Babišov marketér napísal knihu osamelého päťdesiatnika, ktorý má najlepšie roky za sebou

Marek Prchal vydal na vlastné náklady knihu Duša národa, ktorá prináša pohľad na jeho život a dielo. Najmä na posledných desať rokov, ktoré stál po boku Andreja Babiša vo vysokej politike.

„Dnes len jedna žiadosť o rozhovor. Navyše urgencia, čiže nič nové. Už nejsem dítě mejdanů, už nejsem módní hit. Strašné. Sakra, zavolá ešte niekto? Prosím!“

Marek Prchal, ktorý bol jedným z najbližších spolupracovníkov českého expremiéra a šéfa hnutia ANO Andreja Babiša, býva v holobyte so záhradou, rozvádza sa, bojuje s otravnými slovenskými klientmi a so strážkyňou psov Terezou, ktorá sa s ním znova a znova rozchádza.

Hlavne však niekdajší Babišov politický marketér spomína na desať rokov, keď ho poznali ako „Máru“.

O tom všetkom píše v knihe Duša národa. A nakoniec sú v nej oveľa zaujímavejšie práve súkromné ​​pasáže než jeho marketingové rady čitateľom.

A aj jeho veľmi otvorený opis jedného pádu z vrcholu až na dno.

Babiš

O oslovení „Mára“ je reč hneď v prvej kapitole. Prchal v nej píše, že ho neznášal. Možno hlavne preto, lebo bolo spojené s momentom, v ktorom vstúpil do povedomia širokej verejnosti.

Tlačová konferencia víťazného hnutia ANO po voľbách do snemovne v októbri 2017. Andrej Babiš pozýva svojho marketéra na pódium.

„A, samozrejme, náš najväčší guru: Kde je Mára? Máro, kde ste? Kde ste? Poďte sem, poďte ku mne. A náš Mára, aj keď všetci hovoria, že som produkt marketingu, ale my s Márou, tu s pánom Prchalom, vieme, že to tak nie je,“ volá Babiš v zaplnenej sále, kde následne svojho Máru bozkáva na spotené čelo.

Bol to pravdepodobne vrchol Prchalovej kariéry. A je isté, že po vrchole niekedy príde aj pád.

K nemu došlo vlani, keď Prchal po desaťročnej spolupráci s Babišom oznámil svoj odchod. Necelý rok a pol po tom, ako bývalý expremiér skončil v opozícii.

Prchal v knihe opisuje, ako Babiša pred dvoma rokmi – už keď bol v opozícii – sprevádzal na jeho roadshow s karavanom. V Břeclavi rozkladal kempingové kresielka pri otlčenom tranzite, so „značne preriedenou partiou“ sa zdržiaval v ubytovni a bol nadšený z toho, že sa mu kampaň podarilo dostať na titulku dvoch spravodajských webov.

Po predchádzajúcich rokoch víťazného ťaženia to bol trochu tvrdý pád na dno.

V knihe Prchal objasňuje svoj desaťročný vzťah k Babišovi. Označuje ho za extrémne disciplinovaného klienta, ktorého mal rád a zároveň ho neznášal, štval ho aj bavil. Prchal prežil s Babišom jeho vrcholy aj pády.

„Mal som najlepšiu prácu na svete. S najlepšími ľuďmi. Na čo sme siahli, to sa darilo. Keď sa to nedarilo, vymysleli sme si niečo iné.“

„Nikdy sme spolu nevedeli veľmi komunikovať, ale vždy sme sa chápali,“ píše o svojom vzťahu ku klientovi a spomína aj na to, aké boli pre neho roky po boku Babiša: „Mal som sa dobre. Niekedy sa to zmenilo na pravý opak. No a? Hlavné je, že som to prežil.“

V knihe spomína napríklad na nepríjemnosti, ktoré mu spôsobili kauza Čapí hnízdo aj prípad s Babišom mladším, na svoj „quick win“ s twitterovou vetou „zajtra asi niečo kúpim“ či na vznik sloganu „Bude líp“, ktorý označil za „chýbajúci kus značky, ktorý jednoznačne cieli na publikum Novy, Blesku, na masu“.

Keď však čitatelia čakajú prehľadný sumár tipov a trikov z Prchalových marketingových kúziel, budú asi sklamaní. Prchal sa vyzná z obdivu k mediálnym schopnostiam Roberta Fica, vymyslí prejav pre aktivistu Mikuláša Minářa, rozoberie politiku vládnej trojkoalície Spolu a zamyslí sa aj nad tým, koho by volil, keby „nerobil Babiša“.

Občas sa pustí do opisu svojich metód, ale väčšinou nejde o nič viac než o sled neusporiadaných myšlienok.

