Mestská dizajnérka: Mnohé cesty zvládnu, keď ich zúžime alebo autám zoberieme pruhy

Na prechádzke od Primaciálneho námestia po Slovenskú národnú galériu sme sa pýtali americkej architektky z New Yorku, ako vníma verejné priestory v hlavnom meste.

Architektka a mestská dizajnérka Ankita Chachra bude jednou z hlavných prednášajúcich na májovej medzinárodnej konferencii Start with Children, ktorú organizuje hlavné mesto a Metropolitný inštitút Bratislavy (MIB). Na Slovensku nie je prvýkrát a oceňuje, že Bratislava sa momentálne zaujíma o priestory, ktoré sú určené pre rodiny s deťmi – práve to je téma, ktorej sa prioritne venuje.

„Som nadšená zo zmien, ktoré som tu doteraz videla, a teším sa na ďalšie,“ povedala koncom marca počas prechádzky Bratislavou. Chachra vystúpi na konferencii Start with Children, ktorá sa uskutočni 28. a 29. mája v Starej tržnici.

V rozhovore hovorí:

• o psychologických vplyvoch mestského prostredia;
• prečo sa pri dizajne miest často zabúda na rodičov;
• o dôležitosti klimatických útočísk;
• čo si myslí o námestí pred Starou tržnicou či Vajanského nábreží.

Ako ovplyvňuje vývoj dieťaťa prostredie, v ktorom vyrastá?

Keď som sa ako mestská dizajnérka začala sústrediť na dizajn miest z pohľadu potrieb malých detí a rodín, jedna z najdôležitejších vecí, ktoré som sa naučila, je dôležitosť prvých piatich rokov v živote dieťaťa. Približne 85 percent všetkého vývoja mozgu sa deje v prvých piatich rokoch života, keď každú sekundu vznikne viac ako milión neurálnych prepojení. V raných štádiách života – ešte pred narodením až do ôsmich rokov – sú deti mimoriadne citlivé na svoje prostredie a environmentálne faktory. Ich vzťahy, skúsenosti a miesta, kde trávia čas, formujú architektúru ich mozgu, ktorá definuje ich cestu k dospelosti.

Opatrovateľské prostredie, teda vzťahy medzi dieťaťom a jeho rodičom, starým rodičom alebo opatrovateľom, sú kľúčové pre budovanie pozitívnych vzťahov v detstve – ich vývoj však formuje aj fyzické prostredie, v ktorom fungujú. Napríklad koľko prírody je okolo nich? Ako bezpečne sa cítia vo svojom prostredí? Majú možnosť bezpečne skúmať svoje okolie a rozvíjať rôzne zmysly? S akými materiálmi prichádzajú do styku? Akým znečisťujúcim látkam a toxickým látkam sú vystavené?

Sama som som čerstvou matkou; môj syn má dva roky. Je fascinujúce sledovať, ako skúma okolie a vytvára si spojenie s mestom. Prostredie – či už prirodzené, alebo vybudované – má obrovskú silu pri formovaní vývojovej cesty dieťaťa. Dáva základy toho, aký dospelý človek z dieťaťa vyrastie. Bezpečné a stimulujúce prostredie je veľmi dôležité.

Aký psychologický vplyv môže mať mestské prostredie na dieťa a jeho opatrovateľov?

Budem o tom hovoriť z dvoch pohľadov. Prvým je vplyv na duševné zdravie a pohodu detí. Odborníci už roky vyzdvihujú výhody vonkajšieho priestoru a prírody pre rozvoj detí a ich duševnú pohodu. Veľké množstvo štúdií poukazuje na to, že trávenie času v prirodzenom prostredí podporuje fyzické zdravie, kognitívny rast a emocionálnu odolnosť detí. A predsa, keď si predstavíte mestské prostredie, mnohým lokalitám chýba možnosť hrať sa na tráve alebo byť obklopený zeleňou.

