Daniel Vražda
Keby v roku 1989 neprišla Nežná revolúcia, možno by Mikuláš Černák, familiárne prezývaný Miťo, viedol oveľa tuctovejší život. Možno by zostal za volantom autobusu v Telgárte, odkiaľ pochádzal.
No napokon bolo všetko inak.
V polovici 90. rokov mal Mikuláš Černák so svojou skupinou pod kontrolou slovenské podsvetie. Podarilo sa mu to za cenu brutálnych vrážd, no čo je podstatnejšie, vojnu v podsvetí prežil. Odvtedy si sám na sebe už štvrťstoročie zisťuje, koľko trvá minúta v samotke doživotnej basy, aké pevné sú kamarátstva založené na spoločných zločinoch a akú životnosť majú dohody s kúpenými politikmi a policajtmi.
Pôsobenie Mikuláša Černáka na špičke organizovaného zločinu v 90. rokoch bolo krátke a krvavé. Skupina s nadregionálnym dosahom sa práve vďaka svojmu bosovi a brutalite (odrezávanie hláv obetí a ich vystavovanie na verejnosti), s akou presadzovala svoje záujmy, dostala od roku 1993 až 1994 na mafiánske výslnie. Trvalo len šesť rokov a z vodiča autobusu sa stal bos bosov slovenského podsvetia.
V roku 1997 ho zadržali a odvtedy s približne ročnou prestávkou trávi svoj život vo väzení. Počas štvrťstoročia sa súdu priznal k 16 vraždám, niektorí jeho bývalí priatelia z podsvetia však tvrdili, že im hovoril o dvadsiatich až tridsiatich. O Mikulášovi Černákovi vznikol film Miki, ktorý bude mať premiéru tento rok, a vyšlo o ňom niekoľko kníh, stal sa popkultúrnym fenoménom, má svoje obdivovateľky.
Je odsúdený na doživotie, no Okresný súd Trnava posudzuje žiadosť o prepustenie na slobodu, ktorú nepodal on, ale občianske združenie, informovala televízia Markíza. Rozhodovanie prebieha na pracovisku v Piešťanoch. Vo štvrtok pojednávanie odročili na 2. mája, pretože návrh na podmienečné prepustenie nebol doručený v 5-dňovej zákonnej lehote.
Zmení Mikuláš Černák adresu trvalého pobytu, ktorú mal doteraz vo väznici v Leopoldove?
Tri stretnutia
S Mikulášom Černákom som sa osobne stretol trikrát. Prvý raz, keď v roku 1997 zvolal krátku tlačovú besedu so sebavedomým vyhlásením: „Pozrite sa na mňa. Vidíte nejakého bosa?“
Takmer to isté povedal o dva roky neskôr jeden z jeho najbližších – košický bos Karol Kolárik.
„Nie som žiadne podsvetie, som podnikateľ,“ odvrkol mi na otázku o svojej vtedajšej pozícii v slovenskom podsvetí, keď odchádzal zo súdu ako svedok v Černákovom procese. O mesiac neskôr ho rozstrieľali samopalom.
Druhý raz som sa s Černákom stretol približne polhodinu po jeho spomínanej tlačovej besede, keď som sa vrátil do sídla jeho súkromnej bezpečnostnej služby Security3 po zabudnutý diktafón. Stretli sme sa na chodbe. Nepamätám si to už presne, ale myslím si, že ho sprevádzal Miloš Kaštan.
„Píšete o mne ako o bosovi mafie. Uvedomujete si, že je to rovnako nebezpečné pre mňa aj pre vás?“ položil Černák rečnícku otázku. Potom povedal niečo, z čoho bolo evidentné, že si mikrokazetu v diktafóne vypočuli, s úsmevom mi ho podal a odišiel.
Aréna s gladiátormi
Tretí a posledný raz sme sa stretli v polovici roku 2010 vo väznici. V Ilave sme sedeli oproti sebe a oddeľovala nás len priehľadná stena. Spomínam si, ako ma prekvapil jeho výzor. Už to nebol ten nafúknutý chlap v smiešnom odeve s ešte smiešnejšími fúzikmi z čias, keď pred kamerami Markízy okázalo oslavoval narodeniny alebo keď sa prihlásil na polícii. Evidentne vo väzení cvičil.
Počas tohto rozhovoru som si písal poznámky, pretože nahrávať som nesmel. O začiatkoch hovoril pomaly a spomínam si, že mi to vyhovovalo. Menej mi vyhovovalo, že neodpovedá na mnoho dôležitých otázok, ale na to sa dá prísť až v priebehu rozhovoru.
