Šúrek, Harkabus, Masár: Začnime hovoriť o tom, čo ďalej s prokuratúrou. Jeden človek by nemal mať takúto moc

S Danielom Mikulášom ste oznámili, že odchádzate z prokuratúry. Po zrušení Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP) vás generálny prokurátor Maroš Žilinka poslal na medzinárodný odbor, chceli ste ísť na Krajskú prokuratúru v Žiline a hovorili ste, že tam by ste zostali minimálne pre to, aby ste mohli dokončiť prípad Kuciak, ale napokon úplne odchádzate. Nedalo sa to vydržať?

Matúš Harkabus: Vidím tu sedieť Kuciakovcov, pani Kušnírovú a chcem povedať, že postup generálnej prokuratúry špeciálne voči nám dvom nemôžem vnímať inak ako vyslovenie nedôvery. Neviem, v čom tá nedôvera pramení. Nechcem zaťažovať detailmi o tom, ako prebiehala komunikácia, naše žiadosti, aby sme sa dostali do Žiliny, ale vnímam to tak, že generálny prokurátor nás nikdy preložiť nechcel. Nebyť kauzy Kuciak, tak rozhodnutie o odchode z prokuratúry urobím hneď po zrušení ÚŠP, ale kvôli tej kauze sme tomu s kolegom Mikulášom chceli dať šancu. Pri rozhodovaní sme však museli brať ohľad na svoje rodiny. Často zaznieva argument, že keď nám neprekážalo dochádzať do Pezinka, prečo nám prekáža do Bratislavy. Nie je to celkom tak, v Pezinku bola naša práca oveľa flexibilnejšia. Boli sme viac na pojednávaniach v Banskej Bystrici, tu je to v podstate päť dní kancelárska práca. Ale nechcem týmito patáliami degradovať utrpenie Kuciakovcov. Ani si však nemyslím, že náš odchod z prokuratúry spôsobí dlhšie rozhodovanie v kauze Jána Kuciaka a prípravy vrážd prokurátorov. Ak uvažujeme o tom, ako môže Najvyšší súd rozhodnúť v odvolacom konaní, do úvahy pripadajú tri spôsoby: Buď nám odvolanie zamietne, v tom prípade je kauza finálne ukončená. Ak by vec vrátil na ďalšie konanie, zrušil rozsudok a vyhovel nám v našich dôkazných návrhoch, tak nový prokurátor má od nás podrobný návod a pojednávanie nebude na dlho. Ak by z nejakých príčin došlo k zmene v senáte, tak, bohužiaľ, sa tá vec bude pojednávať od začiatku a bude ju študovať nový súd. Nový prokurátor, ktorý – dúfam – bude vybraný tak, aby bol kompetentný, bude mať dostatok priestoru, aby naštudoval spis, a ak bude záujem, my mu v tom pomôžeme; to som sľúbil.

Hrozí, že môže dôjsť k zmenám v senáte a že by to mohlo ísť celé odznova?

Matúš Harkabus: Ak si pamätáme prvé rozhodnutie odvolacieho Najvyššieho súdu z roku 2021, tak už tam bolo naznačované, že to bolo zvažované. Doktor Paluda to hovoril. Samozrejme, nechcem špekulovať, ale keby sa to stalo, tak to znamená, že kauza pôjde v podstate odznova.

Neuprednostňujete odchodom vlastné pohodlie pred nepohodlím, ktoré môže byť dôležitou životnou skúsenosťou?

Matúš Harkabus: Neviem, či by som nazval trojročné pôsobenie na ÚŠP nejakým pohodlím. Myslím, že skúsenosť s nepohodlím mám už za sebou. Samozrejme, že sme to zvažovali veľmi detailne a starostlivo a s prihliadnutím na túto kauzu. Neberiem nikomu právo na názor, ale nech ani mne nikto neberie právo sa rozhodnúť.

Jedným z vašich argumentov bolo aj to, že do Žiliny išiel na krajskú prokuratúru ako trestný námestník Martin Kováč, s ktorým neviete spolupracovať. Je také dôležité, kto je námestníkom na Krajskej prokuratúre v Žiline? 

Matúš Harkabus: Zostal by som pri tom, čo je v mojom rezignačnom liste. Nerád by som hovoril o niekom, kto tu nie je, to sa nepatrí. To ale nie je hlavná príčina. Hlavná príčina je, že nám od počiatku bola vyjadrená nedôvera už len v tom, že 20. marca som žiadal, aby mi bola pridelená vylúčená vec Zoltána Andruskóa, ktorá je z hľadiska takzvaných benefitov podľa nového Trestného poriadku dôležitá aj pre kmeňovú kauzu Kuciak. Bez vysvetlenia mi to bolo odmietnuté, dôvod nepoznám. Myslím si, že na prokuratúre môžu byť rôzne názory, ale neboli sme leniví, že by sme nepracovali – takéto zaobchádzanie si nezaslúžime. Napriek tomu to nie je rozhodnutie rýchle, zbrklé a z trucu. Je to podrobne zvážené rozhodnutie.

Pán Šúrek, vás preložili na referát väzenstva. Zverejnili sme fotografiu, ako ste prišli do prázdnej kancelárie. Máte už stoličku, stôl, nábytok? Čo tam robíte?

