Zmieril som sa s tým, že ako gej budem sám. Všetko sa zmenilo, keď som mal 25, hovorí organizátor queer športových podujatí Braňo Fidler

„To, čo si dnes dovolia povedať politici na adresu LGBTI+ ľudí, by si pred dvadsiatimi rokmi nedovolili. No zároveň sa ľuďom obrusujú hrany a znesú toho viac ako kedysi,“ hovorí Braňo Fidler, ktorý patrí k hlavným organizátorom športového klubu Lotosové kvety.

Lotosové kvety – alebo familiárne aj Lotosky – fungujú v Bratislave už od roku 2011. Športovci a športovkyne sa pravidelne stretávajú na tréningoch aj mimo nich. Braňo Fidler však hovorí, že z bezpečnostného hľadiska verejne neoznamujú miesto a čas svojich tréningov.

„Keď nám niekto nový či nová napíše, že má záujem sa pridať, neodpoviem hneď, kde a kedy sa tréning koná. Najprv s nimi vediem konverzáciu, aby som vedel, ako zareagujú na to, že sme primárne pre LGBTI+ ľudí,“ hovorí v rozhovore.

V hlavnom meste každoročne organizujú športové podujatie Lotos Cup Bratislava. V roku 2022 sa konalo iba pár týždňov po teroristickom útoku na Zámockej. Vraví, že účastníci a účastníčky sa vtedy báli o svoju bezpečnosť. „Požiadali sme políciu o pomoc a tá počas akcie zvýšila počet hliadok,“ spomína.

Klub Lotosových kvetov tento rok pomáha organizovať celoeurópske športové hry EuroGames, ktoré sa budú konať 17. až 20. júla 2024 vo Viedni a sú zamerané aj na podporu práv queer ľudí.

Lotosové kvety sa počas celého mája aktívne zapájajú do kampane Dúhová stužka, ktorá prebieha pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii. Podľa Braňa Fidlera „viditeľným nosením dúhovej stužky ukazujeme rešpekt, prijatie a podporu LGBTI+ ľudom“.

Hoci dnes patrí medzi organizátorov rôznych podujatí pre LGBTI+ komunitu, on sám mal ešte v 25 rokoch pocit, že je jediný gej v okolí. „Myslel som si, že budem navždy sám. Pomohlo by, keby sa outovali aj známi športovci a športovkyne. Pomohlo by to v scitlivovaní spoločnosti, ľudia by potom nemali taký strach z neznámeho,“ vraví.

Kedy ste sa prvýkrát stretli s tým, že by niekto s vami hovoril o homosexualite?

Spomínam si na dve vyučovacie hodiny zo základnej školy v Seredi – prírodopis a dejepis. Na prírodopise sme mali učiteľku, ktorá bola mamou geja, no to som sa dozvedel až neskôr, asi po desiatich rokoch. Vysvetlila nám tému citlivo, autenticky a bez posmeškov.

Spomínam si však aj na jeden zážitok, ktorý spätne hodnotím ako veľmi zlý, hoci ako dieťa som to ešte nevedel takto vyhodnotiť. Učiteľka nám na hodine dejepisu povedala, že homosexualita je choroba a musí sa liečiť. Tvrdila, že je ako chrípka – keď ste chorí, musíte sa liečiť, a keď sa vyliečite, môžete ďalej fungovať.

Tieto dve príhody sa stali na tej istej škole v približne rovnakom čase.

O akých rokoch približne hovoríme?

Bolo to v polovici 90. rokov, v posledných ročníkoch druhého stupňa, čiže niekedy okolo rokov 1995 až 1996.

V jednom podcaste ste spomínali aj to, že plaváreň sa stala vaším útočiskom počas osobného coming-outu. Akú úlohu v tom zohrával šport?

Osobný coming-out je proces, ktorý sa v mojom prípade začal niekedy koncom základnej školy a pokračoval až do neskorých univerzitných rokov. Zvykol som sa správať veľmi introvertne, čo bolo práve pre odlišnú sexuálnu orientáciu. Myslel som si, že som vo svojom prostredí sám, teda jediný gej.

Plaváreň sa pre mňa v tom období stala bezpečným miestom. Bola pre mňa presne tým, čím nebolo malomesto či katolícke rodinné prostredie, v ktorom som vyrastal. Prirovnal by som to k tomu, že v bazéne máme mantinely, dĺžku trate aj hĺbku vody rovnaké pre všetkých. A toto je v protiklade k tomu, aké práva majú či skôr nemajú queer ľudia na Slovensku.

Do fakultného bazéna na STU v Trnave som vtedy chodil načerpať energiu aj trikrát do týždňa. Bolo to prijímajúce a férové prostredie, priestor na koncentráciu aj pre potešenie oka. Keď sa sústredíte na športový výkon, pomáha vám to odpútať sa od negatívnych nálad a zároveň dáva slobodu prísť na iné, nové myšlienky.

Hovoríte o katolíckom prostredí, v ktorom ste žili. Aký to malo vplyv na vaše nahliadanie na homosexualitu?

Táto téma bola tabu, niečo, o čom sa nehovorí.

Vráťme sa k vášmu osobnému coming-outu. Kedy ste si definitívne uvedomili, že ste gej?

V procese sebaprijatia som v začiatkoch univerzitného štúdia dospel k rozhodnutiu, že zostanem navždy sám. Bol som uzrozumený so svojou sexuálnou orientáciou, ale zároveň som mal pocit, že sa nemám kde a ako prejaviť. Vtedy som naozaj nevedel, že sú okolo mňa aj ďalší gejovia. A keby aj boli, nadväzovanie vzťahov týmto smerom by mi prinieslo len problémy. O niektorých som sa dozvedel až spätne, keď už bol svet aj pre mňa pestrejší.

Vo voľnom čase som teda zostával zväčša osamote. Samozrejme, že obavy z nechceného prezradenia boli významné. Venoval som sa aktivitám, pri ktorých som vedel byť aj sám a pritom sa nenudiť – individuálny šport, práca v záhrade u babky, počítačové hry, modelárstvo, knihy a podobne.

Tento stav som považoval za koniec coming-outu. No potom prišlo doktorandské štúdium v Bratislave a vytúžená „erasmácka“ stáž v zahraničí.

Čo sa zmenilo na Erasme?

Vďaka programu Socrates Erasmus som strávil jeden letný semester na Technickej univerzite v Aténach. Bol to jednoznačne najkrajší čas celého môjho študentského života. Priniesol mi prelom v nazeraní na svet a dodnes sa hrdo hlásim k heslu: „Raz Erasmus, navždy Erasmus!“

Dovtedy som stále býval s rodičmi a denne dochádzal do Bratislavy. Veľa vecí som v Grécku zažil prvýkrát. Začalo sa to tým, že som prvýkrát cestoval lietadlom, dokonca hneď aj s prestupom v Prahe. Prvýkrát som bol pri mori a takisto som sa prvýkrát musel postarať sám o seba.

