Slovensko sa nedelí na dobrých a zlých. Ľudí v strede dokonca poznáte

Autor je publicista a prekladateľ

Pred časom som sa ocitol v krčme v jednej stredoslovenskej obci. Bola to veľká obec. Krčma však bola malá. Jedna miestnosť. V nej samí chlapi. Teda okrem krčmárky. Veľa sa pilo a veľa sa rozprávalo – zachytil som aj reči o Slovanoch. Týpek v mikine Wu Tang si rozumel s týpkom v mikine Thor Steinar. Záchod bol vonku, ale ďaleko, takže sa čúralo na múr. Kostola.

Nemusím pokračovať, ale môžem: bola to obec, v ktorej Smer a Hlas dosiahli vysoko nadpriemerný výsledok. Tretia bola SNS a spolu by mali takmer ústavnú väčšinu. Mám pokračovať ešte ďalej? Nemusím.

Nemusím, hoci by to bol šťavnatý text. Trochu, ako keď sa idete pozrieť do rezervácie; trochu, ako keď s blahosklonnosťou pozorujete niekoho, s kým si – neklamme si – nie ste celkom rovní. Ale bol by vtipný! Aj by ste sa pobavili, aj by ste sa utvrdili v tom, že všetko je, ako má byť: my sme tí dobrí a oni sú tí zlí. Bezcitní, zlí a hlúpi existujú a netreba si nahovárať opak.

Píšem to preto, že Ján Markoš napísal článok s názvom My sme tí dobrí a oni sú tí zlí. Andrej Bán naň reagoval článkom Tí druhí, bezcitní, zlí a hlúpi existujú. Nenahovárajme si opak.

Otvorili tak diskusiu o tom, aká je tá bájna druhá strana. Na túto diskusiu je najvyšší čas, no a ak môžem, chcel by som do nej prispieť aj ja.

Slamený panák a zakorenené predstavy

Ján Markoš píše o vnímaní my verzus oni. „My volíme Korčoka. My sme tí vzdelaní. Inteligentní. A dobrí. Oni volia Pellegriniho. Sú (vraj) nevzdelaní. Hlúpi, nerozumejú súčasnému svetu.“

Andrej Bán reaguje: „Prestaňme si však nahovárať, že medzi ‚my‘ a ‚oni‘ nie sú zásadné rozdiely. Takmer štyridsaťročné skúsenosti reportéra (…) mi hovoria čosi iné, ako uvádza Ján Markoš.“

Moja skúsenosť z nemenovanej stredoslovenskej obce by mohla potvrdzovať to, čo píše Andrej Bán, lenže skutočnosť, sviňa jedna, je komplikovanejšia.

Mám pocit, že Andrej vlastne nerozumie, o čom Markoš píše: Markoš totiž nepíše, že bezcitní, zlí a hlúpi ľudia neexistujú. Vôbec to netvrdí a Andrej tak vlastne vyvracia slameného panáka. Markoš píše v skutočnosti o nás – o tom, ako vnímame seba, ich aj Slovensko. A má pravdu.

Obrazne povedané: Ján Markoš povedal, že svet nie je len čierny a biely. A Andrej Bán povedal, že čierna existuje. No áno, existuje, a? Veď to nikto nespochybňuje, ale kľúčová otázka znie takto: sú všetci „oni“, teda voliči koalície a/alebo Pellegriniho, bezcitní, zlí a hlúpi?

To teda ani náhodou.

Slovensko nie je rozdelené na dve časti

Slovensko v prvom rade nie je rozdelené na dve časti, na dobrých a zlých, ale veľmi zjednodušene na tri: na dva protipóly a ľudí v strede. Pre tých sa nedávno objavil pojem „à la carte“ – ide o ľudí, ktorí majú spoločné záujmy s oboma stranami.

Obe tieto údajné skupiny – dobrí a zlí – navyše nie sú ani náhodou jednoliate, lebo tak ako sú obrovské rozdiely medzi voličom KDH a PS, tak sú obrovské rozdiely aj medzi voličom SNS a Hlasu. Prečítajte si napríklad článok Dušana Mikušoviča o fókusovej skupine voličov koalície.

