Kultúre hrozí, že sa vráti o 20 rokov späť, varuje Dušan Buran pred zmenami vo Fonde na podporu umenia

Parlamentný výbor pre kultúru a médiá v utorok schválil návrh novely zákona o Fonde na podporu umenia (FPU) vrátane pozmeňovacieho návrhu Romana Michelka (SNS). O peniazoch pre knižnice, galérie, folklórne súbory či hudobníkov by už primárne nerozhodovali odborníci, ale nominanti ministerstva kultúry.

„Pre laikov tie paragrafové znenia možno pôsobia neškodne, ale pre ľudí znalých systému je zrejmé, že ide o deštrukciu tejto inštitúcie,“ upozorňuje Dušan Buran, historik umenia, ktorý je aktuálnym predsedom Rady FPU.

V rozhovore hovoríme:

• či fond dostatočne počúva reakcie nespokojných žiadateľov;
• prečo sa dnes nedá voči rozhodnutiam odvolať;
• čo považuje za skutočný problém, ktorému FPU čelí;
• prečo si členovia Rady FPU zmrazili honoráre.

Zasadnutie parlamentného výboru ste sledovali naživo, čo vás k tomu viedlo?

Zaujímalo ma, či diskusia o novele zákona o FPU bude racionálna, alebo si každý „pôjde to svoje“. Žiaľ, potvrdilo sa mi to druhé. Keď som to sledoval, mal som pocit, akoby sa každý vyjadroval k nejakej úplne inej téme. A aj keď sa dve poslankyne snažili dostať debatu späť do racionálnych mantinelov, tak sa len ukázalo, že každý sa snaží pofúkať nejakú svoju boliestku. Neviem, či z predpojatosti, či to bola len náhla improvizácia, alebo sa rozhodli, že idú od stola opravovať systém, ktorý momentálne niekomu nevyhovuje.

Predseda výboru Roman Michelko zo Slovenskej národnej strany pôvodne avizoval dlhšiu diskusiu, napokon to celé trvalo pomerne krátko. Prekvapilo vás niečo z toho, čo tam odznelo?

Nie, neprekvapilo. Ani krátkosť času, dokonca sa mi zdalo, že sa veľa rozprávalo iba preto, aby sa vyplnil čas. Čo mi však pripadalo smutné, bola skutočnosť, že riaditeľ Fondu na podporu umenia, ktorý tam bol osobne, nedostal minulý týždeň a ani teraz možnosť vysvetliť aspoň základné fakty o fungovaní fondu, čo by aj koaličným poslancom poskytlo potrebný kontext. Materiály, ktoré sme vo fonde vypracovali, sme napokon členom a členkám výboru odoslali, ale ten prístup je priam karikatúrou neustále proklamovaného dialógu s umeleckou scénou. Presne takto vyzerá v praxi.

Čo sa vlastne stalo – aký návrh poslal výbor do parlamentu na schválenie?

Výbor posiela do parlamentu jednu veľkú improvizáciu. To, čo sa začalo návrhom skupiny poslancov ako kozmetická úprava počtu členov dozornej komisie FPU, zmutovalo do novely, ktorá jeho chod zásadne zmení.

Proces týchto zmien je pritom veľmi neštandardný. Poslanci strany SNS, ktorá zodpovedá za rezort kultúry, podávajú takú zásadnú zmenu ako poslanecký návrh a nie ako legislatívny návrh „svojho“ rezortu, a to len preto, aby sa vyhli riadnemu medzirezortnému pripomienkovému konaniu a odbornej diskusii. Ani výsledky expresného pripomienkovania, ktoré napokon prebehlo, nikto nebral do úvahy. Výsledok vidíme. Navrhované paragrafové znenia možno pre laikov vyzerajú neškodne, ale pre ľudí znalých systému je zrejmé, že ide o deštrukciu tejto inštitúcie a o koniec jej verejnoprávneho charakteru.

Čo to v praxi bude znamenať pre FPU, ak zákon v parlamente prejde?

