Otakar Horák
Pred 30 rokmi, 7. apríla 1994, sa začala rwandská genocída. Za zhruba 100 dní tam etnická skupina Hutuov vyvraždila odhadom 800-tisíc Tutsiov.
Prinajmenšom 200-tisíc žien bolo znásilnených.
Svet šokovala najmä miera krutosti. Nevraždila len vyzbrojená milícia, ale aj bežní ľudia. Sused suseda. „Spolu sme pili, jeho dobytok sa pásol na mojom pozemku. Bol ako môj príbuzný,“ povedal neskôr jeden z vrahov. Svojho priateľa zabil.
„Aj človek, s ktorým ste sa delili o jedlo alebo ste s ním spali, vás môže bez problémov zabiť. Najbližší sused vás môže zabiť zubami: to som sa naučila od genocídy a moje oči sa na svet už nepozerajú rovnako,“ povedala preživšia obeť.
Prečo sa dobrí ľudia zmenia na tyranov a vrahov? A ako k tomu prispieva dehumanizácia obete?
Kedy zlyháva morálny maják
Ubližovať druhému tvárou v tvár nám robí zle, ak nie sme sadisti. Napríklad Samuel L. A. Marshall, ktorý pracoval v americkej armáde ako historik druhej svetovej vojny, zistil, že iba 20 percent amerických vojakov strelilo do nepriateľa, a to aj vtedy, keď boli pod paľbou.
Prečo také „nízke“ čísla? „Je to strach zo zabitia iného človeka viac ako strach z toho, že zabijú vás, ktorý je najčastejšou príčinou zlyhania jednotlivca v boji,“ napísal Marshall v roku 1947.
V ďalších amerických vojnách tieto čísla stúpli. Dôvodom bol vývoj zbraní, ktoré súpera zabíjajú z väčšej vzdialenosti – v takom prípade sa konkrétna obeť mení na bod na obrazovke, ktorý možno zneškodniť stlačením gombíka. Bezprostredné utrpenie nevidno.
Aj nedávna štúdia experimentálne potvrdila, že náš morálny maják je uspôsobený najmä na bezprostredný kontakt s konkrétnymi ľuďmi – milé a štedré správanie, ktoré prevážilo v prípade osobného kontaktu, sa zmenilo na okrádanie druhých, ak išlo o veľkú (anonymnú) skupinu.
Diabol v nás sa prebúdza v prípade, že konkrétny človek (napríklad 30-ročný Peter z Nitry) stratí črty, ktoré z neho robia daného človeka, a namiesto toho sa stane „objektom“ – napríklad členom masy bezmenných postáv alebo bodom na obrazovke.
Neboli pre nich ľudskou bytosťou
Lenže konfrontácia počas rwandskej genocídy bola osobná – vraždili sa kamaráti aj susedia, používali sa mačety a utrpenie obetí bolo bezprostredné.
Od svojich obetí sa vrahovia museli vzdialiť inak ako fyzicky. Urobili to vo svojej mysli. Účinný spôsob, ako na to, je dehumanizácia obete.
„Keď sme v močiaroch objavili Tutsiho, už pre nás nebol ľudskou bytosťou. Myslím tým človeka, ako sme my – s podobnými myšlienkami a pocitmi,“ povedal jeden z vrahov.
Ďalší muž povedal: „Už sme sa na nich [Tutsiov] nepozerali po jednom a neuvažovali sme o nich, akí naozaj boli (…) Stali sa pre nás hrozbou, väčšou ako to, čo sme prežili spolu. Bolo to dôležitejšie ako náš pohľad na spoločný život s nimi. Takto sme uvažovali a zabíjali.“
Psychologička Jana Plichtová hovorí, že pri dehumanizácii dochádza k vylučovaniu istej skupiny ľudí zo spoločnosti, „čo sa zdôvodňuje tým, že ide o ľudský odpad, o podľudí, ktorí zaťažujú spoločnosť“.
