Kedy u vás nastal ten moment?

Keď som bola na vysokej škole. Študovala som nové médiá a vždy, keď som dokončila semestrálnu prácu, som sa cítila o čosi ľahšie. Nebolo to tým, že bol záver semestra a opadol by zo mňa stres a tlak, vychádzalo to priamo z kreatívnej činnosti. Ventilovala som ňou vnútorný tlak a veci, ktoré som v sebe potláčala. Samozrejme, vtedy som si terapeutickú rovinu ešte priamo neuvedomila, to prišlo až spätne. Vedela som však, že je mi ľahšie a cítim sa lepšie.

Spomínali ste mi, že vám ako tínedžerke zomrela matka. Ako si na to obdobie spomínate?

Bolo to v prvom ročníku na strednej, keď som mala pätnásť rokov. Mama

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Košice

Rozhovory

Vizuálne umenie

Životy žien

Kultúra

Teraz najčítanejšie