Zatiaľ by som nechcel predbiehať. Uvidíme, čo presne prejde. Zákon ide do pléna a tam môžu pribudnúť ďalšie pozmeňovacie návrhy a zlepšenia – horšie či lepšie. Ak by však bol prijatý tak, ako je napísaný dnes, a účinný už k prvému júnu, tak by to znamenalo, že celú druhú polovicu roka bude dotačný systém paralyzovaný, lebo by sa museli prerobiť všetky vnútorné predpisy, aby fond vôbec dokázal fungovať. Obávam sa však toho, že mnohé procesy by aj potom tak škrípali, že by to bol len začiatok nekonečných opráv a ďalších improvizácií. V tomto smere súhlasím s poslankyňou Jaurovou, ktorá hovorí, že to môže viesť k deštrukcii celej inštitúcie.

Takže vy ešte vidíte v parlamente priestor aj na zmeny k lepšiemu?

To neviem úplne odhadnúť, len sa mi vidí nešťastné, že namiesto toho, aby poslanci riešili reálne problémy fondu, ktoré existujú, ho idú ochromiť. Všetci pritom vidia, že fond je chronicky podfinancovaný. Odhliadnuc od účelovej dotácie počas pandemického obdobia a minuloročnej „injekcie“ primárne pre nový podprogram Umenie pre školy nebol od vzniku FPU navýšený zákonný príspevok štátu, ktorý už roky ostáva na úrovni 20 miliónov eur. Požiadavky, ktoré každoročne do fondu prichádzajú vo forme 5- až 6-tisíc žiadostí, sa pohybujú v objeme 65 – 80 miliónov eur.

Doladiť by bolo treba aj iné veci a tejto diskusii sú tak fond, ako aj jeho rada otvorení. Diskusia funguje medzi nami a žiadateľmi, a fungovala aj s minulými vedeniami ministerstva. Nie vždy boli všetky akordy vyladené, ale fungovala. Namiesto toho teraz smeruje do pléna parlamentu návrh, ktorý s fondom nik nekonzultoval.

Poslanec Roman Michelko povedal, že nejde o politické rozhodnutie a on nie je žiadnym „likvidátorom kultúry“. Ako to vnímate v kontexte toho, aký návrh dal výboru schváliť?

Nebudem glosovať vyjadrenia poslanca Michelka. To ukáže čas, keď sa mu podarí túto novelu presadiť v pléne. Myslím si, že jej výsledky čoskoro pocíti celé kultúrne prostredie.

Zásadné zmeny v tom, ako bude rozhodovať fond, obhajuje tým, že dnes je množstvo ľudí nespokojných a on ich sťažnosti počúva. Vy ste predsedom Rady FPU, s akými reakciami sa bežne stretávate v súvislosti s fungovaním fondu?

Začnem trochou štatistiky: už som spomenul, že každoročne prichádza do fondu 5- až 6-tisíc žiadostí. Úspešných je viac než polovica, no ani tá nedostane presne takú sumu, o akú žiada. Už z toho je zrejmé, že nespokojných žiadateľov, ktorí na podporu nedosiahnu, je naozaj veľké množstvo – a dôvodom nie je to, že by ich projekty boli nevyhnutne zlé. Samozrejme, malé percento nesplní kritériá kvality, ale v oveľa väčšej miere ide o to, že pre finančné limity fond skrátka nemôže vyhovieť všetkým a komisie uprednostnia najkvalitnejšie projekty.

Neviem, do akej miery si aktuálni kritici uvedomujú, ako tento ekosystém podpory funguje. Pravidlá sú fixné, ale konkurencia v každej z výziev je vždy živý organizmus. Radšej než cestu „socialistickým“ modelom – a teda každému trochu – sa snažíme žiadateľov podporovať tak, aby svoje projekty naozaj dokázali zrealizovať bez straty kvality. Preto máme v niektorých programoch napríklad hranicu, že musia získať aspoň 60 percent žiadanej sumy. Prirodzene to znamená, že iné projekty, ktoré v konkurencii neuspeli, nezískajú nič. Neznamená to, že sú zlé. Možno o rok, keď bude aj konkurencia žiadateľov iná, sa dostanú medzi úspešných. Odborné komisie nehodnotia žiadateľov na základe ich mena či zásluh, ale na základe kvality predložených projektov.

