Po šikane som sa snažil byť za každú cenu dobrý chlapec, pomohli mi mužské kruhy

Marcel Vrana (33) zažil šikanu na prvom stupni základnej školy. To, aké následky na ňom zanechala, si uvedomil až v dospelosti, keď začal mať problémy v práci aj vo vzťahoch.

„Máte v sebe pocit, že keď budete sám sebou, tak vás ten druhý odmietne, neprijme, aj preto radšej súhlasíte. Alebo poviete, že na niečo nemáte názor, prosto sa nijako neprejavíte. Vždy sa snažíte byť s každým zadobre. A nakoniec ste s každým zadobre, ale úplne stratíte sám seba,“ opisuje.

V rozhovore sa dočítate:

• ako prežíval šikanu a ako ho ovplyvnila;
• ako ho nízka sebahodnota brzdila v práci;
• kedy si uvedomil, že byť „dobrý chlapec“ nemusí byť dobré;
• v čom mu pomohli mužské kruhy a terapia;
• ako dnes vychováva svojho syna.

Všimla som si vás vďaka diskusii k článku, kde náš čitateľ Peter opisoval, že sa cíti medzi ľuďmi osamelý, potláča sám seba a nedokáže sa prejaviť taký, aký naozaj je. Viacerí ľudia vrátane vás napísali, že tým pocitom rozumejú. Kedy ste ich zažili vy?

Rozmýšľam, kedy som si to prvýkrát uvedomil. Myslím si, že keď si to človek prvý raz uvedomí, je to už prvý krok k tomu, aby to mohol začať riešiť. Ja som si vtedy určite spätne uvedomil aj to, koľkokrát som v živote potlačil svoj názor z obavy, čo keď na to niekto niečo povie. Alebo čo ak za to zažijem odsúdenie. Napríklad aj vo vzťahu s bývalou partnerkou bol často problém v tom, že som niečo odsúhlasil skôr automaticky, bez toho, aby som sa nad tým vôbec zamyslel. V aktuálnom vzťahu sa to dialo tiež.

Človek teda povie automaticky áno, aby nešiel do konfliktu?

Presne tak. Je v tom vyhýbanie sa možnému konfliktu. Pocit, že tým chcete len preplávať tak, aby ste hlavne s nikým neboli v konflikte.

Ja som to mal z minulosti. Človek si to môže odniesť napríklad z toho, že v detstve nebol prijatý rodičom alebo nebol prijatý skupinou kamarátov v škole. Ja som na základnej škole zažil šikanu, čo vo mne veľmi zarezonovalo.

Ako sa to začalo?

Bývali sme v malej dedine, ale potom sme sa presťahovali k otcovým rodičom do inej obce. Prišiel som do novej školy, kde som bol zo začiatku cudzí. Som typ človeka, ktorý pomalšie zapadá do nového kolektívu, najprv si musí ľudí oťukať. Vtedy si ma vyhliadol jeden z chalanov, videl, že nie som od nich, ale z inej dediny, a už to išlo… Neviem, či si riešil nejaké vlastné komplexy alebo bol naňho otec prísny, to netuším. Dnes to beriem tak, že to už nezmením, nie je dobré sa v tom stále vŕtať.

Boli to skôr slovné útoky alebo aj fyzické?

Skôr by som to nazval psychickým nátlakom. Nebolo to tak, že by ma niekedy zbil, nikdy som neprišiel domov s monoklom, skôr tam bolo zaháňanie sa, akoby ma išiel udrieť, a slovné útoky.

Vedel o tom niekto?

Zo začiatku nie, nevedeli to ani doma, ani v škole, bál som sa to niekomu povedať. Ostatní spolužiaci boli buď ticho, alebo sa niektorí na tom aj zasmiali. Už si to úplne nepamätám, mal som vtedy asi sedem rokov. Lenže to je práve obdobie, keď sa človeku formuje mozog a učí sa, ako prežiť.