Potom je tu pohľad opatrovateľa. Vnímaví a milujúci opatrovatelia sú pre vývoj dieťaťa dôležití. Ak je rodič vystresovaný a znepokojený z toho, že v meste nie sú bezpečné priechody pre chodcov cez ulicu alebo sa nie je kam skryť v lete pred horúčavou, môže byť preňho ťažšie poskytnúť dieťaťu starostlivosť, ktorú v prvých rokoch potrebuje – a potrebuje jej naozaj veľa. Kŕmite ich každých pár hodín. Premýšľate o stave ich plienky alebo o tom, či mu nie je príliš teplo alebo zima. Neustále sa uisťujete, či sú v bezpečí.

Mestá už roky uprednostňujú autá a parkoviská pred verejným životom, parkami a ihriskami. Uprednostnili sme ulice pre osobné vozidlá ako hlavný spôsob dopravy pred holistickým pohľadom na mobilitu, verejný priestor a prírodu.

Predstavte si, že musíte ísť autobusom, aby ste sa s dieťaťom dostali k lekárovi. Spoj chodí iba každých 20 minút, je horúci deň a pri zastávke nie je prístrešok. Uvedomíte si, že ak autobus zmeškáte, budete musieť ďalších 20 minút stáť v úmornej horúčave. Pokúšate sa prejsť cez ulicu, ale nie je tam semafor. V týchto chvíľach ste ako opatrovateľka vystresovaná a nie ste schopná poskytnúť dieťaťu pozornosť a starostlivosť, ktorú v tej chvíli môže potrebovať.

To je stres, do ktorého sa dostávame, keď staviame mestá, ktoré akoby nemysleli na to, že v nich majú žiť ľudia. Nehovoriac o tom, že takéto nedostatky v našich uliciach budeme s pribúdajúcimi extrémnymi výkyvmi počasia spôsobenými klimatickými zmenami pociťovať čoraz viac. Preto sú už dnes veľkou témou klimaticko-adaptačné opatrenia.

Veľkomestá sú kritizované nie za to, že neboli navrhnuté pre všetkých obyvateľov, ale len pre istý typ človeka. Pre koho?

Pre telesne schopných mužov, ktorí dochádzajú za prácou a môžu si dovoliť auto. Pre rovnakých ľudí, ktorí historicky robili všetky rozhodnutia o plánovaní. V skratke, mestá sú navrhnuté pre tých, ktorí ich navrhovali. Ich hlavnou starosťou bolo premiestňovanie áut a tovaru. Neboli určené na starostlivosť o deti a blízkych a na to, aby sa v nich kultivoval ľudský život a vzťahy.

Keď bude o našich mestách rozhodovať rozmanitejšia skupina ľudí, odrazí sa to aj na rozmanitosti verejných priestorov a služieb. Tiež verím, že ak sa ľudia, ktorí navrhujú mestá, budú na svoju prácu pozerať nielen ako odborníci, ale aj ako ľudia a cez svoje vzťahy – ako otcovia, matky, tety, strýkovia či dokonca starí rodičia, budú naše mestá lepšie slúžiť deťom, rodinám a všetkým ostatným.

Čo to vlastne tá klimatická adaptácia je a prečo je dôležitá pre deti a mestá?

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) odhaduje, že približne 90 percent celosvetovej záťaže spôsobenej chorobami, ktoré sú výsledkom zmeny klímy, budú znášať deti mladšie ako päť rokov. To je globálna zdravotná kríza pre skupinu ľudí, ktorí sú za klimatické zmeny najmenej zodpovední. Napriek tomu sme ich dostali do situácie, že musia znášať následky.

Pre deti nie je zmena klímy vzdialenou hrozbou. Je to krutá realita, ktorú prežívajú každý deň. Na mnohých miestach sme videli extrémne horúčavy, extrémne záplavy a rýchlo sa zhoršujúcu kvalitu ovzdušia. Globálna snaha adaptovať naše prostredie na extrémne zmeny počasia vzišla z uvedomenia, že potrebujeme zvýšiť odolnosť priestorov, v ktorých žijeme, aj služieb a infraštruktúry pre deti a rodiny.