Michal Šúrek: Fotil to môj tu prítomný kolega. Doteraz tomu nerozumiem, doteraz nám nikto nedal relevantnú odpoveď, nikto s nami o ničom nehovoril. 19. marca sme sa museli pobaliť, ja som dokonca ešte v ten deň pojednával; všetko prebiehalo tak, že ma balili za pochodu. Ja som si odbiehal z pojednávacej miestnosti, aby som zistil, či mám všetko zbalené. Kolegovia, ktorí teraz chodia pojednávať do Pezinka, hovoria, že tie miestnosti sú prázdne, nikto v nich nie je; neviem, prečo sa takýmto spôsobom postupovalo – najmä vtedy, keď naše budúce kancelárie neboli pripravené. Fotografia vznikla úplne spontánne, lebo sme si s kolegom volali, že už som tu, príď za mnou, a ako ma tam tak videl sedieť, tak ma odfotil, ale to už ani nie je moja kancelária, lebo tá bola príliš veľká, dali ma do menšej. Ale o to nejde, kancelárie sú fajn, síce bez klímy, ale nejako to hádam zvládneme; kancelárie sú najmenší problém. To je v pohode.

Čo robíte na referáte väzenstva?

Michal Šúrek: Plníme úlohy, ktoré nám boli zverené ako prokurátorom v zmysle zákona o prokuratúre, a kontrolujeme miesta, kde je vykonávaný výkon väzby alebo trestu odňatia slobody, prípadne kontrolujeme, či je dodržiavaný zákon v celách policajného zaistenia.

Čiže chodíte do väzníc a rozprávate sa s väzňami?

Michal Šúrek: Áno, napríklad. Zatiaľ sme boli v dvoch ústavoch a plánujeme navštíviť aj ďalšie, ale s tým by som nerád zaťažoval. Je to činnosť ako každá iná, ale s našou prácou, ktorej sme sa venovali na ÚŠP, to nemá vôbec nič spoločné.

Do Košíc ste prišli z Budapešti, z odbornej konferencie, kam vás pozvali prezentovať kauzu Kováčik. Mali ste úspech?

Michal Šúrek: Úspech bol, že som sa na túto konferenciu dostal, zapojil som sa ešte minulý rok. Bola to konferencia americkej organizácie ILEA, má tréningové centrá po celom svete a robí rôzne školenia. Téma bola korupcia verejných činiteľov a odprezentoval som právoplatne ukončenú trestnú vec Dušana Kováčika. Zaradili ma do regionálneho finále, kde boli pozvaní všetci úšpešní uchádzači. Debatovali sme tam aj o tom, čo nastalo; vnímali, čo sa u nás za posledné obdobie stalo, a pýtali sa ma na to. Nebolo im to ľahostajné. Zaujímalo ich, čo teraz bude s prípadmi, ako to bude pokračovať. Boli veľmi príjemní, priali mi veľa šťastia, aby som vydržal. Veria, že ešte na Slovensku takýto úrad budeme mať a vybudujeme ho nanovo.

Bolo ťažké vyšetrovať svojho nadriadeného? Nebrali to niektorí prokurátori tak, že svojich nevyšetrujeme?

Michal Šúrek: Bolo to také hektické obdobie, že som nad tým hlbšie nerozmýšľal; konal som tak preto, že som bol o tom presvedčený – doteraz som presvedčený, že to bolo správne. Koniec koncov aj súdy mi dali za pravdu. Vždy keď pôsobíte v nejakom kolektíve, ktorý by mal oplývať nejakou súdržnosťou a vzájomnou dôverou, je ťažké, keď sa niečo takéto udeje a musíte pristúpiť aj k nejakým radikálnym nepopulárnym krokom. Veľmi mi dalo po ľudskej stránke, že som bol dozorovým prokurátorom v tejto kauze. Veľmi sa mi odkryli charaktery najmä osôb, svedkov, mojich kolegov, ktorých som tam mal. Nebudem, samozrejme, menovať; oni vedia, čo hovorili na chodbách medzi štyrmi očami, potom zázračne strácali pamäť alebo si na niečo nevedeli spomenúť. Bol som z niektorých ľudí veľmi sklamaný.

Pán Masár, vy ste dozorovali napríklad kauzu bývalej poslankyne Smeru Ľubice Roškovej, dostala na súde podmienku a teraz ste tiež na referáte väzenstva. Ako vyzerá váš pracovný deň?

Ladislav Masár: Budem sa to snažiť povedať plastickejšie. Keď nad tým uvažujem, je to takto: zobrali ma z továrne a umiestnili do skladu. Teraz som ukončil prvý mesiac na novom pôsobisku a priznám sa úprimne, ešte sám neviem, či tam budem skladník alebo ma tam chcú iba skladovať. Aby to nevyznelo negativisticky, tak musím zároveň povedať, že ako človek, ktorý je k sebe pomerne sebakritický, mám po veľmi dlhom čase pracovnú náplň, pri ktorej necítim ani náznakom nejakú intelektuálnu nedostatočnosť. Ale nechcem, aby to vyznelo, že to dehonestujem, je to veľmi dôležitá práca, tá agenda má svoje poslanie, budeme ju robiť tak, aby bola dobre spravená. Zatiaľ sme boli v Bratislave, ktorá má povesť najmodernejšieho väzenia široko-ďaleko. Boli sme ešte v Leopoldove a našou ambíciou je do konca kalendárneho roka prejsť všetky ústavy na Slovensku a čo najviac ciel policajného zaistenia.

Zostávate v prokuratúre? 

Ladislav Masár: Pevne verím, že zostávam. K pánom Harkabusovi a Mikulášovi by som rád povedal, že sa stále zdôrazňuje, že strácame prokurátorov, ktorí dozorujú a zastupujú na súde jednu veľmi závažnú kauzu. Ale my ich strácame aj vo všetkých ďalších kauzách. Oni nemali len jeden prípad, aj keď bol a stále je najdôležitejší, strácame ich navždy. Povedal by som to tak, aby to pochopili aj neprávnici. Keby som mal použiť športovú terminológiu, napríklad pre priaznivcov cyklistiky, tak by som asi povedal toto: Sú tu názory, že máme stovky ďalších vynikajúcich prokurátorov. Áno, ale keď máme Petra Sagana, posielame reprezentovať jeho. Keď pôjde do športového dôchodku, tak opäť vyšleme tých najlepších cyklistov, ktorých máme, ale či budú mať také výsledky, tak to neviem.