Zrazu som sa ocitol vo veľmi kozmopolitnej atmosfére študentov a študentiek z celej Európy. Spoznal som tam super ľudí a zažil nezabudnuteľné príbehy. Toto prostredie ma konečne nezväzovalo, ale postupne a prirodzene otváralo nové a nové obzory. Pochopil som, že to, čo som žil dovtedy, je zapieranie seba samého a že to ďalej nepôjde tak, aby som zostal sám.

Po návrate som sa presťahoval na privát do Bratislavy. A po niekoľkomesačnom pozorovaní internetovej zoznamky som sa odvážil vytvoriť si tam svoje konto. Mal som už 25 a neistú nádej na úspešné dokončenie doktorátu. Vtedy som začal vstupovať do komunity, zoznamovať sa a nadväzovať vzťahy. Kamarátske, ale aj viac ako kamarátske.

To znamená, že kým ste neprišli do Bratislavy, tak ste nepoznali na Slovensku queer človeka?

Presne tak! Nevedel som, že som niekoho takého poznal.

Dnes ste jednou z hlavných tvárí športového queer klubu Lotosové kvety. Je to mimoriadne zaujímavé aj v kontraste s tým, že ste o sebe v iných rozhovoroch hovorili, že váš vzťah k športu nebol vždy dobrý. Čím to bolo?

Keď som chodil na strednú školu, hodiny telesnej výchovy neboli vždy najlepšie vedené; alebo, lepšie povedané, bývali odfláknuté. Šport bez vedenia je ako diskusia bez moderovania. Stačí, že je tam jeden spoluhráč či protihráč, ktorý chce byť viditeľnejší, vytiahnuť sa pred ostatnými, a pokazí celú hru.

Naše hodiny telesnej boli často o tom, že učiteľ povedal: „Tu máte loptu a hrajte sa“. Takto si profesionálne vedenú telesnú výchovu nepredstavujem. Medzi dospievajúcimi mladými ľuďmi na školských športoviskách potom dochádza v takomto prostredí k šikanóznemu správaniu.

Tento svoj pohľad ste spomínali aj v podcaste Teplá vlna. Jeho moderátor vravel, že on si telesnú výchovu spájal aj s demonštráciou prehnanej maskulinity. Nevnímali ste to ako problém aj vy?

Vnímal. V škole nás bolo 15 chlapcov a 15 dievčat a boli sme rozdelení na dve skupiny. Niektorí boli súťaživejší, iní menej. Sem-tam sa vyskytol v triede niekto, kto nezapadal do obrazu, bol šikanovaný, ale dialo sa to aj mimo telesnej výchovy. No tým, že telesná bola bez vedenia, dalo to spolužiakom voľný priestor prejaviť sa. Na jednej strane je fajn dať priestor, ale sloboda musí mať svoje pravidlá.

S dobrým trénerom, učiteľom, kapitánom alebo tímlídrom môžete zvládnuť takmer každý šport. Nemusíte ho priamo milovať, ale dokážete si s chuťou zahrať napríklad aj futbal. Ten je medzi gejmi vo všeobecnosti neobľúbený, lebo často predsa počujete vety ako „Hráš ako baba“, „Nemôžeš byť taký mäkký“.

Ja som si futbal s chuťou zahral vždy iba mimo školy. Prvýkrát to bolo na veslárskom tréningu, kde sa tréner raz rozhodol, že futbalom nahradí jeden kondičný beh. Tam to s dobrými kamarátmi zrazu bola úplne iná hra, v ktorej si vás nevyberú do tímu posledného preto, keď už musia.

Čo bolo zámerom vzniku klubu Lotosové kvety?

Náš športový klub vznikol v roku 2011, keď som ja hľadel na Lotosky ešte len z diaľky, nebol som členom. Jeden chalan zoznámil ďalších dvoch a tí dali dokopy partiu a išli si zahrať volejbal. Nebavili ich vtedajšie možnosti spoločenského vyžitia gej komunity v Bratislave, ktoré boli obmedzené na bary a diskotéky.

Inšpiroval ich pražský klub Alcedo (volejbalový LGBTQ+ klub – pozn. red.). Keďže mali radi volejbal, rozhodli sa vyskúšať to naplno. Začali pravidelne trénovať v hale a občas sa venovali beach volejbalu, neskôr mali aj turnajové skúsenosti.

Z neformálnej kamarátskej skupiny vytvorili v priebehu roka občianske združenie a zorganizovali Lotos Cup Bratislava (turnaj, ktorý organizujú Lotosové kvety – pozn. red.). Vtedy išlo iba o volejbalový turnaj; dnes už je to viacšportové podujatie pre LGBTI+ ľudí, ktoré má medzinárodný rozmer a koná sa každý rok.

Na začiatku teda bolo zámerom budovanie komunity či skôr trávenie spoločného času.

Ako to vyzerá s možnosťami stretávania sa queer komunity v Bratislave dnes?

Spomenul som, že v roku 2011 to bolo hlavne o baroch a diskotékach. Tie tu máme aj dnes a je to určite fajn spestrenie. No za ten čas vznikli v Bratislave a celkovo na Slovensku viaceré nové organizácie venujúce sa queer témam.

Máme tu silnejšie Pride dúhové festivaly, ktoré sa popri Bratislave, Košiciach a Banskej Bystrici začínajú objavovať aj v menších mestách. Pride nie je len jeden pochod mestom, ale bežne sa ťahá dlhšie obdobie vo forme rozličných sprievodných aktivít.

Som rád, že aj Lotosky prispievajú svojimi sprievodnými športovými aktivitami. Okrem našich zabehnutých športov sa pre Pride snažíme priniesť aj niečo nové, napríklad cyklovýlet, turistiku či beh na vysokých podpätkoch.

Z pravidelných akcií, ktoré sa každoročne konajú v hlavom meste, spomeniem Filmový festival Inakosti, divadelný festival Drama Queer, festival transrodovej kultúry Svet podľa Gabriela, študentský Light* Kvír Festival, LGBTI+ Business fórum a, samozrejme, náš Lotos Cup Bratislava.

Veľmi cennú prácu robia Združenie rodičov a priateľov LGBT+ ľudí, poradenské centrá Prizma Košice a InPoradňa v Bratislave, Dúhové rodiny, Signum – Dúhoví kresťania aj ďalšie organizácie.

