V Antarktíde je rušno, navštívilo ju stotisíc turistov za sezónu. Dá sa počet návštevníkov regulovať?

„Predstavte si miesto také nedotknuté a vzdialené, že tam môžete počuť snehové vločky dopadať do vody.“

Takto sugestívne láka na návštevu Antarktídy britská cestovná kancelária Exsus Travel.

Dostať sa na miesto, ktoré je ľudskou civilizáciou úplne nepoškvrnené, je skutočne taká lákavá fantázia, že tam v práve skončenej sezóne (2023 – 2024) vyrazilo viac ako 100 000 turistov. Podobne ako počas vlaňajšej sezóny.

Kvôli počasiu je tu cestovný ruch obmedzený na zhruba štyri mesiace v roku od konca novembra do konca marca. Tri štvrtiny všetkých návštevníkov mieria cez Čile alebo Argentínu na Antarktický polostrov, ktorý tvorí na mape ľahko identifikovateľný „chvostík“ kontinentu a  leží najbližšie k obývanej pevnine.

Preto sa môže ľahko stať, že v tejto oblasti narazíte na iných ľudí, ako sú účastníci výpravy z vašej lode. Môžu blokovať plánované miesto vášho vylodenia, môžete si ich všimnúť, ako zápasia s veslom na kajaku alebo paddleboarde, potápajú sa medzi kryhami alebo vám nad hlavou preletia v helikoptére.

V najnavštevovanejšej časti, kde sa koncentruje miestna fauna vrátane ikonických tučniakov cisárskych a tuleňov leopardích, sa napriek opatreniam proti zavlečeniu mimoantarktických organizmov objavilo päť nepôvodných druhov privezených na lodiach návštevníkov. Pre miestne zvieratá môžu byť rizikom aj také choroby, ako je chrípka.

V navštevovanej oblasti stráca sneh následkom splodín z motorov lodí svoju nevinnú belosť. Roztápanie ľadu sa zrýchľuje. Globálne otepľovanie sa tu prejavuje výraznejšie ako inde, čím sa paradoxne zvyšuje šanca tour-operátorov na predĺženie sezóny.

V médiách sa tak objavujú aj výzvy, aby sa turizmus v Antarktíde úplne zakázal, aby tento posledný výbežok pevniny, na ktorý sa predtým okrem skupín vedcov takmer nikto nedostal, zostal pre laikov nedostupný.

Je však možné vôbec nariadiť taký zákaz? A dal by sa neskôr vymáhať?

Od pionierov k masovému cestovnému ruchu

To, že sa niekde hlboko na juhu nachádza šiesty kontinent, predpovedali geografi už v čase veľkých zemepisných objavov, keď novovekí odvážlivci dávali pomaly dohromady celkový obraz okrúhlej planéty.

Nájsť svoj svetadiel sa pokúšal napríklad známy moreplavec James Cook, ktorý ako prvý v roku 1773 dosiahol južný polárny kruh, ale nedostal sa až k pevnine.

O to, koho je možné označiť za objaviteľa Antarktídy, sa vedú spory. Na dohľad pevninským ľadovcom sa dostali v januári 1820 nezávisle od seba ruská výprava vedená baltským Nemcom Fabianom von Bellingshausenom a britská obchodná loď William pod vedením Williama Smitha.

Na pevninu však ako prvý vkročil až 7. februára 1821 kapitán americkej výpravy John Davis. Ani toto však nie je historikmi všeobecne akceptované.

Ďalšie skúmanie a dobývanie zmrznutého kontinentu bolo pre polárnych dobrodruhov vecou prestíže. Najznámejším bol súboj o to, kto sa prvý dostane na južný pól.

Nórovi Roaldovi Amundsenovi sa to podarilo 14. decembra 1911 a stal sa globálnym hrdinom. Brit Robert Scott sa tam dostal o mesiac a šesť dní neskôr a na spiatočnej ceste spolu s členmi svojej výpravy zahynul.

Antarktída vtedy mala veľmi malý ekonomický význam, no aj tak sa ju snažili priľahlé krajiny aj vzdialené mocnosti nárokovať pre seba, hoci v tom čase sa dali využiť len tamojšie vody ako bohaté loviská veľrýb.

