Volebný pat otvára trh na nákup poslancov

Karol Džupa a Eduard Kolesár sa spočiatku neodlišovali od predstavy bežného poslanca HZDS. V závese za Vladimírom Mečiarom útočili na nepriateľov svojho hnutia vrátane Dzurindovej vlády.

V polovici septembra 2005, teda tri roky po zvolení, sa však náhle stali „konštruktívnymi poslancami“, ktorí prekvapivo pomohli odblokovať parlament, ktorý nebol niekoľko týždňov uznášaniaschopný. A tým aj predĺžiť život vláde Mikuláša Dzurindu.

„Uzavreli s nami transparentnú dohodu o spolupráci,“ komentoval to neskorší minister hospodárstva Jirko Malchárek pôvodne z ANO, ktorého klub oboch poslancov privábil.

Spis tajnej služby Gorila pohnútky Župu a Kolesára opisuje v úplne inom kontexte. „Karol Džupa – dostal od Haščáka 4 milióny Sk. Inklinuje k R. Zajacovi. Bude poslúchať,“ píše sa v Gorile. Obaja vtedajší poslanci, prirodzene, akékoľvek korupčné motívy odmietli.

Česká inšpirácia

Príbeh Džupu a Kolesára ukázal, že existuje jednoduchý spôsob, ako rýchlo odblokovať politický pat. Postoje strany, za ktorú dotyčný poslanec kandidoval, sú v tú chvíľu nepodstatné. Rozhoduje pragmatizmus či iná motivácia.

Tento mechanizmus nie je slovenským vynálezom. V Česku prebehlíci už niekoľkokrát pomohli k vzniku vládnej koalície.

Už parlamentné voľby v roku 1996 dopadli v Česku výsledkom, ktorý neumožňoval kabinetu Václava Klausa pohodlné vládnutie. A to až do chvíle, kým sa nenašli dvaja poslanci z opozičnej ČSSD: Jozef Wagner a Tomáš Teplík najprv nečakane podporili Klausov rozpočet a následne už stabilne hlasovali s vládnou koalíciou.

Bývalý sociálny demokrat Teplík dokonal svoj názorový premet a v predčasných voľbách v roku 1998 už kandidoval za Klausovu ODS.

Pád uprostred predsedníctva

Podobná situácia, len iná doba. Vyhrotené parlamentné voľby v roku 2006 dopadli v Česku dokonalou patovou situáciou sto na sto. Ľavicové strany (komunisti a ČSSD) podobne ako ich praví a stredopraví konkurenti (ODS, kresťanskí lidovci a Strana zelených) obsadili zhodne polovicu Poslaneckej snemovne.

Situácia bola zablokovaná niekoľko mesiacov, pokým dvaja poslanci ČSSD – Michal Pohanka a Miloš Melčák – náhle nezačali byť nedostupní na mobilných telefónoch. Krátko nato predseda Strany zelených Martin Bursík verejne vyhlásil, že „prebehlík“ je podľa neho odporné slovo, a bolo všetko jasné.

V januári 2007 sociálni demokrati Melčák a Pohanka hlasovali za dôveru pravicovej vláde Mirka Topolánka, ktorá zostala pri moci do jari 2009. „Bolo to násilné riešenie, hoci o to isté sa v tom čase pokúšala aj ČSSD,“ hovorí o tom komentátor českých Hospodářskych novín Jindřích Šídlo.

Lenže takýto spôsob vzniku akoby predurčil ďalší osud Topolánkovej vlády, ktorú uprostred českého predsedníctva v Rade Európskej únie povalila opozícia spolu s niekoľkými nespokojnými poslancami vládnej koalície.

„Riešenie s prebehlíkmi vytvorilo základ toho, že Topolánkova vláda zažila taký koniec, aký zažila,“ dodáva Šídlo.

Neisté zostavy

Pre politických prebehlíkov môže byť prajné podhubie aj v súčasnej situácii na Slovensku. Do parlamentu prenikli viacerí kandidáti, ktorých spätosť so stranou nemusí byť najpevnejšia.

Napríklad len málokto z kandidátky Kollárovej Sme rodina pred polrokom vôbec tušil, že pôjde do politiky. Veď aj sám Kollár verejne tvrdil, že sa kadidovať rozhodol až na poslednú chvíľu.

Otázni môžu byť napríklad aj kandidáti za SNS, ktorí sú pozliepaní z rôznych strán: do parlamentu za SNS sa napríklad dostala bývalá dlhoročná poslankyňa HZDS Eva Antošová či niekdajší člen liberálnej ANO Dušan Tittel.

K odstredivým pohybom sa v SNS schyľovalo už pred voľbami. Tri dni pred hlasovaním vyškrtli z kandidátky podpredsedu Vladimíra Chovana, ktorý podľa zákulisných informácií tajne rokoval so Smerom o možnej spolupráci.

Predseda Andrej Danko to vysvetľovať nechce. „Sú veci, o ktorých hovorím verejne, a sú veci, ktoré verejne nekomentujem,“ odpovedá.

Strach z nenávisti Facebooku

Riešenie s prebehlíkmi by však bolo pri súčasných výsledkoch predsa len o niečo komplikovanejšie. Pre väčšinu možných konštelácií by ich aktéri potrebovali získať podstatne viac poslancov v porovnaní s duom Džupa – Kolesár spred jedenástich rokov.

Napríklad možná koalícia Smeru s SNS by potrebovala niekde nabrať aspoň dvanásť poslancov, aby vytvorila parlamentnú väčšinu.

Pravicové strany bez SNS, aj s prípadnou podporou celého Kollárovho klubu, by zase museli získať minimálne štyri ďalšie hlasy.

A na záver – v čase sociálnych sietí by potenciálnym prebehlíkom hrozilo ešte väčšie verejné odsúdenie, než to bolo v časoch Džupu a Kolesára, čo môže pre mnohých z nich fungovať ako dobrá prevencia.