Štúdium filozofie nám umožňuje slobodu od prítomnosti, vraví Ján Markoš a odporúča päť kníh, ktoré prečíta ktokoľvek

To, čo sa nám dnes deje, môžeme pociťovať ako veľmi pálčivé. „Ale keď človek siahne po knihe, ktorá je veľmi stará a stále je relevantná a zaujímavá, tak môžeme znovu prežiť súdržnosť s ľuďmi, ktorí žili v iných časoch. A zároveň sa môžeme na niektoré otázky, ktoré dnes riešime, pozerať úplne inak,“ vraví lektor kritického myslenia a šachový veľmajster Ján Markoš.

Do rubriky Päť kníh odporučil knižky od slávnych filozofov, ktoré sa dajú ľahko prečítať. „Niektorá filozofia je veľmi zložitá. Ja som preto chcel vybrať také tituly, ktoré si môže bežný človek zobrať do ruky a prečítať v električke, a to bez veľkých bolestí a trápenia,“ vraví v rozhovore.

Pred rokom ste napísali, že ste prestali hrať šach. Čomu sa dnes venujete?

Prestal som šach hrať, ale nie ho učiť alebo o ňom písať. To teda stále robím. Okrem toho lektorujem firmy, neziskové organizácie, školy a podobne. A píšem. To sú tak zhruba tri veci, ktorým sa venujem.

Okrem článkov do Denníka N píšete aj nejakú novú knihu?

Píšem aj do českého enviro časopisu Sedmá generace. Novú knižku v tomto okamihu neplánujem. Rubrika Do hĺbky v Denníku N je pomerne výdatná. Sú to dlhé texty a vychádzajú každý týždeň, takže som rád, že ich stíham napísať.

Keď ste napísali, že končíte so súťažným šachom, vysvetlili ste to tak, že vás už nebaví súťaženie, pretože je „najnižšou formou sociálneho vzťahu“. Skôr uprednostňujete spoluprácu. Niektorí internetoví diskutéri to zhodnotili tak, že ste skrátka vyhoreli. Ako sa na to spätne pozeráte?

Príbeh tohto článku je zaujímavý. Chcel som písať o spolupráci v prírode a o hraniciach identity v prírode. Keďže sú to také zvláštne témy, povedal som si, že to trochu prisolím, aby to aj niekto čítal. Napísal som teda aj o tom, ako som prestal hrať šach. Ten text bol v čase zverejnenia už niekoľko mesiacov starý, pretože som ich napísal viacero naraz a tento sa dostal na rad neskôr.

Navyše, ja som nehral šach už pred pandémiou. V okamihu vydania textu to teda pre mňa nebola pálčivá téma a nebol som ani vyhorený.

Pre mňa bolo najviac prekvapujúce, aké kontroverzné je tvrdenie, že spolupráca je často lepším riešením ako súťaž. Myslel som si, že je to široko akceptovateľné. Ale pre niektoré ekonomické kruhy je to zjavne červená vlajka. S tým som nepočítal, lebo to bol osobný článok a text o prírode, nie o ekonómii.

O spolupráci bol aj váš ostatný článok, ktorý po druhom kole prezidentských volieb vyzýval na hľadanie novej podoby vlastenectva. Prečo je pre vás téma spolužitia a spolupráce taká dôležitá?

Keď to takto vravíte, tak to naozaj vyzerá, akoby som ju mal stále niekde v zadnom pláne. Ja som si to však takto vedome nesformuloval. Článok o vlastenectve vznikol tesne po voľbách a je to taký „feel good“ optimistický text, ktorý potrebujete ako vývar po nejakom náročnom večere.

Ale vo všeobecnosti platí, že verím v optimizmus, verím, že má zmysel vracať sa k základným hodnotám a písať o nich. To je taká moja cesta v publicistike.

Máte pocit, že je téma spolupráce u nás teraz akútne dôležitá?