Mestá formujú našu súčasnú adaptáciu a našu budúcu odolnosť. Len zvážte, ako sú navrhnuté ulice a verejné miesta. Je tu dostatok tieňa a prírody na to, aby počas horúčavy poskytli útočisko? Z čoho sú vyrobené hracie prvky pre deti a ich povrchy? Dominuje v ich okolí zeleň, ktorá ochladzuje, alebo asfalt, z ktorého sála teplo?

Podobne, keď uvažujeme o službách pre deti, či už ide o školy, alebo škôlky, musíme zabezpečiť, aby mali pripravené plány na to, keď bude príliš teplo alebo keď budú povodne. Majú záložný plán, ktorý im v prípade núdze umožní ďalej poskytovať deťom potrebnú starostlivosť?

V poslednom čase pracujem nielen na tom, ako zvýšiť klimatickú odolnosť o energetickú efektivitu škôl a škôlok, ale aj ako z nich vytvoriť takzvané klimatické útočiská pre komunity v prípade katastrofy. Školy a opatrovateľské strediská majú vďaka svojej blízkosti k rodinám obrovský potenciál slúžiť ako útočiská, kde môžu rodiny, deti a ľudia získať informácie, ktoré potrebujú, avšak aj ako fyzický priestor, kde sa môžu v prípade potreby ukryť počas búrok alebo horúčav.

Keď hovoríte o katastrofách, pri ktorých budeme potrebovať klimatické útočiská, môže to pre niekoho v Bratislave znieť ako ďaleká budúcnosť.

Je zaujímavé, že to spomínate práve teraz, keď sedíme pred Starou tržnicou. Včera som mala možnosť vidieť zelenú strechu a sprievodca, ktorý mi to ukazoval, mi hovoril o problémoch s drenážou, pestovaním a údržbou rastlín. Konkrétne zdôraznil, že pri klimatických zmenách bývajú zrážky v Bratislave kratšie, ale intenzívnejšie a všetka tá voda musí niekam odtiecť.

Minulý rok bol najteplejším od začiatku svetových meraní v roku 1850 a väčšina ľudí to pocítila na vlastnej koži. Ľudia si uvedomujú, že počasie sa mení. Nie je to niečo, čo je v ďalekej budúcnosti; deje sa to práve teraz. Malé deti a rodiny potrebujú bezpečné miesto počas extrémnych horúčav alebo pri výpadku elektriny, napríklad počas búrky. Od prístupu k základným informáciám počas katastrof až po poskytnutie chladničky na uskladnenie jedla alebo materského mlieka pre veľmi malé deti. Klimatické útočiská navyše chránia komunity. Rodiny, ktoré boli počas katastrofy vysídlené zo svojich domovov, v nich nájdu svoje stále sociálne kontakty a väčší pocit bezpečia..

Pracovali ste ako dizajnérka v brazílskom Sao Paule aj v tureckom Istanbule, teda mestách, ktoré sú oveľa väčšie ako Bratislava a známe sú aj veľkými dopravnými zápchami. Ako ste pristupovali k znižovaniu závislosti od áut v takýchto mestách?

Strávila som nejaký čas s tímom, ktorý robí na projekte Mesto pre deti. V rámci štúdie v okolí jednej školy počítali, koľko detí dochádza pešo a koľko autom. Napočítali 600 detí, čo prišli po svojich, v porovnaní so 40 autami. Tieto autá však boli najväčšou komplikáciou z hľadiska toho, ako deti do školy bezpečne dostať. V tomto prípade stačilo spočítať počet ľudí, ktorí kráčajú, bicyklujú alebo využívajú verejnú dopravu, a porovnať ich s počtom detí, ktoré doviezlo auto. Na tomto príklade je veľmi ľahké postaviť argument, že ak naozaj chceme postaviť spravodlivé mesto, musí zohľadniť potreby čo najviac ľudí. Musíme si uvedomiť, že šoféri sú len jednou časťou populácie.

