Muťo z VAR podcastu: Slovan pre mňa neexistuje. Nechápem, prečo Jasmina a Rytmus plačú ako malé deti

Július Turček a Matej Mutiš sú dvaja kamaráti, ktorí si počas covidu povedali, že nahrajú podcast o anglickej Premier League. Futbalová komunita ich pozná ako Jula a Muťa. Momentálne je ich VAR podcast jedným z najpočúvanejších slovenských športových podcastov.

V hlasovaní fanúšikov skončil za minulý rok na druhom mieste v ankete Podcast roka.

Okrem futbalu sa však obaja venujú aj rôznym spoločenským témam. Pri prezidentských voľbách nemali problém priznať, že stoja za Ivanom Korčokom, odsudzujú podozrivé správanie Petra Pellegriniho a čudujú sa, že Rytmus a Jasmina Alagič reagovali podráždene na zrušené spolupráce.

„Nebojte sa, ja vaše číslo nezverejním,“ napísal mi Muťo s humorom, keď som ho požiadal o rozhovor.

Nakoniec sme sa bavili vyše hodiny a okrem iného povedal aj to, že prezidentské voľby aj na ich sociálnych sieťach sprevádzala vlna hejtu.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa vo VAR podcaste okrem futbalu venujú aj spoločensko-politickým témam;
• čo Muťo ľutuje z rozhovoru s Ivanom Kmotríkom mladším;
• prečo do VAR podcastu chodia aj slovenskí reprezentanti, ktorí inde nedávajú rozhovory;
• ako vznikol VAR podcast;
• prečo odmietajú niektoré platené spolupráce;
• či považuje za sexizmus rubriku Čaja roka, ktorú majú v podcaste.

Z môjho pohľadu môže byť športový podcast v dnešnej dobe úspešný, ak je totálne odborný – postavený na dátach a špičkových analýzach, alebo je to šou a sranda. Ku ktorej strane inklinujete viac? 

Samozrejme, k tej druhej. Ja s Julom sme v prvom rade fanúšikovia. VAR síce vždy vyjde ako podcast, ale nie je to len podcast. Sú to eventy, chodenie s fanúšikmi na futbal, spoločné sledovanie zápasov v podnikoch, futbal v kine, diskusie s fanúšikmi. Napríklad doteraz si pamätám, že keď prišiel covid a ešte sme nemali podcast, tak Boris Valábik vyzval ľudí k očkovaniu. Ja som mu napísal, že je super, že takto využíva svoj vplyv a motivuje ľudí. Doteraz mi neodpísal. Ja som to ani nečakal, ale presne o tomto hovorím.

Keď niekto napíše na sociálnych sieťach nám – a na Instagrame máme denne v pošte 350 správ – každému jednému odpisujeme. Niekedy sa nám nechce, večer zaspávame s mobilom, ale každému jednému odpíšeme. Aspoň stručne, že čau, ahoj, ďakujem. S niektorými sa aj pohádame, s niektorými máme dlhé diskusie; to je podľa mňa presne dôvod nášho úspechu. Ľudia cítia, že sme ako oni, rozprávame ich rečou a vážime si ich.

Sociálne siete si spravujete len vy dvaja s Julom?

Len my dvaja.

Prečo sa na nich venujete okrem futbalu aj spoločensko-politickým témam? Naposledy ste sa vyjadrovali k Attilovi Véghovi, Jasmine Alagič a Rytmusovi. Predtým k prezidentským voľbám.

Takto, nám sú Attila, Jasmina aj Rytmus úplne ukradnutí; nech si robia, čo chcú.

Je však pre nás veľmi smiešne, že plačú ako malé deti a že sú prekvapení, keď ich činy majú následky. My máme celú komunikáciu postavenú na satire a na humore a to je jediný dôvod, prečo sme sa k nim vyjadrovali.

Oni sami zo seba spravili tému, tak sme sa jej venovali. Čo im bránilo napísať ľuďom, s ktorými majú spoluprácu, a vysvetliť si, čo sa stalo? Keby sa verejne nesťažovali, my by sme o nich nepísali.