Koľko členov majú Lotosové kvety?

Hovoril by som skôr o hráčoch a hráčkach navštevujúcich naše tréningy. Tých, ktorí sa zúčastňujú pravidelne, čiže aspoň raz týždenne, je v súčasnosti okolo 50. Keby sme však spočítali všetkých, ktorí sú v našich uzavretých komunikačných skupinách pre jednotlivé športy, bolo by to asi 200 ľudí. Tými športmi sú aktuálne volejbal, florbal, beh a bedminton.

Aké máte ciele?

Pôvodné ciele Lotosiek zostávajú platné – spoločné trávenie voľného času, budovanie a posilňovanie komunity, podpora zdravého životného štýlu. Po trinástich rokoch vývoja športového klubu však môžeme ísť v cieľoch aj ďalej: chceme vytvárať bezpečné a prijímajúce športoviská, zviditeľňovať LGBTI+ ľudí a komunitu, posilňovať podporu ľudských práv.

Pocit bezpečia a prijatia je v športe nesmierne dôležitý. Ak nemíňate silu na skrývanie svojho skutočného ja, ak ste v pohode, potom vydáte zo seba lepší športový výkon. Ľudia, ktorí k nám chodia, sa nemusia báť byť otvorení, pokiaľ ide o sexuálnu orientáciu a rodovú identitu.

Napríklad sa nemusia báť chytiť partnera alebo partnerku za ruku alebo pobozkať ich tak, ako je to bežné v heterosexuálnych pároch aj na verejnosti. Môžete sa tu tiež zdôveriť so svojimi osobnými problémami, podeliť sa o svoje skúsenosti, nájsť radu či pochopenie. V slovenskom športe, ak sa bavíme o mainstreamových kluboch, býva takéto prostredie skôr výnimkou.

V Lotoskách pracujeme aj na zviditeľňovaní jednotlivcov a celej LGBTI+ komunity na športoviskách, čo je prínosom v scitlivovaní spoločnosti a podpore ľudských práv queer ľudí.

Ako vlastne vznikol názov Lotosové kvety?

Tento príbeh je spojený s jednou víkendovou chatou. Bol na nej aj tanečník, ktorý predvádzal rozličné pohybové figúry. Zakladatelia sa inšpirovali práve pózou lotosového kvetu.

Z môjho pohľadu má náš názov hlbší význam. Lotosový kvet je obrazom vzniku života, akýmsi symbolom znovuzrodenia alebo regenerácie. Rastlinka vyrastá z bahna. Musí prekonať náročnú cestu, kým sa dostane na hladinu, kde s vychádzajúcim slnkom krásne rozkvitne.

Športovcom a športovkyniam tak lotosový kvet pripomína, že vždy môžu napredovať aj spadnúť. A že vytrvalosť a správne smerovanie môžu viesť k úspechu, hoci cesta nemusí byť vždy ľahká.

Spolupracujete aj s inými klubmi na Slovensku?

Nie, na Slovensku sme jediný oficiálne fungujúci LGBTI+ športový klub. Máme však intenzívnu spoluprácu s obdobnými zahraničnými klubmi a Európskou gejskou a lesbickou športovou federáciou (EGLSF).

Pokúšali sme sa o spoluprácu so slovenskými športovými zväzmi. Chceli sme im predstaviť kampaň Dúhová stužka, no naša snaha zostala dosť bezvýsledná.

Čo je to Dúhová stužka? 

Je to celoslovenská kampaň na podporu LGBTI+ ľudí. Viditeľným nosením dúhovej stužky dávate najavo svoj rešpekt a spolupatričnosť. Môžete jednoducho ukázať, že vo vašej prítomnosti sa nemusíme báť byť sami sebou. Čím viac stužiek je vo verejnom priestore, tým viac sa budú LGBTI+ ľudia cítiť v spoločnosti bezpečne a rovnocenne.

Kampaň prebieha celý máj pri príležitosti Medzinárodného dňa boja proti homofóbii, bifóbii a transfóbii (IDAHOBIT). Práve 17. mája 1990 Svetová zdravotnícka organizácia vyradila homosexualitu zo zoznamu chorôb.

Dúhová stužka je veľmi hodnotným projektom košického občianskeho združenia Saplinq. Svoju stužku získate za ľubovoľný dar – buď online, alebo na živom stretnutí s reprezentantmi kampane.

Darom zároveň pomôžete dúhovým organizáciám a iniciatívam na Slovensku. Jednou z organizácií sme aj my, Lotosové kvety. Keďže fungujeme výhradne dobrovoľnícky, vďaka takýmto darom dokážeme viac. Napríklad vykryť niektoré prenájmy športovísk, zorganizovať kvalitnejšie podujatia, zaobstarať si pekné reprezentačné dresy…

Keďže sme športový klub, tak sme si v rámci tejto kampane dali za cieľ osloviť športové zväzy, ale aj verejne známych športovcov a športovkyne. Zámerom bolo predstaviť im Dúhovú stužku aj možnosti, ako by sa mohli zapojiť.

Koľkí vám odpovedali?

Za jeden rok sme takto oslovili mnohé slovenské športové zväzy a federácie, rozoslali sme okolo sedemdesiat e-mailových správ. Medzi adresátmi nechýbali Slovenský olympijský a športový výbor (SOŠV), ale ani štátne či národné inštitúcie, ktoré majú v gescii šport.

Odpoveď sme dostali iba od dvoch, ak teda nerátame, že od niektorých prišla iba automaticky generovaná odpoveď.

Ktoré sú tie dve, ktoré sa ozvali naspäť?

Jednou bola Slovenská asociácia jogy. Odpísali nám, že u nich neevidujú „gender diskrimináciu“, pretože „každý človek má právo na svoj sebarozvoj“. Vyslovili sme im uznanie a pripojili články o význame jogy špeciálne pre queer ľudí. Mimochodom, existuje sedem jogových póz na oslavu LGBTI+ hrdosti a podporu mieru. Zaujali neutrálny postoj s poďakovaním za návrhy.

Intenzívnejšia komunikácia prebiehala so Slovenskou basketbalovou asociáciou (SBA). Potešujúce bolo konštatovanie, že sú „bezpečným a inkluzívnym priestorom pre všetkých basketbalistov a basketbalistky, ako aj pre všetkých športových odborníkov pracujúcich pri družstvách pôsobiacich v našich súťažiach a rovnako v reprezentácii“. Do kampane sa však nezapojili s odôvodnením, že plnia svoju úlohou, ktorou je venovať sa športu a zabezpečovať jeho rast.

