Keď je niekto smutný, nepomôže mu veta: Prečo ťa trápi taká somarina? Odborníčka vysvetľuje emócie

Denne prežívame množstvo emócií, ktoré riadia všetky naše kroky – v práci aj v osobnom živote. Nie sme však naučení s nimi pracovať alebo si ich vôbec uvedomovať, hovorí zakladateľka Emocionálneho kompasu Anna Viľchová.

Čo znamená práca s emóciou? Keď som nahnevaný, nevyvŕšim sa na inom človeku, ale ani nepotlačím pocit, ktorý ma dobehne neskôr. Namiesto toho sa zastavím, uvedomím si, čo prežívam a položím si otázku: Čo potrebujem pre seba urobiť?

„Ak mám súcit k sebe, dokážem ho mať aj k iným. Keď vidím, že niekto má náročnú chvíľu alebo sa hnevá, tak mu nepoviem: Preboha, to je somarina, čo sa tu hneváš? Nezosmiešňujem pocity iných, nezahanbujem ich,“ vysvetľuje.

V Emocionálnom kompase vytvorili vzdelávanie o emóciách pre deti, učiteľov aj rodičov. Práca s emóciami je kľúčová práve v rodičovstve. Viľchová to ukazuje na príklade, keď dieťa napríklad stratí obľúbeného medvedíka a je to preň náročná emócia. „Prežíva stratu, smútok. A my mu povieme – nemáš byť prečo smutný, o chvíľu to prejde, veď pozri, koľko máš iných medvedíkov. Ukazujeme mu, že asi prežíva niečo zlé. Nevie potom veriť sebe a svojim emóciám,“ vysvetľuje.

Ako sa dnes máte? Aké sú vaše aktuálne emócie?

Na túto otázku často odpovedáme automaticky – mám sa dobre alebo zle. Keď sa ma to niekto opýta, zväčša ostanem chvíľu ticho. Naozaj sa snažím porozumieť, ako sa mám.

A ako?

Mám pocit nadšenia, že tu môžem byť a rozprávať sa o tejto téme, je to moja srdcovka. Zároveň prežívam únavu, pretože som si včera dala sushi, ktoré mi nesadlo dobre na žalúdok a fyzicky sa necítim úplne optimálne.

Fyzický stav teda zásadne ovplyvňuje emócie.

Je to prvý krok v práci s emóciami – uvedomiť si, čo prežívam na telesnej úrovni. Prežívam niekde stiahnutie? Alebo mám, naopak, príval energie? Čo sa mi deje s hruďou, bruchom, krkom, hlavou? Je to prvý signál, že niečo prežívam. Ešte predtým, než to pomenujem, je fajn zahĺbiť sa na 30 sekúnd do toho, čo sa v tele deje.

Ak chcem začať sledovať svoje emócie a neviem, ako na to, mám začať pozorovaním tela?

Sme dosť odpojení od tela, neučíme sa s ním systematicky pracovať. No všetky emócie sa prejavujú telesne. Prebrali sme od zahraničných neurovedcov štyri kroky na prácu s emóciami a nazvali sme ich 4P. Prvý z krokov je práve pocit – teda vnímanie prejavov tela. Stačí raz za týždeň na 30 sekúnd zatvoriť oči a zoskenovať, ako sa cíti moje telo. Potom môžeme prejsť na druhý krok, ktorým je pomenovanie. Ako čo najpresnejšie pomenovať, čo cítim?

Aké sú ďalšie dva kroky?

Tretím je porozumenie – čo vo mne asi túto emóciu vyvolalo? Prečo sa takto cítim? U mňa je to pokazený žalúdok, pretože som včera zjedla niečo, čo asi nebolo ok. Najradšej by som si ľahla do postele a oddýchla si. Môže to však byť aj nejaká reakcia z okolia. Napríklad mi ušiel pred nosom šofér autobusu a prežívam hnev a frustráciu. Alebo to môže byť niečo interné – moja myšlienka alebo zážitok, čo mi emóciu pripomína.

A aký je posledný krok?