Práve k veľrybárom na úplnom konci ľudského sveta na ostrovy Južné Shetlandy plávala so zásielkami z Falklandov poštová loď Flerus, ktorá v 20. a 30. rokoch občas na palube viezla predchodcov antarktických turistov. V päťdesiatych rokoch sa nejakí dobrodruhovia dokázali vnútiť na čilské alebo argentínske lode, ktoré vozili zásoby na antarktické základne.

Organizovaný cestovný ruch sa rozbehol až v roku 1966, keď Američan švédskeho pôvodu Lars-Eric Lindblad odviezol k brehom „svetovej mrazničky“ 57 klientov. Najprv išlo o desiatky, neskôr už o stovky ľudí.

Počty začali rásť v novom tisícročí. Ešte v roku 2007 bolo v Antarktíde len 45 652 dovolenkárov, ale čísla stúpli až k 73 991 v roku 2019.

Počas covidovej sezóny 2020/21 síce došlo k prepadu, keď sa do Antarktídy dostalo s cestovkou spolu 15 záujemcov, ale po tomto výpadku nasledoval strmý skok nahor.

Minulú sezónu sa vybralo na výlet do zamrznutej destinácie 104 897 turistov – 821 z nich sa vydalo do vnútra kontinentu, 71 346 vkročilo na pevninu počas pár niekoľkohodinových prechádzok a 32 730 turistov dokonca vôbec nevystúpilo z lodí.

Presné štatistiky za tento rok ešte neboli zverejnené, ale opäť by to malo byť viac ako 100 000 ľudí.

Všetky údaje vychádzajú zo štatistík Medzinárodnej asociácie antarktických tour-operátorov (IAATO), ktorá funguje od roku 1991. Medzi stovkou jej členov je zastúpená prevažná väčšina organizátorov výletov ku kontinentu, s ktorými komunikujú aj české cestovné kancelárie.

Práve IAATO určuje pravidlá toho, ako bude fungovať cestovný ruch v Antarktíde.

Krajina celého ľudstva

Ako je to možné? V decembri 1959 bola podpísaná medzinárodná zmluva. Dvanástka signatárov ňou vyhlásila Antarktídu za priestor, ktorý na juh od 60. stupňa južnej šírky nesmie nikto využívať vojensky ani hospodársky. Patrí celému ľudstvu, ktoré ho môže vedecky skúmať.

Dodnes je tento zmluvný systém výnimočnou ukážkou toho, že globálna dohoda na sporných otázkach je možná. Zároveň treba dodať, že odľahlá a veľmi málo využiteľná „globálna chladnička“ žiadnu z veľmocí nepálila.

S rastúcou teplotou planéty a s rozmrazovaním Antarktídy (a teda jej prípadným hospodárskym využitím) je možné, že pri južnom póle prestane platiť status quo. Napokon, štáty, ktoré si nárokovali časti kontinentu (Čile, Argentína, Veľká Británia, Francúzsko, Austrália, Nový Zéland a Nórsko), svoje územné požiadavky nikdy nestiahli, len ich v roku 1959 pozastavili.

Zmluvu o Antarktíde dodnes podpísalo 56 krajín, z nich 29 má na kontinente vedecké základne a môžu na rokovaniach o tamojších záležitostiach hlasovať. Platí to aj pre Českú republiku, ktorá má od roku 2007 na mieste Mendelovu polárnu stanicu.

No na to, aby potom nejaké rozhodnutie začalo platiť, ho musia schváliť parlamenty jednotlivých členov, čo je zdĺhavá procedúra.

Z takýchto procedurálnych dôvodov by bolo ťažké presadiť uzavretie svetadielu pre turistov: napríklad nekontroverzné nariadenie, že k Antarktíde nebudú môcť plávať výletné lode s viac ako 500 pasažiermi na palube, bolo schválené už v roku 2009, ale doteraz nezačalo platiť, pretože ho zatiaľ neodhlasovali parlamenty signatárov.

Bolo to pružnejšie IAATO, ktoré opatrenie dobrovoľne zaviedlo a hlavne ho dodržiava. Rovnako aj to, že by na jednom vyloďovacom mieste nemalo byť viac ako 100 ľudí, a to, že plavidlá pri pobreží majú plávať najviac desaťuzlovou rýchlosťou (18,5 km/h).

Návštevníci ako ambasádori. Ale čoho?

Paco Nadal, reportér najvplyvnejšieho španielskeho denníka El País, ktorý v ňom zodpovedá za cestovateľskú rubriku a ako turista bol v Antarktíde dvakrát, prácu IAATO oceňuje. Spísal zoznam toho, čo „masový turista“ pri krátkej návšteve antarktickej pevniny musí a nesmie urobiť.