Pokračovali sme vysvetľujúcou správou aj s odkazom na článok Medzinárodnej basketbalovej federácie. Článok bol svedectvom hráča o dvojitom živote basketbalistu, ktorý sa nechcel ako gej skrývať až do dôchodku. Ako odpoveď sme z SBA dostali ich antidiskriminačnú smernicu s tým, že si ju môžeme prečítať a poslať prípadné návrhy na zlepšenie. V odpovedi sme poukázali na to, že v rámci prevencie je dôležité zvyšovanie informovanosti v tejto oblasti, ktoré aj sama smernica uvádza.

Práve toto je ideálna príležitosť, aby sa aj športové organizácie zapájali do Dúhovej stužky. Hoci sa to pred dvoma rokmi pri oslovených subjektoch nepodarilo, verím, že má zmysel pokračovať. Verejná a viditeľná podpora LGBTI+ ľudí na športoviskách by znamenala lepšie prijatie, duševnú pohodu a tým aj sebavedomejšie výkony. Je pre nás dôležité vedieť a cítiť, že nás okolie rešpektuje, že nemusíme skrývať seba, svoje rodiny a životy. Akákoľvek smernica, ak zostáva iba na papieri, je nanič.

Z tónu hlasu, ktorým hovoríte o antidiskriminačnej smernici, sa mi zdá, že tam je nejaké ale…

Na Slovensku niektorí politici radi a nahlas hovoria, že ľudí s menšinovou sexuálnou orientáciou či rodovou identitou nediskriminujeme. Píše sa o tom nakoniec aj v Antidiskriminačnom zákone z roku 2004, a čo sa týka športu, aj v smerniciach niektorých športových organizácií.

SOŠV prijal Smernicu o ochrane pred diskrimináciou, obťažovaním, šikanou a zneužívaním v športe v roku 2020. Určite sa tak stalo aj pod vplyvom Medzinárodného olympijského výboru, ktorý štyri roky predtým prijal Vyhlásenie o konsenze voči obťažovaniu a zneužívaniu v športe.

Možné dôvody diskriminácie, medzi ktoré patrí aj sexuálna orientácia, sú v smernici od SOŠV doslovne skopírované z Antidiskriminačného zákona. Smernicu SOŠV následne prijímali jeho členovia, slovenské športové zväzy a asociácie. Nemám však všetky informácie o tom, koľko subjektov ju prijalo a ako sú ich smernice napĺňané.

Zo skúseností však viem povedať, že minimálne v jednom prípade to nie je nič viac, len čistá kópia aj s dátumom schválenia a účinnosti, len so zmenou názvu organizácie.

Môžete povedať, o aký prípad ide?

Nerád by som to viac komentoval.

Z toho, čo hovoríte, mám pocit, že to vnímate tak, že oficiálne síce v športovom prostredí sú rôzne dokumenty, ktoré by mali podporovať práva queer ľudí, ale v praxi ich nikto neberie vážne. Chápem to správne?

Čo chcem povedať, je, že aj keď máme pekne vyzerajúce dokumenty, stále nevytvárame bezpečný priestor a podmienky na prijatie LGBTI+ ľudí. Nielen na športoviskách. Tento štát nám neposkytuje rovnaké práva, aké má väčšina. Žiaľ, situácia na Slovensku od roku 2000 stagnuje alebo sa ešte zhoršuje.

Poďme k tréningom Lotosových kvetov. Ako často sa stretávate? Máte svoje stále miesta? 

Pravidelné tréningy, čo znamená minimálne raz týždenne, máme aktuálne v štyroch športoch. Volejbal a florbal sú v halách s dlhodobým prenájmom. Bedmintonové kurty si prenajímame s týždňovým predstihom podľa premenlivého záujmu hráčov a hráčok. A pri skupinových behoch striedame spravidla bežecké trasy na nábreží Dunaja so Železnou studničkou.

Každý z týchto štyroch športov má uzavretú komunikačnú skupinu. Časy a miesta tréningov bývajú síce tie isté, ale z bezpečnostných dôvodov nie sú komunikované širokej verejnosti. Keď má niekto záujem, môže nás kontaktovať cez sociálne siete alebo e-mailovú adresu.

Niektoré naše podujatia organizujeme aj s verejným oznámením. Napríklad otvorené tréningy s Dúhovou stužkou, Pride športové sprievodné podujatia alebo vybrané aktivity Lotos Cup Bratislava.

Ozývajú sa vám aj ľudia, ktorých nikto v skupine nepozná? V súvislosti s teroristickým útokom pred Teplárňou mi napadá spýtať sa, či si overujete dopredu, koho medzi seba vezmete, alebo len dôverujete, že nejde o niekoho, kto vám v lepšom prípade chce len prísť vynadať?

Pokiaľ viem, nikdy sa neprihlásil a neprišiel k nám niekto so zlým úmyslom. S novým záujemcom alebo záujemkyňou si, samozrejme, vždy vymeníme zopár viet.

Oslovujú nás aj takí, ktorí zo začiatku ani nevedia, že sme klub združujúci primárne LGBTI+ športujúcich ľudí. Reakcie bývajú rôzne, niektorí stratia záujem, iní chcú prísť aj tak.

Rozhodne to však nefunguje spôsobom, že neznámej osobe hneď v prvej správe povieme miesto a čas. Snažíme sa ju aspoň trochu spoznať, kým sme si istí, že sme na rovnakej vlne.

Prenajímate si teda aj športové haly. Stalo sa vám niekedy, že by majiteľ nejakej haly mal problém s tým, že tam idete organizovať stretnutie LGBTI+ ľudí a napríklad vám preto odmietol prenajať miestnosť?

Iniciatívne takúto informáciu prenajímateľom športových hál nedávame. Pre obchodný vzťah je to irelevantné a napokon, plníme si všetky povinnosti nájomcu ako ktorýkoľvek iný športový klub.

Na druhej strane si myslím, že keby sme pri nových žiadostiach o prenájom vopred hlásili, že sme LGBTI+ športový klub, tak by to mohol byť pre niekoho problém. Prevádzkovatelia športovísk, kde fungujeme dlhodobo, nás poznajú a vedia, že sme seriózni partneri.

Takáto informácia by bola podstatná skôr vtedy, ak by niekto chcel podporiť práve teplý športový klub. V krajinách s vyššou mierou demokracie, prijatia LGBTI+ ľudí a ľudských práv sa to stáva. Naše spriatelené kluby zvyknú mať napríklad zľavy na nájomnom, najmä ak využívajú mestské či štátne športoviská. V našich podmienkach je niečo takéto zatiaľ v rovine snov.

Organizujete aj väčšie podujatia ako napríklad športový Lotos Cup. Ovplyvnil vaše premýšľanie o bezpečnosti na takýchto akciách teroristický čin na Zámockej? 

