Detská psychologička Pokusová: Chodia ku mne deti, ktoré sa pre zaneprázdnenosť nemajú kedy hrať (+ video)

Ak dieťa nevie obsedieť, chvíľu počkať alebo rozohrať hru s dostupnými hračkami, možno je to preto, že sa nemalo tieto zručnosti kedy naučiť. Deje sa to napríklad vtedy, ak má školák či škôlkar tri, štyri alebo aj päť krúžkov do týždňa.

Podľa detskej psychologičky Silvie Pokusovej stúpa počet zaneprázdnených detí. „Takému dieťaťu chýba aj čas na spoločné chvíle s rodičmi a chvíle, keď je doma a priestor dostane aj nuda, ktorá je úplne v poriadku. Môžeme sa predsa nudiť aj v priebehu života, preto by sme mali vedieť nachádzať stratégie, ako nudu zvládať,“ hovorí.

Video: Detská psychologička Pokusová: Chodia ku mne deti, ktoré nemajú čas na hranie (Iveta Tanoczká, Martina Koník)

Voľná, neriadená hra nie je pre deti len zábavou, ale aj prostriedkom na odbúranie stresu. „Hra je veľmi ventilačná, upokojujúca. Dieťa si v nej hľadá presne to, čo potrebuje,“ vysvetľuje psychologička.

Rodičia význam hry v piesku, na predavačky či s kockami často podceňujú. Na pohľad obyčajná hra pritom môže dať podľa odborníčky dieťaťu viac ako hodina hravej angličtiny. „Najcennejšie je, keď sa dieťa obohacuje v slobodnej hre tým, že sa mu niečo podarilo alebo sa zlepšilo hrou v niečom, čo vlastne ani nečakalo, že môže dokázať.“

Môže sa nám zdať, že sa deti hrajú stále. Aj doma, aj v škôlke či v škole a aj pri športe či hravej angličtine. Je to tak alebo nie je hra ako hra?

Pre deti je hra úplne prirodzená. Patrí do ich života, je ich centrálnym záujmom. Hra patrí k deťom od narodenia asi do jedenásteho roku života, ale môže pretrvávať aj ďalej. Hrať sa môžeme aj my dospelí. Je rozdiel, či sa hra odohráva na vzdelávacom, športovom alebo výtvarnom krúžku alebo ide o voľnú hru. To je veľký rozdiel.

Takže nie je hra ako hra. 

Presne tak, nie je hra ako hra. Voľná hra, ktorú my psychológovia využívame aj ako terapeutický nástroj, je hra, pri ktorej sa dieťatko môže dobrovoľne rozhodnúť, s čím sa bude hrať, s akými hračkami, akým spôsobom. Ono samo si určuje, čo bude robiť. Hra by mala byť dobrovoľná, voľná, nemali by sme do nej zasahovať ani vstupovať a ani ju usmerňovať, aj keď má väčšina z nás dospelých potrebu ju trošku riadiť nejakým vytýčeným smerom.

Podľa psychologických výskumov má voľná hra veľa pozitívnych účinkov na rozvoj a vývoj dieťaťa. Napríklad pôsobí pozitívne na vývoj inteligencie, kognitívne schopnosti, psychické, fyzické zdravie dieťaťa aj na jeho sociálne väzby. Čím to je, že práve voľná hra má na dieťa takéto pozitívne účinky?

Väčšina rodičov alebo dospelých sa domnieva, že hra, najmä taká obyčajná, dieťaťu nič neprináša a nedáva. Preto sa väčšinou rozhodujú dať svoje deti na riadené aktivity a vzdelávacie alebo športové krúžky, kde sa podľa nich môžu niečo naučiť a činnosť má štruktúru a ciele, ktoré môžu alebo nemusia byť naplnené. Ich názor je, že hra nemá čo dieťaťu priniesť. Ale opak je pravdou.