Stráca vás prokuratúra navždy, pán Harkabus?

Matúš Harkabus: Ďakujem kolegovi za uznanie a aj všetkým ľuďom, ktorí nám ho vyjadrujú, ale nerád by som to personifikoval do osôb nás dvoch. Tu ide o to, ako bolo naložené s viacerými prokutátormi. Nejde o kancelárie, o podmienky, nechcem, aby to vyzeralo ako vyplakávanie. V cyklistickej terminológii, to podstatné, čo sa tu stalo, bolo, že preteky vždy ťahá pelotón. Ten bol na ÚŠP skutočne dobrý. A bol rozprášený. To by ešte až tak neprekážalo, ale ten spôsob, akým bol rozprášený. Spisy išli na krajské prokuratúry. Jeden kolega bol preložený k 1. máju na krajskú prokuratúru, pre nás generálny prokurátor nevie dva mesiace nájsť miesto. Chceli sme ísť za spismi, nechceli sme zostať na generálnej prokuratúre, nepýtali sme sa vyššie, chceli sme ísť za robotou. Šesť ľudí zostalo robiť dozor v trestných veciach, chodia na súdy, zvyšní si dorábajú súdne veci, ale na dlhý čas ten pelotón nebude fungovať v tom, na čo boli ľudia kvalifikovaní, na čo boli systémom za nie malé peniaze vyškolení, vytrénovaní. Fungujú na odboroch, na ktoré nemajú špecializáciu. Ja som na medzinárodnom odbore zbytočný, a to hovorím bez toho, aby som znižoval ich agendu. Sedia tam iní kvalifikovaní ľudia. S pelotónom bolo naložené tak, že ich presedlali z cestnej cyklistiky na horskú. Nebudú tam takí dobrí, ako sú tí prokurátori, ktorí sú na tej agende. To je celé.

Michal Šúrek: Pokiaľ sa nič neudeje mimo mňa, tak zostávam na referáte väzenstva, pretože ako už kolega naznačil, zostali nám nejaké veci. Neviem, čím to je, či som bol dostatočne nešikovný alebo príliš pomalý, ale mne tých vecí zostalo relatívne dosť. Aj v súdnom konaní mám okolo dvadsať vecí plus nejaké ukončené, relatívne ma to dosť zamestnáva, to je vec, ktorá vo mne vzbudzuje nádej, že sa budem udržiavať v tom, čo som robil. Nové veci, samozrejme, nepribúdajú, ale verím, že úspešne dotiahnem do konca tie, ktoré mi zostali.

O aké prípady ste prišli?

Michal Šúrek: Nebudem konkrétny, sú to veci v prípravnom konaní a to je neverejné, pokiaľ si opak neprajú obhajcovia. Ide napríklad, čo ma najviac mrzí, o trestné veci spolupracujúcich osôb, ktoré sú veľmi citlivé, a teraz je Trestný poriadok nastavený tak, že sa má prechádzať určitou pravidelnou kontrolou spolupráce. Aby si to každý vedel predstaviť, tak prakticky to bude vyzerať tak, že každý deň mi bude zvoniť telefón a kolegovia z celého Slovenska mi budú vyvolávať, ako vypovedal v tej danej veci, či môžem poslať zápisnicu a či spĺňa podmienky na ďalší zákonný postup. Je to teraz dosť neprehľadné, opäť, nebudem vyplakávať; ukáže sa, ako sa s tým naloží v budúcnosti.

Hovorili ste, že váš odchod neovplyvní kauzu Kuciak, ale čo ak nový prokurátor bude mať na vec úplne opačný názor, napríklad že sa má stiahnuť obžaloba? Viete si takú situáciu predstaviť?

Matúš Harkabus: Každý, kto je príčetný, to nemôže urobiť. Hádam si nikto nedovolí byť taký sabotér. Prokurátor bude musieť ku kauze pristúpiť ako k závažnej. Od nás má návod. Ak by mal na vec iný názor, má svojich nadriadených. V prokuratúre to nie je tak, že si môže s vecou manipulovať, ako chce. Raz to odvolanie bolo podané.

Čo ak si to ten nadriadený bude priať? Veď vám ani nedal dozorovať Andruskóa? 

Matúš Harkabus: Generálny prokurátor je v tej veci poškodený. Pre budúcnosť nie je dobré takto špekulovať. Som presvedčený, že tento prípad je tak dobre vyargumentovaný, že to nikto nemôže urobiť, ani keby tam bol nasadený sabotér. Podstatné v tejto debate je iné. Všimli ste si, ako bolo vyčítané ÚŠP, že tu existuje systémová zaujatosť? Bol som za kolegu na jednom online zasadnutí OBSE v pracovnej skupine, kde pani z ministerstva spravodlivosti prezentovala ako jeden z nosných argumentov pre zrušenie ÚŠP systémovú zaujatosť. To znamená, že špeciálny prokurátor rozhodoval o sťažnostiach proti našim rozhodnutiam, na toto to zúžili. Náš systém vôbec nepamätá na to, že ak je generálny prokurátor poškodený a rozhoduje o osude prokurátorov, tak je to systémová zaujatosť oveľa väčšia a všetci sú ticho. Čo teraz? Zrušíme generálnu prokuratúru? Nechcem sa tu sťažovať na pána Žilinku, na vedenie generálnej prokuratúry, chcem debatu posunúť ďalej, čo s generálnou prokuratúrou ako takou.