Lotos Cup Bratislava máme na programe každý rok na jeseň. Ročník 2022 sa konal v novembri a bol extrémne ovplyvnený teroristickým útokom, ktorý sa udial len mesiac predtým.

Medzi domácimi hráčmi a hráčkami bol citeľný strach a obavy o bezpečnosť. Zahraniční sa zaujímali o situáciu, vyjadrovali podporu komunite a chceli pomôcť. V ten rok sme mali dokonca rekordnú účasť. V štyroch športoch súťažilo celkovo 222 súťažiacich z 12 krajín.

Pre rizikovú atmosféru sme podujatie oznámili policajným zložkám a požiadali ich o pripravenosť. Odozva bola pozitívna a boli nápomocní rovnako zo štátnej aj mestskej polície a som rád, že žiadny zásah nebol potrebný.

Lotos Cup Bratislava bol v roku 2022 súčasťou Slovenskej Teplárne. Vyjadrili sme spolupatričnosť rodinám a blízkym Matúša a Juraja, ktorí boli zavraždení z nenávisti. Vyzvali sme účastníkov a účastníčky na podpis a zdieľanie petície Ide nám o život a požiadali o šírenie informácií o situácii LGBTI+ ľudí aj za hranicami Slovenska.

Slovensko je stále výrazne homofóbna krajina. Napríklad v roku 2022 vyšiel prieskum Medianu, podľa ktorého si 24 % ľudí nemyslí, že homosexualita by mala byť v spoločnosti tolerovaná, 48 % odpovedalo „skôr áno“ a najsilnejší súhlas, teda „určite áno“ vyslovilo iba 24 % ľudí. Zasahuje to nejako Lotosové kvety? Stretávate sa napríklad s nenávistnými alebo nepríjemnými reakciami na sociálnych sieťach, prípadne aj osobne?

Sem-tam sa objaví nejaký hejterský komentár k našim príspevkom na sociálnych sieťach. Ale veľmi sa s tým nestretávam. Možno aj preto, že žijeme a športujeme v bratislavskej bubline, hoci máme skúsenosť s organizovaním podujatí aj v iných regiónoch.

Vnímate to teda tak, že Bratislava je skutočne výrazne rešpektujúcejšia ako zvyšok Slovenska?

Áno, určite je. Robili sme jeden projekt z Fondu na podporu LGBTI+ komunity Nadácie Pontis. Zámerom bolo podnietiť vznik športových klubov, ktoré by boli otvorené a bezpečné pre queer ľudí aj mimo hlavného mesta.

V rámci projektu sme zorganizovali dva regionálne športové víkendy, jeden v Košiciach a ďalší v Banskej Bystrici, vyvrcholením bol Lotos Cup Bratislava. Účasť miestnych ľudí v regionálnych centrách bola veľmi nízka, pod očakávania.

Prisúdil by som to aj tomu, že mnoho LGBTI+ ľudí sa odtiaľ presťahuje do Bratislavy, do Prahy, do Viedne a ešte ďalej. Tí, ktorí zostávajú, sa verejne až tak nehlásia k svojej identite a reálne nemali záujem o účasť.

Vidíme to aj na Pride pochodoch. Ten bratislavský je najpočetnejší a aj vekové zloženie účastníkov a účastníčok má najpestrejšie.

Takže queer ľudia majú motiváciu radšej odísť z regiónov minimálne do Bratislavy?

Áno. Ale to neznamená, že v hlavnom meste by sa neodohrávali aj príbehy netolerancie. Aj v bratislavských šatniach sa stane, že slovo hanlivo označujúce gejov je použité ako nadávka.

Spomínam si, ako nám raz zúfalo písal mladý muž, ktorý hral súťažne volejbal na jednej bratislavskej strednej škole. Keď sa vyoutoval, spoluhráči v tíme ho neprijali a prerástlo to až do šikanovania, fyzického aj psychického. Zo svojho tímu a športu doslova utiekol.

Poznám aj jeden príklad zo slovenskej mužskej florbalovej ligy. Je tam excelentný hráč, ktorý sa identifikuje skôr nebinárne, preto ho neprijímajú do kolektívu. Prišiel k nám s tým, že mu prekáža toxická maskulinita a homofóbia v klube, pre ktorý je, paradoxne, veľkou hráčskou oporou.

Musí človek spĺňať aj určitú športovú kvalitu, aby mohol prísť do Lotosových kvetov?

V Lotoskách má dvere otvorené každý a každá. Spájame ľudí s rôznou výkonnostnou kvalitou v rodovo zmiešaných tímoch. Limitujúcimi nie sú vek, pohlavie, telesná zdatnosť ani skúsenosť či neskúsenosť v danom športe.

Nie sme profesionálny klub a nehráme v ligách. Naše tréningy sú o tom, aby sme si zahrali či zabehali, porozprávali sa, podporili sa a v dobrej nálade sa vrátili domov.

Môžete prísť, ak si chcete len vyskúšať nový šport, alebo máte záujem sa zlepšovať v niečom, čo vás baví. Ak vás to bude s nami baviť aj naďalej, máte príležitosť hrdo sa zapojiť do rôznych turnajov, súťaží a medzinárodných komunitných projektov v našom drese.

Zároveň spoznáte fajn ľudí, nadviažete priateľstvá a určite strávite svoj voľný čas príjemne a užitočne.

Aká je situácia s queer športovými klubmi v zahraničí?

V tejto oblasti je stále veľká priepasť medzi krajinami západnej Európy a tými v strednej a východnej Európe, teda aj Slovenskom. Už len keď sa pozrieme na priemerný počet členských organizácií federácie EGLSF na krajinu, tak je tam výrazný rozdiel.