Nazvali sme ho potreby. Ide o naplnenie potreby, ktorá stojí za emóciou. Sú tu kľúčové dve otázky: Čo by mi pomohlo? Čo by som teraz potrebovala? Môže to byť iba drobnosť, ak mám náročný deň. Dobre, tak teraz viem pre seba urobiť iba to, že si dám moment na nádych a výdych. Večer si nenaložím ďalšiu prácu, ale vyložím si nohy alebo si dám kúpeľ. Je veľa rôznych stratégií, ktoré môžem využiť. Ľudia často čakajú rýchlu radu, jednu vec, ktorá odstráni všetky nepríjemné pocity. Ale tak to nefunguje. Kľúčová je všímavosť k sebe a sledovať, čo mi v akej situácii dokáže pomôcť.

Ako často kontrolujete svoje emócie?

Cielene sa snažím zastaviť aspoň párkrát do týždňa. Ideálne by to bolo aj niekoľkokrát do dňa. Ale ak to človek robí pravidelne, prichádza mu to automaticky. Už si odvykne od nevhodného prežívania emócií. To je napríklad popieranie: „Takto by som sa nemala cítiť, lebo dievčatá sa nehnevajú.“ Alebo neuvedomenie si emócie, ktorú si následne vyvŕšim na niekom inom. Ak si pravidelne všímam emócie, automaticky si emóciu pomenujem: v poriadku, teraz sa hnevám. Čo potrebujem pre seba urobiť? Čím viac s tým pracujeme, tým viac sa vzorce potláčania menia na sebasúcit a všímavosť k sebe. Chcem ešte zdôrazniť, že to nemusí znamenať, že som na to sama. Naplnenie potreby môže znamenať aj to, že zavolám kamarátke, ktorá ma vypočuje.

Predstavme si, že prežívam silnú emóciu – niečo ma veľmi nahnevalo. Môžem reagovať rôzne, vyvŕšiť sa na niekom alebo emóciu potlačiť. Čo je správna reakcia? 

Keď prežívame silnú emóciu, pomenovanie je kľúčové. Na chvíľu sa zastavím a poviem si: teraz prežívam silný hnev alebo strach. Toto je panika. Chvíľu som používala aplikáciu Headspace, ktorá je zameraná práve na mindfullnes a upokojenie. Zatiaľ čo mnou zmietali silné pocity, hlas mi pokojne a neutrálne hovoril: „This is the feeling of panic.“ (Cítite paniku, pozn. red.) Znie to zvláštne, ale je to veľmi dôležité – keď emóciu pomenujeme, zapínajú sa centrá mozgu, ktoré pomáhajú emócie regulovať.

Pomenovanie emócie buduje odstup. Toto je emócia a toto som ja. A som to ja, kto môže s emóciou pracovať. Pretože emócia je len informácia, ktorú mi telo podáva o svete. Často hovoríme, že toto je dobrý a toto zlý pocit. Lepšie je vnímať to ako príjemný alebo nepríjemný pocit. Pretože aj tá zlá, negatívna emócia môže byť dôležitou informáciou. Hovorí nám, čo je pre nás dôležité, na čom nám záleží.

Asi každý chápe, čo to znamená vybúriť si emóciu na niekom inom a prečo to nie je správne. Ale ako funguje potláčanie emócie? Nie je to aspoň rýchly spôsob, ako sa hnevu či strachu zbaviť?

Potláčané emócie sa zvyknú obrátiť voči telu. Emócia sa nevie vypariť a niekde v tele sa mi „skladuje“. Potom vybuchnem práve vo chvíli, ktorá s tým nesúvisí, alebo pri človeku, ktorý za nič nemôže. Je dobré si pocit aspoň uvedomiť, ak už v tej chvíli nemám priestor niečo pre seba urobiť. Všímajme si stupeň diskomfortu, ktorý prežívame, pretože jeho potláčanie sa obracia proti nám samým.

Načo je toto všetko dobré? Ak takto poznám svoje emócie?

Spoluzakladateľka Emocionálneho kompasu Lenka Svoradová hovorí, že na všetko. Prežívame kvantum emócií a riadia to, ako sa správame. Nie sme vôbec naučení s tým aktívne pracovať alebo si to vôbec všímať. Koľkí z nás sa aspoň raz za deň zastavia a opýtajú samých seba – ako sa mám? Čo potrebujem? Ale emócie ovplyvňujú všetko. Vzťahy, výchovu detí, rodinný život, prácu. Ak má človek šťastie, naučí sa to doma. Ak nie, nemá sa to kde učiť. Práve preto sa snažíme túto tému prinášať do škôl, je to kľúčová zručnosť.