Voľná hra je pre deti vzácna v tom, že sa v nej ony samy rozhodnú, s čím sa budú hrať alebo ako sa budú hrať a ako dosiahnu ciele, ktoré si samy vytýčia. Pritom si ich nemusia vytýčiť, ale môžu alebo môžu len tak voľne nachádzať svoje zdroje a silné stránky, vďaka ktorým sa im niečo podarilo. Napríklad postaviť vežu, poskladať autodráhu alebo postaviť z piesku nejaký kopec. Deti vďaka voľnej hre rozvíjajú svoje kognitívne schopnosti, čiže aj pozornosť. Zlepšujú si vďaka nej jemnú motoriku, aj keď si veľa rodičov myslí, že takýto rozvoj sa dá dosiahnuť len vďaka stimulačným programom a riadeným aktivitám. Najcennejšie je, keď sa dieťa obohacuje v slobodnej hre tým, že sa mu niečo podarilo alebo sa zlepšilo hrou v niečom, čo vlastne ani nečakalo, že môže dokázať.

Prečo sa batoľatá nehrajú s rovesníkmi, ale skôr samy prípadne vedľa iných detí?

Týka sa to vývinu. Batoľatá sú ešte vo vývinovom období, v ktorom je prítomný egocentrizmus. V období okolo 12. mesiaca začínajú deti robiť prvé krôčiky, začínajú stáť a chodiť, čiže začínajú spoznávať priestor a vzďaľovať sa od maminy, ktorá bola väčšinou doposiaľ pri nich. Začínajú viac zmyslami spoznávať svet, rozvíja sa aj hrubá motorika a celkovo motorika, no sociálna stránka ešte chýba. Socializácia prichádza až okolo tretieho roku života. Do tohto obdobia deti ešte len spoznávajú okolie, napodobňujú, pozorujú dospelých alebo iné deti, ale chýba im záujem o spoločnú hru.

Takže je to akoby taká predfáza socializácie a spoločných hier?

Je to akási predpríprava, ktorá potrebuje svoj čas. Je to úplne prirodzené a v poriadku.

Rodičia zo strachu bránia malým deťom liezť na vysoké preliezky alebo inak samostatne testovať svoje možnosti. Psychológ David Elkind spája takéto rodičovské správanie s brzdením rozvoja kreativity u detí. Ako sa spája kreativita s tým, ak dieťa vo veku jeden a pol či dva roky vyložíme do hojdačky namiesto toho, aby sme ho posmeľovali zvládnuť to samostatne?

Túto otázku by som rozdelila na dve oblasti. Jedna vec je kreativita a to, akým spôsobom ju u detí rozvíjať. Myslím si, že je kopec iných možných spôsobov, ako rozvíjať kreativitu u detí než lezenie do hojdačky. Druhá vec je zabezpečenie bezpečia dieťaťa a prístup rodičov. Zároveň je tam aj tretí faktor, teda do akej miery je dieťa pripravené na konkrétne činnosti, keďže vo vývine môžu byť veľké individuálne rozdiely. Niektoré deti sú schopnejšie, lepšie v hrubej motorike a mnohé veci im idú skôr ako iným. Niektoré deti sú zároveň odvážnejšie ako iné. Každý rodič si svoje dieťa pozná. Sú deti, ktoré by možno zvládli vyjsť na hojdačku samostatne a mohli by sme ich v tom podporiť, lebo vidíme, že majú odvahu a záujem. No sú aj deti, ktoré sú opatrnejšie, úzkostnejšie a ktoré potrebujú rodičovskú pomoc, akúsi barličku, aj keď rodičia nerobia veci úplne za nich. To sa týka napríklad aj schádzania batoliat zo schodíkov. Dieťa by sme nemali hneď otočiť bez toho, aby to najskôr skúsilo samo. Môžeme mu len naznačiť, ako sa to robí, pootočiť mu nožičku, aby sa otočilo a podobne.

