Mocenské hry orbánovcov znamenajú koniec menšinového zastúpenia Maďarov

Autorka je maďarská novinárka žijúca v Rumunsku, pracuje pre menšinové vysielanie rumunského verejnoprávneho rozhlasu v meste Târgu Mureș

Až do Sedmohradska (región v Rumunsku, kde žije veľká maďarská komunita – pozn. red.) cítiť, akú intenzívnu kampaň s mnohými sklamaniami má za sebou Slovensko a ako hlboko sa táto kampaň týka maďarskej komunity na Slovensku.

Boj o prezidentské kreslo bude mať na Slovensku dlhodobé následky – pri pohľade z mesta Târgu Mureș sa zdá, že rozloženie slovenského právneho štátu sa urýchli a bude to viesť aj k pohlteniu inštitúcií maďarskej komunity na Slovensku. Okrem vnútropolitických dôsledkov sú udalosti uplynulých mesiacov poučením pre maďarskú komunitu v celej Karpatskej kotline.

Organizáciám maďarskej menšiny dochádza kyslík, boria sa s vnútornými krízami; úlohy, ktoré sú z menšinového hľadiska nevyhnutné, nedokážu vykonávať ani na vnútropolitickej, ani na európskej scéne.

Menšinovú politiku škrtí politická kontrola riadená z Maďarska. Nie náhodou a nie mimochodom, ale v určitom zmysle cielene. Typ autokratickej politiky, vďaka ktorému je Robert Fico pri moci a ktorý zaistil víťazstvo vo voľbách Petrovi Pellegrinimu, si želá a implikuje úpadok maďarskej menšinovej politiky. A s veľkou pravdepodobnosťou, ak nenastane zmena, bude viesť k jej zániku.

Viktor Orbán už viackrát kritizoval maďarských politikov na Slovensku, predpovedal a zároveň aj urýchlil neúspechy maďarského zastúpenia na Slovensku. A tak nie je prekvapivé, že sa jeho prognózy naplnili. V autokracii, ktorá sa snaží o sústredenie moci (akými sú orbánovské Maďarsko a ficovské Slovensko), sú menšinové politické a občianske organizácie rizikovými faktormi. Ohrozujú koncentráciu moci. Ťažšie sa totiž útočí na občiansku sféru plnou silou, vedie diskriminačná politika alebo vytvárajú nepriatelia, ak existujú silné menšinové organizácie. V neliberálnej demokracii niet miesta pre menšinovú politiku.

Maďarskí menšinoví politici proti vlastnej komunite

Je prekvapivé, že aj keď sa priestor maďarských politikov na Slovensku postupne a predvídateľne zmenšuje, napriek tomu všetkému títo politici ešte stále lojálne podporujú agendu Viktora Orbána. Zosúladenou prácou a s dobrým citom si pod sebou režú konár. Menšinoví politici si v tejto protikomunitnej „práci“ hľadajú súkromné únikové cesty s väčšinovými politikmi, ktorí sú proti demokracii a proti právnemu štátu, uzatvárajú osobitné dohody a zachraňujú si vlastnú kariéru.

Ponúkajú sa za klientov a toto ponúkanie sa, táto ochota sú v očiach budovateľov nového politického poriadku založenom na korupcii a klientelizme veľmi sympatické. Takto sa teraz posilňujú alibistickí Maďari na Slovensku, ktorí samých seba ešte vždy nazývajú maďarskými menšinovými politikmi. Budú to oni, ktorí sa dohodnú s mocou na úkor celej vlastnej komunity. Aj vtedy sa budú tváriť, že štát je k menšinám priateľský, keď bude vláda skákať menšinovým právam po hlave. Toto sme už zažili a zažijeme to znovu, ak sa menšinové zastúpenie nespamätá.

Môže sa ešte spamätať? V Sedmohradsku by na to ešte bola šanca. Politická strana maďarskej menšiny v Rumunsku sa verne a bez okolkov pridala k orbánovcom a jej vlastná vnútorná opozícia sa zmrštila na jeden-dva hlasy. Ale – aspoň zatiaľ – Rumunsko orbánovský neliberálny model nenasleduje. Nie je tam taký vnútropolitický nátlak spolupracovať s centralizovanými silami, ktoré sú tak proti právnemu štátu, ako aj proti menšinám. Lenže, žiaľ, je tam oveľa väčší zahraničnopolitický nátlak. V dôsledku lojality k maďarskej vláde preberá maďarská menšinová strana bez kontroly či zmyslu pre taktiku základné prvky maďarskej vládnej rétoriky.

V súčasnosti, pred eurovoľbami, je kľúčovým heslom maďarskej politiky v Sedmohradsku huckanie proti „radikálnej zelenej politike“. Dôsledkom je, že Maďarov v Sedmohradsku vylúčia zo všetkých možných oblastí ekopolitiky, zabránia im v prístupe k európskym ekologickým hnutiam či v kontakte s ekologicky uvedomelými politickými činiteľmi v Rumunsku a chtiac-nechtiac ich zaradia k rumunským krajne pravicovým silám. To isté platí aj pre politické riešenia „na ochranu rodiny“ omieľané v Rumunsku, ktoré maďarská menšinová strana servilne prevzala – v tejto veci má menšinové maďarské zastúpenie spoločné názory s radikálnou a homofóbnou ortodoxnou politikou.