Predsa každý intuitívne vie, ako sa cíti? Alebo nie? Prečo to potrebuje skúmať?

Áno, intuitívne to vieme, ale nie sme zvyknutí si to všímať a aktívne pracovať. Koľko slov vôbec poznáme na to, aby sme opísali, ako sa cítime? Mám sa dobre a mám sa zle? Na školeniach sa aktívne učíme – čo presne cítim, keď sa mám zle? Ako to vyzerá? Kde v tele cítim hnev, strach, frustráciu? Ja som napríklad v 26 rokoch prišla na to, že mávame úzkosti. Bolo by fajn, keby to deti vedeli trochu skôr. Intuitívne vieme, ako sa cítime, ale potrebujeme si budovať aj slovnú zásobu, aby sme to vedeli pomenovať a uchopiť.

Ako vyzerá človek, ktorý dokáže pracovať s emóciami? Aké je jeho správanie?

Je to celoživotná cesta. Ľuďom na školeniach hovoríme, že to nefunguje ako zázračný prútik. Že stačí, keď sa trikrát za deň opýtam, čo potrebujem, a potom nikdy na nikoho nevyletím. Zregulovať svoju emóciu zakaždým bezpečne a láskavo k sebe je beh na dlhé trate. Ale ide tu o všímavosť a sebasúcit, že som ochotná pozrieť sa úprimne na to, ako sa cítim, a preberám za to zodpovednosť – čo znamená, že dokážem s emóciami pracovať.

Ale rátam aj s tým, že to nebude dokonalé. Je normálne byť ľudský, nie sme stroje. Rodič môže mať deň, keď je unavený a spal tri hodiny, lebo má malé dieťa. Potom má úplne inú schopnosť zregulovať emócie. Znova sa teda pýtam sám seba – čo potrebujem? Mám k dispozícii ľudí, ktorých by som mohla poprosiť o pomoc? Viem vyhľadať psychologickú pomoc, ak to potrebujem? Viem si dopriať malé veci, ktoré mi pomôžu zvládnuť to?

Aké benefity prináša práca s emóciami? Ako teda vyzerá človek, ktorý sa o to snaží?

Myslím, že to možno vidieť napríklad na výchove detí. Človek, ktorý si všíma svoje emócie a pracuje s nimi, nemá potrebu vyvršovať sa na dieťati, keď nevie zvládnuť svoj hnev. Nemá potrebu dieťa manipulovať formou psychických alebo fyzických trestov. Vie si uvedomiť, čo sú jeho emócie, a prebrať za ne zodpovednosť. Vie byť pre dieťa modelovým príkladom, vie mu pomenovať emócie a učiť ho hľadať pomoc.

Pri medziľudských vzťahoch je to asi o všímavosti. Ak mám súcit k sebe, dokážem ho mať aj k iným. Keď vidím, že niekto má náročnú chvíľu alebo sa hnevá, tak mu nepoviem: Preboha, to je somarina, čo sa tu hneváš? Nezosmiešňujem pocity iných, nezahanbujem ich. Snažím sa pochopiť, čo asi môže človek prežívať. A skôr poviem niečo v zmysle: Fúha, vidím, že si riadne nahnevaný. Táto vec by aj mňa nahnevala. Aj mne sa už niečo podobné stalo a tiež som prežívala niečo podobné. Namiesto zosmiešňovania alebo odsudzovania sa snažím priblížiť na jeho úroveň prežívania a pochopiť to.

Povedzme, že sa dokážem zastaviť v emócii a pomenovať ju. Čo potom?

Sú rôzne stratégie, ktoré môžem využiť. Urobili sme aj aplikáciu Môj Kompas, ktorá má pomôcť deťom od 11 rokov a aj dospelým rozširovať si slovnú zásobu v oblasti emócií. Tie sú v aplikácii kategorizované do štyroch farebných okienok. Môžem si rozkliknúť, čo prežívam, aby som sa dostala aj ku konkrétnemu pomenovaniu a vysvetleniu emócie.

Máme tam aj 40 rôznych stratégií, ktorými si vieme pomôcť. Máme teraz boom rôznych kníh a rád, napríklad ako pomáha beh či meditovanie. Sú to všetko spôsoby regulácie, ale kľúčové je uvedomiť si, čo z toho mi pomáha a čo nie. Ak by mňa niekto poslal behať, tak sa vrátim ešte frustrovanejšia, ako som odišla.