Niektorí rodičia sú na svoje deti citlivejší ako iní. Majú obavy, že sa im môže niečo stať, a preto robia niektoré veci, ktoré by deti už aj zvládli samy, za nich. Lebo majú obavy. Ale aj tie prvé boliestky, keď si deti odrú kolienka, patria k životu. Ak ich zažijú čím skôr a my im poskytneme empatiu a ukážeme, že to s nimi vieme spoločne zvládnuť, je to pre ne fajn zážitok. Aj keď možno bolestivý. Ale o tom je život. Aj v neskoršom veku totiž budú zažívať zranenia. Preto by sme deťom mali dôverovať, že veci zvládnu s našou pomocou, ale nerobiť úplne všetko za ne.

My dospelí často hľadáme riešenia za deti, no mali by sme nechať deti prísť na riešenia samostatne, podporovať ich a dať im priestor, aby mohli skúšať, ako by niečo mohlo ísť. Mali by sme ich povzbudzovať v hľadaní riešení. Prípadne ich nejako usmerniť, ak je ich riešenie úplne nezrealizovateľné. Ale mali by sme ich podporiť a nechať to na nich. Aby skúšali, hľadali a aby to bolo viac o nich než o nás.

Podľa amerického výskumu z roku 2005 klesol čas venovaný voľnej hre na konci minulého storočia o takmer štvrtinu v porovnaní s 80. rokmi. Presné dáta pre Slovensko nemáme, no nárast krúžkovej činnosti a vzdelávacích aktivít už u detí škôlkarského veku kontinuálne stúpa aj u nás. Psychológovia to považujú za negatívny trend. V čom spočíva problém?

Prikláňam sa k názoru psychológov, ktorí tento trend nepodporujú. Tiež mám z praxe skúsenosti, že rodičia často hľadajú vzdelávacie krúžky a stimulačné programy, pomocou ktorých chcú akoby predbehnúť prirodzený vývin ich detí. Chcú, aby boli lepšími a lepšími, snažia sa zlepšiť ich v oblastiach, ktoré majú oslabenejšie, napríklad v jemnej motorike, v hrubej motorike, v reči. Snažia sa nachádzať krúžky alebo aktivity, ktorými chcú deťom pomôcť posilniť dané oblasti. No na to, aby sa v nich zlepšili, niekedy stačí len čas na dozretie. Aktivitami môžeme deťom pomôcť, ale nemalo by to byť na úkor voľnej hry, ktorá je pre ne najprirodzenejšia. V nej sú deti zároveň schopné uzdravovať si rôzne boliestky na duši, ktoré majú. Ale realita je taká, že deťom voľná hra chýba. Stretávam sa s tým, majú naozaj veľa krúžkov a veľa aktivít už od útleho veku.

Okolo troch rokov sa deti začínajú s nadšením hrať na predavačky, na upratovanie domácnosti či na varenie. Nie každému dospelému sa chce s dieťaťom hrať takéto hry. Mali by sme sa aspoň občas prekonať? Majú rolové hry špecifickú dôležitosť?

Rolové hry majú veľkú dôležitosť. Ide o imaginárnu hru, keď sa deti hrajú na niečo alebo na niekoho. V terapii hrou rozdeľujeme hračky na tri kategórie a jednou z nich sú práve hračky, ktoré symbolizujú predmety z reálneho života. Môže to byť domček pre bábiky, bábika, kuchynka, supermarket, obchodík alebo predmety k hre na lekára, kaderníčku, opravára a tak ďalej.

Rolové hry sú pre deti veľmi dôležité, lebo si v nich môžu odžívať svoj reálny život. Môžu sa hrať na niečo alebo na niekoho, koho reálne poznajú alebo kým reálne sú. Alebo, naopak, prostredníctvom tejto hry si môžu plniť neuspokojené túžby a sny. Do imaginárnej hry môžu zároveň prenášať svoje obavy a strachy alebo si v nej riešiť situácie, v ktorých boli na niekoho nahnevané. V rolovej hre nemusia ľudí zastupovať len postavičky, ale pokojne aj zvieratká či iné rôzne hračky. Kreativita sa rozvíja práve vtedy, keď sa deti vynájdu a nepoužijú nejakú hotovú postavičku, ale vytvoria si ju samy.

