Kam sa podejú stromy, keď sa svet pre ne stane nehostinným miestom?

Umelec Oto Hudec sa vo svojej tvorbe už roky konzistentne zaoberá tým, čo sa stalo so svetom. Ako je možné, že si ľudstvo svojím správaním ničí pôdu pod nohami aj vzduch, ktorý dýcha – a čo sa s tým dá robiť.

To platí aj pre projekt, ktorý pripravil pre Bienále v Benátkach, jednu z najsledovanejších udalostí vo svete umenia. Pre verejnosť sa začína koncom tohto týždňa a Oto Hudec tentoraz upriamuje pozornosť na stromy.

Prečo práve na ne? Ľudia majú podľa neho k stromom zvláštne silné puto, ba možno dokonca silnejšie než k mnohým iným formám života.

Inak si nemožno vysvetliť ani príbehy, ktoré zbiera a ktoré predstaví aj v Benátkach. Jeden z nich pochádza zo Slovenska.

Príbehy o tom, ako je aj zdanlivo nemožné možné

„Pre mňa sú stromy skutočne čarovné. Ich krása, dlhovekosť, mnohé spôsoby, ktorými nám a celému ekosystému pomáhajú – pričom ony samy sú ekosystémom –, akosi k sebe ľudí priťahujú,“ hovorí Oto Hudec v rozhovore s Juliou Hillovou.

Americká aktivistka sa preslávila v 90. rokoch, keď vyliezla na Lunu – tisícročnú sekvoju vždyzelenú v Kalifornii. Strávila tam nasledujúcich 738 dní. Na dvoch malých plošinách prežila mrazy, búrky aj horúčavy, až kým sa nepodarilo dosiahnuť dohodu o ochrane celého územia so vzácnymi stromami.

„Ukázala, že aj zdanlivo nemožné je možné,“ hovorí Oto Hudec. Intenzívny vzťah k stromom má už veľmi dlho, vidno to v jeho tvorbe, kde sa priebežne objavujú v rozličných situáciách.

Príbeh sekvoje vždyzelenej a jej záchrankyne Julie Hillovej, ktorá sa stala inšpiráciou pre mnohých ďalších, je len jedným z viacerých, ktoré ho počas rokov zaujali. Sú medzi nimi ďalšie – napríklad mohutný dub letný, nazývaný aj Vládca juhu, z poľského Bielovežského pralesa, tisícročné cédre v pôvodných libanonských lesoch, ktorých plocha ubúda vinou zvyšovania teplôt, ale aj jasene v Garhválskych Himalájach, ktoré pred výrubom na výrobu tenisových rakiet v 70. rokoch ochránili bubnovaním a krikom najmä miestne ženy.

Oto Hudec tieto príbehy postupne zbieral a tento archív využil aj pri tvorbe diela pre exteriér Pavilónu Českej a Slovenskej republiky v Benátkach.

Namiesto katastrofickej budúcnosti, ktorá nás s veľkou pravdepodobnosťou čaká v súvislosti s prehlbovaním klimatickej krízy, prináša jeho Floating Arboretum/Plávajúce arborétum trochu iný pohľad.

Namiesto dystopického obrazu rozvíja exkurziu do fantázie a podnecuje predstavivosť: Kam by mohli ísť stromy, keď sa oblasť, kde žijú dnes, stane nehostinnou? Mohli by niekde nájsť svoj azyl? Čo keby sa zdvihli a emigrovali na pomyselnej plávajúcej plošine niekam do bezpečia?

Rýchly proces

Projekt slovenskej účasti na tohtoročnom bienále nebol jednoduchý a ešte pred pár mesiacmi nebolo zrejmé, či sa ho slovenská strana vôbec zúčastní. Napokon došlo medzi českou a slovenskou stranou na úrovni ministerstiev a národných galérií, ktoré za prezentáciu v Benátkach zodpovedajú, k dohode.

Háčik spočíval v tom, že česká strana, ktorá pripravovala projekt Evy Koťátkovej, potrebovala využiť spoločný pavilón – zatvorený od roku 2019, keď búrka poškodila strešný svetlík. Dohoda medzi krajinami rátala s tým, že kým nedôjde ku kompletnej rekonštrukcii, nevyužije ho ani jedna zo strán. V minulosti zároveň platilo pravidlo striedania vo využití pavilónu, kde sa naposledy predstavil český výtvarník Stanislav Kolíbal, na rade teda malo byť Slovensko.