Čo pomáha vám?

Byť chvíľu sama, niekde sa zavrieť s knihou a chvíľu si čítať. Keď som bola na materskej, veľmi mi pomáhal doobedňajší spánok s mojou dcérou. U všetkých ľudí však funguje práca s telom. Nervový systém reaguje napríklad na sprítomňovacie cvičenia. Napríklad vymenujem štyri červené a štyri modré veci v miestnosti.

Ako to pomôže?

Dostávam sa do prítomnosti. Mozog si začne všímať, že som tu a teraz, v bezpečí, kde mi nič nehrozí. Reakcia úzkosti či strachu je optimálna zdravá reakcia tela v prípade, ak nám hrozí nebezpečenstvo. Ale ak mi nič reálne nič nehrozí, tá emócia možno reaguje na moje predstavy. Týmto spôsobom dokážem vrátiť mozog do prítomnosti, kde dostane impulz, že nehrozí žiadne bezprostredné nebezpečenstvo.

Som nahnevaná, nervózna, prchká. Uvedomím si emócie a pomenujem ich. Ale moja prvá myšlienka je – ako sa ich zbavím? Ako to vyriešim tak, aby som mala znova dobrú náladu?

Zbaviť sa pocitu instantne úplne nefunguje. Samozrejme, závisí od intenzity – ak je to mierna iritácia, tak si môžem dať teplý čaj, po ktorom sa môžem cítiť príjemnejšie alebo aspoň neutrálnejšie. Ak je to veľmi silná emócia, nečakajme, že keď niečo urobíme, tak do 10 minút pocit zmizne. Je fajn pracovať s úrovňou intenzity. Keď urobím túto malú vec pre seba, tak na škále od 1 po 10 už necítim úzkosť na úrovni 8, ale 6. Ale nečakám, že pocit úplne odíde.

Ak mám dlhodobo nepríjemné emócie, ktoré je pre mňa ťažké zvládať, je v poriadku vyhľadať pomoc. To sa stalo mne počas materskej dovolenky, keď som prežívala silné úzkosti. Zistila som, že potrebujem pomoc odborníka, ktorý mi pomohol a sprevádzal ma.

Hovorili ste, že jedným zo 4P je aj porozumenie. Očakávam asi, že keď pochopím, prečo sa cítim nahnevaná, tak to vyriešim a pocit zmizne. Je toto úloha porozumenia?

Je to dvojsečná zbraň. Porozumenie nám môže pomôcť, ale aj nás zacykliť. Môžem neustále rozmýšľať, prečo som sa nahnevala, aké to bolo ťažké. Dokáže mi to pomôcť ako informácia, ale musím potom urobiť aj ten ďalší krok. Dobre, toto bolo pre mňa ťažké, túto emóciu spustila možno spomienka, ktorá bola pre mňa náročná. Ale skúsim sa pohnúť ďalej – čo by mi teraz pomohlo? Je to znova cvičenie všímavosti k sebe. Kedy mi pomáha prežívať emóciu a plakať a kedy sa už potrebujem trochu vynoriť? Lebo táto záťaž je pre mňa príliš veľká.

A čo ak si emócie stále vyčítam? Vyčítam si, že znova plačem, že som zase nervózna a neviem ovládnuť úzkosti. Ako sa z tohto vymotať?

A meta level je ešte ten, že sa následne vieme zbičovať aj za túto reakciu, ktorú máme. Keď takto zareagujem, môžem si povedať – fajn, toto je moja automatická reakcia, ktorou som naučená fungovať. Ale teraz prepínam, pretože mi to už neslúži. Čo môžem pre seba urobiť? Ako si môžem pomôcť? Nezacykliť sa v sebabičovaní, ale prijať vlastné emócie.

Spomenuli ste empatiu aj voči pocitom iných, ktoré by sme nemali zhadzovať. Ako teda reagovať, keď sa niekto okolo nás cíti zle?

Najprv chcem povedať, že to vychádza z našich kapacít a z toho, čo sme aktuálne schopní dať druhým. Niekedy sme schopní podporiť druhého oveľa viac, inokedy menej. Vidíme to veľmi často na deťoch. Keď sa stane dieťaťu niečo ťažké, napríklad stratí obľúbeného medvedíka, je to preň naozaj náročná emócia. Prežíva stratu, smútok. A my mu povieme – nemáš byť prečo smutný, o chvíľu to prejde, veď pozri, koľko máš iných medvedíkov.