Viaceré štúdie poukázali na to, že mestá, ktoré sú viac závislé od áut, majú vyšší počet smrteľných nehôd, horšiu kvalitu ovzdušia a menej miesta pre deti na hranie a iné aktivity. Musíme si úprimne povedať, že koncept auta ako symbolu akéhosi sociálneho statusu nám nerobí dobre. Ani predstava, že nás zachránia elektromobily, nie je reálna. Stále zaberajú príliš veľa miesta a sú rovnako smrteľné pre chodcov.

Keď som s iniciatívou Global Designing Cities pracovala na Global Street Design Guide, vytvorili sme túto grafiku znázorňujúcu, koľko miesta je potrebné mať na presun 50 ľudí v aute oproti 50 ľuďom na bicykli alebo pri chôdzi. Keď sa na to pozrieme z pohľadu priestoru, naše mestá, najmä mestá ako Bratislava, s historickým centrom majú obmedzenú kapacitu. Musíme byť múdri a ten limitovaný priestor využiť čo najlepšie.

V mojom okolí pozorujem, že slovo „auto“ sa objaví v slovníku malých detí už vo veľmi útlom veku, v podstate krátko po tom, ako povedia prvé slová. Všimli ste si to pri svojom dieťati?

Áno, pretože ich vidia všade. Keď sa nám narodil syn, rozhodli sme sa s manželom, že mu nebudeme kupovať žiadne autá ako hračky. Sami nevlastníme auto, preto je pre nás dôležité, aby náš syn vyskúšal aj iné druhy dopravy. Ale vyhnúť sa tomu je takmer nemožné, pretože sú všade. Dostáva ich ako darčeky a dokonca aj v škôlke majú mini autíčka, na ktorých jazdia. Prečo sa nehrajú s bicyklami? Ak sa pozriem na oblečenie a hračky svojho dieťaťa, automobilový priemysel ich skutočne ovplyvňuje už vo veľmi mladom veku.

Predstavte si, že by sme zdôrazňovali pozitívnejšie príklady alternatívnych spôsobov mobility. Keby deti mali viac možností bezpečne sa bicyklovať po meste, čo by im umožnilo voľne sa pohybovať a objavovať mesto spôsobmi, ktoré nie sú podmienené vlastníctvom auta. S formovaním pohľadu detí na mobilitu môžeme začať už od útleho veku.

Sme na námestí pred Starou tržnicou, mohli by ste sa porozhliadnuť a povedať mi, čo si ako mestská dizajnérka myslíte o tom, ako je to navrhnuté?

Skôr než sa dostaneme na námestie, povedzme si niečo o tomto priechode (cez električkovú trať – pozn. red. ) pre chodcov a ceste k nemu.

Ak by som tu prechádzala so svojím batoľaťom, necítila by som sa bezpečne, pretože je dosť široký a nie je celkom jasné, kto má prednosť. Vidíte, ako sa ten rodič prechádza s dcérou? Napriek tomu, že dieťa je staršie, rodič ju stále drží za ruku a neustále sa pozerá na obe strany, čo je jasný znak úzkosti a stresu, ktorý obaja pociťujú. Neustála ostražitosť, rýchle pohľady na kontrolu prichádzajúcej premávky – to je realita navigácie týmto priestorom.

Za tých pár dní, čo som v Bratislave, som si uvedomila, že mesto má obrovský potenciál. Táto dočasná farebná úprava priestoru vedľa námestia je osviežujúca, poukazuje na to, ako mesto uprednostňuje a regeneruje priestor pre chodcov. Prehodnocuje, ako by ulice mohli lepšie slúžiť deťom a rodinám a je príležitosťou pozdvihnúť mestskú infraštruktúru na novú úroveň, aby bola skutočne výnimočná.

Priestor pred tržnicou je skvelým príkladom, pretože sme mohli sedieť pod stromami a je tam dosť ticho na príjemný rozhovor. Je to miesto na zastavenie, posedenie a odpočinok. Má hravý nábytok, vďaka čomu je vynikajúcim priestorom pre deti, rodiny a ľudí všetkých vekových kategórií a schopností.