Počet LGBTI+ športových klubov v krajinách EGLSF v pomere k počtu obyvateľov:

Zdroj: EGLSF

• Holandsko 1 klub na 1 041 tis. obyvateľov
• Švajčiarsko 1 klub na 1 097 tis. obyvateľov
• Rakúsko 1 klub na 1 285 tis. obyvateľov
• Dánsko 1 klub na 1 475 tis. obyvateľov
• Slovinsko 1 klub na 2 112 tis. obyvateľov
• Veľká Británia 1 klub na 2 678 tis. obyvateľov
• Nemecko 1 klub na 3 352 tis. obyvateľov
• Švédsko 1 klub na 3 496 tis. obyvateľov
• Chorvátsko 1 klub na 3 856 tis. obyvateľov
• Belgicko 1 klub na 3 896 tis. obyvateľov
• Írsko 1 klub na 5 127 tis. obyvateľov
• Česko 1 klub na 5 335 tis. obyvateľov
• Slovensko 1 klub na 5 432 tis. obyvateľov
• Nórsko 1 klub na 5 477 tis. obyvateľov
• Fínsko 1 klub na 5 556 tis. obyvateľov
• Bulharsko 1 klub na 6 465 tis. obyvateľov
• Španielsko 1 klub na 6 825 tis. obyvateľov
• Maďarsko 1 klub na 9 643 tis. obyvateľov
• Francúzsko 1 klub na 9 710 tis. obyvateľov
• Portugalsko 1 klub na 10 410 tis. obyvateľov
• Grécko 1 klub na 10 430 tis. obyvateľov
• Taliansko 1 klub na 11 738 tis. obyvateľov
• Poľsko 1 klub na 12 273 tis. obyvateľov
• Rumunsko 1 klub na 19 050 tis. obyvateľov
• Rusko 1 klub na 144 200 tis. obyvateľov

Rozdiel je badateľný aj vo veľkosti, finančnej stabilite a vyspelosti klubov. Celoeurópske LGBTI+ športové hry EuroGames mali pri viac ako tridsaťročnej histórii, až na jednu výnimkou, organizátorov len zo západnej Európy. V týchto krajinách môžeme nájsť kluby s mnohými stovkami až tisíckami členov a členiek. Viaceré z nich majú spolupráce s miestnou samosprávou či štátnou správou. Veď predsa podporujú lepší životný štýl občanov, čo má priaznivý vplyv aj na zdravotníctvo.

Vo východnej Európe je to iné. Našou veľkou nevýhodou je, že zaostávame v životnej úrovni, čo je vo všeobecnosti obmedzujúci faktor aj pre športovanie. Máme spravidla jeden zabehnutý oficiálny queer športový klub v hlavnom meste.

V Česku ich napríklad síce je viac, ale všetky sú v Prahe. Situácia sa začína meniť v Poľsku, kde kluby pre LGBTI+ športovcov a športovkyne vznikajú aj v regionálnych mestských centrách.

V Bratislave teda fungujete len vy?

V Bratislave okrem Lotosiek funguje niekoľko neformálnych športových komunít LGBTI+ ľudí, alebo komunít, ktoré sú voči LGBTI+ ľuďom priateľské a podporujúce.

Patria sem Extrem tím – amatérske futbalistky, Aktívne ženy – lesbické hobby florbalistky, Cyklokuchyňa a cyklojazda Critical Mass, Jazdím čiernu stredu – ženský feministický cykloklub, FK Kozmos so svojím mužstvom aj ženstvom, s dúhovými vlajkami na tribúnach a podpornými chorálmi.

Niektoré zo skupín, ktoré tu fungovali v minulosti, už, žiaľ, nie sú aktívne.

Zásadná vec je, že na Slovensku nemáme žiadneho otvorene vyoutovaného športovca alebo športovkyňu. V okolitých krajinách sú. Aj preto zostáva na Slovensku queer téma v športe tabu.

Čo podľa vás bráni športovcom a športovkyniam na Slovensku otvorene povedať: som gej, som lesba, som bisexuál?

To isté, čo bráni aj komukoľvek inému. Je to prirodzený strach z odmietnutia a neprijatia. U verejne známych ľudí ho ešte môže znásobovať obava, čo to spraví s ich fanúšikovskou základňou a so sponzormi.

V susednom Česku o sebe verejne povedal, že je gej, futbalista Jakub Jankto. Bola to veľká vec, keďže ide o hráča na najvyššej úrovni. Čo tieto coming outy znamenajú pre iných queer ľudí?

Keď napríklad známy futbalista, svetová tenistka alebo profesionál či profesionálka z akéhokoľvek športu urobí verejný coming out, stáva sa pozitívnym vzorom. Verejne známi ľudia, ktorí sa otvorene hlásia k menšinovej sexuálnej orientácii či rodovej identite, sú skvelým prínosom. Rovnako aj známi ľudia, ktorí možno nemusia byť priamo súčasťou komunity, ale verejne sa vyjadrujú proti diskriminácii a za zrovnoprávnenie LGBTI+ ľudí.

Pozitívne vzory dávajú ostatným ľuďom najavo, že sa nemusia báť a skrývať pre svoju odlišnosť. Často sú zdrojom sily a motivácie, ukazujú, že v tom na športovisku a v živote nie ste úplne sami. Tak, ako ja som si kedysi myslel, že som sám.

Podľa prieskumu Iniciatívy Inakosť z roku 2017 by existencia LGBTI+ pozitívnych vzorov v rôznych oblastiach spoločnosti mala zásadný význam pre scitlivovanie spoločnosti v týchto témach.

Svedčí fakt, že na Slovensku nie je žiadny otvorene queer športovec, aj o tom, že je Slovensko viac homofóbne ako okolité krajiny? 

Do veľkej miery to sedí. V slovenskom športe aktuálne nie je žiadna verejne známa osoba, ktorá by otvorene vystupovala ako LGBTI+, čo je veľká škoda.

Nikdy nezabudneme azda na jediného slovenského športovca, o ktorom je známe, že bol gej. Ktovie, ako by verejnosť reagovala na jeho vyoutovanie, keby k nemu prišlo počas aktívnej kariéry a z vlastnej iniciatívy. (Krasokorčuliar Ondrej Nepela nikdy v Československu coming out nespravil, zomrel na komplikácie s ochorením HIV/AIDS, ktoré sa režim v Československu snažil utajiť – pozn. red.)

V slovenskom športovom svete je queer komunita prakticky neviditeľná. V súčasnosti sa preto ani nedá hovoriť o existencii bezpečného priestoru a prijatia rozmanitosti na športoviskách. Na Slovensku nám chýbajú verejné vyhlásenia o podpore zo všetkých úrovní športovej administratívy. Chýbajú nám také antidiskriminačné smernice a vzdelávacie materiály pre prácu s LGBTI+ ľuďmi v športe, ktoré by boli aj reálne aplikované a funkčné v praxi.

V tejto súvislosti by som rád pochválil všetkých tých a tie, ktorí vyjadrujú viditeľnú a cennú podporu LGBTI+ ľuďom prostredníctvom športu. Medzi nich patria hokejisti Zdeno Chára a Martin Pospíšil, ktorí sa zapájali v NHL do akcií s dúhovými dresmi a páskami na hokejkách.

Marianna Jagerčíková, majsterka sveta v skialpinizme, takisto dáva pekný podporný status k Dúhovej stužke. Verím, že takýchto individuálnych počinov je oveľa viac.

