Denník N

Kotleba uspel, lebo desať rokov na sebe makal a veľa pochopil

Marian Kotleba na slávnostných dňoch obce Príbelce v roku 2014. Foto - Karol Sudor
Marian Kotleba na slávnostných dňoch obce Príbelce v roku 2014. Foto – Karol Sudor

Nejeden z jeho voličov sa pýta, čo proti tomu ráčkujúcemu dobrákovi všetci majú. Aký fašista, preboha?

Vráťme sa o desať rokov späť do čias, keď naplno beží kampaň pred parlamentnými voľbami 2006. Na Trojičnom námestí v Trnave pripravuje míting Slovenská ľudová strana.

Veľa toho nepotrebuje – mikrofón, reproduktor a niekoľko drsne sa tváriacich mladých ľudí v uniformách, ktorí mávajú vlajkami Slovenskej pospolitosti. Bolo ich viac ako záujemcov o celé divadlo.

Tých tvorí iba niekoľko náhodných okoloidúcich. Kultúru predstavuje falošne spievajúci gitarista s trémou a banálnymi textami na národnú nôtu.

Blamáž na mítingu

Chlapci v odstrašujúcich čiernych uniformách detailne nakrúcajú každého, komu zbadajú v rukách diktafón, fotoaparát či kameru. Predseda strany Jozef Sásik v zelenej uniforme si nervózne napráva okuliare.

Prednesie krátky prejav, v ktorom má problém sformulovať ucelenejšiu myšlienku, a tak slovo odovzdá Marianovi Kotlebovi, ktorému nedávno zrušili Slovenskú pospolitosť pre činnosť v rozpore s ústavou.

Práve Sásik ho prichýlil ako dvojku na kandidátke. Ani Kotlebovi však ešte rečnenie nejde, silu chýbajúcich argumentov nahrádza zvýšeným hlasom, ktorým ohlasuje, že spoločnosť očistí od vplyvu liberálov, socialistov aj komunistov a zavedie stavovský štát.

Chlapík v stredných rokoch, ležérne sa opierajúci o bicykel, zrazu začne na Kotlebu páliť argumenty vyvracajúce jeho tvrdenia. Ten sa začína potiť nielen pre absenciu tieňa, ale aj pre neschopnosť rozumne odpovedať. Nakoniec chlapíka označí za plateného provokatéra a debatu ukončí.

Trnavčania sa už bavia na inom divadle – na námestie sa s hlukom snažia dostať desiatky zamaskovaných členov hnutia Antifa, ktorých na dištanc držia mestskí aj štátni policajti.

Keď sa riziko stretu zvýši na maximum, dorazia kukláči a oponentov SĽS vytlačia do bočnej uličky. Ľudovci v uniformách balia veci a odchádzajú. Čoskoro vo voľbách získajú 0,16 percenta hlasov.

Marian Kotleba (otočený chrbtom v zelenom tričku) nemá problém debatovať s domácimi. Foto - Karol Sudor
Marian Kotleba (otočený chrbtom v zelenom tričku) nemá problém debatovať s domácimi. Foto – Karol Sudor

Strih do súčasnosti – poučený Kotleba

Prečo je Kotleba v roku 2016 županom a najnovšie už aj šéfom parlamentnej strany? Faktom je, že za desať rokov prekonal dlhú cestu.

Občas ho zbalili policajti, občas ho vyšetrovali, oficiálne však ostal čistý. Postupne pochopil, že uniformy a drsne sa tváriaci chlapci so zástavami priťahujú len takých ako oni. A to je na väčší úspech málo. Musel preto presvedčiť aj časť bežných voličov.

Urobil pre to všetko. Možno najviac zo všetkých politikov. Aj preto teraz na jeho mítingy po Slovensku chodili stovky ľudí. Spolu ich boli tisícky. Nie holé hlavy, ale celé rodiny, mladí, dôchodcovia aj invalidi. Nemusel im ponúknuť jediné pivo, párok či kofolu, stačili lacné vtipy a kritické reči proti systému.

Za voličmi na rozdiel od konkurencie nechodí iba počas oficiálnej kampane, robí to dlhodobo. Ostatní politici zväčša regióny s vypuklými problémami (nezamestnanosť, segregované osady a podobne) ignorujú aj pred voľbami, Kotleba tam poctivo chodí roky. Dni obce či jarmoky – tam sú potenciálni voliči.

Starostovia ho pozývajú aj preto, lebo veria, že im kvapne niečo z dotácií. A občas kvapne. Kotleba príde, zdrží sa pri občanoch hodinku či dve, čo je dramatický rozdiel aj oproti žoviálnemu Kaliňákovi, ktorý formálne rozdá hasičom darčeky a ponáhľa sa preč, lebo program je nastavený na minúty.

Kotlebu už ľudia nestretávajú v uniforme, stavil na neformálne rifle, tričko, či košeľu a sako. S domácimi posedí pri stánkoch s občerstvením, vyvráti im nezmysly z médií, pochváli sa, ako dal po prstoch zlodejom, pomodlí sa v kostole, vypočuje si domáci spevokol, pochváli remeselníkov, ochutná koláče, ktoré mu babičky vďačne naložia aj do kufra auta, a ide ďalej.

