Stranám referendum komplikuje život, preto zahmlievajú
Väčšina politikov má strach zaujať k víkendovému referendu jasné stanovisko zo strachu, že by ich strany prišli o časť voličov
Čím bližšie je referendum, tým väčšiu pozornosť venujú médiá postojom politických strán. Strany síce referendum neiniciovali, ale z celkom pochopiteľných príčin sa ocitli pred nevyhnutnosťou zaujať k nemu nejaký postoj.
Keďže viaceré z nich s tým majú zjavný problém, témou referendovej kauzy sa popri troch otázkach stali aj postoje strán a spôsob, akým oslovujú voličov.
Ich správanie je vskutku pozoruhodné. Okrem dvoch strán, ktoré svoje stanoviská sformulovali pomerne jasne, ostatné takmer úplne rezignovali na to, čo tvorí zmysel ich existencie – zastupovanie záujmov ľudí s blízkymi (identickými) názormi.
Tri možnosti oslovenia
Pri plebiscitárnych hlasovaniach sa politici pohybujú v rámci troch obvyklých možností.
Prvou je vyzvať voličov na účasť a odporučiť im hlasovať „za“ alebo „proti“ (takýto postoj zaujalo KDH, ktoré vyzvalo voličov hlasovať „za“). Bez ohľadu na to, ako hodnotíme referendové otázky, je takýto postoj k voličom čitateľný a férový („Choď na referendum a hlasuj tak, aby dopadlo tak, ako chceme“).
Druhou je vyzvať voličov na neúčasť. V našom kontexte, vzhľadom na úpravu podmienok platnosti referenda (nadpolovičná účasť), ide de facto o pasívne hlasovanie „proti“. Taký je postoj SaS, ktorá má záporný vzťah k referendovým otázkam. Aj toto stanovisko je pre voličov transparentné a férové („Nechoď na referendum a tým zabrániš víťazstvu tých, ktorí budú hlasovať „za“, t. j. tak, ako nechceme“).
Treťou je ponechať účasť a hlasovanie na rozhodnutí samotných voličov – nemobilizovať ich, neodporúčať, ako majú hlasovať („Zariaďte sa, ako chcete, je to vaša vec“). Pre stranu, ktorá zastáva takýto postoj, často so zdôvodnením, že si „váži voličov a nechce im vnucovať svoje názory“, je to vysvedčenie o vrcholnom oportunizme a rezignácii na plnenie základných funkcií.
Takýmto postojom dáva strana voličom signál, že jej až tak veľmi nezáleží na tom, čo vo volebnej miestnosti urobia (ak tam vôbec prídu) a že bude akceptovať akékoľvek ich rozhodnutie. Vzniká otázka – načo je potom voličom taká strana, ak na dôležité otázky verejného záujmu nie je schopná sformulovať názor a zrozumiteľne ho pretlmočiť?
„Originálny“ vynález
Slovenské referendum 2015 však odhalilo ešte jednu možnosť, priam dych vyrážajúcu svojou „originalitou“. Mohli by ju patentovať ako vynález v oblasti politického alibizmu. Je ním výzva voličov, aby sa na referende zúčastnili, ale bez odporúčania, ako hlasovať („Dôležitá je účasť, hlasovanie je druhoradé“).
Na zdôvodnenie svojho postoja používajú títo politici mantru o význame referenda ako nástroja priamej demokracie. „Vážime si referendum, preto sa na ňom treba zúčastniť“ – hovoria s vážnou tvárou. Ako však budú v referende hlasovať alebo ako by chceli, aby hlasovali ich priaznivci – toto už nepovedia. Toto je postoj vládneho Smeru-SD.
Právo, nie povinnosť
Z podobného stanoviska akoby vyplývalo, že odmietnutím účasti na referende by mohlo dôjsť k jeho znevažovaniu. Vyzývať na účasť na referende a zároveň nezaujať nijaký postoj k predloženým otázkam je pritom oveľa horšia diskreditácia hlasovania než výzva na jeho bojkot.
Výzva na neúčasť na referende (bojkot) je oprávnená rovnako, ako je oprávnená výzva na účasť. Výzva nezúčastniť sa nie je nijakým znefunkčnením mechanizmov priamej demokracie. Je legitímny postup, zmyslom ktorého je zachovanie status quo.
Účasť na referende je právom (nie povinnosťou) občanov vyjadriť sa k predloženým otázkam. Nevyužitie práva zúčastniť sa nijako nepodkopáva referendum ako ústavný inštitút. Naopak, za určitých okolností môže zabrániť nežiaducim následkom, ktoré by mohlo spôsobiť úspešné referendum s problematickými otázkami.
Kto si dnes spomenie na otázky referend, ktoré sa konali na Slovensku? Pripomeňme, že politici tu servírovali občanom otázky o peniazoch použitých v privatizácii, o neprivatizovaní strategických podnikov, o predčasných voľbách atď. S výnimkou referenda o členstve v Európskej únii (2003) a referenda o zavedení priamej voľby prezidenta, ktoré zmarila Mečiarova vláda (1997), boli slovenské referendá vzhľadom na témy, ktorých sa týkali, dosť problematické. Nebolo preto prekvapením, že pre nedostatočnú účasť voličov ich výsledky boli neplatné.
Oportunizmus straníkov
Referendum je dôležitá súčasť nášho ústavného systému, ale ešte dôležitejšie sú otázky, o ktorých sa v ňom rozhoduje. Preto hovoriť abstraktne o referende ako o dôležitom inštitúte, vyzývať na účasť na ňom a zároveň zatajovať vlastné hlasovanie a neodporúčať voličom, ako majú hlasovať, je vrchol cynizmu a pokrytectva.
Prečo mnohí straníci dnes zahmlievajú svoje stanoviská? Odpoveď je jednoduchá – lebo referendum im komplikuje život. Lebo prenechali iniciatívu v tejto oblasti nestraníckym aktérom. Lebo sa obávajú, že jasnejší postoj im môže odobrať hlasy časti voličov.
Ako často predtým, aj teraz však strany preceňujú efektivitu svojich mobilizačných aktivít. Najmä v oblasti uplatňovania rodinných modelov sa občania pri rozhodovaní väčšmi riadia vlastnými preferenciami a životnými skúsenosťami než odporúčaniami strán. Ich stanoviská sú dôležité pre niečo iné: občania musia vedieť, s kým majú takpovediac do činenia, najmä keď budú rozhodovať vo voľbách.
Februárové referendum, nech už dopadne akokoľvek, demaskovalo slovenskú stranícku scénu ako kolbište oportunistov, alibistov a cynikov. A to priamo na čele s najsilnejšou stranou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].