V článku som citoval Erika Taberyho, ktorý hovoril o tom, že si máme dať pozor, aby spoločnosť bola súdržná, aby sme sa nedali rozbiť na atómy a ohlodať. Aby nepadla inštitúcia za inštitúciou len preto, že ostane sama a ostatní jej nijako nepomôžu. Takže áno, je to dôležitá téma, lebo ambície zo strany vládnucej garnitúry sú viditeľné. Chcú rozdeliť a panovať. To nie je nový recept, mali to vymyslené už Rimania.

Pôvodne sme vás vyzvali, aby ste vybrali päť kníh o slovenskej spoločnosti. No vy ste reagovali, že by ste radšej vybrali päť kníh od slávnych filozofov. Prečo by ľudia mali čítať filozofické knižky?

Vedome som sa snažil vybrať geograficky aj časovo rozdielne tituly, pretože verím, že štúdium nielen filozofie, ale celkovo vzdelanosti a uvažovania ľudí v iných storočiach, kontextoch a krajinách, nám umožňuje akúsi slobodu od prítomnosti. Keď sa tu a teraz niečo deje, pociťujeme to vďaka kontaktu s inými časmi a miestami ako veľmi pálčivé. Ale keď človek siahne po knihe, ktorá je veľmi stará a stále je relevantná a zaujímavá, tak môžeme znovu prežiť súdržnosť s ľuďmi, ktorí žili v iných časoch. A zároveň sa môžeme na niektoré otázky, ktoré dnes riešime, pozerať úplne inak.

No aj tak vybrať z celých dejín filozofie päť kníh nebolo ľahké. Aké ďalšie kritériá ste si stanovili, aby vám tento výber dával zmysel?

Vybral som knihy, ktoré sa mi páčia. To bolo jednoduché. Zároveň som tú tému definoval ako knižky od významných filozofov, ktoré sa dajú prečítať. Niektorá filozofia je veľmi zložitá. Ja som preto chcel vybrať také tituly, ktoré si môže bežný človek zobrať do ruky a prečítať v električke, a to bez veľkých bolestí a trápenia.

To je podľa mňa dobrý štartovací mostík. Môžeme si povedať, že aj ľudia, ktorých považujeme za veľmi múdrych a ikony, sú prístupní. A zároveň som sa niektoré diela snažil naviazať na našu súčasnosť. Vyberal som teda diela, ktoré môžu aj dnes rezonovať. Ktovie, či sa mi to podarilo.

Ako prvý vo vašom výbere je René Descartes. Prečo sa ho oplatí aj dnes čítať?

Meditace o první filosofii je relatívne útly spis, ktorý je ale brutálne myšlienkovo bohatý. Z knihy pochádza veta „Myslím, teda som“, v ktorej Descartes dospieva k jedinej istote. Pre mňa je ten spis zaujímavý, pretože začína so spochybňovaním všetkého. Čo ak som v nejakom matrixe? Čo ak všetko, čo ma naučili rodičia, je mimo? Predstavme si, že by to tak bolo a že sme len v nejakom sne. Je niečo, o čo sa môžem oprieť?

To je situácia, ktorej budeme čeliť. Aj Martin M. Šimečka v ostatnej diskusii Ako zachrániť demokraciu hovoril, že budeme musieť obhájiť, že my sme tí normálni a že sme sa nezbláznili, hoci väčšina bude hovoriť opak a budú tvrdiť, že normálnosť je niekde inde. My budeme potrebovať pred sebou obhájiť, že máme pevnú pôdu pod nohami.

Vo svojej knihe Bližšie k sebe ste Descarta rozobrali a jeho „myslím, teda som“ ste opravili na „sme, teda som“. Prečo?

Descartes je vo všeobecnosti kontroverznou postavou. Pre súčasnú vedu urobil strašne veľa, ale zároveň do premýšľania o svete vniesol niektoré vnútorné rozpory. Dodnes máme problém sa s nimi vyrovnať. Napríklad tvrdil, že racionalita je oveľa dôležitejšia ako všetko ostatné.

Na najvyššie miesto stavia osamelý subjekt, ktorý je podľa neho základom sveta. To, samozrejme, nie je pravda, pretože každý sa rodí zo svojej maminy a musia tu byť nejakí ľudia predtým, než je tu ten jednotlivec. Nie je to tak, že z neba padajú osamelí myslitelia, ale všetci sme votkaní do nejakej tkaniny veľkého ľudského príbehu. Znamená to, že bez ľudí, kultúry a jazyka by Descartes nebol schopný premýšľať v slovách o svete a napísať svoj spis.