Ministerstvo kultúry od začiatku roka hovorí, že na fondy je napojená „progresívna chobotnica“ a stále z nich čerpajú tí istí, ale výhrady voči rozhodnutiam fondu pritom prichádzajú aj od ľudí, ktorých by zrejme na ministerstve za tú „chobotnicu“ považovali – nedávno sa hovorilo o literárnom časopise Fraktál alebo o divadle Stoka, ktoré peniaze nedostali. Riešite sťažnosti od neúspešných žiadateľov? Zaoberáte sa otázkou, či fond niekde nechybuje, keď sú ľudia nespokojní?

Samozrejme, rada sa sťažnosťami ako najvyšší orgán fondu zaoberá. Nemôžeme, pochopiteľne, reagovať na akýkoľvek facebookový príspevok, to by sme nič iné nerobili, ale keď dostaneme oficiálny podnet, tak sa ním reálne zaoberáme. Rada sa stretáva raz mesačne, sú to dlhé zasadania, kde sa rieši všetko možné vrátane týchto podnetov. V rade je dnes deväť ľudí, ktorých profesijné zázemie dobre pokrýva pole podporovaných oblastí, takže máme kvalifikovaný pohľad do konkrétnych prostredí podpory.

Chápem žiadateľov, ktorí sa sťažujú, keď nedostanú podporu. Mám však skúsenosť, že každý zväčša sleduje svoj odbor a je presvedčený, že ten je najdôležitejší. Lenže fond má dnes viac ako 70 podprogramov a my ako rada musíme zohľadňovať stovky – ak nie tisíce – záujmov. Snažíme sa v tom nájsť prirodzenú rovnováhu – čomu napokon zodpovedá napríklad výška finančnej sumy pre konkrétne podprogramy, ale aj to, či ich nezrušíme a nevytvoríme iné.

Na základe čoho sa to deje?

Na každom zasadaní Rady FPU sa uskutočňuje vypočutie predsedov a predsedníčok odborných komisií, ktoré za posledný mesiac uzavreli proces hodnotenia žiadostí. Títo ľudia nám referujú o tom, aké projekty sa prihlásili, s akými problémami bojovali, aké projekty boli podporené, ale referujú nám aj o tých, ktoré neboli úspešné a prečo. Vyhodnocujeme aj to, ako sa podporovaným oblastiam darí s odstupom a aký výkon podali úspešní žiadatelia. Na základe spätnej väzby zo scény potom rada raz ročne modeluje základný obsahový dokument FPU, takzvanú štruktúru podpornej činnosti, a teda mení a prispôsobuje jednotlivé podprogramy pre žiadateľov. Ak teda dnes niekto rozpráva, že fond je odtrhnutý od reality a nevníma hlasy tých, ktorí sa sťažujú, tak zavádza.

Hovorili sme o tom, že neúspešní žiadatelia sa môžu obrátiť na radu, no viacerým poslancom v kultúrnom výbore prekáža, že v FPU neexistuje štandardný spôsob odvolania. Prečo?

V tejto súvislosti by som spomenul ešte jeden orgán fondu a tým je dozorná komisia. Okrem mnohých iných funkcií, medzi ktorými je kontrola rady aj riaditeľa, preveruje aj prípady, keď žiadateľ podá sťažnosť, že boli porušené pravidlá fondu.

V praxi to preverovanie prebieha tak, že členovia dozornej komisie si vytiahnu projekt žiadateľa, ktorý sa sťažuje, preveria činnosť komisie – teoreticky ho teda musia porovnať so všetkými ostatnými projektmi v konkrétnej výzve, kde bol prihlásený, čo môže byť aj 170 žiadostí – a aj administráciu žiadosti v FPU. Až s touto znalosťou môžu rozhodnúť, či boli pravidlá porušené. Neviem si predstaviť, ako by prebiehal proces odvolania pri potenciálne tisíckach neúspešných žiadateľov, ktorí by zrazu nadobudli pocit, že sa rozhodnutie odbornej komisie dá takýmto nástrojom zvrátiť. A ak by k tomu aj došlo, z akých peňazí by projekty vrátené do systému boli podporené? Vymáhali by sme späť financie od niekoho, kto už podporu získal?