Černák získal prvý zápis v registri trestov, keď mal 17 rokov (niekde sa uvádza 19) za krádež magnetofónu. Dostal podmienku a potom ešte ďalšie dve pre zbrane a ublíženie na zdraví.
Do sveta zločinu definitívne vstúpil medzi rokmi 1991 a 1992, predtým bol vodičom autobusu. Černákova nová „kariéra“ sa začala v horehronských posilňovniach medzi bývalými a aktívnymi zápasníkmi a karatistami.
Jeho prvá skupina by sa skôr dala nazvať trojčlennou skupinkou podvodníkov. Začínal s kamarátmi – dvomi mäsiarmi Martinom Lábošom a Milošom Kaštanom, ktorí sa vedeli pohybovať v šmeline.
Založili firmy, no rýchlo zistili, že nelegálne sa dá zarábať viac a rýchlejšie. Začínali ako klasickí fakturanti, ktorí brali tovar a nezaplatili zaň. Potom začali na takéto obchody využívať biele kone, teda zväčša veľmi chudobných ľudí, ktorí ani netušili, pod čo sa podpisujú.
Pridali sa k tomu podvody na daniach a úveroch a potom založili civilnú bezpečnostnú službu Security3 na legalizáciu príjmov a za „ochranu“ si dávali platiť výpalné. Až tu sa dá hovoriť o Černákovi a organizovanom zločine.
„Na začiatku 90. rokov bol chaos. Nefungovali pravidlá, žiadna hierarchia. Objavili sa Čečeni, Ukrajinci, Balkán. Nekontrolované skupiny bojovali o teritóriá. Bolo to, ako keď pustíte gladiátorov do arény. Išlo len o to, kto bude víťaz,“ opisoval vtedajšiu situáciu v podsvetí Černák.
Černákovo teátro
Rok 1997 sa dá označiť za koniec jeho mafiánskej „kariéry“. V tom čase je už na absolútnom vrchole, pri moci je vláda Vladimíra Mečiara. Vojna v podsvetí je rozbehnutá, vybuchujú a umierajú šéfovia a členovia konkurenčných skupín a Černák vtedy ešte na slobode hovorí o konsolidácii pomerov v podsvetí.
O chvíľu sa však jeho pozícia zmenila a situácia sa skomplikovala. Najprv ho Mečiarov minister vnútra Gustáv Krajči nazval šéfom slovenského podsvetia a neskôr na Černáka, Kaštana a Jána Kána vydal zatykač.
Asi ho naozaj chceli zadržať. Pamätám si kovový zvuk obťahovaných pištolí a mužov, ktorí utekali po málo osvetlenej ulici smerom k zadnej časti banskobystrického baru Shark, ktorý patril Černákovi. Nikoho z černákovcov vtedy nedostali.
Koncom roka 1997 sa Černák, po ktorom bolo vyhlásené pátranie, ešte stále usmieval. Keď v decembri demonštroval svoju silu a vplyv a dobrovoľne sa spolu s Kánom prihlásil na polícii v Banskej Bystrici, mal na to dôvod. K fraške, keď ho takmer hodinu nemal kto zatknúť, si zavolal aj spravodajské kamery. Veril, že má dostatočné politické krytie a vo väzbe neskončí. V tomto sa však mýlil.
O zadržaní mi rozprával aj vo väznici v Ilave v polovici roku 2010. Hoci pred stretnutím súhlasil s podmienkou, že bude odpovedať aj na otázky, o ktorých doteraz nehovoril, mnoho z nich zostalo nezodpovedaných.
Napríklad mená bývalých, ale aj v tom čase aktívnych politikov, s ktorými spolupracoval alebo sa osobne poznal; mená policajtov, ktorých mali na výplatnej listine; mená spolupracujúcich sudcov a prokurátorov, detaily vtedy neobjasnených prípadov vojny v podsvetí v polovici 90. rokov…
Na slovenskom mafiánskom zozname mŕtvych bolo v tom čase okolo 50 ľudí – a to je reč len o známych menách. Mikuláš Černák prežil. Hovorilo sa, že ho zachránilo väzenie, no on to vysvetľoval inak.
„Dostal som niekoľkokrát avíza o konkrétnej osobe, ktorá ma chcela dať dole. Boli to najatí ľudia alebo skupiny zo zahraničia. Prečo som prežil? Nepodcenil som to!“
Černák priznal, že dostať podsvetie pod kontrolu a dohodami určiť pravidlá sa im podarilo až v druhej polovici 90. rokov. Pravdepodobne až po uzavretí spojenectva s košickým bosom Karolom Kolárikom, ktorého dcére bol krstným otcom.