Niekedy je to zábavné, napríklad keď v jednom odseku uštipačne porovná vetu Petra Fialu „kvalitné potraviny za prijateľnú cenu musia byť samozrejmosťou“ s vlastným „s tými cenami sa zbláznili“. Tu sa ukazuje jeho politický talent skratky, ktorou dokázal ľahko osloviť značnú časť populácie – jednoduchosťou a ťahom na bránku.

„Zrazu som bol out“

Marketing je najmä o umení predať, či už to sú výrobky, predražené hrnce, alebo Babiš. Prchal vo svojej knihe nepredáva svoje know-how, ako naznačuje v kampani, ale predovšetkým sám seba. Stavia sa do úlohy božstva, ktoré sa z výšin pozerá na naše ľudské hemženie a prstom ukazuje, kam sa máme preskupiť.

Z knihy to vyzerá tak, akoby stále žil v paranoji vlastnej dôležitosti, akoby mal naozaj pocit, že pohol touto krajinou, že pozná onú dušu národa. Napriek všetkej sladkej omáčke okolo je však dnes na dne.

Hrdo hovorí, že „desaťtisíce ľudí na mňa vyjadrili svoj názor“, rozdáva marketingové rady o ladení postov na sociálnych sieťach či o natáčaní Babišových prejavov. Otvorene však píše aj o tom, ako bol vlani vo februári po odchode od Babiša „efektívny v celkovom resete“.

„Vyhodil som sa zo všetkých skupín, jedným tlačidlom som sa odpojil od ekosystému stoviek facebookových stránok a profilov, ktorý som desať rokov budoval, a zrazu som bol out.“

Prchal vie, že to, čo predáva, je predovšetkým provokácia. V sprievodnom videu k vydaniu knihy pôsobí až odpudivo, keď s bombastickým arogantným výrazom vyratúva svoje kvality. Bombastický je aj názov knihy.

Prchal je však schopný aj sebairónie, keď na prednej záložke knihy píše: „Spontánny plač zaručený. Môj, samozrejme.“

„Byť trápny je podľa mňa ten najhorší prehrešok. Vlastne nie, tým je byť nudný,“ píše na prvej stránke svojej knihy.

Asi aj preto je Prchal najmä okázalý. Jeho kniha nie je určená Babišovým voličom, zdá sa, že sa ňou chce priblížiť intelektuálnejšej časti verejnosti. Pompézne dáva najavo svoju sčítanosť („prečítal som celé knižnice“), vyzýva na čítanie Junga (pozor, iba jedného výberu z neho!) a Kunderu. Upozorňuje, že číta knižnú prílohu New York Times.

No cituje aj autora thrillerov Leeho Childa, Richarda Bacha a mnohých autorov ešte povrchnejších motivačných kníh či webov. Sám sa vlastne snaží o niečo ako motivačnú literatúru a neustále dáva nejaké rady a životné návody.

Vo výsledku to však prevažne vyznieva ako prázdne táranie deduška spomínajúceho na pikantné historky z mladosti.

Namiesto redaktora štylistka

Rovnako okázalo ako sčítanosť dáva Prchal na obdiv svoje snobstvo, dôraz na drahé oblečenie, imidž a impulzívne internetové nákupy drahého oblečenia a drahých parfumov. A tak zatiaľ čo väčšina kníh má zodpovedného redaktora, je príznačné, že Prchalova kniha má namiesto neho v tiráži fotografa, mejkapistku a štylistku.

Jeho textu by pritom redaktor zásadne prospel. Učesal by jeho neusporiadané myšlienky, zmätené preskakovanie z jednej témy na druhú, monologický tok pripomínajúci myseľ človeka na drogách, ktorý zmätene poskakuje od Babiša k bývalej manželke Dite P. a od Dity P. k Babišovi.

Text sa voľne prelieva sem a tam, medzitým naberie pár zatáčok cez luxusné e-shopy s oblečením a obsah knižnice až po fitko a terapeutku.

„Je to šialené, mám dvadsať strán poznámok a tém, čo chcem dať do knižky, ale neustále trepem. Spracoval som tak tri,“ posťažuje sa v približne tretine textu, ktorému chýba sústredenosť aj starostlivosť.

Aj preto je väčšina knihy balast, zo 420 strán by sa hravo dalo dostať na polovicu. Potom by však kniha nestála 399 korún (15,8 eura) a nemohla by autorovi zarobiť 1,2 milióna korún (47 394 eur) za každých desaťtisíc výtlačkov, ako si v nej spočíta.

Osamelosť a dezilúzia

Čo sa v knihe dozvieme o Prchalovom skutočnom živote? Možno viac, než by sme chceli.

Čo sa týka súkromia, pred čitateľom sa objaví úplne iný Prchal ako ten suverén z Babišovho víťazného ťaženia.