To, že doteraz v zákone o FPU ani v jeho vnútorných predpisoch inštitút odvolania nie je, súvisí s tým, že je pri objeme žiadostí a personálnom zázemí fondu prakticky nerealizovateľný.

Ak návrh v parlamente prejde, znamenalo by to, že o dotáciách pre divadlá, hudbu či umenie nebudú rozhodovať odborné komisie, ale členovia rady – v ktorej má mať po novom väčšinu ministerstvo kultúry. Stanoviská komisií majú mať len odporúčací charakter. Viete si predstaviť, ako by to v praxi fungovalo?

Mám dosť veľkú predstavivosť, ale neviem. Po prvé: členovia rady dnes majú svoje občianske zamestnania. Sú to ľudia, ktorí sa stretávajú raz mesačne, spravidla vo svojom voľnom čase, rozhodujú najmä o strategických riešeniach a do rady sú nominovaní práve na základe svojej odbornosti z týchto zamestnaní alebo ich pôsobenia v prostredí slovenskej kultúry.

Po druhé: neviem si predstaviť, ako by prebiehalo hodnotenie 5- až 6-tisíc žiadostí, keby mali komisie iba odporúčací charakter. Nie je možné, aby trinásť ľudí v rade malo taký stupeň odbornosti, že by dokázali naozaj vo všetkých podprogramoch podpory posúdiť, ktoré konkrétne projekty sú tie najkvalitnejšie, a revidovať tým niekoľkodňovú prácu špecialistov z komisií. Dnes na to máme viac ako dvesto odborníkov a odborníčok, ktorí žiadosti posudzujú v komisiách.

Roman Michelko vraví, že možno až 90 percent odporúčaní odborných komisií by Rada FPU prijala a možno len v niekoľkých percentách by zasiahla a rozhodla inak. Je to reálne očakávanie?

Netuším, na základe akých dát poslanec Michelko prišiel k týmto konkrétnym údajom alebo je to iba jeho intuitívny odhad. A neviem ani to, ako by to v realite fungovalo. Komisia predsa pracuje s konkrétnou sumou, ktorú rozdeľuje medzi úspešné projekty. Je to jeden balík peňazí. Ako by to prebiehalo, keby rada v niektorých prípadoch rozhodla inak než komisie? Vyradila by žiadosť, ktorú odborná komisia odporučila podporiť? A na základe čoho by to rada urobila? Preštudovalo by tých trinásť ľudí všetkých 6-tisíc projektov? Ako tieto rozhodnutia chceme potom ľuďom vysvetľovať? Z hľadiska návrhu to vyzerá na dosť veľký diletantizmus.

Riaditeľ FPU Róbert Špoták vravel, že niektorí členovia komisií mu už avizovali, že ak zákon prejde a ich kompetencie sa zmenia, z komisií odídu. Medzičasom zverejnili spoločné stanovisko, ktoré podpísalo viac ako sto z nich. Môže sa to reálne stať?

Pravdaže. Väčšina z vyše dvesto členov odborných komisií dnes robí oveľa viac práce, než za akú sú zaplatení honorárom. Byť členom komisie znamená, že si najprv musíte detailne naštudovať desiatky, niekedy stovky projektov, ktoré sú vo vašej výzve, a potom o nich jeden alebo dva dni diskutujete s ostatnými členmi komisie, ktorí prichádzajú s vlastnými hodnoteniami, a musíte nájsť zhodu, čo nemusí byť jednoduché.

Neviem si predstaviť vesmír, v ktorom by všetci títo ľudia boli ochotní robiť to naďalej s vedomím, že nejaká 13-členná rada ich názory napokon aj tak hodí do koša a povie, že podporu dostane niekto iný. Váham, či to nazvať len jedným veľkým nedorozumením alebo rovno mrhaním ľudského potenciálu a arogantným signálom voči kultúrnej obci.