Menšinová strana funguje aj ako politická strana, aj ako občianske združenie, a je obklopená viacerými nadáciami. Ale zákony proti mimovládkam v Maďarsku či „ochrana suverenity“ obracajú najväčšiu maďarskú menšinovú organizáciu v Sedmohradsku proti samej sebe. Boh chráň, aby sa aj v Rumunsku začalo s takou „ochranou suverenity“, aká teraz zúri v Maďarsku, pretože potom by sa v podstate mohli zatvoriť dvere pred všetkými maďarskými menšinovými organizáciami v Sedmohradsku.

Mohli by sme dlho vyratúvať, aké nezlučiteľné je, čo dnes považujú za „údernú“, národnú a suverénnu politiku v Budapešti, a to, vďaka čomu je život menšinových Maďarov aj v Sedmohradsku prijateľný. Organizácia vedená Hunorom Kelemenom podporuje tieto odkazy, ktoré škodia menšinovým záujmom, niekedy otvorene, inokedy v tichosti a potmehúdsky. Jedno však nerobí: neodporuje, nerozvíja samostatnú a modernú menšinovú politiku.

V kampani do eurovolieb musia predstierať, že robia politiku proti populistickej nacionalistickej – teda aj protimaďarskej – politickej strane AUR, aj keď ich politické programy sa sotva v niečom líšia. Hoci maďarský politický inštitucionálny systém v Sedmohradsku je stabilnejší a štruktúrovanejší ako ten na Slovensku, maďarskí politici v Sedmohradsku predsa nemajú priestor na manévrovanie. Existuje pre nich len jedna cesta: stať sa súčasťou klientely a sledovať súkromné záujmy a pritom sa tváriť, že sú v službách menšinovej politiky.

Na Slovensku v prvom kole prezidentských volieb ešte kandidoval Krisztián Forró – so zahanbujúcim výsledkom. Hunor Kelemen pred niekoľkými mesiacmi oznámil: v nadchádzajúcich prezidentských voľbách v Rumunsku nebude maďarský kandidát. A v súčasnosti vo svojich vyjadreniach neustále opakuje: voľba prezidenta je „vecou Rumunov“ a nie Maďarov.

Len sa zamyslime: na Slovensku dopadlo prvé kolo neúspechom pre maďarskú stranu a následne vznikla dohoda o podpore nedemokratickému kandidátovi. V Rumunsku sa nedostaneme ani do tohto bodu: maďarská komunita v Sedmohradsku sa stiahne z volieb najdôležitejšieho verejného činiteľa. Nie je to náš príbeh, nie je to naše rozhodnutie. Je to vôbec naša krajina?

Mení sa politika v Budapešti?

Medzitým sa v Budapešti otriasa v základoch moc, ktorá ovplyvnila politický život v Srbsku, na Slovensku a ešte aj v Rumunsku v neprospech menšín. Nevedno, či naozaj dôjde k štrukturálnym zmenám, a ak áno, či za nových podmienok dostane priestor koncepcia pre novú menšinovú politiku. Zatiaľ tomu nič nenasvedčuje. Ak by na Slovensku ešte existovala menšinová politika a strana Maďarov v Sedmohradsku by nebola taká lojálna k starej a slabnúcej moci, tak by teraz mohla vzniknúť dohoda na novej maďarsko–maďarskej spolupráci.

Menšinoví politici by sa mohli pokúsiť obmedziť orbánovcov siahajúcich za hranice a vytvoriť podmienky na nejaké nové spojenectvo. Už len preto, aby sa mohol konečne uplatniť dookola omieľaný, no nikdy nenaplnený slogan: aby Bratislave alebo Târgu Mureșu nediktovali z Budapešti.

Túto možnosť cíti občianska sféra, ale nie politika. Doteraz nebolo jasné, do akej miery sú zahraničné maďarské komunity prepolitizované a politicky vykorisťované. Správy hovorili o tom, že menšinové organizácie podporuje prevažne Fidesz. Maďari v Rumunsku, na Slovensku či v Srbsku pritom takisto pociťovali korupčné správanie Fideszu v Maďarsku. Tí, ktorí s režimom nesympatizovali, sa dostali do nevýhodnej pozície.

Po objavení sa Pétera Magyara sa hromadne objavili aj jeho podporovatelia za hranicami. A to aj napriek tomu, že im prakticky nič neponúka, dokonca sa témam týkajúcich sa Maďarov za hranicami vyhýbal. Zahraniční Maďari však čakajú na zmenu aj vtedy, ak to vláda, opozícia či menšinové organizácie ignorujú. Ak sa títo ľudia bez zastúpenia a komunity, ktoré naozaj ostali odkázané samy na seba, ozvú, znesie sa na nich obrovská paľba. Mimoriadne frustrujúci bol konflikt Gyimesiho a Vice Kerekesovej, ktorá podporovala Ivana Korčoka (podpredseda Maďarskej aliancie György Gyimesi spravil na Facebooku z Vice Kerekesovej terč pre svojich fanúšikov, pretože podporila Ivana Korčoka v prezidentských voľbách – pozn. red.). Ten prípad dokonale demonštroval, akým neúprosným a nepredvídateľným spôsobom dokážu jeden s druhým skoncovať menšinoví Maďari.

Nie je na to potrebná nacionalistická slovenská alebo rumunská väčšina, nepotrebujeme na to ani krajne pravicové politické strany. Stačí, keď necháme fungovať politickú kultúru, ktorú vytvoril Orbánov režim pre vlastné zachovanie. Možnože Orbánova vláda raz padne, možno sa v strednej a východnej Európe upravia politické systémy, ktoré práve prežívajú krízu právneho štátu. Menšinové maďarské komunity však už nemajú toľko rezerv, aby vyčkali. Na udalosti uplynulých pätnástich rokov sme už doplatili.