Vrátim sa ešte k futbalistovi Jakubovi Janktovi. Nedávno mal problémy s testom na drogy, žiaľ, toto sa v športe deje, takéto problémy majú rôzni športovci, aj heterosexuálni. Táto téma nijako nesúvisí s jeho sexuálnou orientáciou. Napriek tomu, keď som si pozrela titulky rôznych médií, tak mnohé ju dávali rovno do nadpisu alebo ako prvú informáciu v texte. Často tiež čítam, že niekto sa priznáva, že je gej, namiesto slova lesba sa používa zdrobnenina lesbička a podobné necitlivé výrazy voči queer ľuďom. Čo by sme mohli robiť my, ľudia väčšinovej sexuálnej orientácie, možno aj špecificky športoví novinári, aby bol rešpektujúcejší jazyk normou?

Napadá mi, že aj slovo vyoutovať sa vlastne neznie úplne ideálne. Používa sa to bežne, aj ja som ho v tomto rozhovore použil niekoľkokrát. V športovej terminológii vyoutovať sa znamená spôsobiť sebe zle, keďže buď prídete o loptu, alebo váš súper získa bod. Ale toto som si uvedomil až teraz, ako to hovorím.

A čo môžeme celkovo robiť lepšie? Vzdelávať sa. To je proces, ktorý sa nikdy neskončí.

Ako by sme podľa vás mali pristupovať k transrodovým ľuďom v športe?

Dnešný šport veľmi prísne rozdeľuje ženy a mužov. Ľudia od istého veku navštevujú ženské alebo mužské tréningy, sú členmi ženského alebo mužského tímu a zúčastňujú sa ženských alebo mužských súťaží. Považuje sa to za také samozrejmé, že mimo LGBTI+ komunity sa to len zriedka spochybňuje. Dokonca aj gejovia a lesby bývajú často ďaleko od pochopenia všetkých špecifík transrodových a nebinárnych osôb v športovom prostredí.

Opatrenia, ako urobiť hobby šport prijateľným a prospešným aj pre ľudí, ktorí sa jednoznačne nevidia v ženskej ani mužskej kategórii:

• nahradenie rodovo oddelených priestorov spoločnými alebo kombinovanými
• budovanie šatní, spŕch a toaliet tak, aby poskytovali viac súkromia
• používanie rodovo neutrálneho či plne inkluzívneho označenia priestorov
• vytváranie rodovo zmiešaných tímov a tréningových skupín
• oslovovanie ľudí menom a zámenom, ktorými si želajú byť oslovovaní (v slovenčine je dobrým riešením používať viac mená ako zámená)
• presadzovanie politiky proti rodovo podmienenej diskriminácii na športoviskách
• vzdelávanie personálu aj verejnosti cez propagačné materiály, školenia, kampane a podobne
  Zdroj: kniha Non-Binary Inclusion in Sport (2020) – Helen Spandler, Sonja Erikainen, Al Hopkins, Jayne Caudwell, Han Newman, Lauren Whitehouse

Bola som na prednáške na rakúskom veľvyslanectve v Bratislave, ktorú ste pomáhali zorganizovať a ktorá sa týkala EuroGames, čo sa budú konať v júli vo Viedni. Keď som niekomu hovorila o tom, že sa idem pozrieť na túto akciu, pre jednoduchosť som to opisovala ako olympiádu pre amatérskych queer športovcov. Skúste vysvetliť vy, čo sú vlastne EuroGames? 

Sú to multišportové hry primárne pre LGBTIQ+ ľudí. Úplne otvorené, bezpečné, prijímajúce a oslavujúce pre všetkých, pokiaľ ide o sexuálnu orientáciu, rodovú identitu či fyzickú zdatnosť. Podujatie celoeurópskeho rozsahu a svetového významu organizujú členské kluby EGLSF.

Konajú sa spravidla každý rok a prvýkrát sa uskutočnili v roku 1992 v Haagu. Súčasťou programu sú zakaždým dedinka EuroGames ako centrálne stretávacie miesto, veľkolepý otvárací a záverečný ceremoniál, početné kultúrne vystúpenia, diskusie, výstavy či iné akcie.

Pri výbere usporiadateľa musia kandidáti predložiť plán svojich hier, odprezentovať kandidatúru a získať na výročnom sneme na svoju stranu väčšinu hlasov. Pred troma rokmi sme sa tešili z víťazstva dvoch viedenských klubov, ktoré sa rozhodli priniesť EuroGames 2024 do Viedne. Je to jedinečne blízko pre našich športovcov a športovkyne.

Mávate tam s Lotosovými kvetmi zastúpenie?

Áno, tento rok to bude piata účasť Lotosiek. Už teraz je jasné, že nastavíme nový rekord v početnosti slovenskej výpravy na EuroGames. Na viedenských hrách okrem toho aj organizujeme florbalový turnaj, kde s určitosťou zužitkujeme naše bohaté skúsenosti z domáceho podujatia Lotos Cup Bratislava.

S organizačným tímom EuroGames Viedeň 2024 tiež spolupracujeme na propagácii hier v regiónoch strednej a východnej Európy. Zámerom je podporiť účasť ľudí, ktorí by si to inak nemohli pre finančnú situáciu dovoliť, a tiež účasť z krajín trpiacich nízkou úrovňou akceptácie a práv LGBTI+ ľudí, ako aj zvýšenie zastúpenia žien a transrodových osôb.

Predtým sme mali zastúpenie na hrách v Berne (2023), holandskom Nijmegene (2022) a v Kodani (2021). Ale úplne prvýkrát sa Lotosky zúčastnili na EuroGames v roku 2012 v Budapešti.

Neprekvapuje ma, že sa takéto podujatie koná v krajinách západnej Európy, ale v Maďarsku je situácia pre LGBTI+ ľudí nepriaznivá. Ako sa dostalo podujatie do Budapešti?

EuroGames Budapešť v roku 2012 boli priamo prepojené s EuroGames Rotterdam v 2011. Organizátorské kluby z týchto dvoch miest išli so spoločnou kandidatúrou pod heslom „Stavanie mostov“. Podľa mojich informácií to bolo aj vďaka cieľavedomej práci jednej osoby z tímu, pôvodom z Budapešti, ktorá v tom čase žila v Rotterdame. Svoju kandidatúru vyhrali na sneme EGLSF v roku 2009.

O hrách sa uvažovalo v období, keď v Maďarsku vládla socialistická strana, no po tom, čo sa k moci dostal Orbán, organizačný tím stratil všetku verejnú podporu. Ba čo viac, vláda ich zaviazala mať všade súkromnú bezpečnostnú službu, ktorú si museli hradiť z vlastných zdrojov.