Stotisíc turistov sa Nadalovi nezdá byť veľké číslo v porovnaní s tým, že oveľa menšie a svojou biodiverzitou aj veľmi cenné ekvádorské Galapágy každoročne navštívi takmer 300-tisíc dovolenkárov. Na rozdiel od uhlíkovej stopy, ktorú človek vytvorí podobne veľkú, keď si zaletí na dovolenku kamkoľvek inam na druhú stranu planéty, nehodnotí novinár tento počet návštevníkov pri rešpektovaní uvedených pravidiel ako niečo, čo by kontinent nemal zvládnuť. Zvlášť, keď sa turisti objavujú ani nie na jednom percente z takmer 14 miliónov kilometrov štvorcových kontinentu.

Namiesto toho Nadal upozornil na „podozrivé“ množstvo polárnych staníc, ktorých personál si niekedy privyrába predajom suvenírov. Podľa neho viac ako výskumu slúži ako predvoj teraz uspanému geopolitickému súpereniu, keď v budúcnosti krajiny opäť vytiahnu (staro) nové nároky na antarktické územie.

Pre kritikov turistickej prítomnosti v Antarktíde znamená opakované prekročenie magickej 100-tisícovej méty poplach. Odmietajú argument IAATO, že každý návštevník sa po očarení krásou prírody stane veľvyslancom kontinentu a jeho nutnej ochrany. Skôr to vidia tak, že antarktický turista sa stáva, naopak, ambasádorom ďalšieho rozvoja cestovného ruchu na tomto svetadiele.

Stále dostupnejšia Antarktída

IAATO ako zástupca súkromného sektora, ktorý žije z cestovného ruchu, zrejme nebude chcieť zastaviť turizmus. Nie je však v jeho záujme ani devastácia územia, ktoré prináša členom asociácie zárobok.

Zároveň však nie je isté, či dokáže korigovať ďalší príliv návštevníkov.

Veď finančne nie je Antarktída nepredstaviteľne nedostupná. Napríklad ponuka jednej z českých cestovných kancelárií špecializovaných na výpravy do odľahlých chladných krajov sa začína na cene 144 200 korún (viac ako 6000 eur) za desaťdňový zájazd. To nie je cena pre každého, ale nadšenec si dokáže takú sumu našetriť. Môže ho navyše poháňať aj predstava, že by mal vycestovať čo najskôr, kým urobia turisti z magickej tichej krásy hlučný Disneyland.

Dnes vyráža prevažná väčšina záujemcov, ktorí sa regrutujú hlavne zo Severnej Ameriky a Európy, loďou z argentínskej Ushuaiy. To znamená (podľa počasia) zhruba deň a pol plavby cez divoké vody Drakeovho prielivu jedným smerom a deň a pol zase naspäť. Len menšina si zvolí let z čilského Punta Arenas, ktorým doletia na britský ostrov kráľa Juraja na Južných Shetlandách, a odtiaľ pokračujú aj loďou.

Je pravdepodobné, že stúpne počet tých, ktorí si budú chcieť splniť sen o návšteve Antarktídy čo najpohodlnejšie, a za let si priplatia. A to nielen z „blízkeho“ Čile, ale napríklad aj z Južnej Afriky, odkiaľ je to predsa len výrazne ďalej.

Posádka Airbusu A340, do ktorého sa vojde až 475 pasažierov, si v novembri 2021 vyskúšala pristátie priamo v antarktickom vnútrozemí po päťhodinovom lete z Kapského Mesta. Taká skratka je napríklad v záujme tour-operátora White Dessert, ktorý pred dvoma rokmi vybudoval v Krajine kráľovnej Maud sto kilometrov od pobrežia luxusné „iglu, v ktorom by bohatí turisti konzumovali dobroty dovezené z Južnej Afriky a potom by sa na snežných skútroch mohli vydať k blízkej kolónii tučniakov cisárskych“.

Ako napísala novinárka Sara Clemence v magazíne Atlantic, v tomto prípade je regulácia trhu hlavne otázkou dopytu. Preto vyzvala čitateľov, aby Antarktídu nechali na pokoji a vyškrtli ju zo svojho cestovateľského zoznamu.

Autor je spolupracovníkom Deníka N v Latinskej Amerike.