Prečo ste vybrali knižku Faidón od Platóna?

Tak ako Descartes je otcom novovekého sveta, tak Platón je do veľkej miery otcom celej západnej civilizácie. Jeho práca je dodnes čítaná na univerzitách. Bolo by normálne vybrať to najviac príbehové od Platóna, čo je Obrana Sokratova, ale dialóg Faidón je skvelý nielen preto, že ukazuje, ako Platón rozmýšľal. Písal v dialógoch, a to nám dodnes zostalo, alebo malo by zostať, pretože pravda sa rodí v dialógu. Ak nepripustíme, aby iní ľudia spochybňovali naše myšlienky, tak sa ďaleko nedostaneme. To je jeden veľký Platónov odkaz.

Platón tiež vysvetľuje, ako vníma dušu a telo a prečo si myslí, že duša je niečo iné ako telo. To je v dnešnom často materialisticky zmýšľajúcom svete zaujímavé vidieť. Navyše, on písal niekoľko storočí pred Kristom, takže to nie je pohľad, ktorý by bol ovplyvnený kresťanstvom. Platón si napríklad myslel, že duše sa prevteľujú. To nie každý vie, že starí Gréci bežne verili na reinkarnáciu.

Okrem duše písal aj o ideách. To je základom jeho myšlienkového sveta. Podľa neho existuje svet prístupný len rozumu, v ktorom sú ideálne podoby vecí. Odtiaľ máme aj náš idealizmus. Keď teda hovoríme o ľudských ideáloch, tak ideme až k Platónovi a dialógu Faidón. Idealisti by to teda mali čítať.

Otázka je, kto rozumie tomu, čo je idealizmus a definuje sa ako idealista.

To neviem, ale mnohí máme ideály. A je zaujímavé, že idea je z gréckeho slova eidos a že pri rozmýšľaní o ideáloch skončíme pri Platónovi a jeho ríši, ktorá je dostupná iba rozumu. A je to celkom zábavné čítanie, lebo tie rozhovory sú niekedy aj vtipné. Určite odporúčam.

Čím je pre vás zaujímavá čínska filozofia?

Mám veľmi rád texty, intuitívne ma oslovujú. Vždy som rád čítal a keď vidím pekný text, tak som z neho nadšený. Aj to je dôvod, prečo som študoval teológiu. Bol som presvedčený, že evanjeliá a Starý zákon sú skvelé čítanie a prišlo mi zaujímavé ich študovať.

Tao te ťing je tiež neuveriteľne dobrá kniha. Trochu je problém, že čínština je jazyk, ktorý inak funguje, znaky majú komplexnejšie a často veľmi rôzne významy. Tao te ťing je navyše veľmi eliptická kniha, ktorá používa skratkovitý jazyk, a tak je problém s prekladom. Nie je preto jedno, ktorý preklad čítate. Ja som fanúšikom prekladu od českej prekladateľky Berty Krebsovej. Jej sa podľa mňa podarilo vteliť myšlienku do stráviteľnej a predsa presnej podoby.

O čom je Tao te ťing?

Tým, že je z iného konca sveta, tak sa na svet pozerá úplne inak. Je to niečo medzi poéziou, náboženstvom, filozofiou. A ešte politickou filozofiou, pretože druhá časť sú vlastne rady vládcovi, ako sa má starať o svoju ríšu.

Je to pekný a záhadný text, viac by som asi neprezrádzal. Dá sa to prečítať za pár hodín, ale oplatí sa ho čítať pomaličky. Je to text ako dobré víno. Otvorte si večer tú knižku, prečítajte si kapitolu či dve, porozmýšľajte o nich, prečítajte si ich znova a možno to s vami bude súznieť.

Prečítajte si znova je asi dôležitý odkaz. Je potrebné prečítať filozofické knihy viackrát, aby sme ich naozaj pochopili? Ako k tomu vy pristupujete?