Od kamaráta, ktorý bol vtedy aktívny vo federácii EGLSF, som sa dozvedel, že viaceré európske tímy nepodporovali usporiadanie súťaží v Budapešti. Napríklad delegát zo Stuttgartu povedal, že nikdy nebude manifestovať v uliciach Budapešti ani povzbudzovať svojich spoluhráčov, aby sa zúčastnili na týchto hrách. Ďalší delegáti mu zasa vysvetľovali dôležitosť a nevyhnutnosť podpory LGBTI+ komunít práve v takýchto krajinách, ktoré zaostávajú.

Takže to asi malo inú atmosféru…

Počet účastníkov a účastníčok bol v Maďarsku určite jeden z najnižších v histórii hier. Podľa ich vlastných rozprávaní sa nedá zabudnúť na pochod na štadión a ľudí, ktorí na nich neslušne pokrikovali. Našťastie boli vďaka plotom „v bezpečí“, vo vzdialenosti asi tak 200 až 300 metrov. Naši volejbaloví hráči si tiež spomínajú na pokyny, aby sa mimo areálu nesprávali „nevhodne“.

Na zhodnotenie EuroGames 2012 v Budapešti by som použil kamarátove slová, podľa ktorého väčšina účastníkov tam bola preto, aby vyjadrila solidárnosť s miestnou komunitou. Hry inak dopadli celkom dobre.

Situácia pre LGBTI+ ľudí nie je priaznivá ani u nás. Otvorene homofóbna je nemalá časť slovenských politikov. Do parlamentu sa v posledných rokoch dostávajú pravidelne strany, ktoré si za jeden z hlavných terčov vyberajú queer ľudí. Ovplyvnilo vás to nejako v bežnom živote?

Väčšina slovenských politikov sa uberá zradnou cestou. Využívajú známu taktiku – vykonštruovať si nepriateľa a potom pred ním chrániť. Je pre nich ľahké získavať politické body burcovaním negatívnych vášní voči menšinám. Neštítia sa pritom klamať, zavádzať a konšpirovať.

Ja si vážim tých ľudí v politike, ktorí sú ochotní a schopní poctivou prácou dávať svojim voličom viac. Pretože zisk takejto dôvery ich zaväzuje k reálnemu napĺňaniu programu, ktorý je na prospech celej spoločnosti.

Z toho, čo sa na Slovensku deje v posledných mesiacoch a ako tu demokracia dostáva na frak, som nesmierne sklamaný.

Máte pocit, že sa negatívne postoje politikov voči queer ľuďom stupňujú?

V mojom bežnom živote a vo svojej bubline sa viem zatiaľ odstrihnúť od politickej homofóbie. Ale stupňuje sa to. A tiež mám pocit, že čím viac sa stupňujú nenávistné prejavy, tým viac sa stupňuje aj naša odolnosť. Ľudia si zvykajú a znesú aj horšiu rétoriku v parlamente alebo vo vláde.

Jeden teroristický útok na LGBTI+ komunitu sme tu už mali a zdá sa, že politická reprezentácia sa nepoučila. Mám obavy z ďalšieho vývoja, ale treba vydržať a bojovať. Veď žiadny zápas nie je vopred prehratý.

Aj pri tomto rozhovore ste mali na oblečení dúhovú stužku. Vieme o viacerých incidentoch, ktoré sa v súvislosti s tým stali, ľudí napadli na ulici, pokrikovali na nich. Zažili ste niekedy niečo také?

Nezažil. Možno len zopár negatívnych reakcií na sociálnych sieťach a viac uprené pohľady na moje dúhové ozdoby – to však môže byť rovnako dobrá aj zlá reakcia. Ja sa takéto pohľady snažím vnímať skôr pozitívne.

Spomínam si, ako sme sa vracali zo športového víkendu v Banskej Bystrici. Len pár dní po teroristickom útoku pred Teplárňou v roku 2022. Zastavili sme sa na benzínke. Pani pumpárka sa pri pokladni zahľadela na môj dúhový prívesok.

Bol to jeden z tých momentov, keď si nie som celkom istý, čo bude nasledovať. Prívesok mi potom pochválila so slovami, že nám drží palce. Mimochodom, tento prívesok na krku je pre mňa pripomienkou na Pride pochod v Košiciach.

Čo potom pri negatívnych reakciách slúži ako duševná hygiena?

Šport. Ten mi pomáha, prináša hormóny šťastia a podporuje prečistenie myšlienok. Venujem sa hlavne individuálnym športom a z tímových hlavne florbalu. Rovnako ako v športovom tíme, tak aj medzi ľuďmi mimo športoviska by malo platiť, že silnejší podržia slabších. Tento princíp je kľúčový pre LGBTI+ komunitu, pretože nás robí odolnejšími voči útokom a posúva vpred.

S dúhovou vlajkou ste bežali aj štafetový beh Od Tatier k Dunaju. Pri tomto behu bežia tímy cez celé Slovensko. Začína sa v Jasnej a končí sa na Tyršovom nábreží v Bratislave. Stretli ste sa v rámci tejto akcie s nejakými homofóbnymi poznámkami? Od iných tímov, od ľudí v obciach, cez ktoré ste bežali…

My tento beh robíme aj preto, aby sme zviditeľnili LGBTI+ komunitu a medzi športovcami zasa zvýšili povedomie o našich témach. Sprievodné vozidlá si štylizujeme do podoby dúhových jednorožcov a už sme s nimi trikrát vyhrali cenu za najkrajšiu výzdobu.

Posledné dva ročníky boli súčasťou našich vozidiel aj príbehy LGBTI+ osobností a krátke vzdelávacie materiály. Vysvetľovali sme nimi napríklad, čo je to Pride pochod hrdosti, dúhová vlajka, transrodovosť a podobne. Ľudia sa pristavovali pri autách a pozorne si tieto materiály študovali. Nebol tam žiadny viditeľne prejavený hejt.

To ma milo prekvapuje, že ste sa v rámci takého veľkého podujatia nestretli so žiadnou nepríjemnou reakciou.

Možno je to aj tým, že to niektorí v sebe dusia. Keď sa ocitnete mimo anonymity sociálnych sietí, necítite sa so svojím názorom taký silný.

Braňo Fidler

 

Hobby športovec a organizátor športových podujatí pre queer ľudí. Profesionálne sa zaoberá vývojom webových informačných systémov. Pracuje ako projektový manažér, procesný a systémový analytik. Vyštudoval výrobné technológie a systémy na Slovenskej technickej univerzite v Bratislave.

 

Od roku 2015 sa vo voľnom čase venuje LGBTI+ športovému klubu Lotosové kvety. Aktuálne je v pozícii predsedu občianskeho združenia a koordinátora florbalovej skupiny.