Nepriateľ, ktorý škodí
Medzi hlavné príčiny rwandskej genocídy patrí etnická neznášanlivosť medzi Tutsiami a Hutuami, ktorá vychádzala z rôznych historických krívd. Živila ich koloniálna nadvláda Nemecka a neskôr Belgicka s ich rasovými teóriami a apartheidom.
O tomto aspekte genocídy hovoril v rozhovore pre Denník N afrikanista Silvester Trnovec z SAV.
Historické krivdy sa dejú aj inde na svete, napriek tomu sa vždy nekončia genocídou. V Rwande sa pridala aj sociálna nespravodlivosť, charizmatickí politici či dehumanizácia. Kto počas genocídy nevraždil, označil sa za zradcu a bol zabitý.
Štátna propaganda dlhodobo vinila Tutsiov zo všetkých problémov v krajine. Vytvárala z nich nepriateľov, ktorí škodia. Napríklad politik Léon Mugesera sa na mítingu v roku 1992 – okrem iného – vyslovil, že „každý [Tutsi], ktorému nepodrežete krk, ho podreže vám“.
Mugesera bol v roku 2016 usvedčený z podnecovania ku genocíde a odsúdený na doživotie.
Propaganda označovala Tutsiov za šváby a hlásala, že krajinu treba očistiť od škodcov. „Keď spoločenská autorita – napríklad politici – otvorene označuje nejakú skupinu za príťaž spoločnosti, za škodcov, parazitov, švábov alebo zradcov, obvykle nezostáva pri slovných útokoch a nasleduje násilie rôzneho druhu,“ vysvetľuje profesorka psychológie Jana Plichtová, ktorá v minulosti pôsobila na UK v Bratislave a v SAV.
Odporné šváby
Keď sa Tutsiovia opisovali ako šváby, už neboli ľuďmi, ale hmyzom. Šváby sa nám hnusia a nepatria do rovnakého morálneho okruhu ako ľudia. Ublížiť človeku bolí, ale zašliapnuť odporný hmyz nie.
Ak si ľudia predstavia švába, obvykle pociťujú hnus či odpor (z angl. disgust). V Denníku N sme už viackrát písali o tom, že emócia hnusu sa evolučne vyvinula zrejme preto, aby nás chránila pred konzumáciou toxických látok. Náš praveký predok mohol zomrieť, ak by sa najedol hnijúceho mäsa, preto bolo užitočné, ak sa mu pri pohľade naň zdvihol žalúdok – síce zostal hladný, ale nažive, keďže sa neotrávil.
Existuje teória, že emócia hnusu sa postupne presunula do oblasti morálky. Vďaka tomu už nie sme zhnusení len z odporného jedla, ale aj „odporných ľudí“, ktorí sú „nakazení“ chorými názormi či životným štýlom. Tak ako pokazenému jedlu aj im sa máme vyhýbať, káže evolúcia.
Existuje množstvo štúdií o tom, že manipuláciou s emóciou hnusu možno meniť aj naše morálne postoje. Dehumanizácia to dovádza do extrému – šváby, krysy či iná odporná „háveď“ si nezaslúžia morálne ohľady a treba ich vykynožiť.
Udalostiam rwandskej genocídy sa venuje film Hotel Rwanda z roku 2004. Zdroj – MGM/YouTube
Klanové myslenie
Naša myseľ nedokáže milovať všetkých. Po milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych skupinách, ktoré spolu súperili o obmedzené zdroje – prístrešie, jedlo a iné.
Ak sa členovia inej skupiny najedli, mohlo to znamenať, že vy pôjdete spať hladný. Medzi konkurentmi panovala nevraživosť, lebo boli súpermi.
Dedičmi takejto mysle sme do určitej miery dodnes. Je ťažké pomáhať tým, s ktorými sa neidentifikujeme. Je to preto, lebo sú členmi inej – konkurenčnej – skupiny.