Pamätám si, že som po čase už ani nechcel chodiť do školy, bývalo mi zle, bolievalo ma brucho. Až kým to dospelo do štádia, že som to už musel niekomu povedať. Detaily si nepamätám, niektoré veci človek chce vytesniť. Ale potom sa to už začalo riešiť.

A vyriešilo sa to?

V konečnom dôsledku áno. Aj ten chlapec nakoniec otočil a už sa správal inak, bolo to lepšie.

Po troch rokoch sme sa navyše sťahovali do Lučenca, na druhý stupeň som už teda išiel do novej školy a tam už to bolo inak.

V rodine ste sa cítili prijatý?

Rodičia nemali úplne funkčný vzťah, dosť sa hádali, a keď sme boli trochu väčší, rozviedli sa. Ja im to však nemám za zlé, každý žije tak, ako v tom momente vie.

Neviem, či som niekedy aj doma cítil, že nie som prijatý. Skôr to bolo zo strany tých spolužiakov v škole.

Čo to vo vás zanechalo? Správali ste sa potom inak?

Vždy som sa snažil správať tak, aby som nebol terčom. Zostala mi slabá sebahodnota a slabá sebadôvera. Snažil som sa veľmi neprejavovať a neupozorňovať na seba.

Určite boli v živote momenty, keď mi to prekážalo. Napríklad, keď som na niečo automaticky povedal áno, s odstupom času som si to neraz vyčítal. Stávalo sa mi to v práci – keď som nevedel povedať nie a zobral som povedzme aj zákazku, ktorá vôbec nebola pre mňa. Ani som si ju poriadne nepremyslel, len som rovno povedal áno. Niekedy som sa takto aj precenil a riskoval som, že budem vyzerať ako neschopný človek, lebo tú prácu neurobím poriadne. Zobral som ju len preto, lebo som sa napríklad chcel zavďačiť šéfovi alebo si len dokázať, že to zvládnem.

Na začiatku ste spomenuli, že sa to prejavovalo aj v partnerských vzťahoch. Mali ste pocit, že s inými ľuďmi nemôžete byť sám sebou?

Neznamená to, že by sa ten druhý správal tak, že by ste nemohli byť sám sebou. Skôr máte v sebe pocit, že keď budete sám sebou, tak vás ten druhý odmietne, neprijme. Aj preto radšej so všetkým súhlasíte. Alebo poviete, že na niečo nemáte názor, prosto sa nijako neprejavíte.

Vždy sa snažíte byť s každým zadobre. A nakoniec ste s každým zadobre, ale úplne stratíte sám seba.

Kedy ste si uvedomili, že to tak nechcete?

Nebol to jeden moment. Problém bol, že sa mi v terajšom vzťahu začali opakovať rovnaké vzorce. Človek sa vlastne správa podľa určitých vzorcov – toto je niečo, čo som už v minulosti urobil, fungovalo to, tak som to prežil, preto to znova zopakujem. Lenže potom si začnete uvedomovať, že vám niektoré vzorce v krátkodobom horizonte síce pomôžu, ale v dlhodobom vám môžu rozbiť vzťah. Nielen partnerský, ale povedzme aj vzťah s kolegom, kamarátom a podobne.

Ako to myslíte?

Keď na niečo poviete desaťkrát áno, ale nedodržíte to, lebo ste sa precenili, môže to ten vzťah zničiť.

Prvý moment bol teda ten, že som si uvedomil, ako sa točím vo vzorcoch, ktoré nefungujú. A druhý, keď som narazil na YouTube na video o knihe No more Mr. Nice. Guy od psychológa Roberta A. Glovera (v češtine kniha vyšla pod názvom Přestaň být hodným klukem! – pozn. red.). Zozbieral zo svojej praxe vzorce správania mužov, ktorí chcú byť s každým zadobre, so všetkým súhlasia. Keď som si tú knihu začal čítať, mal som pocit, akoby ju napísal o mne – tak veľa vecí tam na mňa sedelo.