No a pokiaľ ide o politiku, úplne prvé poviem, že v živote sme od žiadneho politika alebo spoločensky činnej osoby nezobrali ani cent. My len hovoríme, čo cítime. Nemám problém priznať, koho som volil. Rešpektujem, ako dopadli voľby, boli demokratické, neboli zmanipulované. Okej, niekto hral špinavo, ale však to on sám si zvolil túto cestu. Obaja s Julom sme si povedali, že sa chceme pozrieť na svoje deti a povedať si, že sme urobili všetko pre to, aby sa mali dobre. A keď vieme, že sme to spravili, tak hold treba vedieť aj prehrať a zagratulovať víťazovi.

Ja neovplyvním, či dopoval či si pomáhal nečestne, ale viem, že z mojej pozície som urobil maximum pre to, aby sme sa mali lepšie.

Boli ste si vedomí, že časť svojich fanúšikov si pohneváte, keď sa verejne prikloníte na Korčokovu stranu?

Jasné, ale nijakým spôsobom sme nekalkulovali. Na našich sociálnych sieťach sme nikdy nikoho neobmedzovali alebo neblokovali za iný názor. Samozrejme, pokiaľ zostal slušný. Blokujeme iba za to, keď sa niekto vyslovene opustí, nadáva, je nepríjemný, zlý, taký ten klasický internetový človek nespokojný so svojím životom. A ani to nerobíme hneď. Často takému človeku napíšeme, že, kamarát, nabudúce sa vyjadruj slušnejšie.

Bežne sa nám stáva, že sa nám potom ospravedlnia, prípadne napíšu, že nezdieľajú náš politický názor. Vieme však diskutovať normálne.

Rozmýšľali ste nad tým, že keď máte podcast o futbale, aj vaše sociálne siete by mali byť len o futbale? 

Vôbec, aj v minulosti sme riešili mimofutbalové témy. A nemusela to byť hneď politika.

Veľa ľudí si myslí, že VAR na sociálnych sieťach je futbalová stránka. My však všetkým hovoríme, že VAR je stránka o nás dvoch. O našich životoch, o tom, čo nás trápi, o tom, čo zažívame, aké máme názory a hodnoty.

Zvláštne je, že týmto ľuďom neprekážalo, keď sme mimo futbalu riešili charitu, robili finančné zbierky pre tých, ktorí to potrebujú, brali deti z centier pre deti a rodiny na futbalové zápasy, riešili naše bežné nákupy v potravinách, ale pri politike bol jasný nárast hejtu a nevôle. Vtedy už niektorým ľuďom začalo prekážať, že sa nebavíme len o futbale.

Ak sa niekomu nepáčime, nemá čo reklamovať, najjednoduchšie je prestať nás sledovať a mať život bez nás. Ja tiež sledujem len to, čo ma baví.

V jednom z podcastov ste mali hosťa Ivana Kmotríka ml. Aký je váš názor na súčasný Slovan, v ktorom robí generálneho riaditeľa? 

Ja osobne som hrával za Slovan asi do dvanástich rokov. Pamätám si federálny titul, pamätám si časopis Slovanista, základnú zostavu s Dubovským, Tomaschekom, pamätám si éru, keď boli v klube Jančula s Majorošom aj všetci tí kontroverzní majitelia, pamätám si vypadnutie do druhej ligy. Som Bratislavčan, ale momentálne pre mňa Slovan neexistuje.

Prečo?

Je to súbor viacerých vecí, ktoré sa postupne zbierali. Je to neschopnosť funkcionárov – a všetka česť, že získali titul – vyťažiť z potenciálu klubu oveľa viac.

Klub, ktorý dáva obrovské peniaze na hráčov, má od fanúšikov nejaké očakávania. Lenže fanúšikovia nedostávajú komfort, nemajú iks ďalších vecí. Je mi až hlúpe povedať, že Slovan nefunguje tak, ako má fungovať moderný klub. Ale kto som ja, aby som súdil? Keď sa mi niečo nepáči, tak tam neprídem. To je maximum, čo môžem spraviť. Nechcem byť múdry, lebo ja som nikdy futbalový klub neriadil; asi to je náročné, ale zase to nemôže byť raketová veda.

Skúste to viac rozviesť. Čo presne vám prekáža?