Tribalizmus, teda delenie ľudí do klanov (z angl. tribe, klan či kmeň), na „My“ a „Oni“, je typickým znakom ľudskej mysle. V klasickom výskume z roku 1954 autori náhodne rozdelili 11- a 12-ročných chlapcov na dve skupiny v detskom tábore – „orly“ a „štrkáče“. Deti súťažili o obmedzené zdroje. Trvalo len niekoľko dní, kým došlo na nadávky, bitky o jedlo alebo večernú lúpež, ktorou sa spustošili konkurenti. Deti vytvorili nenávistné koalície, pritom ich do skupín rozdelili celkom náhodne.
Výskum ukázal, že deliaca čiara medzi priateľom a nepriateľom je veľmi úzka, keďže nenávidený chlapec mohol byť za iných okolností kamarátom z rovnakej skupiny (rozdelenie do skupín bolo čisto náhodné).
V novšom výskume tohto druhu navliekli vedci 5-ročné deti do tričiek červenej a modrej farby. Opäť išlo o úplne náhodné delenie, no deti aj tak začali uprednostňovať svojich – červených, ak mali červené tričko, a naopak.
Ak sa nám má ako spoločnosti dariť, klanovým myslením sa nemožno nechať unášať. Ak sa spojí s ďalšími faktormi vrátane dehumanizácie, výsledkom môže byť pohroma.
V Rwande zahynulo odhadom 800-tisíc ľudí. Preživší stále trpia. Rok po genocíde trpelo v krajine posttraumatickou stresovou poruchou 96 % z nich. Podľa údajov z roku 2018 – teda 24 rokov po genocíde – trpelo uvedenou poruchou ešte 28 % ľudí. O depresii hovorila viac ako tretina. Následkom znásilnení sa v krajine rozšírilo AIDS. A tak ďalej.
Vzdať sa dehumanizujúceho jazyka
Čo robiť, ak časť spoločnosti dehumanizuje? „Každý môže prispieť hoci aj tým, že sa vzdá dehumanizujúceho jazyka a bude s úctou zaobchádzať aj s názorovým oponentom,“ hovorí Jana Plichtová.
Prekonať bariéry môže aj kontakt. Z človeka, ktorého považujeme za obávaného strašiaka, sa tak môže vykľuť niekto, koho si obľúbime. Ak kontakt, naopak, chýba, nič nám nebráni v tom, aby sme z druhých ľudí vyrobili nepriateľov a pripísali im všemožné negatívne vlastnosti – že sú leniví, nepracujú, kradnú, rozkladajú spoločnosť a iné.
„Teória kontaktu preukázala svoju validitu v mnohých prípadoch. Jej sila spočíva práve v otváraní príležitostí pre tých, ktorí sú zaznávaní a degradovaní. Nie je to však všeliek. Funguje za splnenia viacerých podmienok, konkrétne rovnosti, spoločných cieľov a podpory zo strany autorít,“ vraví psychologička Jana Plichtová.
Ak dehumanizácia prevládne, spoločnosť je ohrozená. „Dehumanizácia je spoločenský jed, ktorému treba účinne vzdorovať. Ak zapustí korene, rozvráti celú spoločnosť a inštitúcie, ktoré reálne garantujú dôstojný život v slobodnej a spravodlivej spoločnosti,“ vraví Jana Plichtová.
Podľa nej sa dehumanizácia stala každodennou súčasťou rétoriky a praxe niektorých politikov na Slovensku. Nechceme povedať, že u nás hrozí to čo v Rwande. Ale slovenskí politici, ktorí používajú dehumanizačný jazyk, to robia zámerne, a ich cieľom nie je blaho spoločnosti. „Niet pochýb o tom, že cieľom je získať moc v zmysle ovládania, a nie o demokratické vládnutie v zmysle ‚governance‘, teda správy vecí verejných za účasti verejnosti a pod jej kontrolou,“ hovorí Plichtová.