Charaktery voličov, ich rozhodnutia a preferencie sú v skutočnosti omnoho komplexnejšie a premenlivejšie, než si pripúšťame. Ak tomu neveríte, porovnajte si výsledky parlamentných volieb s prvým kolom volieb prezidentských. Celkom rozdiel, však? Ak chcete, vyplýva z toho, že dnešná situácia nie je neriešiteľná a navždy. Ale iba ak chcete – druhá možnosť je oddávanie sa bezmocnosti a nadávaniu.

Spoločnosť je omnoho rôznorodejšia, než si myslíme a hovoríme. Juraj Lukáč napríklad pred pár dňami v rozhovore povedal, že ešte nestretol človeka, ktorý podporuje Ukrajinu a chce strieľať medvede.

Áno, takto by to bolo pekné a zapadalo by to do našej predstavy o dobrých a zlých, ale to, že ho nestretol, znamená len to, že ho nestretol. Takí ľudia existujú, poznám ich. To je ten à la carte stred a my sa naň síce môžeme hnevať, ale to je zhruba všetko. Jeho existencia sa nedá poprieť, tých ľudí poznáte a vidieť ich aj v prieskumoch. Tento stred nezmizne a bude tu vždy.

My dokonalí

Dostávam sa k časti, ktorá by sa mohla volať Slovo do vlastných radov. Ani my totiž nie sme takí dokonalí, za akých sa považujeme. Prepáčte.

Máme napríklad vlastné hoaxy – okuliare – a máme aj veci, ktorým s radosťou uveríme bez ohľadu na fakty. Po prvom kole volieb predsa po internete kolovala mapa, ktorá mala ukazovať kauzalitu medzi diaľnicami a hlasmi pre Korčoka. Dobre, ale veď tie isté oblasti pred pár mesiacmi hlasovali úplne inak. Vtedy tam tie diaľnice nestáli?

Máme vlastné zafixované predstavy – napríklad o tom, ako sú oblasti mimo veľkých miest intelektuálne vyprahnuté, plné práve tých bezcitných, zlých a hlúpych ľudí. Ibaže Korčok v prvom kole vyhral aj mimo veľkých miest, zobral Záhorie, Oravu, Liptov a Spiš a vyhral dokonca aj v Harabinovej rodnej Ľubici.

Máme aj vlastný slovník: oni sú ovce a hľadajú vodcu, my tvoríme komunitu a hľadáme lídra. Oni hľadajú spasiteľa, ale my v žiadnom prípade – hoci napríklad hagiografický článok o Ivanovi Korčokovi, ktorého autorom je sám Andrej Bán, svedčí o opaku.

Nie, ja naozaj nechcem dávať pomyselné rovná sa medzi voliča Progresívneho Slovenska a SNS. Existujú predsa objektívne dôkazy o tom, kto je na tom kognitívne lepšie. Len hovorím, že aj my nesprávne vnímame ich, seba aj Slovensko. Oni nie sú jednoliati a len hlúpi. My nie sme jednoliati a len múdri. A Slovensko nie je rozdelené na dve časti a nie je to ani diera – ukázalo to prvé kolo volieb a verím, že druhé to ukáže ešte lepšie.

Na záver pár slov o tom, prečo je takéto vnímanie navyše aj škodlivé.

Takto Fico porazený nebude

Keď napríklad poviete, že všade mimo veľkých miest je to jedno veľké prázdno, dosť naštvete ľudí, ktorí tam žijú a sú na vašej strane. Budú naštvaní naozaj dosť a právom a ešte aj budú mať pocit, že sa nadraďujete.

Keď napríklad všetkých voličov koalície označíte za odpad, takisto ich dosť naštvete. A to napriek tomu, že ak sa má niečo zmeniť, minimálne časť z nich potrebujete. Lenže ako ich chcete osloviť, keď ich predtým urážate?