Čo zostalo z prípadov vám?

Ladislav Masár: Nič, čo by verejnosti pripadalo zaujímavé. Bol som menej šikovný ako doktor Šúrek a menej vecí mi zostalo nedokončených a tie budú musieť dopracovať kolegovia na krajoch, držím im palce.

Pán Šúrek, stále dozorujete kauzu Očistec, kde je už podaná obžaloba. V akom je to štádiu?

Michal Šúrek: Áno, zostala mi táto vec. Momentálne prebiehajú ďalšie námietky zaujatosti vo vzťahu k súdu. Nechcel by som to bližšie komentovať, bude sa tam rozhodovať, boli podané sťažnosti voči určitému rozhodnutiu a bude o tom rozhodovať Najvyšší súd. Predbiehal by som. Podstatou celej trestnej veci je, že už bolo určené hlavné pojednávanie, ktoré bolo následne zrušené pre námietku zaujatosti sudcu, ktorý bol následne aj vylúčený, ale verím, že sa v dohľadnom čase dospeje k stavu, že budeme môcť otvoriť hlavné pojednávanie.

Nielen parlamentné, ale aj prezidentské voľby ukázali, že súboj o verejnú mienku medzi prokurátormi, policajtmi, súdmi na jednej strane a na strane druhej obvinenými, obžalovanými a ich obhajcami vyhrala tá druhá skupina. Ľudia viac veria Robertovi Ficovi ako vám. Ako si to vysvetľujete?

Ladislav Masár: Boj o verejnú mienku nie je našou prvoradou úlohou. Nikdy sme nebojovali s politickými stranami a ich predstaviteľmi z ideologických a názorových hľadísk. Nikto z nás neposielal žiadnemu politikovi smajlíky, nikto neposielal odkazy, či sa má alebo nemá báť zmeny alebo zachovania nejakého ustanovenia zákona, nikto z nás nesedel v Národnej rade a netlieskal pri politických prejavoch.

To hovoríte o pánovi Žilinkovi?

Ladislav Masár: Hovorím to vo všeobecnosti. Robili sme to, čo sme si mysleli, že máme robiť podľa zákona. Pokiaľ ide o to, že tu prevládol nejaký názor, môj občiansky pohľad je taký, že v našej populácii je určitý nedostatok kritického myslenia. Úroveň kritického myslenia je kriticky znížená. To je to, čo ma hnevá. Neprebehol tu súboj faktov ani interpretácie faktov. Namiesto toho, aby sme všetci videli, čo sa deje, a pýtali sa, prečo si to spravil, prečo si to nespravil a čo si o tom myslíš, tak podstatná časť populácie kladie otázku lídrovi, ktorého miluje: Prosím ťa, povedz mi, čo sa deje, a vysvetli mi to. Ja to akceptujem, prijmem to, už nebudem ďalej myslieť, nebudem si to preverovať. Tak asi toto sa stalo.

Je úlohou prokurátora chodiť do médií, zvolávať tlačovku a vedieť komunikovať? 

Michal Šúrek: Kým som prišiel na ÚŠP a začali sa rozbiehať určité veci, tak som si to nemyslel. Ale to, čo sa dialo naokolo, nás nenechalo pokojnými, pretože už aj tak máme zviazané ruky zákonom. Druhá strana môže robiť doslova všetko a my sa musíme striktne riadiť zákonom. Nebolo to síce našou primárnou úlohou, ale vo veciach, kedy to bolo potrebné a bolo to na mieste, tak bolo správne ísť do médií. Vidím to aj na tom, že keď som s ľuďmi diskutoval potom, boli radi, že sme to vysvetlili, že sme sa postavili, pretože dostávali informácie iba z jednej strany. Veľa ľudí ocenilo, keď sme išli na kameru. Ja som napríklad nepoznal nikoho z mojich kolegov, vždy som poznal iba ich kravaty a prišlo mi to až ako dehonestácia nášho povolania. Prečo by som sa mal skrývať, veď človek, ktorého som zažaloval, sedí oproti, vidí ma, vie, ako vyzerám; keď chce, hocičo si na mňa nájde, to sme zažili. Pojednávania sú verejné, a pokiaľ zastupujem trestnú vec, o ktorej som presvedčený, nemám sa prečo skrývať. Rovnako to je aj s vystúpením v médiách. Len čo som považoval za potrebné niečo povedať, tak som to uviedol.

Za normálnych okolností v demokratickej západnej krajine, keby bol akýkoľvek politik obvinený čo i len z najmenšej veci, ktorú ste vy dozorovali, voliči by ho nemali voliť. Mali by mu dať najavo, že skončil. U nás sa títo politici dostali teraz do vlády.

Michal Šúrek: To je ale otázka na voličov, prečo to urobili. Tých sa treba pýtať.

Matúš Harkabus: Niektorí nám napríklad vyčítali, že sme sa vyjadrovali, že prokurátori v Rakúsku to nerobia. Ale v Rakúsku prokuratúra, respektíve Štátne zastupiteľstvo nie je v stave ako slovenská prokuratúra. Uvedomme si, že slovenská prokuratúra vygenerovala za posledných dvadsať rokov kauzu inštalovania nahrávacieho zariadenia v kancelárii generálneho prokurátora, nech mu je zem ľahká; máme odsúdeného špeciálneho prokurátora pre korupciu; voľby generálnych prokurátorov sú stále o tom, že pomaly skolabuje vláda, pretože ten človek drží v ruke všetky stíhania. Musíme sa začať občiansky a systémovo baviť o tom, čo ďalej s prokuratúrou. V tejto situácii, keď prokuratúra generuje takéto excesy, nemôžeme posudzovať prokurátorov rakúskou optikou, kde majú fungujúci systém, fungujúce pravidlá, ľudí na patričnej morálnej úrovni. Vrátim sa trochu ku kauze Kuciak. Keby sme si skutočne predstavili, že by tam bol nejaký sabotér, systém je nastavený tak, že môj odchod tomu nezabráni, lebo ja som tiež viazaný pokynmi nadriadeného. Ak dostanem pokyn, musím ho nejako plniť. Jasné, sú tam nejaké obmedzenia, je tam zákaz negatívnych pokynov. Ale tu sa musíme systémovo baviť o tom – a presvedčiť aj verejnosť, že prokuratúra si vyžaduje systémovú zmenu.