Prečo je to nesprávne?

Ukazujeme mu, že asi prežíva niečo zlé. Nevie potom veriť sebe a svojim emóciám. Nenaučí sa vnímať svoj vnútorný kompas, ktorý má prirodzene nastavený. Lebo naozaj prežíva smútok zo straty niečoho, na čom mu záležalo. Ale my mu hovoríme, že to, ako sa cíti, nie je dobré. A mal by sa cítiť inak. Dieťa sa neučí vyhodnocovať a spracovať vlastné emócie.

A ako by mala vyzerať podpora rodiča?

Môžeme dieťa previesť tým, ako sa cíti. Keď je menšie, môžeme mu pomenovať jeho emóciu. Zdá sa mi, že si veľmi smutný, lebo si stratil túto obľúbenú hračku. Je mi veľmi ľúto, že sa to stalo. Čo by ti teraz pomohlo? Pri úplne maličkých deťoch je nesmierne dôležitý fyzický kontakt. Objať, pohladiť. Pri starších deťoch sa už môžeme spýtať – vidím, že je ti ťažko, chceš mi povedať, ako sa cítiš? Čo by ti pomohlo? Sprevádzať ich v tom, aby sa vedeli samy v sebe orientovať. Ukázať im, že emócie sú normálne a ľudské.

Zdá sa mi, že drvivá väčšina rodičov reaguje presne opačne a stratu obľúbeného medvedíka nepovažuje za dôležitú emóciu pre dieťa.

Nechcela by som to generalizovať. Ale je pravda, že vo veľkej väčšine prípadov sme neboli vedení k tomu, aby sme vedeli s emóciami pracovať. Je to aj otázka kapacít rodičov a do istej miery aj privilégium. Ak musím riešiť existenčné záležitosti, nemám šancu mať mentálnu, fyzickú či emočnú kapacitu sprevádzať takto dieťa. Keď mám iné dôležité problémy, nemám kapacitu súcitiť s tým, že stratilo hračku. Dôležité je pripomenúť si, že aj pre rodičov je zaťažujúce, keď sa dieťa cíti zle.

A čo s tým?

Potrebujem si uvedomiť, čo prežívam a čo robiť, aby som dokázala reagovať na dieťa. Typická situácia je, keď sa dieťa hodí o zem v obchode. Vtedy prežívam veľmi silné emócie, ktoré potrebujem zvládnuť. Prežívam hanbu, že ľudia sa na mňa pozerajú a odsudzujú ma, čo som to za matku. Ale zároveň tu mám svoje dieťa, ktoré si samo nevie pomôcť.

A ako vtedy reagovať?

Môžem spraviť niečo málo pre seba, aspoň sa nadýchnem a vydýchnem. Je v poriadku iba si povedať, že je to ťažká situácia pre nás oboch. Môžem to dieťaťu aj povedať. Viem, že toto je veľmi ťažké, vidím, že sa hneváš, lebo si chcel tú lízanku. Ale nebudeme ju kupovať, lebo máme doma ďalšie štyri. A potom zoberiem dieťa do náručia, čo je viac-menej jediný spôsob, ako dieťa naučiť sa upokojiť.

Typickejšia reakcia rodiča, keď dieťa trucuje, je skôr taká, že sa na dieťa nahnevá, nakričí naň alebo ho nechá samotné.

Aké dôležité je aj pre nás dospelých, keď nám pomôže niekto iný v ťažkej situácii? Keď vieme, že na to nie sme sami? Dieťa to potrebuje ešte o to viac. Nazýva sa to koregulácia – keď pomáham regulovať emócie niekoho iného. Prítomnosť dospelého je pre dieťa veľmi dôležitá. Najmä pri tých menších, ony si to nedokážu samy spracovať, regulovať emócie a keď ich len necháme, nech si to vyriešia, nerobíme správne. Alebo povieme: Choď do izby a vráť sa, keď budeš normálny.

To je asi bežná taktika. Prečo je to problém?

Deti tým učíme, že emócie sú niečo, za čo sa treba hanbiť. Niečo, čo treba skrývať, s čím mu nikto nepomôže, na čo je úplne samo. Keď potom v dospelosti prežíva nepríjemné pocity, zažíva zároveň pocity viny a zlyhania, že sa vôbec takto cíti. Že takto sa cítiť nie je dovolené, treba to niekam zamknúť a tam to nechať. Ale ak dieťaťu dokážeme modelovať prístup k emóciám, dokáže mu to ohromne pomôcť.

