Buďme k voličom Kotlebu, Kollára a Danka úctiví

Potrebujeme nájsť spôsob, ako uspokojiť typ ľudí, ktorí volia Mariana Kotlebu, Borisa Kollára a Andreja Danka. No nie tým, že ich budeme poučovať, že nerozumejú politike, a preto volia polofašistov, dobrodruhov a cynikov. Ak ich chceme získať na našu stranu, ak chceme, aby ešte niekedy dôverovali normálnym politikom a médiám, musíme vypočuť ich želania a snažiť sa im vyhovieť. Mal by nám to kázať pud sebazáchovy.

Slovenský politický establišment – najmä politici a médiá – nesmie reagovať urazene. Musíme rozoznávať medzi populistickými stranami a ich voličmi. So stranou ĽS Naše Slovensko sa možno stretávať v televíznej debate, ale viac sa nesmie. S Borisom Kollárom a Andrejom Dankom možno aj rokovať, ale treba mať na mysli, že sú to v prvom rade obchodníci, až potom politici. Žiadna vláda však nemôže spochybňovať požiadavky ľudí, ktorí ich volili.

Pár príkladov, ktoré nám aspoň ukážu, o čom tu je reč, aká hlboká je priepasť a do akej miery sme vinní aj my.

Prvý. Pred tromi týždňami vláda schválila stavbu bratislavského obchvatu za približne dve miliardy eur. Odhad nákladov na riešenie, ktoré by bolo menšie a lacnejšie možno o miliardu, ale ktoré by zrejme prinieslo podobný efekt, sa poriadne neprepočítal. Všetci napokon súhlasili s tým, že veľký obchvat Bratislava potrebuje, a teda keď je už nakreslený, tak si ho kúpme. Čiže mávlo sa rukou, lebo čert to ber, uškodiť taký obchvat nemôže.

Predstavte si, čo si o tom myslí človek, ktorý vie, že hlavná cesta do Bratislavy z jeho regiónu je taká rozbitá, že by tam len blázon jazdil rýchlejšie ako šesťdesiatkou. Skúste tomu človeku vysvetliť, že dopravné intenzity sú v jeho okolí nízke, a preto by sa nová cesta štátu nevrátila.

Musíme uvažovať inak. Napríklad si položiť otázku, koľko (eur) je štát ochotný investovať, aby sa Slovensko nerozdeľovalo viac.

Druhý príklad. Mnoho voličov Kotlebu, Danka či Kollára má rezervovaný vzťah k Európskej únii a NATO. Tieto inštitúcie sú pre nich synonymom systému, v ktorom sa oni cítia zle a o ktorom si myslia, že uvažuje len o vlastných záujmoch a robí všetko pre to, aby sa zachránil. Predstavte si, čo si títo ľudia pomyslia, keď sa ako jeden z najčastejších dôvodov, prečo treba robiť kompromisy a zostaviť vládu, spomína slovenské predsedníctvo Únii. V noci po voľbách, v ktorých 20 percent ľudí dalo hlasovaním najavo, že sú už zúfalí z toho, ako im hlavný politický prúd nerozumie, je za podstatnú úlohu novej vlády považované stretávanie sa špičiek európskeho establišmentu.

Tretí príklad. Na Slovensku v súčasnosti bežia tri milióny exekúcií. Ročne pribúda 600-tisíc nových a len približne 400-tisíc sa aj vybaví. Celkový počet tak rastie. Hlavne je však pravdepodobné, že na Slovensku žijú státisíce zadlžených ľudí. Zišlo by sa vedieť, koľko ich naozaj je, koľko exekúcií v priemere majú, koľko z nich má ešte nejakú šancu sa z dlhovej pasce dostať, koľko ďalších ľudí to ovplyvňuje.

Roky sa o tom hovorí, ale štát nedokázal zorganizovať ani analýzu exekúcií, o ktorých súdy a exekútori informácie majú. Roky sa opakuje, že v tejto situácii životne potrebujeme praktický zákon o osobnom bankrote, ktorý by dokázal oslobodiť ročne desaťtisíce ľudí a dať im druhú šancu.

Nemáme však nič. Legislatívci o tom legislativujú, médiá píšu príbehy o krutosti exekučných zákonov – a ľudia zháňajú nové pôžičky na splatenie starých. A potom príde Boris Kollár, ktorý dá oddlženie ako svoj najdôležitejší sľub. Poznáme jeden rozumný dôvod, prečo by ho zadlžení ľudia a ich blízki nemali voliť?