To, že Robert Fico nemal byť stíhaný ako člen zločineckej skupiny, si myslia aj v konzervatívnom Postoji. Zdá sa im, že to jednoducho bolo príliš. Čo by ste im na to povedali?

Matúš Harkabus: Že nebudem viesť polemiku o takýchto odborných veciach. V kauze Súmrak bolo rozhodnutím podľa paragrafu 363 zrušené obvinenie a začatie stíhania, teraz je znovu začaté; neviem, kto to robí. Právnicky poviem, že existuje definícia zločineckej skupiny, nejako sa vykladá. Neprávnická časť mojej odpovede je, že sme sa nepozerali na to, o koho ide, ale pozerali sme sa, na čo máme dôkazy. A to sa robilo. Kauza Súmrak navyše nebola iba o zbieraní citlivých informácií na oponentov. Nepozerali sme na postavenie nikoho a vypomstilo sa nám to.

Môže prokurátor uvažovať nad tým, čo všetko spoločnosť unesie? 

Ladislav Masár: Uvažovať môže, je slobodne mysliaca bytosť, ale nemal by to prenášať do svojej práce. V práci sa riadime základným pravidlom, základnou zásadou trestného konania, že ak vyjde najavo podozrenie z trestného činu, polícia a prokuratúra by sa tým mala zaoberať. Keď vyšlo najavo veľa vecí, zaoberali sme sa veľkým počtom vecí, iná odpoveď tam nie je. Ak by sme robili selekciu, napríklad ako ste spomínali predtým, že toto sa nerobí bývalému premiérovi, tak to je strašný argument. Takýto argument likviduje právny štát. Potom si povedzme, že z akých trestných činov má takýto politik výnimku, a v tých ho nebudeme stíhať. Tu sa stalo to, že sme aj s kolegami otvárali oči, aké veci sa pred nimi vynárajú. Ani my sme to nečakali – nikto nečakal, že tých vecí bude toľko, na takých rôznych miestach, v toľkej miere. Ale keď sa vám to vynorí ako fakt, tak to ignorovať nemôžete; inak sa spreneveríte poslaniu, ktoré máte.

Prečo bolo zrazu prípadov tak veľa? Prečo tam zrazu boli politici, oligarchovia, príslušníci tajnej služby?

Michal Šúrek: Jednoducho preto, že dôkazy sa nám začali vynárať, ľudia o tom začali rozprávať. Toto je iba čistým potvrdením toho, čo nám bolo veľmi často a rado vytýkané určitými osobami, najmä teda samotnými obvinenými a ich obhajcami: že si vyberáme, koho vyšetrujeme. Ale keď si urobíte prierez osôb, ktoré boli obvinené, zadržané a následne niektorí z nich dokonca aj začali spolupracovať s orgánmi činnými v trestnom konaní, tak je to široké spektrum osôb. Nedá sa povedať, že sme boli na niekoho zameraní. Ako boli dôkazy, tak sa vyšetrovalo. Aby ste si to laicky vedeli predstaviť: ak nejaká osoba začne spolupracovať, tak to nie je tak, že príde a začne hovoriť. Mohli sme si myslieť, tušiť, čo tá osoba vie, ale nám sa stávali také veci, že sme o niektorých prípadoch nemali ani poňatia, čo všetko by nám mohli povedať. Oni rozprávali a my sme vyšetrovali. Nič viac, nič menej.

Matúš Harkabus: Nebol som na ÚŠP vtedy, keď bol obvinený bývalý špeciálny prokurátor. To, čo povedal pán Makó, nikto nečakal; mohli sme tušiť, že za fungovaním, ktoré sme verejne vnímali, je niečo nekalé. Ale nikto ani v najtemnejších predstavách nemohol tušiť to, čo on povedal. Teraz to máte na papieri a čo mal ten prokurátor urobiť? Potvrdilo sa to, bol odsúdený. Preto toho bolo tak veľa, že prišlo veľa informácií a vygenerovalo sa veľa trestných vecí.

Nezamýšľali ste sa nad tým, aký protivietor sa spustí? Mysleli ste si, že to ustojíte, že vás ľudia podržia?

Michal Šúrek: Úprimne, nerozmýšľal som. Bola to moja povinnosť robiť, nato som na ten úrad došiel. Nerozmýšľal som o tom, že by som niečo na úrade selektoval. Akonáhle sa začali dôkazy objavovať a smerovať určitým smerom, robil som s najlepším vedomím, svedomím a vždy v zmysle zákona. Niekde v pozadí som si uvedomoval, že to nebude len tak, že bude nejaký protitlak, ale nebolo to pre mňa také dôležité, ako je moje poslanie, ktoré som chcel naplniť – vyšetriť veci, na ktoré bol úrad stvorený.

So zrušením špeciálnej prokuratúry prišla aj novela Trestného zákona a Trestného poriadku. Už predtým ste hovorili, že náš Trestný poriadok je advokátsky; čo je potom teraz? S čím všetkým ste sa od 15. marca stretli?