Ako?

Ak dieťa aktívne učíme stratégie zvládania. Sprevádzame ho pocitmi a učíme ho, čo by mu pomohlo. Čo by si potreboval? Pomôže ti objatie? Môžeme sa ho aj pýtať, či mu pomôže, keď bude chvíľu samo, pretože je to úplne v poriadku. Ale je to iné, keď si samo dieťa vypýta chvíľu osamote, než keď ho tam pošleme za trest.

Ako riešiť situáciu, keď sa dieťa na rodiča hnevá, že nedostalo tú lízanku? Hoci aj k nemu rodič chce láskavo pristúpiť, tak dieťa kričí, hnevá sa, odmieta ho?

Ak je to malé dieťa, potom pomôže naozaj iba fyzický kontakt. Môžem mu povedať, že vidím, aké je to preň ťažké. Vidím, že sa hneváš, poď, objímem ťa, spolu to zvládneme. Aj keď ti lízanku nedovolím, stále ťa mám rada. Aj s touto emóciou, s týmto hnevom. Raz som mojej dcére povedala, že ju ľúbim, aj keď sa hnevá. Chodí teraz za mnou a pýta sa: mami, ľúbiš ma, aj keď som smutná? To uvedomenie si je veľmi silné aj pre dieťa. Podobný efekt to má aj v triede, kde vzniká silná empatia, ktorá sa ukazuje aj v detských väzbách. Spolužiaci potom vedia prísť jeden za druhým a povedať – si smutný, čo by ti pomohlo, čo by sme vedeli urobiť?

Ako má v takej situácii rodič zvládnuť svoj vlastný hnev?

Najviac pomáha pracovať so sebou. Uvedomiť si, že toto je môj hnev, môj problém, za ktorý dieťa nemôže. Ale musím povedať, že mám veľký súcit s reakciami rodičov, ktoré nie sú vždy optimálne. Staranie sa o deti je naozaj záťaž, najmä ak je tam viac malých detí. Matka má ledva čas sa najesť a sprcha je vrchol luxusu. Je normálne, ak to počas náročného dňa matka nezvládne. Ale je potom dôležité prísť za dieťaťom a ospravedlniť sa. Otvorene povedať, že som prežila veľký hnev a nezvládla som to tak, ako by som chcela, je to normálne a ľudské. Nie je to tvoja vina, neznamená to, že si zlé dieťa. Je dôležité urobiť nápravu a ukázať dieťaťu, že to nie je o tebe. Je to moja zodpovednosť.

Pripravili ste príručku o tom, ako môžu rodičia s deťmi pracovať na emocionálnom vzdelávaní. Aké aktivity môžu robiť rodičia s deťmi?

Vychádzali sme z metodiky, ktorú máme pre učiteľky a učiteľov. Sú to aktivity na celý školský rok. Spísali sme však aj aktivity, ktoré sa dajú preklopiť do rodinného prostredia. Napríklad si dieťa môže zakresliť do obrázka tela, kde prežíva emócie. Ako sa to asi nazýva, keď si len máličko nahnevaný? Ako sa nazýva, keď si veľmi nahnevaný? Do príručky sme pridali aj rady pre rodičov či otázky na diskusiu, ako sa o emóciách rozprávať. Aby to nebolo iba o tom, ako bolo v škole a čo bolo na obed. Aby sme sa vedeli rozprávať o láskavosti, radosti, smútku či spolupráci.

Posilní to vzťah dieťaťa s rodičom?

Rodičia sa môžu dozvedieť o deťoch veľa nového. Otvorí to konverzácie, ktoré bežne nemávajú. Dozvedia sa, čo dieťa hnevá, čo mu najviac pomáha. Kedy je smutné, kedy sa teší. Kedy prežíva radosť a pokoj doma a ako také aktivity zaradiť viac do života. Je to práca so všímavosťou na rodinnej úrovni.

Prečo ste vôbec začali robiť emocionálny kompas pre deti? Nepotrebujú to skôr dospelí?