Poslanec Smeru Dušan Jarjabek, Michelko a ďalší hovoria, že rozhodnutia komisií sú „ťažko pochopiteľné“ a peniaze nedostávajú aj „nespochybniteľne“ kvalitní autori a projekty. Možno by sa viacerí kritici FPU zhodli na tom, že hodnotenie umenia je do istej miery subjektívna záležitosť. Čo robí FPU pre to, aby naozaj podporovalo tie najlepšie projekty?

Zostavuje odborné komisie a necháva im voľnú ruku v rozhodnutiach. Kancelária FPU musí byť v tomto len technicko-koordinačným prvkom. Systém skladania komisií pritom myslí aj na možný konflikt záujmov a vopred takýchto ľudí z komisií vylúči. Zloženie konkrétnej komisie sa dokonca žrebuje a členovia komisie o sebe navzájom ani nevedia, kým sa nestretnú na vyhodnotení, a tak spolu ani nemôžu vopred koordinovať spoločný postup.

Rada síce komisie technicky skladá, no paradoxne má iba veľmi limitovaný dosah na ich zloženie. Je v záujme rady aj celého FPU, aby odborné komisie boli čo najrôznorodejšie. Členov komisií pritom nominujú umelecké komunity – literárna, divadelná, hudobná a tak ďalej – alebo inštitúcie vrátane tých v zriaďovateľskej pôsobnosti ministerstva kultúry. To všetko spolu vytvára prostredie, v ktorom komisie môžu robiť nezávislé a kvalifikované rozhodnutia.

Výborom odsúhlasený návrh ráta aj s tým, že sa rozpočet fondu navýši o 200-tisíc eur, predseda výboru Michelko vravel, že budúci rok by chcel presadiť 500-tisíc. Je to adekvátna suma pre FPU?

Nie, nie je to adekvátne. Adekvátne by bolo navýšenie minimálne o mieru inflácie zakaždým za predchádzajúci rok, ktorá sa dá ľahko vyčísliť, a zároveň by sa inflačná doložka mala dostať do zákona. Ako som už spomínal, fond je dlhodobo podfinancovaný – a tým nemyslím len samotnú oblasť podpory, ale aj jeho vlastnú prevádzku.

Len na ilustráciu momentálnej situácie: členovia a členky Rady FPU si tento rok dobrovoľne zmrazili honoráre, ktorých výška je odvodená od výšky priemernej mzdy, a urobili to preto, lebo fondu hrozilo, že bude musieť prepustiť jednu zo svojich referentiek, teda z malého tímu približne 28 ľudí, ktorí majú nad hlavu práce a už dnes nestíhajú, no rozpočet ich nepustí. Takže takto je na tom fond – členovia rady spolufinancujú jeho chod. Ak to takto pôjde ďalej, tak tých 200-tisíc je priam smiešna suma, zvlášť, ak vezmeme do úvahy navýšenie počtu členov rady aj dozornej komisie, ktoré novela navrhuje. Nie je pravda, že tieto zmeny nemajú vplyv na ďalšie nároky na štátny rozpočet. K zásadnému navýšeniu rozpočtu FPU raz musí prísť.

Už predošlý riaditeľ fondu Jozef Kovalčik upozorňoval, že fond má málo peňazí a že vzniká aj veľký nepomer medzi tým, koľko žiadostí prichádza a koľko dokáže podporiť. Neznamená však automatické navyšovanie peňazí pre fond, že bude prichádzať aj čoraz viac žiadostí a že to nebude mať konca?

Chápem, že to tak môže pôsobiť, ale nikto z fondu nemá záujem na nekonečnom raste jeho nárokov. Súčasný riaditeľ Róbert Špoták dokonca vyhral konkurz, okrem iného, i s konceptom „degrowth“ (z angl. opak rastu), a teda s úvahou, ako nastaviť limity podpory tak, aby nerástli nezdravo. Fond sa podľa neho musí zamýšľať aj nad tým, o koľko viac kníh každoročne potrebuje slovenská kultúra, o koľko viac výstav, nových tanečných predstavení a tak ďalej.