Môj vzťah k Slovanu sa začal lámať najmä od začiatku vojny, keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, keď sa slovanisti odmietli odfotiť s vlajkou na podporu Ukrajiny. Vrcholom bol prípravný zápas proti Dinamu Moskva. To bol krok cez úplne všetky čiary. Zápas s ruským klubom Slovanu nikdy nezabudnem.

Samozrejme, keď bude hrať Slovan v pohárovej Európe, nebudem fandiť súperovi. Ani som nezačal fandiť Trnave alebo Dunajskej Strede. Po zápase s Dinamom som svojmu 8-ročnému synovi vysvetlil, že pozri – oni hrali proti klubu z krajiny, ktorá rozpútala vojnu. A nevideli na tom nič zlé. Môj syn má toľko rozumu, že pochopil. A hoci bývame 500 metrov od štadióna, chápe, že teraz tam nepôjdeme. Veľmi radi sa však vrátime, keď sa zmenia pomery.

Rozumiem argumentu, že Slovan absolútne nič neporušil. Lenže zatajoval ten zápas, nekomunikoval o ňom, vyhýbavo odpovedal. Používal argumenty v štýle: my sme darovali Ukrajincom minerálky. Mne sú nejaké minerálky ukradnuté. Mňa zaujíma, ako sa Slovan postaví k hodnotovým otázkam, lebo najväčší a najúspešnejší klub má aj spoločenskú zodpovednosť.

Keď som bol na zápase Slovana prvýkrát so synom, tak moje dieťa bolo z atmosféry také uchvátené, že keby chcelo dres, tak mu ho kúpim, či by stál 70 eur alebo 200 eur. Ale ak Slovanu tie peniaze nechýbajú, tak nech ich hľadá u niekoho iného a nech sa potom nesťažuje, že nechodia ľudia a nekupujú permanentky, pretože to sú presne dôsledky jeho činov.

Môže za neodsúdením zápasu s ruským súperom byť aj fakt, že Vladimír Weiss roky trénoval v Rusku a Ivan Kmotrík tam má svoje podnikateľské aktivity?

Asi áno, lenže Weiss trénoval aj v Gruzínsku. Ako sa pozrie v kabíne do očí svojim dvom gruzínskym hráčom z kádra? Oni si aspoň dali tričká na podporu Ukrajiny. Celkovo som prekvapený, že sa v Slovane nenájde niekto, kto by verejne vystúpil a povedal: Toto už bol veľa, nestotožňujem sa s vašimi názormi a odchádzam.

Vychádzam z toho, že v Slovane ako najlepšom slovenskom klube by mali na všetkých nešportových pozíciách pracovať najlepší ľudia. A tí si nájdu prácu hocikedy, hocikde v komerčnom sektore.

Musí sa zmeniť majiteľ?

Je veľa futbalových klubov vo svete, ktoré majú kontroverzného majiteľa. Manchester City vlastnili pred 20 rokmi Thajčania. Bývalý thajský premiér, ktorého odsúdili za korupciu. Majiteľa si nevyberáš, s tým vôbec nemám problém. Ale čo ten Slovan robí, to je problém. Chýba mu identita.

Ja som si kúpil na Slovan asi trikrát lístok cez internet. To znamená, že moje meno a moja e-mailová adresa niekde sú. Nikdy mi neprišli informácie o tom, že vtedy sa začína predávať permanentka, vtedy bude tento zápas, dnes máš meniny, tak ti dávame zľavu 20 % na merch. A to už nehovorím o iných sofistikovaných veciach, ako vyhodnocovať si, aký je pohyb ľudí na štadióne, kedy prichádzajú, koľko priemerne minú, či minú viac v sobotu alebo v nedeľu, odkiaľ prichádzajú. Toto sú pritom štandardné veci vo svete obchodu a marketingu.

Ale za tie nefunkčné veci môžu do najväčšej miery majitelia. 

Samozrejme. Ale je to ich klub, ich peniaze; oni sa rozhodli, že ho budú riadiť takto.

Prečo ste Ivana Kmotríka mladšieho s týmito témami nekonfrontovali, keď ste ho mali na rozhovore? 

Doteraz ma to mrzí. Pripravili sme si päť strán rôznych dát a informácií. On je však taký šikovný respondent, že vždy odviedol reč inam, vykľučkoval. A my nie sme investigatívni novinári, tak sme ho nedokázali dotlačiť k odpovediam na pálčivejšie otázky.