Nejeden Jozef Mak potom len nechápavo kýva hlavou, čo proti tomu ráčkujúcemu dobrákovi všetci majú. Aký fašista, preboha? A dozvedia sa o tom všetci, lebo lokálne noviny o návšteve župana napíšu. Napíšu aj o tom, aké jedlá mu chutili u žiarskych maturantov.

Miestne noviny spomenú takmer každú Kotlebovu aktivitu.

Kde kauzy vyzerajú inak

Parlamentné strany Kotlebu stále skôr podceňovali a vysmievali, hoci mali spozornieť najneskôr vtedy, keď v bitke o post šéfa VÚC v roku 2013 porazil aj smerácke „vrece zemiakov“ Vladimíra Maňku. On si zatiaľ potichu a trpezlivo budoval základňu.

Z ich bubliny tradičné strany nevnímajú, že tam, kde nemá prácu viac ako 20 percent ľudí, vyzerajú kauzy inak. Kto z nich rozumie problémom Málinca, kde už spoznali aj to, ako chutí 40-percentná nezamestnanosť?

Koľkí z tých výšin zablúdili napríklad na 40-kilometrovú štreku medzi Veľkým Krtíšom a Slatinou, čo je, mimochodom, cesta na Bratislavu? Cez hlboké výmole, ktorým sa dá pri ich frekvencii vyhnúť iba náhodne, má prísť nejaký aspoň trochu väčší investor, ktorý by dal ľuďom prácu a zatlačil na tunajšie zúfalé mzdy? Musel by sa zblázniť. Koho vlastne zaujíma Gemer, Hont či Novohrad?

Ak Kotlebovi noviny a televízie vytýkajú, že na úrade rozdal fleky kamarátom a príbuzným, mnohí ľudia z periférie záujmu sa úprimne čudujú, prečo je to problém. Veď to roky robia všetci, navyše aj u nich doma sa považuje za cnosť, ak si blízki pomáhajú. Musia, lebo sú na to odkázaní. Tak ich to naučili.

Vlastní sused malé potraviny? Logicky v nich zamestná dcéru, švagrinú či kamaráta. Šéfuje dedinčan firme? Stačí za ním zájsť do krčmy a možno už zajtra máš brigádu. Bez papiera, ale máš, pomôžeme si.

Koho iného má ten chlap podržať, ak nie blížnych? Kto iný tu helfne? Tomuto prístupu však rozumejú najmä tí, čo sa museli naučiť vyžiť zo sumy, za ktorú by si v Bratislave nezaplatili ani prenájom garsónky.

Z hlavného mesta nevidieť, že obsluhy v podnikoch v týchto regiónoch sú neraz odkázané pracovať bez trvalej pracovnej zmluvy aj viac ako 200 hodín mesačne. Majú za to 290 eur, pričom sú ďalej evidované na úrade práce. Z toho musia uživiť deti a platiť ich školy.

Partnerov takmer nestretnú, lebo makajú na druhom konci Slovenska, prípadne v zahraničí. Rodiny sa im rozpadajú. Dá sa potom niekomu čudovať, ak volí už iba protestne?

Ako sa má rozhodovať žena, ktorá odrobila 41 rokov a stále pracuje, lebo jej biedny dôchodok je o pár eur nižší ako dôchodok jej rovnako starého známeho, ktorý prestal pracovať už pred 17 rokmi a odvtedy trávi čas len v krčme?

Čo si myslí, keď platí šeky na pošte a hodinu čaká v rade, lebo sa v obrovskom hurhaji vyplácajú sociálne dávky, pričom ich príjemcovia vulgárne urážajú zamestnankyne pošty za okienkami, že sú lenivé a pomalé? Nemá právo voliť natruc? A je preto nebodaj fašistka či extrémistka?

Stopnú zhora Kotlebovi eurofondy pre jeho pochybenie? Ľudia komplikovaným témam nerozumejú a nik sa im ich ani nesnaží vysvetliť. Pamätajú si najmä to, že sú zdrojom korupcie a rozkrádačiek, a tak župan nemôže byť vinník, ale obeť, ktorému opäť hodili poleno pod nohy. Takéto komentáre znejú denne.

Škrtol dotácie nejakému divadlu? Akému? Tanečnému? A také fakt existuje? Väčšina tunajších sa na kultúru nikdy nedostane, nemá na to možnosti ani chuť. Riešia, ako prežiť, nie kde a ako sa vyžiť. Ako by potom takú „prkotinu“ mohli považovať za problém?

A ak kritici hovoria, že nik nikoho v chudobných krajoch nedrží a každý môže odísť, v skutočnosti to tak nie je. Nemôžu všetci odísť do hlavného mesta ani do zahraničia, nemajú na to vek, zdravie, peniaze ani silu. A nemôžu ani za to, že jeden z mála, kto im prišiel osobne podať ruku a porozprávať sa o problémoch, je práve Kotleba.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Voľby 2016

Teraz najčítanejšie