Psychologička: Dehumanizácia oslabuje našu tendenciu pomáhať a súcitiť so slabšími
Odpovedá psychologička Jana Plichtová, ktorá v minulosti pôsobila na UK v Bratislave a v Slovenskej akadémii vied.
Čo je dehumanizácia?
Na rozdiel od predsudkov, ktoré môžu byť aj implicitné, skryté a individualizované, dehumanizácia je explicitne artikulovaná vo verejnom priestore. Je premyslenou súčasťou ideológie, ktorá vylučuje zo spoločnosti isté skupiny obyvateľstva, čo zdôvodňuje tým, že ide o ľudský odpad, o podľudí, ktorí zaťažujú spoločnosť.
Keď spoločenská autorita – napríklad politici – otvorene označuje nejakú skupinu za príťaž spoločnosti, za škodcov, parazitov či švábov alebo zradcov, obvykle nezostáva pri slovných útokoch a nasleduje násilie rôzneho druhu.
Autorita úmerne svojmu vplyvu „normalizuje“ ostrakizáciu napadnutej skupiny tým, že ju degraduje, odopiera jej právo na ľudskú dôstojnosť a šťastný život, ba v extrémnom prípade legitimizuje jej týranie a zabíjanie. Normalizácia dehumanizácie nastáva až vtedy, keď väčšina spoločnosti prijíma nenávistnú ideológiu a objektom prenasledovania sa stáva aj menšina či jednotlivci, ktorí s ňou verejne nesúhlasia.
Sociálni psychológovia predpokladajú, že medzi dehumanizáciou a nedostatkom empatie voči napadnutej skupine existuje súvislosť a tento predpoklad overujú. Ukazuje sa, že dehumanizácia oslabuje našu tendenciu pomáhať a súcitiť so slabšími a znevýhodnenými. Za normálnych okolností nie sme totiž ochotní zabíjať svojich susedov a známych. Je to príliš traumatizujúce.
S infrahumanizáciou, čo je miernejší spôsob dehumanizácie, sa bežne stretávame v každej spoločnosti. To však neznamená, že nemá nepriaznivé účinky na psychické zdravie a kvalitu života degradovanej skupiny. Bežne ju možno pozorovať v interakcii so staršími ľuďmi, s mentálne, telesne či so sociálne znevýhodnenými.
Vykazujú ľudia, ktorí dehumanizujú, nejaké typické osobnostné črty?
Dehumanizáciu sú viac náchylní prijímať a praktizovať takí jednotlivci, ktorí sú vysoko a nekriticky závislí od autority, ktorí sú ochotní podriadiť sa „pánovi“ výmenou za prísľub ochrany a materiálnych výhod. Obvykle vykazujú vysokú mieru konformity.
Jedna vec je dehumanizácia, ale niečo iné je znásilňovanie a masové vraždenie, aké robili Hutuovia počas rwandskej genocídy. Vo všeobecnosti – čo sa musí k dehumanizácii pridať, aby sa verbálne útoky zmenili na fyzické násilie vrátane vraždenia?
Áno, dehumanizáciu nemožno stotožňovať s násilím a masovým vraždením. Je však prvým a dôležitým signálom, predohrou k fyzickému násiliu. Prečo si to sociálni psychológovia myslia? Pretože získali dôkazy o tom, že dehumanizácia „vypína“ empatiu, ktorú normálne cítime k iným ľudským bytostiam, zvlášť voči tým slabším a zraniteľným. Rozhodujúce je, či sa dehumanizácia stane súčasťou ideológie, ktorá zdôvodňuje neľudské zaobchádzanie, násilie a zabíjanie nejakým „vyšším“ cieľom, napríklad čistotou rasy.
Dehumanizácia je síce dôležitá psychická príprava na agresiu, ale bez ideológie a jej protagonistov, ktorí prahnú po moci a neváhajú použiť na dosiahnutie svojich cieľov aj extrémne násilie, ku genocíde nedochádza.