„Moje slovo malo v tom čase váhu, ale nevnímal som sa ako bos. Je pravda, že jedným z dôvodov prežitia mohla byť moja pozícia, ale aj to, že som nespolupracoval s políciou, dodržiaval som dohody a mal som prepracovanú taktiku. Poznali ju vždy len konkrétni ľudia z najbližšieho okolia. Nie vždy pomôže dobrá ochranka, nepriestrelná vesta, pancierové autá a využívanie hlúpych štartérov,“ vysvetľoval.
Černák tvrdí, že ho SIS žiadala o pomoc
O Černákovej pozícii pred zadržaním a väzbou, teda pred koncom roku 1997, svedčia aj jeho vyhlásenia o pokusoch Slovenskej informačnej služby o nadviazanie kontaktov s ním.
Podľa niektorých hypotéz mohla stáť za krvavou vojnou v podsvetí Slovenská informačná služba. Je bežnou praxou spravodajských služieb, že agenti infiltrovaní v podsvetí podsúvajú bosom falošné informácie a vytvárajú tým pocit ohrozenia, čo môže viesť k vzájomnej likvidácii. Hoci sú známe nadštandardné kontakty niektorých bosov so „službou“, väčšina slovenského podsvetia sa pravdepodobne zlikvidovala bez aktívnej účasti SIS.
Černák tvrdí, že osobne rokoval s námestníkom riaditeľa SIS Jaroslavom Svěchotom (riaditeľa tajnej služby Ivana Lexu vraj nikdy nestretol), ale nevedel povedať, či sa SIS podieľala na vojne v podsvetí. Viacerým vraždám však údajne mohla zabrániť.
„Miroslav Sýkora (ovládal bratislavské podsvetie) príliš dôveroval Jaroslavovi Svěchotovi. Aj keď sa priamo aktívne nepodieľal na Sýkorovej likvidácii, účelovou pasivitou a konšpiračnými hrami dosiahol to, čo mu v tom čase vyhovovalo najviac,“ zauvažoval Černák, ktorý tvrdil, že agenti SIS aktívne spolupracovali s podsvetím.
Svěchota údajne oslovil bosa v roku 1996, keď skupina „vyčistila“ Banskú Bystricu od prevažne drogovej albánskej a čečenskej mafie, a prehováral ho na spoluprácu.
Černák rozprával, ako námestník SIS prišiel do Banskej Bystrice s nejakým agentom s krycím menom Laco. Išlo im vraj o informácie o skupinách z bývalého Sovietskeho zväzu, prípadne o ich elimináciu.
„Svěchota ma požiadal, či by sme nemohli zmapovať situáciu. Mali sme osloviť pápayovcov, sýkorovcov, košické podsvetie a vyčistiť územie… Nedal som Svěchotovi žiadne informácie, mne bola SIS ukradnutá,“ rozprával Černák.
To všetko sú informácie, ktoré je prakticky nemožné overiť, dobovú atmosféru nedôvery, konšpirovania a veľkého vplyvu zločincov na spoločenský život však zachytávajú veľmi verne.
Bez politikov by to nešlo
„Od roku 1994 až doteraz boli aj sú v politike ľudia, s ktorými sme spolupracovali, respektíve osobne sa poznali. Ich mená nebudem konkretizovať. Pre mňa je táto kapitola uzavretá a diskreditovať týchto ľudí dnes by bolo z mojej strany neférové. Od uväznenia mi nepomohli, ale ani neuškodili,“ hovoril v roku 2010.
Černák rýchlo pochopil, že faktúry, výpalné či krádeže a obchod s autami sú len drobné mince oproti miliónom v štátnom biznise, a vedel aj to, že na ne dočiahne len s pomocou politických kontaktov.
Politické prepojenia naznačilo už otváranie Okresného úradu v Krupine, ktorý stavala jeho firma Renox. Fotografi zachytili Černáka v blízkosti vtedajšieho ministra vnútra Gustáva Krajčiho z HZDS a médiá písali, že po oficialitách odišli spolu. Obidvaja to popreli a Černák bližšie vzťahy s Krajčim poprel aj v rozhovore z väzenia.
„Stretli sme sa len na tej akcii. Fungovalo to presne tak ako teraz. Za stavbu Okresného úradu v Krupine sme zaplatili päť miliónov korún a dostali sme zákazku. Nepoviem, kto zobral úplatok. Boli to regionálni politici. Krajči ma poznal, ale len ako minister vnútra. Už vtedy sa písalo o mne a o podsvetí. S ním sme priamo nerokovali a nemusel o tom vedieť. Zrejme by bolo zbytočné popierať, že keby sa nám nepodarilo dostať sa aj na veľkých politikov, štátne zákazky by sme nezískali,“ opisoval vzťah s Krajčim.