Tieto druhy dočasných zásahov sú niekedy kritizované ako „len farebne natretý betón”. Videl som rozhovor, kde ste hovorili, že tá farba je dôležitá súčasť pretvárania verejného priestoru Mohli by ste to vysvetliť?

Farba zdôrazňuje, že sa dejú zmeny. Zdôrazňuje skutočnosť, že určitý priestor má prioritu. Vodičom zasa pomáha pochopiť, že niečo sa zmenilo a budú musieť zmeniť svoje správanie. Navyše, mnohé európske mestá môžu trochu zošedivieť. Ako teda dodať mestu trochu zábavy a farby hravým spôsobom, vďaka ktorému bude skutočne živé? Farba niekedy môže pridať ten malý extra zábavný prvok do našich priestorov. Nemusíme byť vždy vážni, siví a nudní.

Dočasné zásahy, ktoré priestor kultivujú, dávajú aj možnosť viac sa rozprávať s ľuďmi, ktorí tam žijú, a sledovať, ako sa priestor využíva. Môžeme sa prispôsobiť na základe toho, čo sa naučíme, a mestám to môže pomôcť vylepšiť ich návrhy ešte pred tým, ako dajú veľa peňazí do trvalých riešení. Ak chcete postupne vylepšiť veľa priestorov vo veľkom meste, nemáte na to dostatok peňazí. Potom môžete aspoň spraviť veľa takýchto relatívne lacných zásahov, aby ste oslovili viac komunít a poskytli im bezpečný priestor ešte pred tým, ako pristúpite k drahším, permanentným zmenám. Mimochodom, kvetináče, ktoré tu máte, sa mi veľmi páčia. Vytvárajú chránený, vyhradený a bezpečný priestor a zároveň pridávajú zeleň.

Stojíme na križovatke Štúrova – Jesenského, kde je aj pomerne dlhý priechod pre chodcov. Je pomerne veľká a otvorená, pretože tadiaľto vedie električková trať. Ako vplýva geometria ulíc na bezpečnosť chodcov?

Ten priechod je príliš široký. Práve sa pozeráme na ďalšieho človeka, ktorý beží, aby čo najskôr prešiel cez ulicu. Šírka križovatky a polomer otáčania áut sú kľúčovými faktormi pri podpore bezpečnosti chodcov a interakcie komunity. Keď je križovatka príliš otvorená, je navrhnutá tak, aby umožnila autám odbočiť vyššou rýchlosťou. Zmenšením zákrut križovatiek bližšie k 90 stupňom sú autá nútené spomaliť, takmer až zastaviť. To umožňuje chodcom bezpečne prejsť a skracuje aj dĺžku priechodu, čím sa zlepšuje viditeľnosť a interakcia.

Musíme myslieť na to, ako sa rôzni užívatelia verejných priestorov navzájom ovplyvňujú. Komunikácia medzi chodcami a vodičmi prebieha prostredníctvom očného kontaktu. Ak sú chodci viditeľní a autá musia viac spomaliť, vidia sa navzájom a chodec môže prejaviť svoj zámer prejsť rečou tela a vodič má čas na to zareagovať.

Ste zástancom zmien, ktoré prichádzajú zdola, a podieľate sa na navrhovaní priestorov. Prečo je teda dôležité, aby zmeny prichádzali zdola?

Keď myslíte na dlhodobú starostlivosť a údržbu verejných priestranstiev a ulíc, tak čím viac ľudí cíti, že sa na tvorbe priestoru podieľalo, tým lepšie sa oň budú starať. Je dôležité rešpektovať, čo ľudia vo svojom prostredí potrebujú. Tí, ktorí sú problémom najbližšie, majú najlepšie riešenia. Získanie podnetov od nich nielenže robí výsledný dizajn relevantnejším, ale spĺňa aj hlavný cieľ toho, o čo sa snažíme: riešenie výziev, ktorým ľudia čelia v každodennom živote.

