Hovoríte o „zvrhlom umení“? Potom je pre vás ústava len zdrap papiera

Bod 1 článku 43 Ústavy Slovenskej republiky hovorí: „Sloboda vedeckého bádania a umenia sa zaručuje.“

Ak teda niekto z pozície moci znevažuje či dehonestuje umeleckú tvorbu a snaží sa o politické ovládnutie štátnych podporných mechanizmov umenia, koná ak nie vyslovene protiústavne, tak určite v rozpore s ústavne deklarovanou slobodou umeleckej tvorby.

Prípadný argument, že znevažovanie, dehonestovanie a regulácia podpory sa týkajú „len“ štátom financovaného umenia, neobstojí. Ústava SR nerozlišuje medzi štátnym a neštátnym umením. Formulácia o slobode umenia je univerzálna.

Spolu s ustanoveniami o slobode prejavu (čl. 26, bod 1) a o zákaze cenzúry (čl. 26, bod 3) ide o nosné piliere duševnej a tvorivej slobody, ktoré priniesla nová slovenská ústava po zániku totalitného socialistického zriadenia.

Kto znevažuje, spochybňuje či mocensky vyčleňuje z podpory umeleckú tvorbu, naznačuje návrat k totalitnému diktátu kultúrnej politiky. Zároveň tým dáva najavo, že články ústavy sú neškodné frázy a základný dokument štátu je len zdrap papiera.

Slovenská národná kultúra

Ústava Slovenskej republiky ani žiadna iná záväzná listina nestanovuje a nevykladá pojem „slovenská národná kultúra“. Ide o prázdny termín a slovný obal, ktorý si môže ľubovoľne naplniť ten, kto ho používa. On či ona určí hranice, kde sa slovenská národná kultúra začína a kde sa končí. Pre niekoho môže napríklad ísť o územie medzi krajinárskou maľbou slovenskej prírody a ľudovými tancami.

Odhliadnuc od toho, že ide o svojvoľný a autoritársky akt, dochádza tak k dvojnásobnému vyčleneniu. Kto povie, že rezort kultúry má rozvíjať slovenskú národnú kultúru, automaticky odsúva všetkých umelcov a umelkyne, ktorí nespĺňajú takto stanovené parametre.

Zároveň ide o okyptenie kultúry ako takej. Označenie „národná“ totiž sugeruje, že kultúrne artefakty sa majú nejakým spôsobom vzťahovať k národu alebo ho odzrkadľovať. V takom prípade ostáva za hranicami všetko umenie, ktoré napríklad reflektuje najintímnejšie vnútro autora či autorky alebo sa zameriava na globálne témy.

V jedinom hypoteticky prijateľnom význame môže „slovenská národná kultúra“ (aj keby sa tak, samozrejme, vyčlenili všetci občania štátu s inou ako slovenskou národnosťou) znamenať súhrn kultúrnych prejavov od ľudí slovenskej národnosti. A keďže členovia tohto kolektívu sú nutne rozmanití, rovnako pestrá musí byť aj ich tvorba. Slovenská národná kultúra (ak už máme použiť tento pojem) nemôže inak než len odzrkadľovať dnešnú sociálnu, názorovú či kreatívnu rozmanitosť. Kultúra je živý organizmus a neexistuje žiadny politický mandát na jej okliešťovanie.

Príklad národného reprezentanta

Keď dnes umelec Oto Hudec vystavuje v národnom Českom a Slovenskom pavilóne na umeleckom Bienále v Benátkach, je – či už by to chcel akcentovať, alebo nie – zástupcom našej národnej kultúry.

A to minimálne v tom zmysle, že na tomto najvýznamnejšom umeleckom podujatí je hlavná časť prehliadky umiestnená do národných pavilónov. Idea je, že takýmto spôsobom sa môže svet rozdelený do štátov dostať do vzájomnej komunikácie a pozorovať jednotlivé umelecké prejavy.

Môže pritom ísť o úzko lokálnu tému (ako je to napríklad téma útlaku pôvodných obyvateľov v austrálskom pavilóne, ktorý získal ocenenie Zlatý lev) alebo o širšie či celosvetové otázky.

Dielo Ota Hudeca patrí do druhej kategórie. Medzinárodne etablovaný umelec sa totiž zaoberá klimatickou krízou, konkrétne jej vplyvom na vegetácie stromov. Môžeme byť teda hrdí, že pavilón malej krajiny reflektuje zásadné globálne témy. A že aj hlas vygenerovaný malým národom dokáže hovoriť o veľkých veciach.

Namiesto účasti šéfky rezortu na otvorení podujatia, oboznámení sa s dielom v národnom pavilóne a prípadnom poďakovaní sa reprezentantovi krajiny (aj) za to, že prípravu spolu s kolektívom stihol v šibeničných časových podmienkach, si Hudec vyslúžil komentár k svojmu zovňajšku a neinformované zhodnotenie o nedôstojnom reprezentovaní krajiny.

To je podpora národnej kultúry v podaní príslušného rezortu.

Hnedý slovník

Inú úroveň však takéto postoje naberajú pri premiérovej rétorike o „zvrhlom umení“ pri jeho hodnotení kultúrnej scény. Nehovorí tým len to, že sa mu niečo nepáči. Označenie niečoho za zvrhlé je konštatovaním úpadkovosti, a teda potreby vyčlenenia takejto produkcie za hranice „zdravej“ spoločnosti.

Úplne rovnaký slovník používali v analogickej súvislosti politické špičky nacistického Nemecka. Pomocou pojmu „entartete Kunst“ (čiže zdegenerované či zvrhlé umenie) sa snažili potlačiť umelecké prejavy, ktoré nezapadali do propagandistického úsilia o árijsky čistú kultúru. Nielenže boli takto označené diela zhabané a vystavené na pranier, agresívna kultúrna politika mala devastačný dosah na osudy a životy autorov a autoriek.

Neobstojí argument, že si tu ideme zakazovať používanie nejakého slova. Premiér krajiny by mal poznať historické súvislosti a dôsledky používania takéhoto slovníka. Navyše ak zaznievajú v kontexte požadovania tej správnej (rozumej čistej) národnej kultúry. A ak si to neuvedomuje premiér, mali by toho byť schopní jeho stranícki či koaliční kolegovia ako zástupcovia ešte stále demokratického štátu.

Práve vzhľadom na ničivé dôsledky nacistického režimu vygenerovala slovenská legislatíva zákon týkajúci sa propagácie „skupín smerujúcich k potlačeniu základných práv a slobôd“. Paragraf 422, odsek 1 Trestného zákona hovorí: „Kto verejne, najmä používaním zástav, odznakov, rovnošiat alebo hesiel, prejavuje sympatie k skupine alebo hnutiam, ktoré násilím, hrozbou násilia alebo hrozbou inej ťažkej ujmy smerujú k potláčaniu základných práv a slobôd osôb, potrestá sa odňatím slobody na šesť mesiacov až tri roky.“

Tu nie je miesto na skúmanie, či verejné označenie niečoho za „zvrhlé umenie“ je použitím nacistického „hesla“. Čo sa konštatovať dá, je to, že ak krajina nechce upadnúť do katastrofy nacistického kalibru, mala by mať nástroje aj na ochranu pred používaním takéhoto slovníka.

Zatiaľ ako opora ostáva ústava Slovenskej republiky. V článku 2, bod 2 sa píše: „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“

Nastal čas žiadať, aby štátne orgány v súvislosti s klauzulou o slobode umenia konali v súlade s ústavou.