Nepracujeme priamo s deťmi, v podstate pracujeme s dospelými učiteľmi a učiteľkami. Máme pre nich na začiatku školenie, kde hovoríme primárne o nich a o ich práci s emóciami. Potom dostanú metodickú príručku pre prácu s celým kolektívom. Sú to aktivity, z ktorých sa učia všetci. Keď sa rozpráva o práci s chybou, učiteľka sa podelí s deťmi o príbeh zo svojho života, keď urobila chybu a poučila sa z nej. To môžu byť pre triedu silné momenty.

Je vôbec v škole priestor na emócie?

Je na to priestor na čoraz viac školách. Chceli by sme dospieť do štádia, aby štát vyčlenil priestor pre vzdelávanie o emóciách. Momentálne sa na to hodí etická výchova, tam sa však kolektív delí s náboženstvom a to nie je optimálny spôsob budovania triednej komunity. Po pandémii čoraz viac prichádzame k tomu, že škola nie je len nalieváreň vedomostí. Súčasťou školy sú emócie, vzťahy, socializácia. Spolu s digitálnymi zručnosťami sú sociálne a emocionálne zručnosti jeden z hlavných faktorov, ktoré zaujímajú zamestnávateľov. Chcú človeka, ktorý dokáže spolupracovať, riešiť konflikty, vychádzať v kolektíve. To sú veci, ktoré sa v škole neučia. Sme radi, že čoraz viac škôl si to uvedomuje a ozývajú sa nám s tým, že zavádzajú ranné kruhy, triednické hodiny a potrebovali by materiál, ako s deťmi pracovať.

Mala by to byť samostatná hodina? Nemali by sa skôr tieto zručnosti učiť prierezovo na všetkých hodinách?

Ideálne oboma spôsobmi. Podobné programy v zahraničí a rôzne metaštúdie hovoria, že ideálna je kombinácia explicitného a implicitného učenia. Explicitné znamená, že je na to vyhradená hodinu, kde sa rozpráva o radosti, hneve alebo o tom, ako posilniť láskavosť k sebe a k ostatným. Ale zároveň sa učíme implicitne – napríklad ako viem spoluprácu či láskavosť využívať na hodinách matematiky. Na hodine matematiky sa viem zastaviť a opýtať – ako ste sa cítili? Ak ste boli frustrovaní, čo by vám pomohlo?

Prečo je problém, keď škola nedáva dôraz aj na budovanie sociálnych zručností?

Myslím, že problémy sú známe každému učiteľovi. V kolektíve sú konflikty a problémy, ktoré učiteľ musí riešiť, keď príde po prestávke do triedy. Nakoniec riešením konfliktu strávi aj celú hodinu. Podobné problémy sa dajú v skoršom štádiu podchytiť napríklad na rannom kruhu, kde deti dostanú priestor povedať, ako sa cítia a s akou náladou prichádzajú do školy.

Potom sa deti dokážu lepšie sústrediť. Mozog zjednodušene funguje v troch úrovniach. Jedna je fyzická, teda mozgový kmeň, potom je limbický systém, ktorý spracováva emócie. A až potom je prefrontálny kortex, ktorý sa venuje učeniu. Často ani fyzická úroveň nie je naplnená – deti prídu do školy hladné alebo nevyspaté. Potom je to úroveň emócií – či sa deti cítia bezpečne, prijato, či neprežívajú v škole stres z toho, čo zasa príde. Až potom sa dokáže optimálne venovať učeniu. Ak tieto dve úrovne nemáme pokryté, znižujeme potenciál dieťaťa učiť sa.

Je učenie sa o emóciách to, čo môže v škole zabrániť šikane?

Budovanie emocionálnych zručností je dôležitá prevencia proti šikane. Aktivity vedia pomôcť deťom spoznať svoje emócie, zvládať ich a zároveň byť empatický k druhým. Zdieľaním pocitov sa buduje kolektív, ľudskosť, tam sú korene pozitívnej klímy v triede. Všetci sme jeden tím, podporujeme sa, pomáhame si. Nevyhneme sa konfliktom, lebo vždy sú deti, ktoré majú doma náročné prostredie, alebo im tieto aktivity nebudú stačiť a je potrebné zapojiť školského psychológa.

Ako vyzerajú aktivity pre žiakov v triede?