Matúš Harkabus: Trochu by som ten výrok teraz korigoval, pretože advokáti zastupujú aj poškodených. Momentálne je to produkt určitej vybranej záujmovej skupiny, do ktorej patrí aj časť advokátov, ale nielen. Ten produkt vychyľuje kyvadlo rovnováhy medzi oprávneným záujmom chránenia práv obvinených, ale zároveň aj efektivitu trestného konania a presadzovania práv poškodených tak extrémne v prospech práv obvinených, že to v Európe nikde tak neexistuje. Už len to, že sa zaviedol päťstupňový prieskum podozrenia, kým sa vec dostane na súd. Dovolávame sa Nemecka, nemeckých sadzieb, ale v Nemecku je jednostupňový prieskum – buď to na konci štátny prokurátor zažaluje, alebo to nechá tak. My máme obvinenie, sťažnosť proti obvineniu, 363 povinne, preskúmanie obžaloby, ešte potom rozhodnutie krajského súdu pri prijatí obžaloby. Jednoducho povedané: ak človek, ktorý je obvinený, podozrivý, chce robiť problémy a chce proces zmariť, má v rukách takú batériu munície, akú nemá nikde v Európe.

Vláda sa tvárila, že tento Trestný poriadok alebo aj Trestný zákon pomôže poškodeným, že nižšie tresty sú lepšie, že páchatelia budú aspoň platiť a vynahradia ľuďom škodu, ktorú im spôsobili. Toto tam je v tých zákonoch?

Ladislav Masár: Musím veľmi pekne metaforicky povedať, že možno mám pred očami vlčiu hmlu, ale ja to tam nevidím. Podľa mojej skromnej skúsenosti páchatelia majetkovej trestnej činnosti veľmi lipnú na majetku, ktorý získali. Často je to pre nich tá úplne posledná možnosť, ako sa zachrániť pred basou: že sa majetku vzdajú, nahradia škodu a odškodnia poškodeného. Ani dnes sa to veľmi nedeje a podľa mňa ani tento nový Trestný poriadok v ničom nepomohol, práve naopak: dostali sme sa do situácie, kde nie je priama väzba medzi odškodnením a znížením trestu tak, ako sa uvažovalo v Karasovej novele. Dostali sme sa do situácie, že zmeny, ktoré predlžujú konanie, spôsobujú, že šanca, že ten človek bude odsúdený na nepodmienečný trest, klesá. Ak aj bude odsúdený na nejaký trest odňatia slobody, trest nebude taký dlhý, lebo sadzby sa znížia, plus sú benefity premlčania. Hrozí oveľa menej, že pôjde sedieť, preto má oveľa menšiu motiváciu čokoľvek vracať.

Matúš Harkabus: Ešte k Trestnému poriadku mi napadla jedna anomália v súvislosti s debatou o postavení generálneho prokurátora, ale aj prokuratúry ako celku. Sme jediný štát v Európskej únii, kde sme si uzákonili, že dôvodnosť každého podozrenia voči obvinenému musí preskúmať generálny prokurátor. Takže sme si uzákonili, že bez slávnej 363 nemôžeme ukončiť vyšetrovanie. Oficiálne je generálny prokurátor pánom nad každým trestným stíhaním – od poslednej horalkovej krádeže až po mediálne kauzy. To neprospieva systému, ktorým trpí prokuratúra, tomu nastaveniu; ba povedal by som, že ho to ešte zhoršuje.

Prečo majú politici záujem písať zákony, ktoré pomáhajú páchateľom trestnej činnosti? 

Michal Šúrek: Môže to byť aj z dôvodu, že sa ich to bytostne dotýka. Niektorých konkrétnejšie, niektorých menej konkrétne; niektorých priamo, niektorých nepriamo. Každý si chce prirodzene v živočíšnej ríši pomôcť, chce sa mať lepšie, chce mať väčší profit z niečoho, chce si dobre žiť. Osoby, ktoré sú u nás obdarené legislatívnou právomocou – možno budem teraz trochu špekulovať, ale majú nejaké väzby na osoby, ktoré sú podozrivé, obvinené a obžalované. Legislatívnymi zákonmi by im mohli priamo dopomôcť k tomu, aby trestný dosah na nich nebol takmer žiadny alebo minimálny.

Matúš Harkabus: Nebojme sa to povedať priamo: tú novelu napísali obvinené a obžalované osoby, takže ako má vyzerať?

Stíhali ste aj ľudí, ktorí vlastnia médiá, napríklad pán Haščák v kauze Gorila. Jeho médiá sa automaticky obrátili proti vám, písali aj o vašom súkromí. Ako ste to vnímali?

Michal Šúrek: Opäť môžem len špekulovať, ale ako pomstu? Ako nejaké úmyselné robenie zla. Rovnako predtým ani potom si nič podobné vo vzťahu najmä k obyčajným radovým prokurátorom, policajtom ani sudcom nepamätám.

Matúš Harkabus: Policajti to v tomto smere schytávali možno ešte viac. Hlavne niektoré vyšetrovateľky. Vyšetrovateľka kauzy Gorila bola pomerne medializovaná, ale aj iné. Nedá sa to inak definovať, iba ako súčasť protitlaku, ako určitý spôsob nie vecnej obhajoby, ale ako snaha odradiť.

Ladislav Masár: Snaha znechutiť, zastrašiť, odradiť.

Funguje to? 

