Diktátori a demagógovia nezastavia lásku. Prečo sa oplatí počúvať nový album Pearl Jam?

Pri kapelách, ktoré fungujú desaťročia, sa niekedy domnievame, že nás už vlastne ani nemôžu prekvapiť, a ako verní fanúšikovia im odpustíme aj „slabšie“ albumy.

Tak to bolo aj s Gigatonom, ktorý Pearl Jam vydali pred štyrmi rokmi, presne na začiatku pandémie. V čase lockdownov a zrušených koncertov bol pre mnohých fanúšikov vítanou vzpruhou, no keď sa naň dnes pozerám spätne, uvedomujem si, že som žiadnu z tých piesní nepridala do svojho playlistu.

Naopak, z predposledného Lightning Bolt (2013) sa tam dostali nielen balady Sirens a Future Days, ale aj dynamické Lightning Bolt a Getaway či punkovejšia Mind Your Manners.

Na nový, v poradí dvanásty štúdiový album s vesmírne znejúcim názvom Dark Matter, ktorého vydanie kapela avizovala minulý rok, zrejme mnohí čakali s opatrným optimizmom.

Vedelo sa, že kapela na ňom prvýkrát spolupracovala s 33-ročným producentom Andrewom Wattom, ktorý je vraj ich veľkým fanúšikom a produkoval aj zatiaľ posledný, tretí sólový album ich frontmana Eddieho Veddera Earthling (2022). Na  konte má aj spolupráce na nahrávkach The Rolling Stones, Iggyho Popa a Ozzyho Osbourna, ale aj mnohých popových hviezd.

Dark Matter nahrali minulý rok za tri týždne, podľa členov kapely sa to podarilo v takom krátkom čase aj preto, lebo im producent kopol do vrtule alebo doslova „nakopal zadky“. Mohlo to teda dopadnúť veľmi dobre, ale aj priemerne.

Napätie vystupňoval Vedder, keď v januári vyhlásil, že je to doteraz ich najlepšie dielo a že nemôže byť pyšnejší na členov kapely. Iste, dalo by sa to považovať za bežný marketingový ťah, ale len v prípade, že o Vedderovi počujete prvýkrát v živote.

Album je však konečne vonku. Môžeme sa doň ponoriť a zistiť, či je nadšenie členov Pearl Jam čisto subjektívne, alebo tu máme naozaj dielo, s ktorým prežijeme ďalšie desaťročia.

Nie je to len o hudbe

Gitarista Mike McCready už vlani avizoval, že Dark Matter bude oveľa tvrdší, než by sme možno čakali. A mal pravdu. Keď sa pozrieme na jedenásť nových piesní ako celok, v porovnaní s predošlým Gigatonom je tu o čosi menej elektroniky, viac tvrdého rocku, viac cítiť aj návrat ku koreňom, z ktorých Pearl Jam vzišli. Pripomína vám to, že počúvate poslednú slávnu grungovú kapelu, ktorá je stále aktívna.

To všetko si uvedomíte už pri dvoch úvodných skladbách – Scared of Fear a React, Respond. Vzťahové témy sú v nich zabalené do dynamického rockového aranžmánu a pripravia vás na to, že prídu aj ťažšie tóny.

Najtvrdšie vyznievajú dva prvé zverejnené single: Dark Matter, podľa ktorého je pomenovaný celý album, a Running, čo je dvojminútová punková nakladačka. Pri obdivoch si možno poviete, že by dobre zapadli aj na už spomínaný Lightning Bolt.

Pearl Jam si však tieto skladby zjavne nevybrali ako single len preto, že „dobre znejú“. Kapela a hlavne jej frontman Vedder sa svojimi textami často vyjadrujú aj k spoločenským témam. Nerobia to prvoplánovo – chce to inteligentných fanúšikov, ktorí budú ochotní rozmýšľať a čítať medzi riadkami.

Keď Vedder v piesni Dark Matter spieva, že sa treba „zriecť demagógov“ a polobohov a „netolerovať intoleranciu“, alebo v piesni Running o diktátoroch, ktorí nenávidia lásku, nie sú to len slová, ktoré sa im zrovna hodili do rýmov.

Vedder vždy využíval umenie aj ako platformu pre občiansky aktivizmus. Jedna z najlepších verzií slávnej skladby Porch pochádza z koncertu MTV Unplugged. Vedder počas nej vyliezol na stoličku a čiernou fixkou si napísal na ruku „Pro-choice!!!“, teda „možnosť voľby“. Verejne sa tak vyjadril za podporu práva žien na interrupciu.