Stáva sa, že nám dospelým sa nie vždy chce hrať s deťmi týmto spôsobom. Možno sa s nami chcú hrať v nevhodnej chvíli, keď sme vyčerpaní a preťažení, alebo to môže byť hra, ktorá nám nie je úplne prirodzená. Vo svojej praxi sa stretávam s tým, že rodičia často hovoria, že sa s deťmi takto hrať nevedia. Alebo sa im rolové hry nechce hrať. Pýtajú sa dieťaťa, prečo sa radšej s nimi nechce hrať futbal alebo čítať knižku. No deti niekedy majú chuť hrať sa aj imaginárne hry, teda napríklad aj zahrať si divadielko. My dospelí by sme sa s nimi mali hrať rolové hry aspoň raz za týždeň. Mali by sme sa trochu snažiť vyjsť z našej komfortnej zóny v prospech dieťaťa, ktoré takúto hru v tej chvíli potrebuje. Riešením je aj dohodnúť si čas, napríklad desať minút alebo pol hodinku v týždni. Cielene sa s dieťaťom hrať aspoň pol hodinu týždenne odporúčame aj vo filiálnej terapii, teda na kurze rodičovských zručností. Pol hodiny do týždňa naozaj nie je také vyčerpávajúce.

Rodičia si však možno neuvedomujú, že dieťa má potreby, ktoré mu dokáže uspokojiť práve rolová hra.

Áno, rodičia to vnímajú iba ako hru, v ktorej nevidia zmysel. Je to pochopiteľné. Každý rodič je iný a pochádza z iného prostredia, inej profesie a tak ďalej. Nie každý je zároveň hravý typ osobnosti a aj to je úplne v poriadku. No rolová hra má pre deti rôznorodý význam a môže im v nej ísť naozaj o čokoľvek. Preto by sme sa mu mali vo chvíli, keď sa dieťa chce takto hrať, trošičku prispôsobiť. Naplniť jeho potrebu a hrať sa týmto spôsobom. Vďaka hre sa môže rodič zároveň o dieťati aj veľa dozvedieť.

Ak deti hrajú hru, ktorá má jasné pravidlá, ako napríklad basketbal, učia sa rešpektovať, čo je stanované. Aký benefit však majú hry, pri ktorých si deti samy vymýšľajú často na pohľad nezmyselné pravidlá?

Tým, že deti navštevujú rôznorodé krúžky, chodia do škôlky a do školy, majú veľa edukácie, ktorá prináša aj veľa pravidiel. Pravidlá platia aj doma, aj keď v niektorých rodinách je ich menej ako v iných. Na deti sú všade kladené požiadavky. Týka sa to vstávania, umývania sa, umývania zúbkov, jedenia, chystania sa do školy aj škôlky, v ktorej musia opäť plniť úlohy. Na deti je kladených veľa požiadaviek, aj preto si potrebujú zažiť, že si môžu niekedy určovať aj vlastné pravidlá.

Veľakrát to vidno v terapii, ale aj v hre. Majú potrebu vymýšľať si pravidlá, upravovať si ich alebo ich aj porušovať. My terapeuti to v terapiách prijímame. No myslím si, že sú aj situácie počas dňa, keď rodičia trávia čas s deťmi a mohli by prižmúriť oči a nechať ich nejaké pravidlá porušiť. Napríklad pri hraní spoločenských hier. Tam je to aj veľmi odporúčané. Tým im uspokojíte ich potrebu. Môžete tomu nielen porozumieť, ale aj napríklad povedať: „Vidím, že by si sa chcela/chcel hrať po svojom a vymyslieť si vlastné pravidlá. Chcela/chcel by si urobiť tri kroky s panáčikom v Človeče a nielen jeden.“

Tým, že to deťom odkomunikujete, ukážete, že ich potrebu vidíte, chápete ich a umožníte im to. Potom zvykneme v terapiách povedať, že v škole alebo v škôlke by sa však pravidlá mali dodržovať, aby deti mali aj kontakt s realitou.