Keď k voličom koalície pristupujete ako k pozorovaniu šimpanzov, v roku 2024 tým už naozaj dávate najavo len to, že sa považujete za nadradeného. Bez ohľadu na to, do akého intelektuálneho šmú to zaobalíte.

Keď ste presvedčení, že je to jednoliata masa, mýlite sa. Keď ste presvedčení, že tou jednoliatou masou sme my, mýlite sa presne rovnako.

Keď si myslíte, že dobrí sú navždy dobrí, zlí navždy zlí a nič medzi tým neexistuje, pozrite sa do tej Ľubice: v roku 2019 tam v prvom kole o 25 percentuálnych bodov vyhral Štefan Harabin. V druhom o 20 Zuzana Čaputová. Veď sám Andrej Bán vo svojom aktuálnom článku odtiaľ dokladá, že Markoš má pravdu. Tak potom?

Tieto presvedčenia sú teda nepravdivé a navyše aj škodlivé, lebo bránia pochopeniu reality, ktorá je objektívne omnoho komplikovanejšia. A rovnako bránia aj dosiahnutiu cieľa, ktorý dnes pravdepodobne považujete za najdôležitejší, teda porážke Roberta Fica. S kým ho totiž chceme poraziť, ak otvorene opovrhujeme ľuďmi, ktorých na tú porážku potrebujeme?

Mimochodom, Ján Markoš píše aj toto: „Pocit nadradenosti je vec, s ktorou nie je dobré sa zahrávať. Ľahko totiž môže viesť ku krutosti.“ No a to aj vidíme: prakticky totiž neexistuje nadávka, ktorá by voličom koalície ešte nebola uštedrená. Ja viem, že ľudia si myslia, že na to majú právo.

Riešenie, krok prvý

Nikto nespochybňuje, že – ako píše Andrej Bán – na Slovensku naozaj existujú aj bezcitní a zlí hlupáci. Ibaže Ján Markoš napísal niečo úplne iné: že v mnohých veciach sme si podobní a v mnohých k sebe máme bližšie, než sme si ochotní priznať. A to je pravda.

Je to pravda v zafixovaných predstavách o tej druhej strane a o sebe, v predsudkoch a vo vžitých predstavách o Slovensku, ktoré s realitou nemajú nič spoločné.

Je to však pravda aj na tej druhej a lepšej strane: samozrejme, existujú – ako píše Andrej Bán – „obrovské a zásadné rozdiely“. No áno, tak s tými ľuďmi nič, nikto predsa nehovorí, že máte presviedčať 5G konšpirátora.

Zároveň však platí, že s mnohými inými – a je ich fakt množstvo – by ste sa dokázali porozprávať, ba dokonca, šokujúco, aj sa na mnohom zhodnúť. Teda ak ich predtým neoznačíte za úplných idiotov. Naozaj si prečítajte článok Dušana Mikušoviča.

Slovensko nie je rozdelené na dva tábory, neplatí to politicky, spoločensky a ani geopoliticky. Stav, v ktorom je dnes, nie je daný navždy. Bezcitní, zlí a hlúpi ľudia existujú, ale netvoria väčšinu a bude to platiť bez ohľadu na výsledok prezidentských volieb. My nie sme len dobrí a oni nie sú len zlí.

Myšlienka o nás dobrých a nich zlých sa vyčerpala. Nie je pravdivá a okrem toho nás doviedla až sem – do menšiny, do bezmocnosti, do depresie, k utvrdzovaniu sa v tom, že riešenie neexistuje.

Lenže to riešenie existuje a prvý krok spočíva v tom, že prestaneme Slovensko vnímať ako nezmieriteľne rozdelené na dva tábory a „tých druhých“ prestaneme plošne považovať za bezcitných, zlých a hlúpych. Pretože takí ľudia naozaj existujú. Ale nie sú to ani zďaleka všetci.

Tak už to zoberme do úvahy, prestaňme sa utvrdzovať v nepravdivých stereotypoch a namiesto toho začnime rozmýšľať nad riešením.