Zástupcovia ministerstiev a národných galérií z toho „vykorčuľovali“ až na jeseň minulého roka, keď Slovenská národná galéria oznámila, že do Benátok pôjde aj Slovensko a budú ho reprezentovať umelec Oto Hudec a kurátorka Lýdia Pribišová – s tým detailom, že využijú exteriér pavilónu, kým v interiéri bude pripravovaný projekt Evy Koťátkovej.

Pre kurátorku a umelca to nebola jednoduchá situácia. „Uvedomovali sme si, že nám zostáva veľmi málo času na to, aby sme postavili od základov nový projekt. Vedeli sme, že musíme nadviazať na niečo, čo už Oto vo svojej tvorbe rozvíjal,“ hovorí Lýdia Pribišová, ktorú SNG poverila kurátorstvom slovenskej prezentácie. S Otom Hudecom už v minulosti spolupracovala, a preto ho s ponukou oslovila.

„Na rozhodnutie si vypýtal tri dni, bolo to akurát v čase Dušičiek,“ spomína Pribišová. Termín na oficiálne predloženie projektu bienále bol v polovici januára, pričom nebolo isté, či projekt v navrhovanej podobe prejde všetkými schvaľovacími procesmi. Napokon sa to podarilo.

Dnes, o necelé tri mesiace, je už prakticky všetko hotové a pripravené na otvorenie pre novinárov a zástupcov umeleckej scény, ktoré prebehne tento týždeň. Pre verejnosť sa bienále otvára v sobotu 20. apríla, potrvá do konca novembra.

„Stihli sme to,“ vraví s úľavou v hlase Lýdia Pribišová. „Na to, ako málo času sme mali a čo všetko sa medzitým udialo aj na domácej kultúrnej scéne – okrem iného som stratila prácu v rámci zlúčenia zrušením Kunsthalle Bratislava so SNG –, sme to zvládli, myslím, veľmi dobre. Venovali sme tomu každý deň, zvlášť Oto, ktorý musel takmer všetko vyrobiť na mieste, a je z toho projekt, na ktorý som hrdá,“ dodáva Pribišová.

Pocta aktivistom a aktivistkám

Oto Hudec spolu s kurátorkou už na začiatku rátali s tým, že budú môcť využiť fasádu pavilónu a urobiť na nej veľkoformátovú maľbu. Za iných okolností by to zrejme nešlo, ale súhra tých aktuálnych to umožňovala.

„Myslím, že sa nám zo situácie, ktorá bola ťažká, napokon podarilo urobiť našu výhodu,“ hovorí Lýdia Pribišová. Plávajúce stromy na fasáde pavilónu, ktoré reprezentujú konkrétne príbehy zo sveta, prirodzene komunikujú so stromami v záhradách Giardini, kde pavilón stojí.

Maľba sa zároveň stala základným prvkom projektu, ktorý sa postupne rozrastal do multimediálnej podoby. „Pracovať v exteriéri je istým spôsobom limitujúce, ale napriek tomu som chcel pracovať tak, ako som na to zvyknutý – prepájať maľby so zvukom, s hudbou či s priestorovými objektmi. Vylúčili sme akurát video,“ hovorí Oto Hudec.

Na projekte sa napokon podieľalo takmer tridsať ľudí. Súčasťou tímu sa stala napríklad poetka Juliana Sokolová, ktorá pretavila príbehy záchrany stromov a lesov do básnickej podoby; skladateľ Fero Király ich zhudobnil. Tento záznam bude znieť zo symbolickej loďky umiestnenej pred pavilónom. Dvojice performerov a performeriek sa poetických príbehov v choreografii Petry Fornayovej postupne zhostia aj naživo – nielen počas otvorenia, ale aj počas trvania bienále vždy jeden týždeň počas teplejších mesiacov.

