Slovensko pred bránami anarchie

Pri povolebných úvahách je prirodzené vychádzať z predpokladu, že výsledkom koaličných rokovaní bude normálna funkčná vláda so schváleným programom a s väčšinou v parlamente alebo v krajnom prípade predčasné voľby. Je však čas rozmýšľať aj o tom, že to ešte môže byť aj úplne inak.

Prvým dôvodom je slovenská skúsenosť – generálna prokuratúra bola bez riadneho šéfa dva a pol roka (a nakoniec ju aj tak neriadi ten, kto na to mal podľa Ústavného súdu nárok), momentálne chýbajú traja z trinástich ústavných sudcov, NKÚ nemalo riadne zvoleného predsedu tri roky, od konca funkčného obdobia prezidenta Michala Kováča po nástup Rudolfa Schustera ubehlo svojho času pätnásť mesiacov, zažili sme tu zmarenie referenda aj vylúčenie poslanca z parlamentu. Je teda takmer zázrak, že vláda doteraz vždy fungovala ako-tak normálne. Nemá pritom žiaden zmysel hľadieť na doterajšie zvyklosti alebo právo – tie boli vždy znova odvrhnuté, podupané a nahradené živelným mocenským zápasom.

Druhý dôvod, pre ktorý nemusí vlastne vláda vzniknúť, je vôľa voličov. V parlamente skončila nielen kedysi premiérska SDKÚ, ale aj jediná strana, ktorá tam bola nepretržite od roku 1990 – KDH. Najdlhšie slúžiacimi stranami sú teda Smer s SNS (tá s viacnásobnou parlamentnou prestávkou a kompletnou personálnou obmenou). Okrem nich sú tam len strany, ktoré kandidovali prvýkrát v roku 2010 alebo neskôr, pričom veľká časť z nich zakladá svoju popularitu nielen na odmietaní tradičných strán, ale aj tradičného systému.

Požiadavka na zrušenie kvóra na referendum a zavedenie prvkov priamej demokracie, kandidátky, ktoré nemajú nič spoločné s naozajstnými stranami, subjekty vystavané na osobnej popularite lídra, toto všetko má teraz v parlamente významný hlas. Pre veľkú časť ich voličov neznie paralýza súčasnej formy vládnutia ako hrozba, ale ako splnenie cieľa.

S tým súvisí aj ochota samotných strán ísť za týchto okolností do vlády. Pri nastavení voličov a komplikovanosti akejkoľvek koalície je účasť na vládnutí skôr za trest. Na druhej strane, nemajú ani prečo veľmi túžiť po predčasných voľbách – pre Sieť či Most môžu znamenať definitívny koniec, pre SaS a OĽaNO je toto výsledok snov, ktorý môže byť ťažké prekonať, jediní, ktorí by v ďalšom hlasovaní takmer určite posilnili, sú Kotleba a Kollár, lebo váhajúcim ukázali, že majú na parlament a čím viac do nich budú „tradičné“ strany šiť, tým viac voličov zmobilizujú.

Napokon ešte jeden dôvod, pre ktorý môže prežiť aj chaos – môže vyhovovať sponzorom a oligarchom v pozadí. Podstatou Gorily bolo okrem iného aj kupovanie poslancov s cieľom presadzovať vlastné záujmy. No a kedy sa ľahšie nakupujú hlasy než v neprehľadnej situácii, kde nikto nemusí robiť a vysvetľovať politické dohody, ale rozhodnutia padajú zdanlivo náhodou. Príkladom zo súčasnosti nech je bratislavské zastupiteľstvo, o ktorom žiaden Bratislavčan netuší, kto je v akom klube a prečo, a prečo hlasuje, ako hlasuje.

Zmätku hrá do karát aj blížiace sa predsedníctvo v Únii. To dáva zámienku na v podstate čokoľvek (a áno, reálne musí niekto za Slovensko chodiť na tie tlačovky). Jasné, nejaké ústavné rámce tu stále formálne sú. No aj keď žiadna vláda nedostane dôveru, je rozpustenie parlamentu len možnosťou, nie povinnosťou. Zhrnuté – možno sa nakoniec podarí nájsť nejakú vládu. Pokojne nás však môže čakať aj kratšie alebo dlhšie obdobie bez vzniku novej vlády a bez reálneho vládnutia.