Majú sa do hry, pri ktorej sa deti hrajú samy, aktívne zapájať aj rodičia alebo stačí niekedy len byť pri dieťati a vnímať ho?

Závisí to od toho, či nás dieťa do tej hry volá alebo nie. Ak dieťa vyhľadáva samostatnú hru – či už doma, alebo na ihrisku – a chce mať z nejakých dôvodov priestor pre seba, mali by sme ho nechať a umožniť mu to. Ale ak nás dieťa do hry prizve, tak je dobre sa do nej zapojiť. Potom je otázka, akým spôsobom. Nemalo by to totiž prerastať do usmerňovania hry, čo niektorí rodičia často, prirodzene, robia. Rodičia by nemali hru posúvať určitým smerom alebo za nejakým cieľom. Pre deti to totiž v danom momente nemusí byť žiaduce, pretože to nepotrebujú. Tým sa stráca slobodná hra.

Mnohí rodičia majú tendenciu vymýšľať, s čím sa má dieťa hrať. Je to dobrý postup?

Býva to časté u rodičov, ktorí sa svoje dieťa snažia v dobrom obohatiť. Ale opak je pravdou. Vymýšľaním, s čím sa má dieťa hrať, ho ochudobňujeme o zážitok prísť na niečo samostatne, vynájsť sa a zaobísť sa s hračkami, ktoré už má možno „okukané“. Ak by rodičia deti nechali, mohli by sa vynájsť vo chvíli, keď nevedia, s čím sa hrať.

Veľakrát to vidím aj v terapii, pretože deti nemajú v herničke stále nové hračky. Stáva sa, že v procese terapie prichádzajú s tým, že už nevedia, s čím alebo ako by sa mali hrať. Vtedy je úžasné, keď v nejakom okamihu prídu na nový spôsob hry aj s tým, čo už poznajú. To je pre ne najcennejší zážitok, ktorý môžu prežiť. Nie vtedy, ak invencia prichádza zvonku od dospelého. Neurčujte im, že teraz majú zobrať bábiku a okúpať ju alebo postaviť dráhu zo stavebníc. Ideálne je, keď na spôsoby hry prichádzajú samy.

Je voľná hra s rodičom a s rovesníkom rovnocenná?

Každá hra má nejaký význam. Hra rodiča s dieťaťom je veľmi dôležitá – a úplne najdôležitejšia je do obdobia, kým je dieťa batoľaťom. Neskôr, keď sa už dieťa socializuje, je zas prirodzené, že viac vyhľadáva iné deti a rodičia môžu byť akoby na druhej koľaji. Záujem dieťaťa o rovesníkov sa zvyšuje, čo je úplne prirodzené. V určitom období, väčšinou tesne pred nástupom na druhý stupeň základnej školy, už začínajú deti preferovať rovesníkov pred hrou s rodičmi. A je to v poriadku.

Podľa odborníkov má hra pre dieťa aj antistresový účinok. Ako sa to prejavuje napríklad vo vašej praxi, keď k vám príde dieťa na terapiu?

Hra je veľmi ventilačná a upokojujúca. Deti si v nej hľadajú presne to, čo potrebujú. Ak v nejakom období potrebujú uvoľnenie, odreagovanie alebo sú v napätí napríklad zo škôlky, zo školy alebo z rodiny, vyhľadávajú hračky a hry, pri ktorých sa môžu upokojiť. V herničke máme aj hračky, ktoré pomáhajú uvoľniť emócie a napätie. Deti si ich vyberajú samy, keď ich potrebujú.

Aké sú to hráčky?

Je to napríklad piesok v pieskovisku alebo voda. Aktivity s nimi sú upokojujúce, bez cieľa a štruktúry. Piesok možno presýpať, nie je v tom nijaká výzva. Je pre deti veľmi uvoľňujúci. Patria sem aj rôzne senzomotorické hračky, napríklad penové, naťahovacie, gumené loptičky na stláčanie. Slúžia ako antistresové pomôcky a využívajú ich aj dospelí. Na terapii ich vyhľadávajú najmä úzkostnejšie deti.