Najlepšie spätné väzby dostávame z aktivít, kde sa deti navzájom oceňujú. Napríklad kreslo superhrdinu, kde sa dieťa posadí a ostatné mu hovoria, čo je na ňom pekné. Alebo umývacia linka – dieťa má svoje autíčko, ktorým prechádza pomedzi ostatné deti stojace v dvoch radoch. Autíčko teda akoby prechádza umývacou linkou, kde mu spolužiaci hovoria, čo si na ňom vážia a v čom je dobrý. To sú aktivity, ktoré veľmi posilňujú komunitu. Viackrát sa nám ukázalo, že aj neskôr pri konfliktných situáciách si deti spomínajú na slová, ktoré vtedy počuli a ťažia z toho.

Naozaj?

Nie sme úplne zvyknutí počúvať o sebe pekné veci. Často deti v škole počúvajú, čo by mohli zlepšiť – ešte matematiku, na slovenčine môžeš ešte toto opraviť. Sme veľmi zameraní na výkon, ale ako často v škole majú deti oceniť seba alebo spolužiakov? Potom nám zo škôl chodia dojímavé prípady, napríklad ako jednému chlapcovi spolužiaci povedali, že je dobrý v matematike. On si to nikdy predtým neuvedomil, tak im povedal, že ich môže doučovať. Vytvorili si potom doučovaciu skupinku a za pol roka si deti zlepšili známky o dva stupne. Aj toto môže byť prejav toho, ako je práca na vzťahoch predpokladom aj na akademickú prácu.

Ministerstvo školstva chce zaviesť zákaz mobilov v školách – pre deti do 3. ročníka úplne, pre staršie deti s malými výnimkami. Ako vstupuje do emocionálnej inteligencie tejto generácie, že vyrastá s mobilmi a internetom?

Prácu s technológiou sa aktívne snažíme zapájať aj do emocionálneho kompasu. Tento kontext je pre deti veľmi dôležitý, ale nie iba v čiernobielom rozmere, že technológie sú dobré alebo zlé. Je to opäť o všímavosti. Problém je, že mnohé aplikácie výrazne ovplyvňujú dopamínové centra v mozgu. Sú veľmi návykové a je ťažké ich regulovať. Poznáme to aj my dospelí sami na sebe, koľkokrát iba otvoríme oči a hneď otvárame mobil a kontrolujeme, čo je nové na Facebooku. Mozog sa ešte len zobudí a už hľadá dopamín.

Ako s tým pracovať?

My máme v kompase napríklad aktivitu, kde dieťa môže sledovať svoje emócie pri používaní internetu. Buduje si všímavosť. Keď som na Instagrame a mám tam samé supermodelky, cítim sa pri tom príjemne? Alebo mi je, naopak, smutno, pretože sa s nimi porovnávam a cítim sa nedostatočná? Je to dobré využitie môjho času? Mám potom dobrý pocit?

Sociálne siete môžu byť aj prínosné, napríklad počas pandémie sa ukázalo, že keď deti hrali hry na počítačoch, bola to pre nich aj forma prekonania izolácie. Ak majú limit, napríklad si zahrajú tri hry, a potom idú robiť niečo iné, je to prospešné.

Takže dôležité je pracovať aj s mobilom a sledovať, ako sa pri rôznych aktivitách na internete cítim?

Áno, pomáha mi to alebo skôr škodí? Našla som tam podpornú komunitu, ktorá prežíva niečo, čo nikto v mojom okolí neprežíva? A viem sa s nimi porozprávať, pomáha mi to? Alebo štyri hodiny pozerám TikTok, a potom sa cítim ešte unavenejší ako predtým.

Stačí iba zákaz mobilov na to, aby sa to deti naučili?

Určite nie, technológie a mobily by sa nemali vypariť zo školstva, nemali by sme sa tváriť, že nie sú súčasťou života detí. Ja však úplne rozumiem, z čoho tento návrh vychádza a myslím, že je veľmi opodstatnený. Ak technika nesúvisí priamo s vyučovacím procesom, nevidím žiadny dôvod na to, aby dieťa malo mobil na vyučovaní, keďže ho to môže veľmi vyrušovať.

Ale treba sa zároveň s deťmi učiť budovať rozumné mantinely pri používaní technológie vo voľnom čase. Keď hovoríme o sociálnych zručnostiach, určite by sa tam mal objaviť aj kontext sociálnych médií. Tým, že mobil zakážeme v škole, neznamená, že ho vymažeme zo života detí. Ale myslím, že to ani nie je cieľom usmernenia ministerstva, ktoré sa snaží iba regulovať ich používanie v škole.