Na konci knihy bol odkaz na mužské kruhy v Česku. Tak som sa dozvedel o existencii mužských kruhov a začal som chodiť do takého kruhu v Trenčíne.

So ženskými kruhmi som sa už stretla, o existencii mužských kruhov som však doteraz nevedela. Vy ste o tom nemali predsudky?

Jasné, na začiatku som z toho mal aj obavy. Nikdy v živote som totiž na ničom podobnom nebol. Mal som obavy, či to nebude niečo ezoterické, lebo s tým by som mohol mať problém.

Na prvom kruhu som len sedel a počúval. Pamätám si, že som nevedel, čo by som mal povedať, tak som radšej bol ticho. Len som sa predstavil. Ostatní tam boli takí, čo chodili častejšie, tak nemali problém hovoriť otvorene.

Povedal som si, že tam pôjdem raz, vyskúšam a uvidím. Ak sa mi to nebude páčiť, viac už neprídem. Aj ja som o tom mal predsudky, vravel som si, či to nebude viesť nejaký guru, čo si myslí, že zjedol všetku múdrosť sveta, a bude mi hovoriť, čo všetko robím zle a ako by som mal žiť.

A nebolo to tak?

Nie, Ivan Gardian, ktorý to vedie, taký vôbec nie je. Je to skôr o tom, že všetci sme si niečím prešli, riešime dosť podobné problémy a on hlavne vedie diskusiu. No určite nám nehovorí, ako máme žiť a čo vždy robiť.

Čo sa tam vlastne odohráva? Skúste mi to bližšie opísať.

Stretávame sa raz mesačne na tri hodiny. Priestor máme momentálne v telocvični v materskej škole. Jednoducho sedíme v kruhu na zemi a väčšinu času sa rozprávame o rôznych životných situáciách, problémoch, vnútorných veciach, ktoré nás ťažia.

Vždy môže niekto doniesť vlastnú tému, ktorá ho ťaží – napríklad, má nejaký problém, ktorý potrebuje vyriešiť. Môže ho nastoliť, a ak niekto zažil podobnú situáciu, môže mu povedať svoju skúsenosť. A buď si z toho niečo zoberie, alebo nie.

Ak nikto nepríde s vlastnou témou, Ivan vyberie, o čom sa budeme rozprávať. Na začiatku si ešte povieme, čo sme za posledný mesiac zažili a či chceme niečo z toho prebrať. Niekedy sú súčasťou stretnutia aj fyzické aktivity.

Aké?

Napríklad sa všetci postavíme a chytíme jedného z nás pod ramená, on sa má dostať zo zovretia a povedzme prejsť k dverám. Zmyslom je niekedy skôr prekonať pocit, keď sa niekto cíti trápne, že sa mu niečo nedarí. Je v tom aj akási symbolika. Že nie vždy treba ísť proti niečomu tvrdohlavo, akoby hlavou proti múru.

Pri ďalšej aktivite si jeden z nás ľahne na zem a ďalší si ľahnú na jeho nohy, ruky a hruď, a zmyslom je, aby sa z toho vyslobodil. Je to trochu aj fyzická aktivita, ale zároveň je tam aj zdravé naštvanie sa, pretože ak by to robil len tak vágne, tak sa zo zovretia nedostane. Znamená to, že občas sa treba aj zdravo naštvať, aby sa človek prejavil. Je toho viac a vždy určitá aktivita niečo symbolizuje.

Väčšinu času sa však rozprávate. Platia pri tom aj nejaké pravidlá?

Keď je nás veľa, ktorí chceme rozprávať, tak sa stanoví časový limit, aby sa aj ostatní dostali k slovu. Rozprávajúci má voľný priestor, môže povedať, čo chce. Ostatní mu vtedy neskáču do rečí. Len ak by začal veľmi odbočovať od témy, môžu ho usmerniť. Potom mu môžu ostatní povedať svoj názor, ako by daný problém riešili, ak o to vyslovene má záujem.