Michal Šúrek: Stále tu stojíme, sedíme a pracujeme, takže zatiaľ asi nie, ale nehovorím, že musím byť nejakou vzorkou toho, čo človek vydrží. Zažil som veľa obdobných prípadov; v oveľa menšom meradle bol vytvorený nátlak na určité osoby participujúce na vyšetrovaní a tie to napríklad nevydržali, a to ani nešlo o mediálny tlak, ale skôr o vypisovanie obyčajných anonymov. Takže áno, na určitý druh osôb to funguje – nie každý má hranicu citlivosti tak posunutú ako ja. Je to aj o mojich kolegoch, policajtoch, s ktorými sme vyšetrovali. Veľa z nich považujem za svojich osobných priateľov a myslím si, že v rámci možností, ktoré sme mali a ktoré sme si sami vytvorili, lebo nie vždy nám vytvorené boli, sme sa snažili robiť čo najlepšie, napriek tomu, že nie vždy to bolo ideálne. Týmto by som chcel všetkým týmto kolegom veľmi pekne poďakovať.

Keď sme spolu naposledy robili rozhovor, žiadali ste Slovenskú informačnú službu o súčinnosť v kauze Gorila, hovorili ste, že by ste ich chceli pekne poprosiť. Ozvali sa?

Matúš Harkabus: Neozvali. V niektorých prípadoch, respektíve v iných prípadoch nám poodpisovali, v niečom máličko vyhoveli, v niečom poodpisovali elaboráty, prečo sa to nedá. Od Slovenskej informačnej služby žiadnu súčinnosť s orgánmi činnými v trestnom konaní mimo vybratých káuz neočakávam a ani som neočakával.

Nakoniec ste obvinili aj ľudí z tajnej služby, bývalého riaditeľa NBÚ. Čo ste zistili o slovenských bezpečnostných zložkách počas posledných rokov, keď ste toto všetko vyšetrovali?

Matúš Harkabus: Uzavrel by som to bez podrobností konštatovaním, že tak ako hovorím o tom, že na vymožiteľnosť práva je nutná systémová zmena prokuratúry, ktorá zvnútra nepríde, musí prísť zvonku za pomoci niekoho zvnútra, takisto je potrebná ešte hlbšia zmena vo fungovaní tajných služieb.

Ako rozumiete tomu, že v Kongu zadržali pre podozrenie zo špionáže Borisa Beňu, ktorý tiež spolupracoval pri vyšetrovaní a je už aj právoplatne odsúdený?

Ladislav Masár: Nijako tomu nerozumiem. Vôbec si neviem predstaviť, ktorý štát vykonáva špionážne aktivity v Kongu; predpokladám, že Slovensko nie. Neviem, aké tam máme záujmy, v prospech koho a ako to mal robiť, neviem sa k tomu vyjadriť. Je to sci-fi informácia. Znie to neuveriteľne, je to prapodivný príbeh.

Čo budete robiť po odchode z prokuratúry?

Matúš Harkabus: Určite s kolegom Mikulášom požiadame o zápis do advokátskej komory a uvidíme, čo prinesie život. Nemáme nič konkrétne, nemáme žiadny výsluhový dôchodok, žiadne odstupné. Pokiaľ ide o reformu prokuratúry, bude potrebná pomoc zvonku. Možno budeme nejako prínosní pre takúto občiansku aktivitu; to by sa mi do budúcna páčilo, ak by bol záujem.

Zmenila táto celá skúsenosť váš názor, či máme mať naďalej prokuratúru alebo štátne zastupiteľstvo?

Matúš Harkabus: Je jedno, ako to nazveme. Rozpracovanie téz je nadlho, ale základ je, že musíme zneatraktívniť funkciu generálneho prokurátora pre politikov. Veď vidíme, čo sa tu deje, že je s tým neustále problém, neustále padá vláda, keď sa na jednom hlase rozhoduje. Musíme rozstrihať hierarchické väzby, dať prokurátorom väčšiu slobodu, väčšiu zodpovednosť, zredukovať vypisovanie správ, ten dohľad, a nastaviť kontrolné mechanizmy, ktoré budú kontrolovať kvalitu, nielen rýchlosť. Toto vôbec nemáme. Bude treba urobiť v tomto smere veľa práce, ale tá zmena musí byť hlavne prijatá verejnosťou. Nemôže to byť tak, že príde nový generálny prokurátor, spasiteľ, ktorý to už bude robiť dobre. Nebude. Moc, ktorá je koncentrovaná vo vrchole pyramídy, sovietsky model, je pre tú organizáciu, nechcem povedať, že zničujúca, ale veľmi škodlivá.

Ladislav Masár: Keď sa zamýšľame nad tým, aký máme model, neviem, či to je sovietsky model. V sovietskom modeli existovalo politbyro, kolektívny orgán. My máme skôr také samoderžavie; nemyslím to teraz negatívne ku konkrétnej osobe, ale ku všetkým prokurátorom, ktorých sme tu mali – moc sa zbiera v jedných rukách. Nechápem, že samotnému generálnemu prokurátorovi to tak vyhovuje. Veď on by mal byť z toho zdesený! Za všetko je zodpovedný, všetko leží na ňom, o všetkom má rozhodovať: tam musia byť neuveriteľné tlaky aj z vonkajšieho prostredia. Aj neskôr pri tej voľbe. Keď sa pýtame, čo robiť, poďme realizovať časť programu, s ktorým prišiel súčasný generálny prokurátor počas híringu v Národnej rade: nosné témy boli otvorenosť a transparentnosť. Poďme do toho.

Keď ste dostatočne silná osobnosť, možno viete tlakom odolávať.

Ladislav Masár: Áno, ale prečo to riskovať? Nechcel by som mať také postavenie, aby som o všetkom rozhodoval sám, aby bola moc u mňa. To je až také nedôstojné. Viem, že vo vedení generálnej prokuratúry sú názory, že je hrozné nás označovať za úradníkov, ale ja som referent na referáte väzenstva. Môj deň vyzerá tak, že mi prídu papiere na stôl a na konci dňa odídu zo stola. Neviem, ako inak sa nazvať než úradník; je to poctivá, dôstojná práca a mňa to nedehonestuje. Ak chceme niečo iné, musíme nastaviť systém úplne inak. Nie že všetko dôležitejšie, čo by som mal spraviť, ešte podpíše šesť ľudí nado mnou.

