Zombifikácia politických strán

Autor je profesor politológie na Princetonskej univerzite

Medzi svoje posledné činy ako predsedníčky Republikánskeho národného výboru zaradila Ronna McDaniel žiadosť, aby jej spolustraníci podporili dvoch ľudí, ktorých vybral Donald Trump, aby ju nahradili. Po hlasnom potlesku povedala, že sa ani neobťažuje opýtať sa, či v sále zaznelo nejaké „nie“. Bol to významný moment: procedúry, ktoré majú zabezpečiť demokratický proces v rámci strany, úplne nahradila aklamácia.

Keď porazení neodchádzajú

Trump nie je ani zďaleka jediným krajne pravicovým populistickým lídrom, ktorý podriadil politickú stranu svojej vôli. Únos straníckeho aparátu je medzi populistami a ašpirujúcimi autokratmi bežným javom, pričom história ukazuje, že to môže mať pre demokratický politický systém skutočne hrozné následky. Koniec koncov, premena strany na autokraciu je logickým prvým krokom na ceste k autokratickej krajine.

Pravdaže, apely na demokraciu a pluralizmus v rámci politických strán môžu vyznieť ako idealizmus. Nekonečné, vyčerpávajúce, pedantské debaty zvyčajne vedú k „víťazstvu“ toho najvýrečnejšieho straníka, prípadne človeka, ktorý na sa druhý deň ráno nemusí starať o deti. Navyše vnútorná demokracia – napríklad v podobe primárnych volieb v Spojených štátoch – môže byť štrukturálne priaznivá pre ideologických puristov, ktorí uprednostňujú extrémnych kandidátov, alebo môže vyzdvihnúť ľudí, ktorí sa k politike správajú ako ku koníčku a uprednostňujú proces pred výsledkami.

Interné diskusie však často prinášajú lepšie politické nápady. Víťazi budú mať prinajmenšom silnejší zmysel pre protichodné argumenty. S väčšou pravdepodobnosťou budú tiež rešpektovať legitimitu porazených v akejkoľvek danej vnútrostraníckej diskusii. Keďže sa predpokladá, že stranícki kolegovia vyznávajú rovnaké základné politické princípy, rozdiely medzi nimi zvyčajne spočívajú v tom, ako sa tieto princípy interpretujú a ako by sa mali implementovať politiky, ktoré sú na nich založené. Keď budú mať porazení pocit, že sa im dostalo spravodlivého vypočutia, je menej pravdepodobné, že zo strany odídu.

Kult osobnosti

Rešpektovaním legitímnej opozície vo vlastnej strane politici demonštrujú svoj záväzok dodržiavať základné pravidlá demokratickej hry. Keď je vnútrostranícka súťaž tesná, víťazi budú naďalej čeliť ťažkým váhám vo vlastnej strane, ktoré ich môžu vyzvať na súboj, ak sa príliš vzdialia od základných princípov strany – v neposlednom rade od demokratických princípov v strane. Takéto ťažké váhy majú dôveru členov strany a treba ich brať vážne.

Trump však premenil Republikánsku stranu na niečo ako kult osobnosti. Tých, ktorí ho kritizovali, vyhnali a hanobili – a dokonca sa im často vyhrážali násilím. Namiesto toho, aby sa v tom, čo politická teoretička Nancy Rosenblumová nazýva demokratickou „regulovanou rivalitou“, s Nikki Haleyovou zaobchádzalo ako s dôstojnou súperkou, Trump odmietol, aby v strane zaujala akékoľvek postavenie. „Je to v podstate demokratka,“ povedal. „Myslím, že by mala asi zmeniť stranu.“ Fakt, že sám Trump počas svojho prezidentovania vymenoval Haleyovú za veľvyslankyňu USA pri OSN, zjavne neprekáža.

Rovnako veľavravné je, že Republikánska strana sa už ani neunúva ponúkať niečo ako volebný program. Pred voľbami v roku 2020 jednoducho znovu vydala svoj program na rok 2016 a prisľúbila Trumpovi úplnú lojalitu. Strana so skutočným programom dokáže uniesť volebnú prehru a jednoducho zvýši svoje úsilie, aby nabudúce priviedla voličov na svoju stranu. Mala by mať pred sebou oveľa dlhší časový horizont a odmietnuť krátkodobú perspektívu jedného človeka, z nej sa totiž každá strata zdá existenčná.

Niektorí politici riešia túto výzvu tak, že dosadzujú za svojich nástupcov príbuzných, čím sa strana mení na kvázi dynastiu alebo politickú rodinnú firmu. To je to, čo rodina Gándhíovcov urobila Indickému národnému kongresu na úkor strany i indickej demokracie. Vo Francúzsku vedie Marine Le Pen krajne pravicovú stranu, ktorú založil jej otec. A Trump práve intronizoval svoju nevestu Laru Trumpovú za spolupredsedníčku Republikánskeho národného výboru, čím sa strana stala aj niečím ako rodinným podnikom.

Vodcovia kultov dokážu svojim nasledovníkom rozkazovať spôsobom, akým to nedokáže ani ten najcharizmatickejší politik. Poriadna strana by našla spôsob, ako Trumpa a jeho fanatických fanúšikov zastaviť pred povstaním 6. januára 2021. A dokonca aj potom mohli republikáni preukázať odvahu a určitú oddanosť vlastným princípom tým, že by vo februári 2021 súhlasili s Trumpovým impeachmentom. Viacerí však prehovorili až za zatvorenými dverami či po odchode z politiky. Výsledkom je, že v strane dnes dominuje vodca s hlboko autoritárskymi inštinktmi, ktorý je zjavne nevhodný pre svoj úrad. A tak sa v systéme dvoch politických strán jedna z nich obracia proti samotnej demokracii.

Vnútrostranícka demokracia

Nejde však len o Trumpa. Bývalý brazílsky prezident Jair Bolsonaro v istom momente svojho úradovania nemal vôbec žiadnu politickú stranu, a teda ani nebol pod kontrolou zo strany podobne zmýšľajúcich politikov. Iní krajne pravicoví populisti majú strany, no riadia ich veľmi autokratickým spôsobom. Príklady siahajú od maďarského premiéra Viktora Orbána a indického premiéra Narendru Modiho až po Jarosława Kaczyńského, ktorý mal takú kontrolu nad poľskou stranou Právo a spravodlivosť (PiS), že sa spočiatku ani neobťažoval zaujať vládny post.

Pomôcť by mohlo posilnenie vnútrostraníckych pravidiel. V Holandsku má strana krajne pravicového populistu Geerta Wildersa len dvoch členov: Wildersa a nadáciu s jedným členom, ktorým je náhodou Wilders. Takáto vláda jedného muža (doslova) by v susednom Nemecku, kde základný zákon krajiny uvádza, že „vnútorná organizácia strán musí byť v súlade s demokratickými princípmi“, nebola legálna.

Áno, vnútrostranícka demokracia má svoje hranice: môže vyústiť do frakcionalizmu, ktorý môže odradiť voličov, a môže vyvolať neproduktívne alebo ezoterické debaty, vďaka ktorým sa strany zdajú príliš sektárske. Ale transformácia Republikánskej strany na autoritársky nástroj ukazuje, prečo sa takéto riziko oplatí podstúpiť.

© Project Syndicate