Ďalšie pravidlo je, že kto nechce, nemusí hovoriť nič. Môže len sedieť a počúvať. To platí aj o fyzických aktivitách – kto nechce, nemusí sa zapájať.

To, čo sa povie v kruhu, zostane v kruhu. Žiadne osobné problémy sa nevynášajú von, nikto sa tak nemusí hanbiť zdôveriť. V podstate je to podobné ako u psychológa – prijímame sa tam takí, akí sme aj so svojimi chybami, neodsudzujeme sa, počúvame sa s rešpektom, pretože je to také bezpečné prostredie pre mužov.

Viacerí, ktorí tam chodia, riešili to čo ja – cítili sa neprijatí, neprejavovali sa, u niektorých to zašlo až do zdravotných problémov, napríklad aj do depresie.

Vy ste tam zažili pocit úplného prijatia? Teda, že vás ostatní prijímajú takého, aký ste?

Áno. Bolo to asi na treťom alebo štvrtom stretnutí, keď som sa už začal viac otvárať.

Človek si ako prvé uvedomí, že sa mohol otvoriť, bol vypočutý – bez akéhokoľvek odsúdenia. Keď si niekto potrebuje s niekým niečo vydiskutovať, tak môže, ale ešte sa nestalo, že by sme mali nejakú drsnú výmenu názorov.

Skôr si často môžete uvedomiť, že to, čo riešite vy, rieši aj veľa iných ľudí. Aj ja som tam neraz zažil situácie, pri ktorých som si povedal: „Presne to isté som zažil aj ja.“ Pohľad ostatných je pre mňa cenný a môžem sa z toho poučiť aj ja.

Nechceme tam počuť to, čo si niekto prečítal v nejakej knihe, ale to, čo sám zažil. Práve osobná skúsenosť je najcennejšia – čo človeku v tej situácii pomohlo a čo mu, naopak, nepomohlo. Lebo aj z toho sa môžu ostatní poučiť.

Aké témy najčastejšie otvárate?

Všetko možné. Problémy s rodičmi, partnerské vzťahy, financie, výchova detí… Sám mám syna, ktorý má tri roky, takže sa už výchova týka aj mňa. Nie je nič, o čom by sa nesmelo rozprávať. Ak niekoho trápi politika, môžeme sa rozprávať aj o nej. Čokoľvek.

Politika je téma, ktorá často rozdeľuje. To vo vašom kruhu necítiť?

Nikto sa o nej zatiaľ nechcel rozprávať. Raz sa však jeden z chlapov chcel rozprávať o tom, ako ho politika rozdelila s jeho kamarátom. Trápilo ho to, my sme mu na to dali spätnú väzbu, povedali sme mu, ako by sme to riešili my. A to bolo všetko.

Niekto môže povedať, že preňho má podobný efekt, keď ide s kamarátmi na pivo. V čom je to na mužských kruhoch iné?

Ak idete na to pivo s niekým, s kým sa dokážete naozaj otvorene porozprávať, tak to môže byť podobné. No často to tak nie je. Napríklad na kruhu máme pravidlo, že si neskáčeme do reči, necháme každého dorozprávať. Na pive sa to môže ľahko zvrtnúť do hádky, skákania do reči alebo aj podsúvania vlastného názoru – práve tou hádkou.

Navyše s alkoholom to podľa mňa nie je skutočné otvorenie sa alebo to nie je plne vedomé. Človek síce môže byť expresívnejší a priamejší, ale nemôže podľa mňa tú otvorenosť naplno prežiť. Je to ako keby niekto išiel opitý k psychológovi.

Ja sám chodím aj k psychologičke a uvedomujem si, že keď sa tam otvorím, takisto mi to pomôže. Dostanem od nej otázku alebo spätnú väzbu, ktorá ma niekam posunie. Neviem si predstaviť, že by som to robil pri pive.