„Keby sme mali na prípravu viac času, možno by som niektoré z vecí robil sám, lebo to je moja prirodzená snaha – kým neurobím všetky typy prác, ktoré dielo zahŕňa, zväčša nie som so sebou spokojný. No tu by sa to pre krátkosť času jednak nedalo a zároveň som chcel, aby to bol kolektívny projekt,“ hovorí Oto Hudec.

Floating Arboretum má aj vlastný web, prostredníctvom ktorého by chcel Oto Hudec motivovať ľudí, aby mu napísali o ďalších zaujímavých osudoch stromov a ľuďoch, ktorí vyvinuli snahu, aby ich ochránili, prípadne o stromoch, ktoré sú jedinečné a ktoré treba zachrániť. Nie všetky príbehy z tých, ktoré prezentuje na bienále, sa skončili šťastne.

Nerád by akokoľvek limitoval, ako budú návštevníci bienále jeho dielo čítať. „Som otvorený voči ich interpretáciám – čím širšie budú, tým lepšie,“ hovorí Hudec. Prehliadnuť záujem o ochranu prírody sa, samozrejme, nedá. On sám však vníma aj ďalší rozmer „Je to istá forma pocty aktivistom, ktorí v boji za záchranu stromov a klimatické politiky obetovali aj svoj vlastný komfort,“ hovorí Oto Hudec.

Zdá sa mu, že napokon sa interiér a exteriér pavilónu dostali do symbiózy. „Naše projekty sú podobné v tom, s akými námetmi a naratívmi pracujeme,“ hovorí Oto Hudec. „Kým Eva Koťátková kriticky spracúva tému koloniálneho charakteru zoologických záhrad na príbehu konkrétnej žirafy, neskôr vypreparovanej a vystavenej v múzeu, my nazeráme na podobné témy z pohľadu flóry,“ vysvetľuje Hudec. Koncept arboréta v niečom pripomína zoologickú záhradu, akurát to jeho arborétum je len fiktívne, utopické miesto bezpečia.

Priniesli aj príbeh zo Slovenska

Posledné dni pred otvorením benátskeho bienále, ktoré bežne pritiahne pol milióna divákov, sa dolaďujú už len detaily.

„Pomerne rýchlo sme v trojici s Viktorom Fehérom a Michalom Turkovičom urobili celú maľbu, teraz mám už ten komfort, že chodím okolo a domaľovávam tam, kde sa mi zdá, že to ešte maľba potrebuje – každý strom je pre mňa rovnica, musím nájsť moment, v ktorom funguje ako maľba,“ vraví Oto Hudec.

Na jednej z malieb je gledíčia trojtŕňová, ktorá rastie v tesnej blízkosti pavilónu a je ohrozená extrémnymi výkyvmi počasia, ale aj strom zo Slovenska – borovica limbová z Kôprovej doliny v Tatrách.

V Kôprovej a Tichej doline dnes rastú tisícročné stromy tohto druhu, ktoré prežili aj mohutnú víchricu a následné snahy o ťažbu dreva v postihnutých oblastiach. Tento strom reprezentuje aj kamenný objekt šišky, ktorá je umiestnená na loďke. „Celý projekt má globálny ráz a zdalo sa mi namieste priniesť aj nejaký kúsok zo Slovenska,“ hovorí Oto Hudec. „Limby reprezentujú tému odlesňovania a ústupu divočiny, ku ktorým, žiaľ, na Slovensku dochádza, a aj na to sme chceli poukázať,“ dodáva.

V čase, keď sa rozhodoval, či do prípravy na výstavu vôbec pôjde, cítil, že to bude na hrane a mimoriadne stresujúce. Aj počas celého procesu tvorby si uvedomoval, že projekt môže byť akokoľvek dobre naplánovaný, no niektoré veci skrátka nemožno urýchliť – potrebujú svoj čas.

Spätne sa domnieva, že v rámci možností, ktoré mal, urobil maximum. „A nielen ja, vnímam, že do toho vložili dušu aj mnohí ďalší, ktorých sme oslovili a ktorí to nevzali len ako ďalšiu zákazku, ale venovali tomu množstvo osobnej energie. Verím, že to posilnilo celú prácu a že sa to prejaví vo výsledku,“ dodáva Oto Hudec.