Vyhľadávanie niečoho upokojujúceho sa zrejme často prejavuje najmä na začiatku terapií alebo pri vstupe do nového prostredia. Platí to?

Áno, aj keď to závisí najmä od typu osobnosti dieťaťa. Niektoré deti vyhľadávajú senzomotorické pomôcky, iné skôr „agresívnejšie“ hračky, cez ktoré si ventilujú napätie aj úzkosť z toho, že nevedia, čo ich čaká. Sú to napríklad pištole, agresívnejšie zvieratká, meče, boxovací panák alebo aj autá. Mnohé deti potrebujú práve tieto hračky na uvoľnenie napätia.

Čo dokáže hra o dieťati prezradiť?

Hra môže o dieťati prezradiť veľa, ak máme snahu jej porozumieť. Snaha napojiť sa na dieťa je aj úlohou terapeutov v terapii hrou. Je dôležité venovať dieťaťu plnú pozornosť a snažiť sa porozumieť tomu, čo prežíva a aké sú jeho potreby. Najideálnejšie je, keď dieťa vďaka nášmu prijatiu a porozumeniu lepšie porozumie samo sebe a keď toto porozumenie aj neskôr zverbalizuje. Teda keď nám vďaka tomu povie, čo ho trápi alebo hnevá.

Mala som v terapii chlapčeka, ktorý do terapie hrou prinášal hračkárku jašteričku. Na každom stretnutí sa o ňu staral, snažil sa ju umyť, krémikovať a tak ďalej. Počas terapie som túto hru prijímala. Časom sme dospeli do momentu, keď sa rozhodol jašteričku nakresliť. Na obrázok zároveň sám nad zvieratko napísal slovo JA. Dokonca sa ma aj opýtal, kto si myslím, že jašterička je. Zareagovala som, že podľa toho, čo nad ňu napísal, si myslím, že to je on sám. Na to povedal, že jašterička je on. Chlapček si hrou s jašteričkou riešil mnohé veci z vlastného rodinného prostredia.

Dieťa si môže do hry prinášať čokoľvek. Aj radosť, aj smútok, hnev aj traumatické či bolestnejšie skúsenosti, napríklad zo školy či zo škôlky. Niekedy sa deti hrou snažia len upokojiť alebo ventilovať. Ak im v danej chvíli porozumieme a prijmeme to, ako sa hrajú a čo do hry prinášajú, môžu sa nám väčšmi otvoriť.

To je dôvod, prečo nesabotovať ich vlastnú voľnú hru?

Áno. Hru by sme nemali meniť, ale prijímať. A zároveň by sme sa mali snažiť deťom v hre vyjadriť pochopenie a prijatie. Aj prijatie emócií, ktoré do nej prinášajú. Potom je väčšia šanca, že nám o sebe povedia viac.

Vedia podľa vašich skúseností rodičia, ako pozorovať detskú hru a čo z nej vyčítať?

Väčšina rodičov nemá túto schopnosť. Ale aj my terapeuti a psychológovia by sme mali byť veľmi opatrní pri interpretáciách hry. Platí, že najcennejšie je, keď nám dieťa priamo povie, čo sa deje. Niekedy ani nemusí – v prípade, ak si doma alebo v terapii môže boliestky riešiť a ošetriť hrou. Vtedy nám o nich nemusí vlastne ani povedať.

Takže cieľom rodiča nie je v danej chvíli odhaliť, v čom je problém, ale skôr umožniť dieťaťu voľnú hru a vyrovnať sa s problémom samostatne bez toho, aby sme do procesu riešenia vstupovali. Čo by sme si teda mali pri hre všímať, ak sa chceme dozvedieť viac o charaktere dieťaťa? Prípadne o jeho emóciách a strachoch?