Mne tie mužské kruhy veľmi pripomínajú skupinovú terapiu, len bez psychológa.

Áno, dalo by sa povedať, že je to podobné ako skupinová terapia. Väčšinou to vedie niekto, kto už s tým má skúsenosti. Napríklad, ja by som to ešte nemohol viesť, lebo by som trištvrte vecí riešiť nevedel.

Všímate si medzi tými, čo chodia na kruhy, generačné rozdiely? Povedzme v názoroch na výchovu, vzťahy?

Ja som v našom kruhu najmladší, niekedy si medzi ostatnými pripadám ako taký junior. Ale čo sa týka napríklad výchovy, mám pocit, že sme viac-menej na jednej lodi. Nestretol som sa s tým, že by niekto povedal, že používa fyzické tresty. Ale takisto vnímam, že výchova, ktorú sme zažili, bola veľmi podobná. Niektorí sú podobne ako ja deti rozvodu. Všímam si aj, že k svojim deťom sa už mnohí správajú inak, ako sa k nim správali ich rodičia, a chcú im odovzdať iné vzorce. Aj ja si uvedomujem, že niektoré veci zo svojho detstva nechcem pri synovi opakovať. No už sa mi stalo, že ma žena upozornila na niečo, čo som povedal synovi a mne došlo, že bol za tým nejaký podvedomý vzorec z minulosti.

Čo podľa vás znamená byť mužom v dnešnej spoločnosti? Rozprávate sa aj o tom v rámci kruhov?

Áno, aj na jednom z nedávnych stretnutí sme hovorili o tom, akými mužmi by sme chceli byť, čo je pre nás mužský vzor. Pre mňa osobne to znamená stáť si za tým, čo poviem. Byť rozhodný, nenechať iných rozhodovať za mňa. Pretože keď sa niekto chce za každú cenu zavďačiť ostatným, tak oni rozhodujú o tom, ako bude žiť.

Byť mužom pre mňa znamená aj vedieť prebrať na seba zodpovednosť. Keď sme sa so ženou dozvedeli, že čakáme dieťa, uvedomoval som si, že sa budem musieť sám postarať o to, aby sme sa uživili. Najprv to bolo ťažké, skúšal som robiť sám na seba, ale veľmi mi to nešlo. No postupne som sa naučil viac si veriť.

A hovoriť nie?

Áno, aj hovoriť nie.

Ako vám to dnes reálne pomáha v živote? Niekto by možno povedal, že keď v práci povie desaťkrát nie, tak jedenásty raz ho už neoslovia.

Lenže keď poviete desaťkrát áno a potom nestíhate termíny a veci len tak zliepate, tak vás nabudúce možno takisto neoslovia. Keby som hovoril na všetko áno, akú kvalitnú prácu by som odovzdával? Pracujem ako programátor a keby mi deväť z desiatich úloh vrátili na prerobenie, už by som nestíhal iné termíny. Lepšie je nájsť ten stred – povedať na niečo aj áno, ale nehovoriť áno na všetko a plne si premyslieť, na čo ho povedať a na čo nie.

Mne sa to stalo vtedy, keď som chcel robiť sám na seba. V obave, aby sme mali príjem, som bral každú zákazku. Že to takto ďalej nejde, som si uvedomil, keď žena o štvrtej ráno vstávala k malému a ja som ešte stále sedel za počítačom. A v konečnom dôsledku som z toho vyšiel – hlavne vo vlastných očiach – ako neschopný človek, ktorý nevie dodržať termín.

V čom sa ešte vďaka kruhom zmenil váš život?

Ešte stále na tom pracujem, je to beh na dlhú trať. Nie je to tak, že sa v priebehu mesiaca zmeníte, to nejde, no určité zmeny vidím už teraz. Som si vedomejší svojich činov a viac premýšľam nad tým, keď niečo robím.