Matúš Harkabus: Trochu to odľahčím. Ak by za mnou niekto do budúcna prišiel a povedal, že Harkabus, možno by bola šanca, že budeš generálny prokurátor, budeš kandidovať, tak poviem, že dobre, ale musíte mi obmedziť právomoci.

Michal Šúrek: Určite súhlasím s tým, že systém by sa mal zmeniť, pretože som si prešiel všetkými stupienkami na prokuratúre – od okresnej cez krajskú až na ÚŠP a teraz som skončil na generálnej prokuratúre. Už na okresných prokuratúrach je prokurátorom vštepované, že okresný prokurátor je pánboh, on môže všetko a ty si iba taký malý chudák, ktorý musí poslúchať. Takto sme všetci vyrastali.

Matúš Harkabus: Kultúra organizácie je v tomto veľmi silná a to je aj dôvod, prečo sa prokurátori boja a nevyjadrujú sa.

Michal Šúrek: Je to aj o odvahe; nechcem povedať, že som ju mal väčšiu, ale vždy som mal problém s autoritami a to mi aj zostalo. Rovnaké to bolo na kraji. Všetci páni prokurátori trasúci sa o svoje miesta dokážu odsúhlasiť niečo, čo je v úplnom rozpore s tým, aké informácie dostávame od osôb zo samotných krajov. Osobne som komunikoval s osobami z troch krajov, nebudem hovoriť z ktorých – oddelenia, ktoré prevzali naše veci. Sú zhrození z toho, čo sa stalo po rozpade ÚŠP: že to nie je nijakým spôsobom zvládané a zvládnuteľné. Potom sa dočítam, že je všetko v poriadku; potom teda niekto asi nehovorí pravdu.

Ladislav Masár: Ešte to môže byť tak, že na niektorých postoch je všetko v poriadku a v podpalubí je plač, zúfalstvo a škrípanie zubami. Možno to tak nie je, ale možno áno.

Vy ste teraz napísali aj kritický list Žilinkovi. Prečo ho podpísalo len 11 z vás? Kde sú ostatní prokurátori?

Ladislav Masár: Ten list vznikol spontánne, veľmi rýchlo a naozaj pod emóciou, myšlienkou pobúrenia z toho, akým spôsobom je nakladané s našimi dvoma kolegami. A už sme tam spomenuli aj viac z hriechov, ktoré vidíme. Nebol ani čas osloviť všetkých kolegov, či s tým súhlasia – dlho by to trvalo. Možno by to podpísali aj viacerí; niektorí, ktorých sme oslovili, povedali, že sa necítia komfortne, aby to podporili, ale prevažná väčšina tých, ktorých sme oslovili, to podpísala, spoločne sme to vytvorili.

A ako to, že všetci krajskí prokurátori podporili Žilinku? Nie je to skôr tak, že pravdu má Žilinka a vy ste čudní?

Michal Šúrek: Systém je tak nastavený, že krajskí prokurátori – teda všetci, ktorí ho podporili – asi vedeli, prečo to urobili.

Ladislav Masár: Mne sa list krajských prokurátorov veľmi páčil, ale akoby tam chýbal záver: chýbala mi tam posledná veta, že prokuratúru si rozvracať nedáme. Ako keby bol problém vyjadriť názor, ale asi to problém je.

Myslíte si, že ešte niekedy budete môcť tak slobodne pracovať, ako to bolo teraz posledné roky po vražde Jána Kuciaka?

Ladislav Masár: Áno. Verím v to, dúfam v to. Aj preto s pomerne veľkou radosťou zostávam v tom systéme, verím, že to príde.

Matúš Harkabus: Súhlasím a tiež verím, že to príde. Možno moje a Mikulášovo rozhodnutie odísť z prokuratúry nemusí byť trvalé, len budeme naozaj potrebovať s prokuratúrou trochu pomôcť.

Michal Šúrek: Aj ja som o tom presvedčený a budem robiť svojou malou troškou všetko pre to, keď budem mať možnosť.

Stali ste sa pomerne známi, aj vďaka tlačovým konferenciám politikov a advokátov Smeru. Poznávajú vás ľudia na ulici? 

Ladislav Masár: Párkrát sa mi to stalo v MHD. Priznám sa, mám z toho rozpačité pocity, lebo potom vždy kolegom hovorím, že je to príjemné, ale vždy čakám, že ma osloví inak orientovaný občan a povie, že sa mu zdá, že mám priveľa zubov, ale kolegovia ma ubezpečujú, že takíto inak orientovaní občania sa vlastne boja prejaviť v reálnom živote – že sú silní v zákulisí, na sieťach, ale tohto sa nemusím báť, tak verím, že to tak je. Stretávam sa s pozitívnymi reakciami, ale nie som hviezda, že by ma všade spoznávali. Už sa mi to však párkrát stalo.

Matúš Harkabus: Párkrát sa mi to stalo a všetky reakcie boli pozitívne, padlo to dobre. Ale nie nato sme tu – za nás má hovoriť práca a nám majú vystavovať vysvedčenie súdy. Sčasti sa to podarilo, sčasti nie a asi sa to už úplne nepodarí.

Michal Šúrek: Rovnako ako kolegovia sa stretávam s pozitívnymi reakciami, hoci vznikajú aj vtipné situácie; napríklad pred obchodom mi hovoril pán, vás odniekiaľ poznám, vy ste ten Šufliarsky. Vravím nie, ale ďakujem.