Nielen pri hre, ale aj celkovo by sme si mali u detí všímať ich neverbálnu stránku. Napríklad zmeny nálad. Ak pozorujete neverbalitu dieťaťa, v jeho tvári alebo v správaní vidíme, či je smutné, a mali by sme na to reagovať napríklad slovami: „Zdá sa mi, že si smutný. Zdá sa mi, že ťa niečo vystrašilo.“ My dospelí by sme mali oslovovať pocity dieťaťa, ktoré vnímame, aby sme dostali priestor dozvedieť sa o nich aj niečo viac.

Stretávate sa vo svojej praxi aj s deťmi, ktoré majú málo priestoru na voľnú hru? Ako sa prejavujú?

Áno. Často sa mi stáva, že deti prichádzajú s tým, že nemajú čas a priestor na hru práve v dôsledku preťaženosti krúžkami. Alebo – keď hovoríme o školákoch – majú jednoducho veľa domácich úloh a toľko povinností, že nemajú na voľnú hru čas. Alebo sa stáva, že ich hra nie je úplne voľná. Nemajú z nej zážitok, ktorý by mali mať a ktorý získavajú až na terapiách. V takých prípadoch sa snažím viesť rodičov k tomu, aby deťom poskytovali potrebný spôsob interakcie počas voľnej hry. Na kurzoch rodičovských zručností sa snažím rodičov učiť, ako sa majú hrať s deťmi inak ako dovtedy. Nie spôsobom riadenia, usmerňovania alebo prehnaného zadávania hraníc a pravidiel, ale s plnou pozornosťou, podporou a umožnením voľnosti.

Školáci na prvom stupni základnej školy často rodičov prekvapia tým, že sa chcú ešte hrať s bábikami, s autíčkami či s jednoduchými stavebnicami. Mali by ste sa obávať, ak sa osem- či deväťročné deti vracajú k hre s hračkami, s ktorými sa hrali ako škôlkari?

Nemyslím si, že by sme sa v takomto prípade mali niečoho obávať. Ak sa deti vo veku 11, 12, 13 aj 14 rokov ešte dokážu alebo chcú hrať aj s barbinami, bábikami či so zvieratkami, je to úplne v poriadku. Aj staršie deti si takouto hrou môžu niečo riešiť. Je pre ne bezpečnejšie hrať sa, ako sa vyjadriť slovami.

Reč môže byť pre deti ohrozujúca a radšej prechádzajú do hry a ňou si riešia ťažšie situácie. Deti do 11 rokov mnohokrát ešte ani nevedia priamo hovoriť o svojich ťažkostiach. Hra je pre ne prirodzenejším spôsobom komunikácie. Mnohé dokážu abstraktnejšie argumentovať až okolo 11. roku života. Aj niektorí dospelí sa hrajú, najmä ak patria medzi hravejšie osobnosti. Je to v poriadku a mali by sme to prijať.

Transformuje sa hra v období puberty na niečo iné?

Niektoré deti majú aj v období puberty potrebu ostať pri hre dlhšie alebo majú v nejakých situáciách potrebu hrať sa. Závisí to aj od mentálnej úrovne daného dieťaťa. Sú aj deti, ktoré môžu z nejakých dôvodov prechádzať do regresu, teda do nižších štádií vývinu. Jednou z vecí, ktorá to môže spôsobiť, je napríklad narodenie súrodenca. Staršie dieťa túži získavať pozornosť, ktorú majú od rodičov mladší súrodenci. Býva to dosť časté.

Je to dôvod na vyhľadanie odborníka?

Myslím si, že nikdy nie je na škodu navštíviť odborníka. Aj keď máme len minimálne podozrenie alebo obavy či neistoty. Väčšinou sa potom totiž stáva, že sa ťažkosti nabaľujú a dieťa prechádza do vzdorovitých reakcií a konfliktov – či už medzi súrodencami, alebo voči jednému z rodičov či obidvom. Sú rôzne signály, ktoré by mali rodičia vnímať. Keď zbadajú odlišnosť v správaní dieťaťa, oslovenie odborníka nikdy nie je na škodu. Možno to bude na jednu konzultáciu, možno na viac stretnutí alebo na terapiu.