Treba dodať, že živnú pôdu pre dehumanizáciu a násilie tvorí dlhodobá sociálna nespravodlivosť. Ide o výrazné a stabilné socio-ekonomické rozdiely medzi jednotlivými skupinami obyvateľstva, ktoré sú spôsobené predsudkami a diskrimináciou. Frustrácia z nenaplnených emancipačných ambícií môže viesť k agresii a vraždeniu len za istých spoločenských podmienok. Napríklad ak násilné riešenie propaguje charizmatický vodca schopný mobilizovať a organizovať početné skupiny deprivovaných a dehumanizovaných s prísľubom beztrestnosti.
Je niekedy dehumanizácia užitočná? Napríklad v knihe Evilicious o pôvode zla sa píše, že áno – podľa autora napríklad chirurg dehumanizuje s „dobrým cieľom“, aby o pacientovi uvažoval chladne ako o „kuse mäsa“, čo mu pomáha sústrediť sa a podať profesionálny výkon.
Áno. O takejto forme dehumanizácie hovoria sociálni psychológovia ako o objektifikácii. Ide o redukciu ľudskej bytosti na predmet či objekt. Pre chirurga je takáto objektifikácia pacienta skutočne užitočná, lebo vypína jeho emócie a umožňuje plné sústredenie sa na operačný výkon.
Stáva sa, že obete reagujú na dehumanizáciu tým, že dehumanizujú páchateľov? Ocitáme sa v začarovanom kruhu, keď dehumanizácia plodí ďalšiu dehumanizáciu?
Áno, jedným z rizík dehumanizácie a útlaku nejakej skupiny je, že v túžbe po emancipácii sa uchýli k násiliu, čo môže spustiť bludný kruh násilia. V konečnom dôsledku strácajú všetci, dokonca aj tí nezainteresovaní. Bludný kruh násilia totiž rozvráti celú spoločnosť.
Miesto vzájomnej úcty a dôvery, základu spolupráce a pokojného spolunažívania, generuje autokraciu, aroganciu, nedôveru, strach, podozrievavosť, čím podkope dôveru v existenciu dobre spravovanej spoločnosti, demokratické inštitúcie a právny štát.
Reakcie na takýto kolaps dôvery sú rôzne – agresia, pesimizmus, beznádej, fatalizmus, útek. Pokiaľ je dehumanizovaná bytosť osamelá a fyzicky izolovaná, hrozí apatia, beznádej a depresia. Môže však reagovať aj paradoxne, a to podriadenou poslušnosťou voči agresorovi v nádeji, že tým dosiahne lepšie zaobchádzanie.
Rastie na Slovensku počet dehumanizačných vyjadrení od predstaviteľov vlády a koalície (napríklad premiér Robert Fico hovorí o novinároch, mimovládkach alebo opozícii ako o potkanoch a prasatách)? Kam to môže spieť?
Bohužiaľ, dehumanizácia sa stala každodennou súčasťou rétoriky a praxe politikov, ktorí sa stavajú do pozície jediných garantov bezpečia a životnej úrovne obyvateľstva. Pán Fico svoju rétoriku „obohatil“ o termín „suverénne presadzovanie národných záujmov“ (proti Bruselu a USA). Čo sa za tým skrýva, treba pozorne analyzovať. Bohužiaľ, chýba výskum, ktorý by tieto zmeny nielen mapoval, ale zisťoval aj ich dôsledky, čo by umožnilo kvalifikovane odpovedať na vašu otázku.
Niet však pochýb o tom, kto je aktuálne terčom dehumanizačnej rétoriky: mimovládne organizácie, opozičné strany, nezávislé médiá či Ústavný súd. Ide o inštitúcie, ktoré sú pre demokraciu a právny štát kľúčové. Niet pochýb o tom, že cieľom je získať moc v zmysle ovládania, a nie o demokratické vládnutie v zmysle „governance“, teda správy vecí verejných za účasti verejnosti a pod jej kontrolou.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
-Maartje-ter-Horst11.jpg?w=180&h=120&fit=crop&fm=jpg&q=85)