Nebolo to aj tým, že Kmotríka ste nespovedali v rámci vášho VAR podcastu, ale „hosťovali“ ste v podcaste šport.sk? Nedostali ste obmedzenia, čo sa ho môžete pýtať?

Nikto nám nikdy nepovedal, čo máme hovoriť a akí máme byť k respondentovi – ani v Kmotríkovom prípade. Zároveň žiadnemu respondentovi u nás sme nič nezaplatili. Nemali sme dôvod byť k nikomu nasilu milí a nekonfrontační.

Mali sme pripravených veľa tém: koľko percent rozpočtu dáva Sparta na hráčov. Čítal som si dokonca výročné správy Sparty aj Slavie, pozeral som si iks ďalších vecí. Proste som sa k tomu nedostal, lebo som zlý novinár, respektíve nie som novinár. Takže áno, boli sme naňho príliš mäkkí a aj to beriem ako mierne zlyhanie. Moja robota však nie je  poukazovať na nejaké chyby vedenia. Napriek tomu som nebol spokojný s tým, ako sme viedli rozhovor s Kmotríkom.

Ako vlastne vznikol VAR podcast?

V podstate jednoducho. Ja mám eventovú agentúru, kolega Julo mal v tom čase podiel v cestovnej kancelárii. Poznáme sa dlho cez naše firmy. Pomáhali sme si navzájom, keďže máme podobné cieľovky. Jeho bývalá cestovka sa venuje zájazdom na športové, prevažne futbalové podujatia, v mojej agentúre zase robíme eventy pre firmy, usporadúvame firemné futsalové turnaje, vianočné večierky a podobné veci. No a prišiel covid.

Obaja sme mali menej práce, menej eventov, menej zájazdov. Tak sme si povedali, že skúsime urobiť niečo také, čo sme nikdy nerobili. Nahrali sme na mobil jednu demo verziu podcastu, len tak sme sedeli pri stole a kecali sme o futbale. Bol z toho vyše hodinový materiál. Poslali sme ho do ZAPO, lídrovi na trhu, a o tri mesiace sa nám ozvali, že v našom nápade vidia potenciál.

Bola prvá epizóda o Premier League?

Áno, aj keď sa volala Neymarova sestra. Bolo to na jar a on sa vždy na jar náhodou zraní a objaví na narodeninovej oslave svojej sestry. Chceli sme celý podcast viesť v dvoch líniách: po prvé, hovoriť o Premier League tak, aby sa poslucháči dozvedeli vždy niečo zaujímavé, a po druhé, byť sarkastickí. To nám ide aj v civilnom živote.

Postupne vám však pribudli aj iné témy.

Premier League je naša láska, ale ako sme rástli a stávali sme sa populárnejšími na trhu, náš záber sa, prirodzene, rozširoval. Začali sme sa venovať aj iným témam. Všetky sa však týkajú futbalu.

Skúšali ste demo nahrávku poslať aj niekam inam?

Nie, len do ZAPO. Nepredstavujte si to, prosím, ako náš biznis plán. To nebolo tak, že teraz spravíme podcast, potom rozbehneme sociálne siete a budeme zarábať. Proste my sme to brali tak, že sa tým ideme zabaviť, keď máme viac času. No a zrazu toho času bolo menej a menej, podcast sa uchytil a teraz ním žijeme v podstate každý deň.

Začiatky vášho podcastu ako nováčika na trhu boli zrejme náročné.

Ľahké neboli, ale my sme podcast nikdy nerobili pre peniaze, robili sme ho s radosťou a pre radosť. Väčšinou to tak funguje, že keď niečo robíte od srdca a dobre, tak úspech príde. Po zhruba polroku, čiže niekedy na jeseň 2021, sa náš podcast začal pomaly rozvíjať, tak sme si založili sociálne siete. Všetci nám hovorili, že sociálne siete idú s podcastom ruka v ruke.

A my sme tie sociálne siete nevedeli robiť vôbec, doteraz ich podľa mňa poriadne nevieme, tak sme sa snažili zviditeľniť cez spolupráce s rôznymi futbalovými stránkami. Tie však nikdy neboli platené. Skôr sme to brali spôsobom, že napíšte o nás, prezdieľajte nám príspevok. No a viacerí nás odmietli s tým, že nie sme známi, že nemajú dôvod nás podporiť. Pamätáme si ich.