So ženou sa snažím rozprávať otvorenejšie o tom, čo ma trápi. Predtým som o svojich problémoch nehovoril a partnerka vnímala, že nie sme na seba napojení. Teraz sa o to usilujem.

Snažím sa pracovať na sebe, no aj s tým som to v minulosti preháňal.

Ako to myslíte?

Snažil som sa prečítať si všetky knihy o sebarozvoji a vypočuť si všetky podcasty, no v skutočnosti to bolo skôr zbieranie checkpointov. Desať vecí som prečítal a možno nejaké dve som aj aplikoval do života. Bolo to pre mňa úplne zbytočné. Niekedy stačí prečítať si aj jeden článok, ktorý vám naozaj niečo dá, alebo sa s niekým porozprávať.

V akom momente ste začali chodiť na terapiu?

Bolo to približne pred pol rokom. Najprv boli kruhy, potom terapia. Je to v podstate akási krivka učenia sa. Človek začne chodiť na kruhy, má pocit, že už toho vie viac, lenže potom znova spadne, lebo zistí, že stále nevie, ako riešiť niektoré situácie.

Otvoriť sa na kruhu nie je všetko, je to len polovica práce. Tá druhá je, že by ste to mali začať aj uplatňovať v živote. Dokázať povedať svoj názor. Otvorene sa porozprávať s partnerkou/partnerom. Pracovať na svojom vzťahu.

Bolo obdobie, keď sme sa so ženou od seba vzdialili, ale nevzdali sme to, snažili sme sa to nejako ukočírovať. Manželka mala popôrodnú depresiu, ktorú neriešila, až kým jedného dňa neskončila na pohotovosti. Potom začala chodiť ku psychologičke. Pomáhalo jej to, a tak som si povedal, že by som to mal skúsiť aj ja. Podľa mňa to nie je žiadna hanba.

Nemali ste problém povedať svojmu okoliu, že chodíte na terapiu? Napríklad svojim rodičom?

Rodičom som povedal, že idem k psychologičke. Povedal som im to s tým, že mi v podstate bolo jedno, aká bude ich reakcia. Vedel som, že robím niečo pre seba. Nechodím do krčmy, idem na terapiu.

A mužské kruhy? Podarilo sa vám presvedčiť aj niekoho z kamarátov, aby tam išli s vami?

Skúšal som volať kamaráta, ale tvrdil mi, že by sa nevedel otvoriť pred cudzími chlapmi. Ja ho úplne chápem. Lenže tu sa človek ani nemusí otvoriť a aj tak to môže mať preňho význam. A možno by sa po pár stretnutiach otvoril aj on. Ale chápal som jeho rozhodnutie a rešpektujem ho.

Niektorí muži však môžu mať problém prejaviť emócie, lebo k tomu neboli vedení a boja sa, že by to vyznelo ako slabosť.

Keď niekomu stále opakujete, že nemá prejaviť žiadnu slabosť, môže síce navonok pôsobiť ako tvrdý chlap, ale skôr či neskôr ho to dobehne. Veľa potlačených vecí sa nahromadí, čo môže viesť k celkovej nespokojnosti v živote, agresivite a podobne. Môže toho naňho byť priveľa a „rozsype sa“.

Ako dnes pristupujete vy k výchove svojho syna?

Aj vo výchove sa snažím robiť veci vedome, nie automaticky. No pristihol som sa aj pri tom, že som akoby hľadal návod, ako dokonale vychovať syna a neopakovať pri tom žiadne chyby. Ale to jednoducho nejde. Človek vždy bude robiť nejaké chyby – rodič i dieťa. No aj o tom je život – dieťa sa vďaka tomu možno naučí riešiť problémy, ktoré prídu neskôr.

Budem rád, ak môj syn bude hlavne robiť to, čo ho baví. Chcel by som byť v tom preňho oporou. Nech skúša nové veci, nech sa nebojí prejavovať. A bol by som rád, keby sa vedel otvorene porozprávať o čomkoľvek.