Nedostatočne zastúpenou skupinou, ktorej by mestá mali venovať väčšiu pozornosť, sú práve rodičia malých detí, pretože často nemajú čas. Aby mohli vyjadriť svoj názor, musia si zohnať stráženie detí, môžeme im však poskytnúť aj alternatívne spôsoby, ako nám môžu dať spätnú väzbu. Často je najlepšie stretnúť sa s nimi priamo na miestach, ktoré často navštevujú s deťmi. Ako dizajnéri a ľudia, ktorí sa snažia zapojiť komunitu, je našou zodpovednosťou zabezpečiť, aby sme zozbierali pripomienky od každého. Participácia nie je len niečo, čo treba pro-forma vybaviť, aby ste sa mohli pohnúť ďalej.

Kráčame po Vajanského ulici, čo hovoríte na nové cyklotrasy na tejto ulici?

Cyklopruhy na Vajanského ulici sú vzrušujúcim projektom. Len dnes som sa dozvedela, že aj po zrušení dvoch jazdných pruhov sa tu šoféri zdržia len o 15 sekúnd dlhšie. Pre mňa je to silné číslo: 15 sekúnd za to, aby o toľko viac ľudí mohlo využiť tento cyklistický pruh a pohybovať sa rýchlejšie.

Naozaj to pomáha ilustrovať, že tým, že dáte priestor bicyklom, neobmedzujete autá, ale v skutočnosti všetkých presúvate rýchlejšie, pretože je tam omnoho viac priestoru pre ľudí, ktorí zvolia alternatívny spôsob dopravy. To, že cyklistické pruhy sú dobré pre každého, je veľmi dôležité jasne komunikovať. Naše ulice sú často navrhnuté pre nadmerne veľa áut a vodiči v skutočnosti bez problémov zvládnu, keď im zmenšíme alebo odoberieme pruhy.

Navyše teraz musia autá cez Vajanského prechádzať pomalšie, pretože pruhy sú užšie, a prejazd je tým bezpečnejší. Pozrite sa na ten priechod s ostrovčekom. Samozrejme, dalo by sa urobiť ešte viac, priechod by mohol byť vyvýšený a ostrovček väčší. Ale aj teraz vidíte, ako autá musia spomaliť. Teraz máte väčšiu viditeľnosť na priechod, a ak ste so svojím dieťaťom a potrebujete zastaviť s kočíkom v strede, môžete to urobiť.

Stretli ste sa vo svojej kariére s odporom verejnosti voči plánovaniu miest ústretového k deťom?

Ťažko sa ľuďom hovorí, že by sme nemali navrhovať mestá pre deti. Ako každý druh aj my potrebujeme, aby naše „mláďatá“ prosperovali. Jedine tak vieme zabezpečiť, aby náš druh zostal relevantný. V New Yorku máme projekt Vision Zero, ktorý je postavený na prísnej kontrole dodržiavania dopravných predpisov najmä v okolí škôl, aby boli deti v bezpečí.

V Amsterdame mali v 70. rokoch hnutie Stop Child Murder a vďaka nemu majú teraz rozvinutú cyklistickú infraštruktúru a kladú dôraz na bezpečnosť na cestách. Holandské mestá majú svoju dnešnú podobu vďaka matkám a rodičom, ktorí sa už nedokázali pozerať na to, že autá každý rok zabili a zranili stovky detí. Hnutia, ktoré sa sústreďovali na potreby detí, pomohli vytvoriť bezpečnejšie a krajšie mestá pre všetkých obyvateľov. Zároveň nesú dôležitý politický odkaz, že investícia do potrieb detí je predpokladom pre silný základ zdravej a živej spoločnosti. Keď investujete do raného detstva, výhody pre spoločnosť sa násobia a vy môžete v konečnom dôsledku ušetriť peniaze. Štúdie ukazujú, že za každý dolár investovaný v ranom detstve neskôr ušetríte 16 dolárov. Mestá pre deti majú teda aj silný ekonomický argument.