Hoci odvtedy ubehlo 32 rokov, spevák sa v tejto téme aktívne angažuje aj posledné roky, keď konzervatívnejšie štáty Ameriky znova obmedzujú práva žien. V predchádzajúcich prezidentských voľbách tiež otvorene podporil Bidena namiesto konzervatívca Trumpa, obhajuje práva LGBTI+ ľudí a vystupuje aj za obmedzenie držania zbraní.

Nielen Vedderov občiansky aktivizmus, ale aj mnohé jeho texty sú dôvodov, prečo ho považujú za feministu. Aj na albume Dark Matter najosobnejšie vyznieva pieseň Something Special, ktorú adresoval svojim dcéram – tínedžerkám.

Nehovorí tam o svojich rodičovských obavách a o tom, ako bude dcéry celý život chrániť. Hovorí o nich ako o silných, výnimočných ženách, ktorým praje predovšetkým slobodu. „Nie ste tie typy, čo potrebujú muža, ale ak nejakého nájdete, mal by vedieť, že ste výnimočné.“

Spievajú o tom, na čom najviac záleží

Keď sa započúvate do textov na albume Dark Matter, nedajte sa vykoľajiť slovami ako tmavá hmota, DNA či jadrové štiepenie. Aj moderné vedecké pojmy len obohacujú slovník, ktorým sa hovorí o tom, na čom stále najviac záleží.

Kľúčovou témou zostáva láska. Rozchody, sklamania, hľadanie cesty k tomu druhému, bolesť z vyhorenej lásky. Keď muž na prahu šesťdesiatky spieva o nenaplnenej láske, znie to rovnako presvedčivo, ako keď o nej spieval krátko po dvadsiatke. Emócie zostávajú. A rovnako účinkujú aj na toho, kto počúva.

Je vlastne pochopiteľné, prečo sa práve balada Wreckage stala tretím singlom zverejneným krátko pred vydaním albumu. Má všetky predpoklady stať sa hitom. Text síce hovorí o vzťahu, ktorý sa ocitol v troskách a zostal z neho len popol, no sprevádza ho melódia, ktorá je nečakane svetlá a liečivá. Bolí to, ale malo to zmysel. Zostalo z toho viac než len trosky spomienok, v ktorých sa dá donekonečna prehrabávať.

Keby ste si však mali vybrať len jedinú pieseň z celého albumu, ktorú si vypočujete, radila by som staviť na melancholickú a zimomriavkovú Upper Hand. Nielen preto, že má z celého albumu najsvetlejší text, ale aj pre hudobný aranžmán, ktorý dokazuje, že Pearl Jam vedia aj po 30 rokoch na scéne prekvapiť.

Nezvyčajne dlhý inštrumentálny úvod, ktorý trvá takmer poldruha minúty, si viete hravo predstaviť ako kľúčový motív v dobrom filme alebo znova aj v seriáli ako The Last od Us. Potom vás však z melanchólie vyrušia bicie a Vedderov spev, ktorý spolu s výborným textom vykreše autentické emócie.

Najbližšie budú v Berlíne

Zaujala ma jedna recenzia, podľa ktorej je Dark Matter preplnený textami o veciach, ktoré sa skončili alebo sa blížia ku koncu, ale vyvažuje to vraj hudba, ktorá je viac oslavou než pohrebom.

Je to tak. Pearl Jam síce spievajú o tom, že niečo speje ku koncu, nie však so smútkom, miestami, naopak, aj veľmi hlučne až zúrivo. Necítiť tu rezignáciu, ale skôr odhodlanie bojovať do posledného dychu.

Príkladom je aj záverečná lyrická rocková balada Setting Sun, ktorá sa určite zaradí medzi najobľúbenejšie u fanúšikov, ktorým možno svojou silou pripomenie emotívnu Just Breathe z albumu Backspacer (2009).

A pri Got to Give si zas možno spomenú na Vedderov soundtrackový album Into the Wild. Je podobne výbušná, búrlivá a divoká. Vedderov hlas nakoniec prechádza do kriku a extatického kvílenia, vďaka ktorému ho vždy spoľahlivo spoznáte.

Práve hlas však speváka minulý rok počas turné v Európe zradil. Extrémne podmienky na koncerte v Paríži – horúčava, prach a dym z pyrotechniky – mu poškodili hlasivky a kapela tak musela zrušiť koncerty v Prahe a vo Viedni, na ktoré sa chystalo aj množstvo slovenských fanúšikov.

Tohtoročné turné k novému albumu odštartuje začiatkom mája v Kanade a USA, potom sa kapela presunie do Európy, ale Praha ani Viedeň medzi ich zastávkami nie sú. Slovenskí fanúšikovia to tak budú mať najbližšie do Berlína.