Černák poprel aj akýkoľvek vzťah s Vladimírom Mečiarom či s bývalým šéfom SIS Ivanom Lexom. Hovorí, že sa s Mečiarom nikdy nestretol a ani ho nikdy nezaujímal.
„Veď Mečiar dal pokyn, aby proti nám zasiahli. Nemal som dobré vzťahy s ním ani s jeho HZDS. Kto si dovolil vyfackať poslanca HZDS Karola Konárika? Biletár mi povedal, že je pri dverách Sharku nejaký poslanec a chce ísť dnu. Mával tam poslaneckým preukazom a hovoril mi ‚vieš, kto som ja?‘ Obtlapkával ma, tak som mu vysvetlil, ako to chodí na dedine,“ rozprával.
Podstatne neskôr, z basy, tajuplne vyhlásil, že Mečiar sa nevie chlapsky postaviť k svojej minulosti a že je od neho zbabelé hodiť všetko na mŕtveho námestníka SIS Jaroslava Svěchotu, ktorý sa nemôže brániť.
A ako to chodí na dedine? Poslanec Konárik skončil v nemocnici a hoci ho na vyšetrenia vozili na vozíčku, nepovedal, že ho zbil Černák.
Černák nemal skončiť v base
O tom, že Černák mal kontakty na vplyvných miestach, vrátane ministerstva vnútra a polície, nepochyboval nikto, ale nikto to nikdy oficiálne nepotvrdil.
Mikuláš Černák až pred štrnástimi rokmi priznal, že policajti boli na ich výplatnej listine a dostávali údajne 10- až 15-tisíc korún za informácie.
Keď sa vtedy 31-ročný Černák po vyhlásení pátrania prišiel prihlásiť na políciu, zavolal si tam aj televízny štáb. Televízia Markíza krátko predtým informovala, že je na úteku a skrýva sa.
„Zavolal som redaktorovi. Opýtal som sa ho, na akom úteku som, a ak niečo chce, tak nech zajtra príde pred policajnú stanicu.“
Už vtedy mali s Kaštanom a Kánom pripravený plán, ako s pomocou vplyvných známych celú story o bosovi a podsvetí či o mafii, ako sa tomu vtedy hovorilo, upracú.
„Dostal som prísľub od človeka vo vysokej funkcii v rezorte ministerstva vnútra, že nepôjdeme do väzby. Nepoviem, kto to bol, ale mohol to určite ovplyvniť. Kaštan sa bál. Stále opakoval, ešte raz mu zavolaj, či stopercentne nepôjdeme do väzby, či je to vybavené. Povedal, že sa ide skryť a ja s Kánom sme sa prihlásili. Zobrali nás do väzby, hoci podľa dohody ma mali prepustiť a celú záležitosť zastaviť. Dohody som dovtedy plnil, oni nie. Bol som naivný, keď som si myslel, že nepôjdem do basy,“ rozprával.
Černáka potom v prvom veľkom súdnom procese v Banskej Bystrici oslobodili z vraždy a únosu poľského podnikateľa. Odsúdili ho len za vydieranie na osem a pol roka. Koncom roku 2002 ho podmienečne prepustili, aby ho znovu zadržali v Česku pre podozrenia z ďalších vrážd.
„Keď nás prepustili, plánoval som, že odídem preč. Peňazí sme mali dosť. Hovoril som Kaštanovi, že po nás pôjdu. Zavreli ho za oleje a do troch mesiacov ho zlomili. Sľúbil, že bude svedčiť proti mne. Potom sa k nemu pridali ďalší a nasmerovali všetko na mňa.“
V roku 2009 dostal Černák doživotie za šesť vrážd a objednávku vraždy podnikateľa Mariana Karcela z väzby. Azda najbrutálnejšou bola vražda bývalého policajta Gustáva Slivenského, ktorého údajne dobodal v popradskom hoteli Gerlach.
Obeti potom odrezali hlavu, nasadili na ňu policajnú čiapku a na výstrahu ju vystavili na streche auta pri jeho dome.
Černák už po odsúdení na doživotie začal spolupracovať s vyšetrovateľmi. Bývalá prokurátorka Eva Mišíková v jednom z rozhovorov spomenula, že aj jej ponúkol spoluprácu na vyšetrení 30 vrážd, ktoré mal spísané v akomsi zošite. Mnohé z jeho postojov sa však javili ako súčasť taktiky jeho alebo právneho tímu.
Dnes už čaká Mikuláš Černák na rozhodnutie o podmienečnom prepustení z doživotného trestu. Na požiadavku o prepustenie má právo. Rovnako nespochybniteľné ako Černákovo právo je aj právo pozostalých po obetiach na pocit nespravodlivosti, ak sa tak stane.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
