Denník N

Nedostanú ma

Okrem šťastia nič nemá zmysel. Ešte láska, ale tá je tiež šťastím, aj keď občas bolí.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Skala bola odvalená, jaskyňa prázdna, krok za krokom cestou do Emauz. Veľká noc sa skončila, prišiel malý deň. Jar koná svoju povinnosť, či prší dážď, alebo saharský piesok, kvitnú stromy a všetko fičí nezastaviteľne k letu…

In the fury of the moment I can see the master’s hand / In every leaf that trembles, and in every grain of sand.

V každom trasúcom sa liste a v každom zrnku piesku.

Tiché ráno, ako má byť, teda aspoň tu na konci dediny. Pomaly, pomaličky začať nový deň, nový obraz, nový svet. S hudbou a spevom, ktoré sa hodia k stále fúkajúcemu vetru, prinášajúcemu okrem dažďov aj ten spomínaný piesok.

Oh, the flowers of indulgence and the weeds of yesteryear.

Ako zločinci, pretrhli dych svedomia a dobrých mravov.

Vyšlo slnko, mraky na severe a mraky na juhu, v strede diera a v nej slnko jak veľkonočná kraslica, smeje sa a svieti, vymaľované do jari bezstarostným dieťaťom.

Dal by som si na obed jemne údeného úhora vo velouté, akého robia na nábreží v Prahe U Kalendů. Viete, ako sa najlepšie chytajú úhory? Neviem, ako v Prahe, ale svojho času ma to učil v Paríži muž, ktorého prezývali Bison Ravi. Musíte opatrne točiť vodovodnými kohútikmi v kuchyni na dreze, a keď máte šťastie a úhory tiahnu hore Seinou, vytečie vám ich zopár do drezu.

Samozrejme, keď máte šťastie, lebo ako hovoril jeho verný priateľ básnik Jean Prévert: Okrem šťastia nič nemá zmysel. Ešte láska, ale tá je tiež šťastím, aj keď občas bolí.

Ináč Paríž v apríli, to je niečo. Vyberiete sa hore po Avenue du Président Wilson od Place de Alma k Museé d’Art Moderne de Paris a tam je výstava, veľká výstava Jeana Helióna.

Narodil sa v roku 1904 v meste Couterne, departement Orne, ako syn taxikára a krajčírky – veľmi francúzske. A preslávil sa ako modernista abstraktnými obrazmi začiatkom dvadsiatych rokov v Paríži v okruhu moderných maliarov. V roku 1936 odišiel do New Yorku a neskôr do Rockbridge Baths vo Virginii.

Ako napísal priateľovi o svojom pláne: „Tak desať rokov, myslím, sa budem dívať na život okolo nás a obdivovať ho – okoloidúcich, domy, záhrady, obchody, trhy a každodenný pohyb. Potom, keď si osvojím prostriedky a váhu postáv a postojov, ktoré mi dajú ľahkosť, ktorú teraz mám v abstraktnom umení, vrátim maľbe jej morálnu a didaktickú silu. Zameriam sa na veľké scény, ktoré nebudú opisné, administratívne, ale signifikantné, ako veľké diela Poussina.“

Tých desať rokov vypálilo trochu inak, ako mal Helion v pláne. V roku 1940 sa vrátil domov, vstúpil do armády, bol zajatý na väzenskej lodi v Štetíne, ušiel, vrátil sa do Paríža, dostal sa do Ameriky, kde pracoval pre rádio Free France. Jeho kniha spomienok o úteku zo zajatia sa stala americkým bestsellerom. Aké jednoduché, aké francúzske, aké ľudské.

Tá kniha sa volá Nedostanú ma – Zajatie, nútené práce a útek francúzskeho zajatca v druhej svetovej vojne. Umenie a život, jedno ako druhé, čo je abstraktné a čo je reálne, tenký ľad, rýchlo na breh.

I hear the ancient footsteps like motion of the sea / Sometimes I turn, there’s someone there, other time it’s only me / I am hanging on the balance of a perfect finished plan / Like every sparrow falling, like every grain of sand.

Ako každé zrnko piesku…

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Dnes píše

Texty múdrych ľudí, ktorých redakcia poprosila, aby pravidelne písali o tom, čo práve teraz považujú za dôležité, spôsobom, ktorý sa im zdá práve teraz najvhodnejší.

Komentáre

Teraz najčítanejšie