Pamätáme si však aj tých, čo nám pomohli. Nejaký profil s 2-tisíc followermi nám prezdieľal príspevok, keď sme boli noví. Ten profil má teraz 8-tisíc followerov a VAR podcast asi 33-tisíc. Preto vždy hovoríme, že my im radi pomôžeme, lebo aj oni na začiatku pomohli nám. A to sa začalo potom nabaľovať ako snehová guľa a prišli aj väčšie spolupráce.

Takže nezabúdate a v tomto ste striktní?

Áno. Ešte by som to rozdelil, že ak máme nejaké spolupráce, tak pre podcast ich rieši ZAPO ako producent podcastu. My sa však môžeme rozhodnúť, či sa nejaká reklama v podcaste objaví. Sociálne siete sú zase čisto v našej réžii. S Julom sa smejeme, že na staré kolená, keď už obaja máme 40 rokov, sa z nás neplánovane stali influenceri. Rozbehli sa nám spolupráce na sociálnych sieťach.

Teraz máme rôzne spolupráce. A ak s niekým nechceme robiť, tak nerobíme. Nie sme na to odkázaní. Ak nám niečo nevyjde, nebudeme plakať ako niektorí influenceri. Pre nás bola ich reakcia vyslovene čudná.

Čím si vysvetľujete, že váš podcast sa v podstate z ničoho dostal na vrchol slovenských športových podcastov?

Lebo sme vždy boli takí, akí sú naši fanúšikovia, a nezmenili sme sa. Veľakrát sme mali debaty, že sme dosiahli nejakú hranicu na Instagrame a budeme si viac dávať pozor napríklad na to, čo píšeme alebo aby sme nerobili gramatické chyby.

Vždy sme si však následne vyhodnotili, že chceme byť sami sebou. Presne preto nás naši fanúšikovia majú radi, lebo sa na nič nehráme. Sme rovnakí v živote aj na internete a nijako sa nepretvarujeme.

Pomohlo nám tiež, že sme mali ako hostí známych slovenských reprezentantov. Pritom nechodíme za nimi ako novinári, ale ako kamaráti. To je v porovnaní s novinármi veľká výhoda.

Preto sa vám podarilo dostať do svojho podcastu aj Milana Škriniara, ktorý má od PSG vyslovene zakázané poskytovať rozhovory, alebo Ondreja Dudu, ktorý nedal slovenským novinárom veľký rozhovor niekoľko rokov?

Presne preto. Tí chalani cítia, že sme autentickí a na nič sa nehráme. Prvý reprezentant u nás bol Martin Dúbravka a my sme mu nekládli novinárske otázky, ako sa cíti po zápase a kam prestúpi, ale na akom aute jazdí Allan Saint-Maximin a vtipné veci, ktoré nás ako fanúšikov reálne zaujímali.

A keď Maťo povedal ostatným spoluhráčom, že sa u nás cítil dobre, prišli aj ďalší. Postupne sme mali Dávida Hancka, ktorý je perfektný chalan, Mareka Hamšíka, ktorý nám povedal veci, ktoré nikomu nikdy predtým neprezradil, a ďalších.

V prípade Miňa Škriniara nám pomohla stávková kancelária, ktorá bola generálnym partnerom Slovenského futbalového zväzu, to nemám problém priznať. Proste si ho vyžiadala na mediálny termín a my sme ho mali v podcaste. Ondro Duda bol iný prípad. Zoznámil nás náš spoločný kamarát a sám nás pozval k nemu do Verony. Žiaľ, nemali sme čas. Napokon sme sa stretli na Slovensku počas nedávneho reprezentačného zrazu.

Ja sa tiež poznám osobne s Ondrejom Dudom a so Škriniarovým otcom som hrával v mladosti futbal, ale mne rozhovor nedali. Ako ste ich prehovorili?

To je presne ten rozdiel, že vás vnímajú ako novinára. My sme ich nemuseli prehovárať, oni sami chceli. Od začiatku sme chceli budovať komunitu. My sme nebudovali firmu ani instagramový profil, ale futbalovú komunitu, kde sa ľudia, fanúšikovia, hráči budú cítiť dobre. A bežne sa stáva, že my ľuďom sami hovoríme, ak sa vám nepáčime, nesledujte nás. Je vaša slobodná voľba byť s nami, počúvať nás.