Ak je dieťa v puberte, už sa nemusíme báť, že ho pripravíme o čas na hru a môžeme mu automaticky naplánovať viac vzdelávacích aktivít?

Myslím si, že s krúžkami a so vzdelávacími aktivitami by sme mali byť opatrní. Deti toho majú veľa. Preto si myslím, že vzdelávanie by možno aj stačilo v škole. Krúžky sú fajn, pokiaľ si ich vyberá dieťa. Ak má dieťa záujem vybrať si krúžok, môžeme mu byť oporou a podporovať ho v tom, no nepreťažovať ho. Nemalo by sa stávať, že má dieťa niekoľko krúžkov do týždňa. Chodia ku mne aj deti, ktoré majú tri, štyri či päť krúžkov za týždeň, čo je strašne veľa.

No čo ak deti všetky krúžky bavia?

Keď to deti baví a vidíme na nich, že zvládajú školské povinnosti a zároveň majú priestor aj na voľnú hru, tak je to v poriadku. Ale ak vnímame, že deti sú unavené, tak to môže byť v dôsledku preťaženia. Podľa mňa sú tri a viac krúžkov priveľa. Stačí, ak sa na to pozriete z pohľadu dieťaťa, ktoré ide po škôlke alebo po škole každý deň na krúžok. Naozaj mu potom chýba čas na voľnú hru. Takému dieťaťu chýba aj čas na spoločné chvíle s rodičmi a chvíle, keď je doma a priestor dostane aj nuda, ktorá je úplne v poriadku. Môžeme sa predsa nudiť aj v priebehu života, preto by sme mali vedieť nachádzať stratégie, ako nudu zvládať.

Keď deti zahlcujeme krúžkami a nemajú priestor na to, aby sa nudili, nevedia čo majú robiť, keď majú voľný čas. V takých prípadoch môžu prísť situácie, že deti zrazu majú voľný čas a nemajú ho riadený aktivitami, no nevedia, čo s ním. Nevedia, ako by sa hrali, čo by mali robiť. Nevedia oddychovať, nevedia len tak v tichosti sedieť, ležať, čakať. Často to vidím aj v terapiách. Deti sú také zvyknuté na riadenie okolím a určovanie požiadaviek zo strany druhých, že často prídu do herničky a nevedia, čo majú robiť s hračkami, ktoré tam sú.

Hra podľa výskumov prospieva nielen deťom, ale aj dospelým a bez nej sa vraj môžeme cítiť nešťastní a vyčerpaní. Čo je podstatou voľnej hry u dospelých a aké aktivity by ste odporúčali, aby sme sa hrou zbavili stresu a rozvíjali kreativitu podobne ako deti?

Je to úplne rovnaké ako u detí. Sú to aktivity, pri ktorých by sme mali mať voľnosť. Ide o to, že sa dobrovoľne rozhodneme, čo budeme robiť a čo v danej chvíli potrebujeme. V týchto aktivitách by sme nemali mať ciele vytýčené inými. Môžeme si ich však stanoviť my sami.

Rolu zohrávajú naše záujmy. Každý má nejaké iné. Vyberte si z toho, čo vás baví a k čomu inklinujete. U niekoho sú to výtvarné aktivity u iného športová aktivita, pri ktorej sa dokáže zrelaxovať, vyventilovať alebo uvoľniť napätie. Môže to byť maľovanie, fitko alebo prechádzka do prírody či čítanie knihy. Hra dospelých vyzerá odlišne v porovnaní s hrou detí. Spoločné majú, že by mali byť obe voľné.

Je z vášho pohľadu dôležité, aby sme sa voľne hrali aj my dospelí?

Určite. Myslím si, že sa všetci potrebujeme uvoľniť, zahrať. Niekto má radšej spoločenské aktivity, spoločenské hry, niekto ide rád do prírody a prechádza sa alebo si zabehá. Niekto si rád vonku s druhými zahrá nejaký šport. Jednoducho preto, že sa tak sám rozhodne. Za seba.