Denník N

Chvália sa mi, že v klube majú fyzioterapeuta pre deti. Tak im poviem, že asi niečo robia zle, vraví tréner Mihalík

Tomáš Mihalík so zverencom. Foto - Health & Performance
Tomáš Mihalík so zverencom. Foto – Health & Performance

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Rozhovor je súčasťou knihy Pohyb je liek – Návod na život bez bolesti so silovým a kondičným špecialistom Tomášom Mihalíkom, ktorú si môžete kúpiť v obchode Denníka N. Mihalíka nájdete aj na Instagrame, rovnako aj Michala Červeného, ktorý mu v knihe kladie otázky.

Plánujete dať syna na nejaký športový krúžok?

Najprv chcem, aby mal pohybovú prípravu, ktorá by bola vo forme nejakej pravidelnej pohybovej aktivity. Tréner mu dá zahrať nejakú loptovú hru, urobí kotúľ, vešia sa na kruhoch, niečo preskočí. Samozrejme, všetko formou zábavy s kamarátmi, nič viac neriešim.

O akom veku hovoríme?

To by som chcel už teraz, keď má štyri roky. Je to krúžok gymnastiky, nie je to však gymnastika tak, ako si ju možno predstavujete – je to len akási pohybová príprava, nerobia tam náročné veci, všetko je hrou, napríklad napodobňujú zvieratká.

Čo potom, keď bude mať za sebou túto pohybovú prípravu?

To už je náročnejšie, hlavne pre rodičov, ktorí veľa pracujú, aby mohli platiť hypotéky. Ideálne je nájsť si čas ísť von s dieťaťom a voľne bez pravidiel sa s ním hrať. Je to lezenie na stromy, naháňačka či kopanie lopty o stenu. Všetko, čo bolo pre nás ako deti prirodzené, keď sme susede rozbili okno alebo keď som pri naháňačke spadol do kanála. My sme ako decká vymýšľali somariny od výmyslu sveta, a to je veľmi podstatné.

To však už dnes nie je možné, doba sa objektívne zmenila.

Áno, bohužiaľ, netrúfam si nechať dieťa bez dozoru na ihrisku. Či sa bojím, že ho zrazí auto, ktorých je teraz oveľa viac, alebo ho niekto naloží do dodávky a unesie.

Ako by ste reagovali, keby sa teraz ukázalo, že váš syn nemá vzťah k pohybu, ale je napríklad zameraný viac umelecky?

Pokojne nech je umelec, ale nech si medzi maľovaním alebo hraním na klavíri aj zacvičí (smiech). To je podľa mňa také strašné klišé… U nás často prevláda pohľad, že buď človek hrá v NHL, alebo sa vôbec nehýbe. Akoby nebolo nič medzitým, čo je veľmi krátkozraké. Šport predsa vychováva dieťa nielen pohybovo, ale aj sociálne a dáva mu aj pracovné návyky. Šport nie je o tom, aby sme naučili dieťa vyhrávať, ale aby sme pomohli jeho výchove ako človeka.

Myslíte si, že váš syn bude prirodzene inklinovať k športu, keďže bude vidieť športovať vás?

Môj syn ma vidí v športovom, rovnako aj váš syn vidí vás. Tak čo asi bude chcieť robiť on? Keby mal však jeho tatko naliaty krígel, čipsy a pupok a hovoril by, že nenávidí pohyb, ktorý preňho nie je dôležitý, čo vyrastie z jeho dieťaťa?

Keď mal Pavel Zacha ml. päť rokov, na bicykli prešiel 50 kilometrov, dnes je hráčom NHL a jeho otec cez svoj koncept kamavédy radí rodičom, ako zo svojich detí vychovať úspešných športovcov.

Je to taká pasca na rodičov. Nemyslím si, že to je príklad všeobecného nasledovania. Zase chce niekto prísť s niečím prevratným, udivuje ma to. Poznáte príbeh amerického chlapca Richarda Sandraka, ktorého otec vychovával ako malého Herkula? Spravil rozštep, mal brutálny biceps a kocky na bruchu. Ako sedemročný spravil desať zhybov. Dnes je z neho úplne normálny chlap, ktorý nemá vzťah k športu.

Premotivovaní absolventi FTVŠ si povedali, že idú vychovať superčloveka, také niečo však neexistuje. Dôležitá je zábava. Zoberme si Škandináviu, kde chcú mať veľkú športovú základňu, aby sa deti venovali organizovanej pohybovej aktivite. Skvelé je, že mnoho detí sa tam hýbe aj neorganizovane. Dôležité je to, že majú multifunkčné ihriská, kde si zahráte basketbal, futbal, sú tam preliezky. Už sa nemôžeme odvolávať na to, že moja generácia predsa lozila po konštrukcii na prášenie kobercov.

Mládežníckemu klubu Barani, ktorému šéfuje Michal Handzuš, ste pomáhali s nastavením konceptu. Handzuš mi v rozhovore pre Denník N hovoril, že vždy chce, aby raz do týždňa deti nehrali hokej, ale aby mali namiesto toho neorganizované športovanie.

Hokejový tréner má mať vo vekovej kategórii od 8 do 12 rokov maximálne tri hokejové tréningy do týždňa. Keď im to poviem, všetci reagujú, že to nie je možné, že to je málo, že všetci predsa trénujú veľa. Áno, trénujú veľa, ale

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Cesta k zdraviu

Pohyb je liek

Radíme športovcom

Rozhovory

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie