Slamerka Veroni Gyenge: Maďarská mládež na Slovensku veľmi túži po niečom, čo by patrilo aj jej, ale v politike takáto strana nie je

Veroni Gyenge z Kráľovej nad Váhom vyhrala v roku 2021 maďarské majstrovstvá v slam poetry a v roku 2022 reprezentovala Maďarsko na majstrovstvách sveta. Slam poetry je performatívny žáner, ktorý kombinuje prvky stand-upu, rapu, divadla, tanca či literatúry.

Veroni Gyenge vo svojich textoch nezvyčajne otvorene hovorí nielen o vlastnej národnej identite a sexuálnej orientácii, ale aj o otázkach verejného života.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo v kampani podporila Ivana Korčoka;
• ako vnímajú politickú situáciu mladí Maďari na Slovensku;
• či je pre ňu výzvou hovoriť o svojej sexuálnej orientácii;
• ako uvažuje o dileme odsťahovať sa do zahraničia.

Publikum vás pozná najmä ako slamerku, ale pred prezidentskými voľbami ste aktívne vyjadrili svoj názor aj na aktuálne politické dianie. Prečo?

Vyjadrila som sa už aj v minulosti, keď som mala pocit, že musím. Svoj názor chcem vyjadriť len uvážene. Som človek, som plná emócií a niekedy dokážem byť aj prchká. Nechcem však reagovať popudlivo. Teraz je všetko intenzívnejšie. Nikdy som nechcela kritizovať maďarskú stranu, Alianciu. Verím, že maďarská reprezentácia je dôležitá. Je však už za hranicou, keď popierajú ľudské práva, komunikujú nenávistne a je jedno, či ide o facebookovú stránku strany alebo posty Györgya Gyimesiho, keďže on reprezentuje stranu a má obrovský tábor fanúšikov.

Vašu reakciu teda vyvolala najmä maďarská politika na Slovensku?

Áno. Vždy som otvorene povedala, komu dám svoj hlas. Nemám však rada, keď všetkých dávajú do jedného vreca. Pozrela som si diskusiu, v ktorej Gyimesi s Tarabom hovorili o tom, že Maďari na juhu krajiny vyjadrili svoj názor. Maďari na Slovensku však nie sú všetci rovnakí.

Vystúpili ste aj na protivládnych protestoch. Bolo to iné ako vystúpenie slamerky?

Bolo to výrazne iné, lebo nemám vo zvyku zmieňovať sa vo svojich textoch o svojej sexuálnej orientácii. Môj postoj sa zmenil po Teplárni a po tom, čo sa k problému nevyjadrili organizácie, od ktorých som to očakávala. Z maďarských organizácií na Slovensku si spomínam len na dunajskostredský NFG klub, ktorý usporiadal program s touto tematikou.

Keď sa stala tragédia v Teplárni, sedela som doma a čítala som si esemesky, že kto je kde, lebo poznám ľudí, ktorí do podniku chodia. Vtedy som mala práve afroamerického partnera, aj jemu som písala, či je v poriadku, lebo tam, kde je toľko nenávisti voči jednej skupine ľudí, sa nájde ešte viac zloby aj proti iným skupinám. Odvtedy som o tom chcela rozprávať, lebo je dôležité, aby sme boli súdržní. Nechcem, aby stratili nádej tí, ktorí nesúhlasia s tým, kto sa stal naším prezidentom alebo kto práve sedí vo vláde. Je dôležité, aby sme sa navzájom našli.

Otvorene ste podporili Ivana Korčoka a povedali ste, že ho budete voliť. Mnoho Maďarov ho nepodporilo preto, lebo niektoré jeho vyhlásenia pokladali za protimaďarské. Vám to nevadilo?

Korčoka som nepodporila preto, že je to môj miláčik. Aj mne veľmi vadia tieto veci z minulosti. Urobila som však krok či tri kroky dozadu, aby som videla celkový obraz. Aj na protestoch bol môj hlavný odkaz ten, že nemám len jednu tvár. Nie som len Maďarka, ale som aj žena, som aj bisexuálka, môžeme použiť akúkoľvek nálepku, hejtovať sa dá všetko. Nedokázala som odovzdať hlas kandidátovi, ktorého podporuje Gyimesi.

O čo v týchto voľbách podľa vás šlo?

Išlo najmä o rovnováhu. Chlieb by nebol lacnejší, nezlepšilo by sa ani zdravotníctvo, veď sa nezlepší ani teraz, no istý balans je potrebný. Tak funguje život, všetko je založené na rovnováhe. Bolo by skvelé, keby sa zachoval balans. Nemám odvahu ani len pomyslieť na to, čo všetko nás čaká.

Neobávali ste sa, že týmto postojom rozdelíte svojich fanúšikov, ktorí vás poznajú ako slamerku?

Moje publikum ma pozná. Moje texty sú úprimné, hovorím, že nie som dokonalá, mám svoj názor, ale som pripravená ho zmeniť, ak niekto príde s argumentmi, ktoré ma presvedčia. Existuje mnoho perspektív, ktoré nevidím. Rada verím tomu, že tí, čo majú radi moje texty, sú do istej miery otvorení. Ak sa s niekým na niečom nezhodnem, netreba nad ním lámať palicu. Nebola by som rada, keby sme si navzájom nič nedarovali.

Žijem vo veľmi pestrom prostredí ľudí z celého sveta. Je mnoho príbehov, ktoré nepoznáme, na ktoré nemyslíme. Rada by som verila, že moje publikum sa neroztratí. Ak sa roztratí, tak mi to bude ľúto. Vždy budem taká, aká som, nebudem hovoriť iné veci. Ak niečo pokazím, ospravedlním sa. Stálo by ma to veľmi veľa energie, keby som sa pretvarovala.

Aké boli reakcie?

Veľmi dobré, posunuli ma ďalej. Keď som zverejnila prvý status, bola som na slamerskom večeri v NFG klube, kde mi mnohí ďakovali, že som vyjadrila svoj názor, lebo oni to nedokážu vyjadriť tak ako ja. Našli sa aj zlomyseľné reakcie, že ma treba zbiť, ale takéto slová nedokážem brať vážne. Racionálnym argumentom som otvorená, ale do komentárovej vojny sa nepúšťam.

Niektorí reagovali, že Korčoka nikdy, a hneď prišli s vojnou. V takomto prípade som napísala, kde sa dajú nájsť informácie, a že to nie je len o tejto otázke. Cítim lásku ku všetkým, nikým nepohŕdam len preto, že má iné názory. V takýchto prípadoch však narážam do múru, čo je veľmi smutné.

Tvrdíte, že druhú stranu argumenty nezaujímajú?

Áno. Konkrétny plán ešte nemám, ale rada by som zmenila to, že sa od seba vzďaľujeme. Je to ako Bratislava verzus vidiek. Žijem v Bratislave, ale vyrástla som v Kráľovej nad Váhom. Sledujem, čo sa deje, aké ťažké je napríklad nájsť dobrú nemocnicu.

V Kráľovej nad Váhom nemáte konflikty pre svoje názory?

Títo ľudia ma ešte nenašli. Dostala som však pozitívne reakcie, ktoré ma prekvapili. Očakávala som skôr niečo v tom zmysle, že čo som to za Maďarku, keď hovorím takéto veci.

Mnohých prekvapilo, že väčšia časť našich Maďarov podporila Pellegriniho, hoci v minulosti volili Čaputovú a Kisku. Hľadajú dôvody tejto zmeny. Ako si ju vysvetľujete vy?

Zdalo sa mi, že je za tým strach a strašenie. Strach je veľmi silný nástroj. Bože, je to veľmi dobrá taktika využiť strach na získanie podpory, ale mne je to proti srsti. Viem, aké to je, keď to niekoho na sto percent zasahuje. Tu nejde len o tých, ktorých nezaujíma politika, ale aj o veľmi múdrych a inteligentných ľudí. Nenávistná kampaň ma veľmi bolela, nedokázala som uveriť, že žijem v takejto krajine. Úplný absurdistan.

Sú mladí Maďari na Slovensku otvorenejší argumentom alebo sú rovnako náchylní veriť klamstvám?

Podľa mňa sú otvorenejší, ale ja žijem vo vlastnej bubline. Som otvorená, no vyberám si tých, ktorí sú ku mne najbližšie. To množstvo negativity sa inak nedá vydržať. Maďarská mládež na Slovensku podľa mňa veľmi túži po niečom, čo by patrilo aj jej. Na politickej úrovni však takáto strana neexistuje. Mám 29 rokov a spočiatku ma do istej miery dokázal reprezentovať Most, no dôveru k strane som stratila. Veľmi som dôverovala napríklad Konrádovi Rigóovi. Potom som už nedokázala odovzdať hlas maďarskej strane. Kritizovali ma aj za to, že sa mi páči program Progresívneho Slovenska.

Hovorí o tom polveta v jednom vašom slame. Ako ste spomínali, verejný život vás zaujímal aj v minulosti, napríklad jeden pomerne provokatívny text ste napísali pri príležitosti konferencie o Trianone. Hovoríte v ňom, že „už ma zbil slovenský fašista, povedali mi, že by som nemala trepať po maďarsky, posielali ma už za Dunaj, potom nazad, potom doňho“. Rozviedli by ste to konkrétnejšie?

„Už ma zbil slovenský fašista“ odkazuje na tábor, v ktorom fanúšikovia DAC-u a Slovana spievali svoje hymny a zrazu sa strhla bitka. Ako naivná hipisáčka som zašla medzi nich a pokúsila som sa s ľuďmi porozprávať. Vtedy som po prvý raz zblízka videla tvár plnú nenávisti so zatemnenými očami a bitka sa ušla aj mne. Časť o Dunaji zasa hovorí o tom, že som chodila do strednej školy v Senci, kde nám často vraveli, aby sme sa nerozprávali po maďarsky alebo Maďari za Dunaj. Toto posielanie za Dunaj som naposledy počula pod mojím oknom v Petržalke a tieto slová boli adresované Ukrajincovi. Nenávidieť sa dá toľkých, že je ťažké si vybrať.

Zaujímavé, že spomínate Senec, mesto Ivana Korčoka, kde vysoko vyhral. Aj na základe vašich slov je však jasné, že ani tam nie je všetko ružové.

Tieto prípady sa stali ešte pred desaťročím. Dnes už takéto skúsenosti nemávam. Mám aj oveľa viac slovenských známych, čo mi výrazne pomohlo rozšíriť si perspektívu. Zobrala som víťazku slovenských slamerských majstrovstiev na maďarský večer slam poetry do Dunajskej Stredy. Slováci by povedali, že národ v národe „jej od..bal dekel“. Páčilo sa jej, že okolo boli samí Maďari, mala pocit, že je na dovolenke. Bolo to úžasné. Často nekomunikujeme len preto, lebo máme strach hovoriť po slovensky, aj ja som sa dlho bála. Hodila som to však za hlavu, prišla som medzi slovenských slamerov a dnes uvažujem, že vydám slovník veronizovanej slovenčiny. Jazyka sa báť netreba.

Teraz hovoríte o vzťahoch veľmi pozitívne, no v už citovanom slame je veta, že „aj mňa každý deň ovanie myšlienka, že odídem odtiaľto do prdele“. Po prezidentských voľbách si opäť mnohí kládli otázku, či odísť alebo zostať.

Je to moja veľká dilema. Nielen pre súčasnú situáciu, ale najmä preto, že by som rada viac spoznala svet. Rada by som odišla niekam, kde by som nevedela spustiť ani sprchu. Rada sa ocitám v úplne inej kultúre, aby som sa prostredníctvom nej pozrela na svet.

No vždy si spomeniem na slová z muzikálu Povala, ktoré už znejú ako fráza: „tu mám poslanie, tu mám sny“. Tieto slová nosím v hlave od trinástich rokov, keď som si po prvý raz pozrela Povalu. Odvtedy som vždy chcela byť súčasťou kultúrneho života a propagovať literatúru. Objavila som slam poetry, ktorá vyhovuje môjmu naturelu, a vysvitlo, že sa mi aj celkom darí čosi povedať… Existuje bod, kedy by som odišla, no teraz si hovorím, že just nie.

Aký je to bod?

Ešte ho nemám presne definovaný, ale vždy som cítila, keď nadišiel čas niečo urobiť. Toto je môj život, rozhodujem sa ja, nebudem sa ospravedlňovať za to, že odídem či zostanem. Obe rozhodnutia chápem. Bola by som veľmi rada, keby tu ľudia zostali, ale je ťažké zostať. Je ťažké vyžiť, z mnohých vecí sa stal luxus. Ľudia zápasia s existenčnými problémami, a keď si niekto nájde lepšiu príležitosť, nedokázala by som mu vyčítať, že nás tu nechal.

Keď som chcela odísť, vždy som uvažovala len o dočasnom odchode. Milujem náš jazyk a južné Slovensko. To, že sme Maďari na Slovensku, je dobrá „fjúžn“, ľudí to okorení. Mám rada, keď sa naša kultúra mieša so slovenskou, zbožňujem naše slovakizmy. Aj to, keď niekto s veľkým maďarským akcentom hovorí po slovensky. Považujem to za krásne, lebo to znamená, že dve veci sa niekde stretli, je to pekná symbolika. Keby som nevyhľadávala tieto krásne veci, asi by som nedokázala hovoriť takto pozitívne.

Je však pravda, že každý deň ma „ovanie myšlienka, že odídem odtiaľto do prdele“. Najmä teraz. Dlho som sa stránila Gyimesiho či Aliancie. Teraz som však začala vnímať, čo títo ľudia hovoria. Vtedy potrebujem veľa dychových cvičení.

Vravíte aj to, že „viem, čo znamená stav bez domova“. Hovoríte tým, že príslušník menšiny nemá skutočný domov?

Keď som mala trinásť či štrnásť rokov, dlho som uvažovala nad týmto stavom bez domova. Pochádzam z okolia Šale a nemali sme auto. Mala som rada maďarskú kultúru, literatúru, hudbu, no k nám nie vždy prišla. Stalo sa, že som nemohla ísť na nejaké podujatie, lebo nepremávali autobusy. Chcela som chodiť do folklórneho súboru či inam, no z rôznych dôvodov som nemohla. Keby som sa narodila v Komárne, tak ma obklopuje maďarská kultúra a nasajem ju do seba.

Každý prežíva menšinové bytie inak a sú ľudia, ktorí patria do viacerých menšín. Keď prehovorím v Maďarsku, tak pre moje nárečie vedia, že pochádzam zo Slovenska, ak prehovorím doma po slovensky, vedia, že som Maďarka. Stav bez domova je aj dôsledkom vonkajších vplyvov. Dokážem sa však cítiť doma medzi ľuďmi. Domov pre mňa nie je spätý so zemou, skôr je v mojej mysli. Niekedy mám pocit, že mi okolie dáva pocítiť tento stav bez domova, no možno sú ľudia, ktorí to takto nevnímajú.

Na protestoch ste po prvý raz vo svojom slame spomenuli aj vašu sexuálnu orientáciu. Bola to veľká výzva?

Obrovská. Po prvý raz som o tom hovorila vlani v Gombaseku (Gombasecký letný tábor je najväčší festival Maďarov na Slovensku – pozn. red.) a bola to pre mňa obrovská vec, hoci tam nebolo tak veľa ľudí. Potom som však zašla na prednášku, ktorá bola zameraná proti nám. Hneď bolo po dobrom pocite, keď som videla, že na maďarskú mládež sa valí agresivita a nadáva sa buzíkom. Tento okamih vo mne čosi zlomil.

Ako to vnímali tí, s ktorými ste o tom hovorili?

Prišla za mnou dievčina, ktorá mi povedala, že do Gombaseku prišla preto, aby konečne bola medzi vlastnými a aj tu to musí počúvať. Všetkých to veľmi bolelo. Keď sa to stalo, mame som povedala, že som o tom hovorila verejne. Potrebovala som istý čas, kým som v sebe dokázala zložiť túto identitu, aby som nemala problém o nej hovoriť alebo aby som nemala pocit, že sa musím schovať.

To, že o tejto téme hovoríte verejne, ste povedali svojej mame až po vystúpení v Gombaseku?

Áno, veľmi som sa bála. Mama je skvelá, mám ju veľmi rada, vždy ma podporí. Je to veľké privilégium, ktoré mnohí ľudia nemajú.

Robert Fico vo videu pred prezidentskými voľbami povedal, že hlavný rozdiel medzi dvomi tábormi je ten, že Korčokovi prívrženci kládli vence pred Teplárňou a druhá strana zasa na Slavíne, na pamätníku sovietskych vojakov. Ako vnímate, keď premiér hovorí, že zavraždených LGBTI+ ľudí podporuje len jedna strana a považuje to za normálne?

Nenachádzam slová na nič, čo premiér hovorí. Je to nonsens, môj mozog nedokáže akceptovať, že len čo vyhral voľby, začal útočiť. Hneď uvažujem nad tým, čo sa s tým dá robiť, ako sa to dá vyvážiť. Bola som po vraždách na spomienke pred Teplárňou, bol to pre mňa určujúci zážitok počuť príhovory rodičov a priateľov a vidieť, aká súdržná je celá komunita. V takýchto chvíľach siaham po krásnych veciach.

Dovtedy som chodila na protesty, na ktorých sme nahnevane čosi žiadali, napríklad na protestoch po Kuciakovej smrti. Toto však bola spomienka. Bola plná lásky a navzájom sme sa chránili. Na gestách ľudí bolo vidieť, ako veľmi chceme, aby počas tejto hodiny nedošlo k nijakej mikroagresivite, cítili sme len to, že sme spolu. V tom bola tá veľká sila.

Vyhrali ste maďarské majstrovstvá v slam poetry, zúčastnili ste sa majstrovstiev Európy a sveta. Ako v zahraničí prijímajú, ak do textov votkáte svoju menšinovú maďarskú identitu?

V zahraničí táto otázka zaujíma len málo ľudí. Zvyknem však o nej hovoriť a väčšinou všetci krútia hlavami, že je zaujímavé, že jeden človek hovorí dvomi tak rozdielnymi jazykmi. No aj tam všetko preniká. Na majstrovstvách v Bruseli bola zastúpená väčšina európskych veľvyslanectiev, keďže veľvyslanectvá financujú cestovné náklady víťazov národných kôl. Maďarské veľvyslanectvo na majstrovstvá neprišlo, mňa nefinancovalo. No slovenské veľvyslanectvo bolo prítomné a blahoželali mi.

Na tohtoročných majstrovstvách Európy som sprevádzala maďarského majstra. Ukrajinský víťaz prišiel z frontu a rozprával o tom, ako pragmaticky uvažujú, keď sú pod paľbou. Rozmýšľal nad tým, telom ktorého spolubojovníka sa prikryje, respektíve, kto sa prikryje jeho telom. A spomenul niekoľkých ľudí, ktorých by bolo pre neho cťou chrániť vlastným telom. Keď som sa vrátila domov, v správach som videla, že Fico hovorí o tom, že v Kyjive nie je vojna.

Aktívne vystupujete so slovenskou slam poetry?

Istý čas som aktívne vystupovala po slovensky. Prihlásila som sa na prvé slovenské majstrovstvá. Precestovali sme Slovensko a Česko. Potom som dospela, zamestnala som sa, dva a pol roka som pracovala po nociach a pokračovať v tejto kariére by bolo veľmi náročné. Vtedy som na slovenskú slam poetry zanevrela, ale rada by som v tvorbe pokračovala. Niekedy je v mojich textoch maďarská, anglická a slovenská časť. Teraz sa vraciam k slovenskému publiku. Na Slovensku je slam poetry na vrchole, konajú sa dobré akcie.

Kde vás môže publikum vidieť?

Najmä v Budapešti, treba sledovať stránku Pi Slam, môj Instagram a Facebook. Ak bude v NFG klube večer slam poetry, tak vystúpim a čosi plánujeme aj v Gombaseku. Tam určite nebudem chýbať, aby sme urobili trošku bordelu.