V tomto prípade naozaj nejde o to, aby si fond zabezpečil automatický nárast zdrojov. Intenzívne sa zamýšľame nad tým, ako naša podpora funguje, lebo chceme docieliť, aby kultúrne inštitúcie a komunity neboli závislé výlučne od FPU a boli do veľkej miery sebestačné. Vidíme to napríklad na úspešnom programe Mesto kultúry, v ktorom sa nám aj s odstupom času ukazuje, ako dokážeme pomerne veľkorysou jednorazovou podporou pomôcť existujúcim kultúrnym aktérom, ktorí sa na základe tejto podpory lepšie zosieťujú, naučia sa spolupracovať, vydiskutujú si svoje pozície a mnohí spolupracujú ďalej bez ohľadu na to, či im peniaze z FPU prídu alebo nie.

Spomínali ste, že o navýšení rozpočtu pre FPU prebiehali debaty už s ministerkami Ľubicou Laššákovou (v čase vládnutia Smer, dnes Hlas), Natáliou Milanovou (OĽaNO, dnes hnutie Slovensko) aj Silviou Hroncovou (úradnícka vláda). Prečo sa to napokon nepodarilo?

Nejde len o rozhodnutie tej-ktorej ministerky, musí to prejsť zmenou zákona, a tú musia urobiť poslanci Národnej rady. Túto právomoc im nikto neupiera. Stále však cítim iskru nádeje, že rácio napokon zvíťazí nad deštrukciou a že aj pri tejto novele napokon niekto presadí návrh na citeľné navýšenie rozpočtu fondu v záujme toho, aby podpora neštátnej kultúry naďalej fungovala.

Čo urobí rada, keď zákon v parlamente prejde v takej podobe, akú má dnes? Hovoríte o tom s kolegami?

Odpoveď na to, či odstúpime alebo zotrváme, odo mňa v tomto momente nedostanete. Všetko bude závisieť od toho, v akej podobe zákon prejde. Len anekdota na ilustráciu situácie: FPU už niekoľko rokov na jednom metodickom projekte spolupracuje s nórskym partnerským fondom – Art Council Norway. Tento rok sme mali naplánované ďalšie spoločné aktivity, ktorých súčasťou mala byť Rada FPU. Momentálne sme nemohli urobiť nič iné než celý proces zabrzdiť, kým sa to u nás všetko usadí, lebo dnes nevieme, ako bude Rada FPU od júna fungovať, koľko bude mať členov a či jej súčasťou bude súčasná zostava.

V parlamente je zákon už tento týždeň. Čo by mali poslanci a poslankyne zvážiť?

Odporúčal by som im, aby počúvali riaditeľa fondu Róberta Špotáka a aby si prečítali materiál, ktorý sme im poskytli. Tam sme zhrnuli riziká tejto novely, ale aj návrhy fondu, ako by sa dala jeho činnosť skutočne zlepšiť. Nemyslím, že chcem tak veľa. Očakávam len trochu menej predpojatosti a trochu odosobnenia, odstupu od subjektívnych pocitov nespravodlivosti z minulosti.

Ak novela zákona v parlamente prejde v súčasnom znení, aký to bude mať vplyv na kultúrnu mapu Slovenska?

Slovenská spoločnosť stratí jeden z mála moderných a fungujúcich nástrojov kultúrnej politiky. Bude to znamenať návrat o dvadsať rokov dozadu, keď o celej podpore rozhodovalo ministerstvo kultúry. A znamenalo by to radikálne oslabenie – ak nie zrušenie – princípu verejnoprávnosti v oblasti podpory zriaďovanej i nezriaďovanej kultúry. A napokon sa takisto obávam, že najviac by na to doplatili zase tí najmenší a najslabší – osvetové strediská, dychovky, regionálne knižnice a rôzne malé združenia a spolky, ktoré nemajú kde inde získavať zdroje a svoju činnosť po celom Slovensku rozvíjajú len vďaka podpore FPU.