Zažili ste v Turecku, Brazílii a na iných miestach, kde ste pracovali, odpor, keď ste sa snažili vytvoriť viac priestoru pre iné spôsoby dopravy ako autá?

Vždy existuje odpor, keď niečo navrhujete proti autám, pretože mnohí ľudia si bez nich nevedia predstaviť život. Vždy narazíte, keď sa snažíte veci zmeniť. Ľudia sú zvyknutí vidieť svoje prostredie určitým spôsobom a je pre nich ťažké si predstaviť alternatívu. Odpor voči zmenám čiastočne pochádza aj z toho, že si nevedia predstaviť, aké by to bolo. Preto je dôležité do tvorby verejných priestorov zapojiť čo najviac ľudí. Ukázať im, čo dokážu spraviť dočasné zásahy – vytvoriť pre nich príležitosť vidieť každodenné priestory v inom svetle.

Je z vašich skúseností bežné mať rušnú dopravu tak blízko pri rieke, ako máme my v Bratislave napríklad na Vajanského?

Vždy ma fascinovalo, ako mnohé západné mestá využívajú ulice pozdĺž svojich vodných tokov. Mestá sa im a ďalším prírodným živlom dlhé roky otáčali chrbtom, ich hlavnou starosťou bolo premiestniť každý deň čo najviac áut. Mnohé mestá však v uplynulých rokoch získavajú tieto svoje aktíva späť – New York, Paríž, Toronto, Istanbul a mnohé ďalšie predstavujú inšpiratívne príklady znovuzískania svojich nábreží.

Stále však prevláda táto situácia: pozdĺž nábrežia vedú vysokorýchlostné a vysokokapacitné koridory pre autá. Bude to vyžadovať trochu práce získať to späť. Keď ľudia začnú vidieť, čo im prírodné prostredie v meste pridáva k životu, výhody sa začnú vracať, bude to jednoduchšie.

Hovorili sme už o adaptácii na klímu. Aké zaujímavé projekty robia iné mestá, v ktorých ste boli, aby sa prispôsobili meniacej sa klíme?

Ekologický školský dvor je jednou z účinných stratégií. V Bratislave žije viac ako 90 percent obyvateľov do 15 minút chôdze od školy. To znamená, že máte veľa nehnuteľností rovnomerne rozmiestnených po celom meste, ktoré majú obrovský potenciál. Ak máte na každých 15 minút chôdze sviežu zeleň, ktorá dokáže absorbovať dažďovú vodu a vytvorí chladnejšiu mikroklímu, je to skvelý začiatok. Zároveň pomáhate deťom spoznávať prírodu. Presne toto robí parížsky projekt Oasis, ktorý rozbehli ako reakciu na extrémne horúčavy. Podieľal sa však aj na zlepšení študijných výsledkov detí a ich duševného zdravia.

Ulice ponúkajú veľkú príležitosť na adaptačné opatrenia, keďže tvoria približne tridsať percent našich miest. Zelená a modrá (vodné plochy a toky – pozn. red.) infraštruktúra, ako aj stromy, prístrešky a miesta na sedenie sú nevyhnutné pre adaptáciu a pohodlie pre ľudí, ktorí sa presúvajú pešo. Tirana nedávno spravila v centre pešiu zónu, nepúšťa tam už autá, použila pórovitý povrch, ktorý absorbuje vodu, a využila svah námestia na zadržiavanie vody na ďalšie použitie.

A potom sú tu rekonštrukcie budov, modernizácia starej konštrukcie, zlepšenie izolácie a cirkulácie vzduchu, investície do tepelných čerpadiel a zvýšenie energetickej účinnosti. Je veľa vecí, čo sa mestá môžu od seba navzájom naučiť. Na celom svete je veľa miest, ktoré už stáročia čelia extrémnym klimatickým podmienkam, a to s obmedzenými zdrojmi a pomocou tradičných a overených metód.