Nikdy sme sa nikomu nechceli páčiť. Aj teraz nedávno pred voľbami sme videli, ako to funguje v slovenskom priestore. Influenceri radšej nenapíšu nič, lebo sa chcú páčiť všetkým. My sme jasne vyslovili svoj názor, hoci sme vedeli, že niektorí naši poslucháči majú opačný.

Obidvaja s Julom sme dostatočne slobodní na to, aby sme si mohli ten svoj názor povedať a nezávisel náš príjem a náš život od toho či to povieme alebo nepovieme. Zároveň rešpektujeme iné názory a netvrdíme, že len ten náš je správny.

Ďalšia vec je, že nikdy sme nehľadali senzácie ani sme nezneužili žiadnu informáciu od reprezentantov. O mnohých z nich sme vedeli, kedy prestupujú, kam prestupujú, čo riešia doma. Máme však nejaké zásady, ktoré sme neporušili, a tí chalani nám veria a majú nás radi. S mnohými z nich komunikujeme ako kamaráti počas celého roka.

Čiže ste si vybudovali s nimi vzťah a ťažíte z neho?

V zásade je to pravda, ale nebol to náš úmysel. Nikdy sme od nich nič nechceli. Sami nám pritom povedali, že niektorí novinári a podcasteri od nich chcú dresy, veci do súťaže a podobne.

Keď sme robili rozhovor s Milanom Škriniarom, cez našich kamarátov sme si sami nakúpili v Paríži jeho dresy a v štúdiu sme mu ich dali podpísať. A on na to pozerá, že chalani, čo vám šibe? Však by som vám doniesol. Lenže my si ich vieme kúpiť, tak si ich sami kúpime, nemusíš nám nič nosiť. Aj takto sa budujú vzťahy.

Sledujete aj slovenskú ligu?

Len veľmi povrchne. Nič proti slovenským klubom, veľa z nich robí dobrú robotu, Podbrezová, Trenčín, Žilina, Trnava. Úprimne však poviem, že ak mám v nedeľu trošku čas, tak si radšej pozriem hocijaký anglický zápas tímov zospodu tabuľky, v ktorom o nič nejde, než zápas slovenskej ligy.

Ja viem viac povedať o finančnej situácii Southamptonu a o tom, prečo Chelsea momentálne spĺňa pravidlá finančnej fair-play, ako vymenovať najlepších strelcov slovenskej ligy. Môj futbalový život je anglický, anglická kultúra, anglické krčmy, anglické kluby.

Na druhej strane úprimne chceme slovenskému futbalu vďaka nášmu dosahu pomôcť, aby ho ľudia vnímali pozitívnejšie a začali chodiť na štadióny. Nemuseli by sme robiť nič, ale chceme náš dosah využiť na dobré veci.

Ste pokrokový podcast, prečo teda máte v každej epizóde aj rubriku Čaja roka, v ktorej váš hosť musí vybrať nejakú ženu, ktorá je podľa neho fyzicky sympatická? Nepríde vám to ako sexizmus?

Vôbec nie. Po prvé, my nikoho do ničoho nenútime a nemusí vyberať fyzicky sympatické ženy. Ženy patria k futbalu, a preto, prirodzene, predstavujeme aj partnerky hráčov, moderátorky alebo funkcionárky. Nikdy sme ich nedehonestovali ani nehodnotili ich fyzickú krásu. Predstavíme napríklad manželku Mesuta Özila, povieme, čo robila, čím sa živí, aké robí charitatívne projekty, a zároveň povieme niečo o Özilovej kariére. Kde sa spoznali, kde ju požiadal o roku.

Veď to je sexizmus.

Uznávam, že niekomu sa to môže zdať kontroverzné, ale podľa mňa to sexizmus nie je. My vždy hovoríme o ženách v pozitívnom kontexte. Naši sledovatelia na konci roka vyberajú zo všetkých žien spomenutých v podcaste tú pre nich najsympatickejšiu. Posledné dva ročníky vyhrali Slovenky. Obe sa úprimne potešili, pozvali sme ich do podcastu, sme s nimi v kontakte. My ženy nehodnotíme, my o nich hovoríme, keďže sú súčasťou kariér svojich partnerov alebo nejako patria k futbalu. Povedzte mi, čo je zlé na tom, keď poviem, že Reece James má novú priateľku, a predstavíme ju verejnosti?