Mnohé texty, aby nemuseli opakovať myšlienkovú prácu ľudí, ktorí boli pred nimi, používajú množstvo referencií a odkazujú na iných autorov. Nehovorím teraz o Tao te ťingu, čo je stará knižka, ktorá sa dá prečítať „holou rukou“. No keď čítame súčasných autorov ako Merleau-Pontyho, Husserla, Derridu, tak sa nepohneme bez toho, aby sme si nezohnali sekundárnu literatúru, teda prečítali si viac o tom filozofovi alebo pár diel, na ktoré odkazuje. Je to ťažká práca.

V tomto výbere sú len knižky, ktoré sa dajú ľahko prečítať. No mnohé zaujímavé a hodnotné knihy sú tak hlboko vnorené do filozofickej tradície, že sa nedajú len tak otvoriť a ľahko prečítať. Tam už opakované čítanie jediného textu nepomôže, lebo referencie budú stále tajomné.

Čítal som o vás, že ste milovníkom japonskej kultúry. Nechceli ste dať do výberu aj nejakú japonskú knihu?

Ja som dokonca zvažoval, že vám navrhnem, že vyberiem päť japonských kníh, ale prišlo mi to ako úplný úlet, a tak som sa neodvážil.

Problém je, že až tak dobre nepoznám filozofickú japonskú literatúru. Keby som vybral niečo zenové, tak to spadne skôr do kategórie náboženstva. Mám rád japonskú estetiku, ale to je tiež iná téma. Ale napadá mi veľa kníh, keby ste o polrok alebo rok mali chuť venovať sa v rubrike aj japonskej literatúre.

Myslím, že by sme sa mohli k tejto téme neskôr vrátiť. No nespomenieme teraz aspoň jednu knižku, takú ochutnávku japonskej literatúry?

Vybral by som Sláma i hedvábí od Saga Džuničiho. Je to veľmi prístupná knižka o živote v japonskom malomeste pred sto rokmi. Nie je to žiadna veľká filozofia, ale sú to spomienky ľudí, ktorí v Japonsku žili pred storočím. A je to také príjemne rovnaké a príjemne odlišné od toho, čo my prežívame. Je to teda ochutnávka, ktorá určite nezabolí.

Vráťme sa späť k vašej pätici kníh. Ako štvrtú ste odporučili Hannah Arendtovú a jej knihu Eichmann v Jeruzaleme. Jej fenomén banality zla je dnes veľmi často spomínaný. Čím je tá kniha významná?

Pôvodne som chcel od Hannah Arendtovej vybrať útlejší spis, ktorý sa volá O násilí. Sú to tri eseje, v ktorých krásne rozlišuje medzi tým, čo je čin, čo je násilie a opisuje ďalšie veci, ktoré sú dôležité v politickej filozofii a vyvracajú klasickú predstavu toho, že ak chceme byť aktívni vo svete, tak musíme byť drsňáci.

Hannah Arendtová je pre mňa zaujímavá už jej životným príbehom. Bola to židovka, ktorá utekala z Nemecka. Bola tiež žiačkou a milenkou Martina Heideggera, ktorý sa hlásil k nacizmu – ako hlasno, o tom sa historici sporia.

Ale zároveň je Arendtová zaujímavá tým, že stojí nohami na zemi. Nevymýšľa nejaké veľké vzdušné zámky, ako to robia mnohí iní filozofi, ktorí si chcú postaviť pomník. Arendtová sa snaží trpezlivo a veľmi racionálne vytvárať pojmový aparát a argumenty, aby mohla poukázať na niektoré omyly, ktoré sa v politickej filozofii objavujú.

Arendtová bola reportérkou pri tom Eichmannovom procese a aj kvôli súčasnej situácii má zmysel baviť sa o tom, ako sa zlo vkráda do našich životov a aké rôzne dvierka je schopné použiť. Myslím si, že mnohí ľudia v rôznych inštitúciách či v štátnych alebo vo firmách budú mať problém rozhodnúť sa, či konajú dobro alebo zlo, keď zostanú a neozvú sa. To budeme najbližšie mesiace riešiť a Arendtová k tomu má čo povedať.