Píše, že sa teraz rozvádza, že už tri roky žije inde ako jeho žena a deväťročný syn a že počas týždňa býva na Slovensku, kde ho značne ubíja práca so slovenskými politikmi z SaS pred parlamentnými voľbami. Knihu písal vlani na jeseň, teda aj po týchto voľbách.

Je tu niekoľko pomerne trpkých pasáží venovaných nejakej Tereze, ktorá s Prchalom ukončila vzťah. Napriek tomu na ňu stále myslí, s blížiacim sa záverom čoraz viac. Zároveň je táto postava možno len hrou s čitateľmi, ako niekoľkokrát v texte naznačí.

Medzi riadkami sem preniká smútok osamelého muža, ktorý s Babišom stratil svoju moc a vplyv. S jeho pôsobením po boku šéfa hnutia ANO bola spojená aj verejná nenávisť a Prchal medzi rečou konštatuje, že „v jednej chvíli bolo ťažké prejsť Prahou“.

Vanie z neho životná dezilúzia osamelého päťdesiatnika, ktorého najlepšie roky sa skončili. Za sebou má desať rokov intenzívnej práce v zákulisí českej politiky, ale už mu nefungujú kartičky na vládu, do snemovne. Nefungujú mu ani vzťahy.

A tak sedí vo svojom holobyte, ktorý však inde nazve luxusným bytom, pre aký by ľudia vraždili, a píše, že týždne a mesiace mal v sebe „zamrznutý plač“, že prežíva „najtemnejšie obdobie vo svojom živote“ a že má za sebou šialený rok, pretože „tento rok po desiatich rokoch kontinuálnej vlny úspechu je pre mňa prehliadkou neúspechov, keď sa mi nepodarila väčšina vecí, ktoré som chcel“.

„Dostal som sa aj emočne na úplné dno. Myslím tým do mínus sto. Do žiaľu. Do plaču. Dlhé obdobia, keď mám pocit, že sa každú chvíľu rozplačem. Nie kvôli práci. Skôr kvôli sebe. Rozchodu. Rozvodu.“

Na uplynulé roky v politike hľadí so znateľnou nostalgiou a neváha sa považovať za určujúcu postavu udalostí. „Polovica republiky ma nenávidela. Aj to som zvládol. Naučil som sa to mať rád,“ ​​dodáva.

Na inom mieste knihy však priznáva, že sa cíti prázdny a prázdnotu zapĺňa napĺňaním košíka na e-shope s oblečením.

A tiež píše, že táto kniha mala byť o čítaní nálad verejnosti aj ich ovplyvňovaní, ale nakoniec sa mu vymkla z rúk a „je to skôr o mne a je to dosť ezo“. „Že sa mi z toho vyvinula love story, niečo medzi banálnou a antickou tragédiou, je fajn. Iste, ďalšie ženy budú roniť slzy. Veď nemusia. Som voľný. Som tu.“

Dnes už národ nerozvracia

Veľkohubé vyhlásenie z obálky, že je „najznámejším českým marketérom, tvorcom bezprecedentných kampaní a expertom na prieskum trhu“, dopĺňa na prednej strane info: „Desať rokov som rozvracal národ, čo ho spájalo ako nič predtým“.

Aj keby to tak bolo, dnes už Prchal žiadny národ nerozvracia. Nerozvráti ho ani touto knihou, ktorá je viac smutnou osobnou spoveďou ako triumfálnym obzretím sa za vlastnými úspechmi.

V jej závere Prchal cíti značnú nervozitu nad tým, čo s ním teraz vlastne bude. Mohlo by nám ho byť ľúto – alebo by sme si mohli povedať, že si za to môže tak trochu sám.

Aj keď si dovolím osobnú vsuvku: keď sme v roku 2019 s neziskovkou Dobrý štart lobovali za to, aby sa vláda začala zaoberať situáciou detí v dojčenských ústavoch, využila som svoju niekdajšiu profesijnú známosť s Markom Prchalom na dohodnutie schôdzky.

Tá sa naozaj uskutočnila a následné konanie ma presvedčilo, že pomoc Marka Prchala v tej veci je úplne nezištná (hoci by ju vôbec robiť nemusel a len ťažko mu mohla priniesť kladné politické body v takej mediálne neatraktívnej záležitosti). Trochu to narúša obraz tohto muža, ako ho poznáme z médií či teraz z jeho knihy a z mediálnych výstupov okolo nej.

Arogantný Babišov „Mára“ možno skrýva ďalšie vrstvy, ktoré verejnosť nemá šancu odhaliť. Alebo sa mu len vtedy hodilo si trochu zlepšiť karmu. Ktovie.