Že je to sexizmus. Budete takto hovoriť aj o novom frajerovi nejakej futbalistky?

Keď na to príde reč, tak pokojne áno. Futbalistky, ktoré sme mali v podcaste ako hostky, nám zase povedali, ktorí futbalisti sú sympatickí im.

Ja len, že mi tá rubrika nepasuje k vášmu celkovému obrazu, a napadlo mi, či vám ju napríklad neurčilo ZAPO. 

Nikto nám nič neurčil. Všetci sme rovnakí ľudia bez ohľadu na pohlavie, rasu, sexuálnu orientáciu. ZAPO nám nič neurčuje, ani písmenko.

Lajtmotívom vášho podcastu je aj vzájomné doberanie sa s Julom najmä o vašich srdcových kluboch West Hame United a FC Chelsea. Kde sa vo vás vzala láska práve k týmto klubom?

Julo bol pred mnohými rokmi na nejakej nefutbalovej výstave v Londýne a chcel ísť aj niekam na zápas. Dostal sa na Chelsea, a keďže za ňu v tom čase hralo veľa Talianov a on mal rád taliansky futbal, začal fandiť Chelsea. Tiež preto, že v jeho okolí ľudia fandili veľkým klubom – Manchestru United, Arsenalu, Liverpoolu – a on sa chcel odlíšiť.

Ja nemám žiadny takýto bod. Vždy mi boli sympatické menšie, poctivé kluby a proste sa mi zapáčil West Ham. Nikdy som nemal rád veľké kluby ani som nebol fanúšik úspechu. O West Hame viem úplne všetko. Chelsea je náš rival, Julo trochu posmešne tvrdí, že pre neho West Ham rival nie je. Takto sa navzájom doberáme a dáva to náboj tomu, čo robíme vo VAR podcaste.

A nemrzí vás, že váš obľúbený klub nezískava trofeje?

Veď v minulej sezóne sme vyhrali Konferenčnú ligu.

Okrem nej však West Ham nie je práve úspešný klub s vitrínou plnou trofejí.

Absolútne mi to neprekáža. Nie každý dokáže pochopiť, aké to je fandiť „malému“ klubu. Veľa ľudí sa ma na to pýta. Ja vždy hovorím, že tá naša fanúšikovská komunita je viac ako trofeje.

Mali by ste zažiť, akí sú ľudia v Londýne pyšní na West Ham, že to je klub, ktorého hráči v roku 1966 vyhrali Anglicku jediný titul z majstrovstiev sveta, že spolu oslavujú alebo plačú, keď odchádzajú zo štadióna, na ktorom hrával West Ham 112 rokov. O tom je skutočné fandenie.

V anglickej futbalovej kultúre je bežná rivalita medzi klubmi a ich fanúšikmi. Máte nejaký klub, ktorý vyslovene nemáte rád?

Typickými rivalmi West Hamu, na ktorých sa asi pýtate, sú Tottenham a Millwall. Aj ja ich vnímam ako rivalov, ale Millwall hrá v druhej lige a West Ham proti nemu nenastupuje. Proti Tottenhamu nemám nič, ale keď hrá proti Chelsea, chcem, aby obidvaja prehrali.

Zo začiatku ste robili podcast čisto z pasie, ale predpokladám, že teraz vám už aj generuje nejaké financie. Dá sa podcastom uživiť?

Úprimne poviem, že neviem, koľko zarábame. VAR máme ako zábavu, ako spôsob, kde môžeme verejne hovoriť naše vtipy a názory. Neriešime, či a koľko zarobíme. Napríklad tento týždeň sme išli na vlastné náklady do Košíc, kde sme v podniku so 120 fanúšikmi pozerali Ligu majstrov. Platili sme si benzín, jedlo, hotel, všetko.

Na ten event sa síce kupovali lístky, ale vôbec netuším, či budeme v pluse alebo stratoví. Podstatné je, že prišli za nami ľudia napríklad aj z Banskej Bystrice až do Košíc a vraveli, že bolo super.