O čom je kniha Kouzlo smyslů od Davida Abrama?

Uznávam, že tu som nevybral známe filozofické meno, no chcel som dostať do výberu aj nejakého fenomenológa. Fenomenológia je oblasť filozofie, ktorá sa venuje javom. Nehľadáme teda nejaké tajomné podstaty, ako Platón v ríši rozumu, ale hovoríme o tom, ako my prežívame svet a čo sa o tom dá povedať.

Znie to hrozne abstraktne, ale keď si vezmete napríklad mamičku pri pôrode, tak svet vedy a objektivity tam zastupuje doktor a svet fenomenológie, teda ako sa cítim, čo je mi príjemné a čo potrebujem, zastupuje tá mamička. Keď postavíme to objektívne na piedestál a to, čo cíti matka, nás nezaujíma, tak sme porazili objektívnou vedou fenomenológiu. Doktor vyhral nad mamou, ale zároveň sme neurobili dobre, pretože je problém, ak sa vôbec nerešpektuje, čo cíti rodička.

Preto potrebujeme oba prístupy – vedecký aj fenomenologický. Spomeniem ešte jednu krásnu knižku Phenomenology of the Broken Body, ktorá opisuje, ako ľudia prežívajú, keď sa ich vlastné telo zmení – napríklad po pôrode, jedna filozofka opísala, že má chronický únavový syndróm, ďalší filozof vysvetlil, aké to pre neho bolo, keď dostal infarkt. Sú to veľmi zaujímavé javy.

Čo je hlavná myšlienka Abrama v knihe Kouzlo smyslů?

Tvrdí, že vzťah, ktorý máme k prírode a prirodzenému svetu, je výrazne oslabený, zakrnený a spiaci, pretože sme medzi seba a prírodu vložili celú kultúru, najmä písmo a knižky, vzdelanosť, racionalitu, internet a ďalšie veci.

Abram sa vracia do obdobia lovcov a zberačov a do obdobia, keď vládol animizmus. Vysvetľuje, že animistické videnie sveta, teda že vnímam ďalšie bytosti ako živé a dokážem s nimi nejakým spôsobom komunikovať, môže byť spôsobom, ako znova nadviazať vzťah k prírode, ktorá je ohrozená.

Animizmus je jedno východisko, druhým je práve fenomenológia. Abram teda síce používa náročnú filozofickú tradíciu, veľmi pekne a jednoducho však vysvetľuje, čo je dôležité. Pre mňa to bola super knižka. Veľmi som si užil jej čítanie na dovolenke v Alpách a verím, že by ľudí tiež bavila.

O vzdialení sa prírode ste písali aj vo svojej knižke Bližšie k sebe. Čo sú podľa vás konkrétne kroky, ktorými sa môžeme k prírode opäť priblížiť?

Tie kroky sú banálne, ale to neznamená, že nie sú účinné. Prvá vec je, že treba v tej prírode byť. Ráno, večer, v lete, v zime, veľa. A ideálne je byť v nej bez nejakého zámeru. Teda nie, že niekam ideme vystúpať alebo že potrebujeme odbehnúť 50 kilometrov.

Potom, brať prírodu ako ty, nie ako ono. Teda nie že vchádzam a idem nejakými kulisami, obklopuje ma životné prostredie, v ktorom som ja ten najdôležitejší. Treba to brať tak, že vchádzam do nejakého dialógu so živými bytosťami. Nielen vidím, ale aj som videný citlivým svetom.

Ďalším krokom je abstinencia od technológií. To pomáha nielen pri vnímaní prírody, ale aj pri mnohých iných veciach. Málokto v tom exceluje, mňa nevynímajúc.

A ešte ďalším krokom je otvoriť sa vlastnému vnímaniu. To znamená nedávať si predpoklady, čo musím a nesmiem cítiť. Ja si teraz napríklad zapisujem sny. Neinterpretujem ich, ale je pekné vidieť, čo sa vo mne deje, pretože ľudská prirodzenosť je vlastne príroda zvnútra. Je to vlastne druhá strana prírody. Preto treba byť vnímavý aj voči sebe a svojim pocitom.